Malá nočná bežba
"Sůl, slaný. Á, tak to budeme asi v Solnohradu, jasnosti. Ó, Salzburg, Salzburg...tam jsem... taky nebyl." známy to dialóg a hláška Svěráka z filmu Traja veteráni, keď sa princezne ťahal nos cez hranice až do Salzburgu. Ja som tam každopádne tiež nebol a chcel som to zmeniť. Nakoľko ide o závod z UTMB série, tak sú s ním spojené aj kamene do lotérie v Chamonix. Prišlo mi to ako super nápad. Nie je to tak ďaleko od Bratislavy a ešte som to nebežal. Kamene potrebujem a je to aj kvalifikačný závod na Western States. Takže som sa prihlásil.
Na Mozarta som poškuľoval už dávno. Ale vždy ma zarazil ten časový limit. Áno, veľa častí je behateľných, lebo sa ťaháte medzi dedinami, často aj po asfaltkách. Ale aj tak. V prvom rade stále nepatrím k tým bežcom, čo si výklusovo oddýchnu v tempe medzi 4 až 5 min/km a za druhé ani k tým, čo dokážu nejak extra rýchlo bežať aj po 80 km. Takže zámerne som tento beh vynechával.
Pred dvoma rokmi to bežal kamarát Lacko, ktorý to super zvládol za 20,5 hod a to mu bolo zle od žalúdka. Tak som si povedal, že veď ok, je lepší, ale stihol. Tak som sa nahlásil aj ja pre tento rok. Nič dlhšie bežať nebudem, pripravím sa. Horšie bolo, keď som zistil, že trasu natiahli o nejakých 11 km a doplnili tam aj kopce. Oficiálne sa to teda stalo 100 míľovkou zo série UTMB 100M. Parametre 119 km +5800 ma zarazili a hlavne limit 23 hodín (hlavne keď som si pozrel nepomer ich trás s limitmi 45 km a 1900 výškových dali za 19 hodín, čo je len o 4 hodiny menej a 37 s +1600 za 16, wtf). Samozrejme som to riešil, ale dospel som k záveru, že podobné parametre malo aj Lavaredo. To by malo byť technickejšie a to som zabehol za 24 hodín a bol tam limit 30 hodín. To ma teda zarazilo, lebo v podstate rovnaká profilovo trasa a rozdiel 7 hodín na limit? Ale ok, už som myslím na tom aj lepšie. To by som mal zvládnuť. Nakoniec Transvulcaniu tento rok som nezabehol úplne že zle a to by malo byť "už len" 50 km a +1500 naviac.
V týždni pred odchodom som už nedával nejaké ťažké veci. Posledné výškové som dával cez víkend, aj to skorej chôdzou. Síce som sa cítil unavenejší, ale bolo aj teplo a dusno, nepripúšťal som si nejakú únavu ešte z La Palmy. Síce mi Pali Porubčan aj písal, po štvrtkovom fartleku, že nech oddychujem, ale cítil som sa ok. Každopádne mi ale dohodil Maťa Hudáka a Lenku Hiklovú, s ktorými som v piatok vyrazil ráno na cestu. Vďaka nim mi cesta ubehla úplne super, fakt sú to super spoločníci, ľudia a hlavne aj bežci. Tak som im aj vravel, že jediné, z čoho mám rešpekt, tak je ten limit. Teda limity všeobecne, lebo už začiatok sa beží po rovine asi 7 km a potom zvyšných 10 s prevýšením +600. Limit na to je 3 hodiny od štartu a ja som si vypočítal (teraz som si to prepočítal vďaka UTMB plánovaču podľa cieľového času), že tam teda veľa rezervy nebude. na 19,5 hod a 20,5 hod tam musím byť do 2 hodín a na limit do 2:15. To ma celkom zarazilo a teda do spevu mi nebolo. Ale veď dáka bude, posnažím sa. Natrénované mám a idem v Prodigio pro. Tie mi veľmi sadli na minulých závodoch. Jediné, čo som vymenil, tak je vesta (zobral som si novú Salomon, ktorú som si otestoval v Karpatoch a jediné, čo mi vadilo, že je hrubšia a teda teplejšia na chrbte).
