Tatranská ultra vyhňa

DNF, teda Did Not Finish – označenie pre závodníka, ktorý nedokončil závod. Skratka, ktorú závodníci poznajú. Bola len otázka času, kedy to bude čakať aj mňa.

Vysoké Tatry, naše najvyššie pohorie. Chlapci spod Tatier si z nás na Dolniakoch vtípky robia, že krtince beháme. Aj im rozumiem, výškové profily, terén a vplyv počasia sú určite iné. Nenadarmo chodia všetci pred zahraničnými alpskými behmi do Tatier trénovať.

Tatranská Šelma je jedna z 2 akcií, ktorých sa môžete zúčastniť. Prvá je Vertical na Slavkovský štít, druhá je Ultra a tú som si vybral ja. Do tatier som chodil ako teenager, robil som tu vedúceho v táboroch a mal som ich celkom slušne prechodené. Pravda je taká, že za posledné roky som tam bol 2-krát. Raz pred 3 rokmi na Kriváni a pred 2 rokmi na spomínanom Slavkovskom štíte. Takže celkom málo na to, že ma čakalo 50 km +3000 v skalnatom teréne. Okrem toho 2 limity - Sliezky dom na 24 km +1500 do 3:40 (čas 11:10) a Hrebienok 29 km +1600 do 4:35 (čas 12:05). Celkový limit bol v hoteli Magura v Monkovej doline v Ždiari za 9:59 (čas 17:29), pričom sa štartuje na 3 studničkách o 7:30. Bolo mi hneď jasné, že som si naložil viac, ako je možné a ak sa mi náhodou podaria prvé limity, bude to na hrane. Na mňa je to dosť rýchle, veď každý rok aj znižujú limity. Asi traja ľudia mi vraveli, že to je ťažký beh, 70% trasy tvorí tatranská žula, odídu mi kolená. Ešte sú tam na 2 miestach reťaze.

V piatok som vyrazil z Bratislavy a podvečer dorazil do Žiaru. Tu som sa zaregistroval, ubytoval, najedol a išiel skoro spať. Nechcel som podceniť nedostatok spánku, veď o 5 som vstával, lebo o 6:00 odchádzal autobus. Bohužiaľ steny boli tak tenké, že najskôr ma zobudil sused keď išiel neskoro spať a potom zase ráno o 4:30, keď si pustil po budíku nahlas hudbu. Tak som vstal aj ja, pobalil sa, zjedol vločky a išiel dole na autobus. Ešte som si pozrel hory a dolinu, kade by som mal bežať dole. Vraj s ato tam strašne šmýka, lebo je to hladký vápenec. Možno to zažijem. Vyrazili 3 autobusy smerom na 3 studničky, kde sme boli asi o hodinu. Tam som stretol aj kamošov z horskej. Obával som sa hlavne terénu a limitov, lebo keď som si doma nahadzoval predpokladané časy, bolo jasné, že pôjdem dosť na hrane, aby som ich vôbec stíhal. Sigi hneď podotkol, že problém bude počasie. Čakal nás horúci slnečný deň. Tatry plné turistov a my pôjdeme po červenej magistrále.

O 7:30 zaznel štart a my sme sa začali tlačiť v rade úzkym chodníkom do kopca. Celkom som sa držal vpredu, ale tempo bolo dosť rýchle a tak ma začali niektorí predbiehať. Trochu ma začal bolieť chrbát, ale som si hovoril, že to prejde. Občas to mávam, bolesť krížov, to je tým, že necvičím, popr. veľa. Stále som si ale hovoril, že to nie je tak zlé. Najlepší majú čas na Štrbskom za 40 minút, priemer okolo hodiny. Tam je iba voda a beží sa ďalej. Terén sa pomaly narovnal a pred plesom klesal. Na pleso som dobehol za hodinu, nabral trochu vodu do fľaše a bežal ďalej. Pri plese som sa zastavil a urobil pár záberov, nedalo mi. Nasledovalo stúpanie k Popradskému plesu. To som nebežal, ale kráčal. Aj tak som rýchlo predbiehal ostatných turistov, ktorí sa na chodníku kopili a mne robilo problém bežať. Musel som brzdiť, na úzkej ploche ich obiehať a ešte dávať pozor na skaly a korene. Pri plese bolo už ok, vedel som, že ma čaká stúpanie na Ostrvu.