Takže v podstate zamávať s časom môže hlavne počasie. Pred 2 rokmi mali strašne horúco, z čoho tam skapínali. Minulý rok im zase stále lialo, čo zase bolo blato. Teraz bola predpoveď rôzna, ale najčastejšie sa ukazovalo, že bude pod mrakom a občas krátke intenzívne prehánky, večer možno mrholenie a dážď. Mentálne som sa na to nachystal, lebo pri štarte o 5:00 určite dobehnem za tmy a otázka je, či tesne po polnoci, či nad ránom. Každopádne o 4 ráno musím byť v cieli.
Okolo 13tej sme boli v Salzburgu a najskôr sa išli ubytovať na hotel Maťa a Lenky. Potom sme cestou išli do centra, ja som veľa vecí nemal, tak som si ich bral sebou. V centre bola registrácia, ktorá prebehla veľmi rýchlo. Výbava sa nekontrovala, len občiansky a nascanoval sa QR kód. Dostali sme štartové číslo, visačku na bežeckú vestu a batoh na dropbag. No a ešte merch vestu. Takže som sa rozlúčil a išiel sa ubytovať na môj hotel, oddýchnuť si a na piatu sa stretnúť zase v meste na pizzu. Teraz už aj s Milošom a Tami.
Cesta na hotel bola teda zaujímavá, lebo som musel vyšlapať asi 100 výškových metrov po mestských schodoch a cez park som sa dostal ku kláštoru, kde som spal. Či čo to bolo. Ešte aj tam mi dali izbu po točitých schodoch do vežičky. Vraj s krásnym výhľadom. Tak som sa im poďakoval, že si to vážim, lebo o 3 ráno odídem a prídem zase v noci (nad ránom) a teda výhľad využijem. Vraj nie som normálny, bežať 120 km. To ale počúvam stále.
Na izbe som sa vybalil a natiahol na posteľ. Bol som dáky polámaný a tak som si trochu aj zdriemol a potom si pochystal veci do dropbagu a do vesty, aby som to nemusel večer. No a išiel som pešo do mesta na pizza stretko. Moc sme sa nezdržali, trochu pokecali a vrátil som sa podvečer na hotel a išiel spať. Počas spánku trochu spŕchlo. O 3 ráno som vstal, obliekol sa, dačo zjedol a vydal som sa smerom do centra odovzdať dropbag a postaviť sa na štart. Nebolo veľmi zima, takže čas ubehol, začalo už svitať a tak som čelovku ani nevyberal a postavil sa rovno kúsok za štartovaciu čiaru. Sektory tu neboli, len nad nami lietal dron a úderom 5:00 sme vyštartovali.
Po pár krokoch mi to ale dochádzalo. Na oficiálnu občerstvovačku to bolo malé, nalievali tam len vodu a bol som len na 10 km. Chýbalo mi ďalších 7 km a nejaké tie výškové do skoro 600. Takže mi hneď aj opadlo nadšenie a uvedomil som si, že to bol len Gasthaus Die Ramsau, ktorý na mape trasy označený nebol, ale nahrali ho do záznamu pre hodiny (takých vecí bolo potom viac a ma miatli). Takže som sa rozbehol ďalej a stres z limitu pokračoval. Z asfaltky sme odbočili na lesnú cestu, podliezli rampu a bežali ďalej. Začalo vykúkať slnko a bolo už teplo a dusno. Prebehli sme cez kopec a v dedine už bola občerstvovačka. Bol som tam pod 2 hod. 1:53 bol aj môj reálny čas na 20,5 hod limit. Dlho som sa nezdržal, doplnil 1 fľašu a bežal ďalej.