Ostrva je kopec +500, tvorí ho 30 zalomení a vraj je celkom behateľný. Dávajú ho za 17 minút. Ja som si povedal, že ak ho dám za 40, budem rád. Na pleso som vďaka turistom dobehol 1:45, takže ak budem hore za 40 minút, bude 20:30 a ja budem mať 1:10 na zbeh na Sliezky dom. Plánoval som s 1 hodinou, takže by som mal 10 minút k dobru. Čo bolo horšie, že od plesa sa ide len po slnku a to už pieklo statočne. Vyrazil som hore. Cesta zo začiatku ubiehala celkom v pohode, ale potom mi nejak dochádzali sily. Dostával som aj kŕče do pravého lýtka. Vždy, keď som sa zaprel na špičku. Dokelu, toto sa mi nepáči. Málo vody, teplo, prepálil som to? Všetko to môže byť. Nakoniec som dorazil hore za 40 minút a bol som spokojný. Ešte tam fotil fotograf, s ktorým som sa bavil pred autobusom. Aspoň že nejaké fotky budem mať pekné. Urobil som záber zhora a snažil sa bežať ďalej.

Vďaka foteniu ma predbehlo dievča, čo išlo za mnou. Myslel som, že sa povracia, ale potom pomaly išla predo mnou až sa rozbehla a unikla mi. Problém bol terén. Veľmi mi komplikoval beh pohyb po skalách. Chodník bol miestami ok, ale miestami boli na ňom rozhádzané skaly a ja som nevedel kade. Cesta bola nekonečná a ja som tušil, že bude zle. Slnko mi pieklo hlavu, začali ma bolieť chodidlá od skál a ja som si uvedomoval, že ak dobehnem, bude to tesne. Chcem tak dobehnúť? Ak to nestihnem o pár minút, porazí ma. No ale keď to dám tesne, Hrebienok už asi nedám. A ak nie, mám ísť ďalej? Ako som tak bežal, zbadal som prvý malý vodopád a pleso. batizovské, nad ním Gerlach. Jupí. Ale do liminu 10 minút a mňa čakali asi 3-4 km. To som asi dohral, ceduľa ukazovala 1 hodinu turisticky na Sliezky dom. Niektorí si tam chladili v plese hlavu, pili vodu. Pobehol som, ale keď som videl, že už je po limite, išiel som krokom. Chýbalo mi cca 2,5 km.

Kráčal som pomaly a premýšľal. Aj je dobre, v takom teple už zhodím. Nikde ani chládok, bezvetrie. Asi zídem na Sliezky, dám si niečo na pitie, doplním vodu a pôjdem na Hrebienok a busom do Ždiaru. Veď ak by som bežal v limite, tak prídem o 17:30. Kedy by som prišiel takto? O 21:00? Za tmy zbytočne chodiť po horách, no a to ešte sa tlačiť s turistami, v horúčave? Nie. Pôjdem na bus. Tak som o chvíľu zišiel na Sliezky dom, kde balili kontrolu. Tak som si zobral 2 radlery, jeden hneď vypil. Doplnil fľašky a s jedným Ostravákom sa vydal krokom na Hrebienok. Ešte dobiehali nejakí ľudia, tiež to nestihli.

Cesta ďalej nebola tiež žiadna sláva. Stále pieklo, mysllel som, že mám už uškvarenú hlavu. Vypil som radler, aj obe vody a konečne sa dostal k lesu. Predtým som si ešte raz pozrel Gerlach, potom bol nad nami už len Slavkovský štít. Vďaka popadaným stromom bolo krásne vidieť Tatranské Zruby, Smokovec. Na rozcestníku sme sa dali po modrej do Smokovca, načo chodiť na Hrebienok a potom dole. Tam sme akurát stihli autobus a vystúpili v Ždiari. Na začiatku a tak som po slnku kráčal zase 2-3 km až na hotel. To už prví boli dávno v cieli. Najlepší za 5:46. Neskutočné, nechápem to.

V cieli som sa išiel umyť a dal si hneď 2 radlery. Potom som sa snažil aj jesť a debatil s chalanmi. Všetci mali problém s teplom, Sigi mal o 1:10 horší čas ako pred rokom. Niektoré chodníky sú vraj horšie a horšie. Zo 188 ľudí dokončilo myslím 117, nejakí dobiehali aj po limite. Každopádne skúsenosť pre mňa, že musím aj Tatry behať, bez toho to nejde.