Za cintorínom doľava a do lesa. Moc si z toho nepamätám, len že potom bol popri lese a poľa singláč, kde sa mi motala stále jedna žena. Tak som ju obehol a držal som si svižnejšie tempo, ale už našťastie mi tepy trochu klesli (ten úvodný úsek boli vyššie, ako som si predstavoval). Bolo mi teplo, potil som sa, tak som veľa pil. jedol som tyčinky a želé. Z letargie ma prebralo stúpanie vedľa rokliny Strubklamm, ktorá je známa canyoningom, za ktorým bola priehrada a potom ďalšia občerstvovačka, ktorú si skoro vôbec nepamätám. Dôležité bolo, že na Vordersee som mal čas 3:46, takže som zase trošku skrátil limit. Stále som bol medzi reálnym a optimistickým odhadom (na tých úsekoch to bol rozdiel 12 minút, ale v celkom čase by to robilo hodinu), no ale hlavne limit bol 10:30 a ja som tam bol o 8:46. Ok, nakročené mám dobre, ale čo je predo mnou? Bude mi to stačiť? Predsa je to 120 km a ešte som poriadne ani nezačal stúpať. Prvý vážny kopec ma čakal až teraz a v súčte stúpanie bolo +1500 výškových, ktoré delila jedna občerstvovačka. Tak som si nabral zase vodu a nariedil nápoj a bežal preč.
Ťahavé stúpanie za dedinou vystriedalo prudké stúpanie, vybral som zase paličky (teraz som ich schovával do tulca a nenosil som ich v rukách - to bola výhoda batohu, akurát že má teplejší chrbát a tak som sa občas prehrieval) a začal stúpať. Nohy išli, aj keď som cítil trochu únavu. Po čase som zbadal vrcholový kríž a za ním po hrebeni bolo vidieť na ľavej strane jazero Fuschlsee, kade pobežím cestou nazad. Ešte ma ale čakal dlhý deň. 800 výškových prekonaných, takže som už zbehol dole a lúkami sa dostal k ďalšej občerstvovačke Schafbachalm, ktorá bola v údolí a za ňou znovu stúpanie. Ani tu som sa veľmi nezdržal, zarobil nápoje a bežal ďalej. Čas 5:40, limit tu nebol a predo mnou +700 stúpanie.
Začiatok bol miernejší, ale potom sa to postavilo. Vo svahu sedel na zemi nejaký šikmooký bežec, keď som sa na neho pozrel, zistil som, čo tam robí. Chlapec mal totižto Nike bežecké tenisky, cestné, na špičky si montoval nesmeky (hlavne, že prvý bod povinnej výbavy boli tenisky do terénu). Dôvod bol jasný, začalo mrholiť a hore pred nami v kopcoch boli mračná hmly. Tak som si vybral bundu a obliekol som sa, už bolo celkom zima. Začal som stúpať. Kopec bol celkom prudký a tak som sa za chvíľku vyhrial. Naokolo postávali kravy, očividne im chutilo a nechápali, čo to tam chodí za ľudí. Občas to podšmyklo, ale tenisky držali super. "Najlepšie tenisky tieto La Sportiva Prodigio pro. Určite si kúpim ešte jedny, ale aké? Červené, nech ich viem rozlíšiť, či zase čierne?" behalo mi hlavou.
Prebehli sme cez statky a preliezli pár plotov a zbehli dole, ale sme mohli začať stúpať do prudkého kopca. Videl som hada, ktorý sa ťahal vpredu. Samozrejme, keď sme vyšli hore, boli tam zase kravy, ktoré nechápavo pozerali. Možno aj preto, že od predošlého zbehu sme sa vzdialili len kúsok a v podstate sa zase vrátili skoro na to isté miesto (cez malý kopec by sme tam boli hneď). Hold keď robíš trasu a potrebuješ nahnať výškové, dejú sa aj takéto veci. A to som ešte nevedel, čo ma čaká...
Nejdem to presne popisovať, ale ešte lesom a stúpaním do kopca, predbehol som ďalšieho šikmookého a bol som na prvej výhliadke Pillsteinhöhe (1 478 m.n.m.). Z tade to bol len kúsok na najvyšší bod celej trasy - Zwölferhorn (1 521, taký Rakytov). Zbehol som teda dole a po širšej ceste už išli nejakí záchranári so psom. Neviem, či už niekoho ratovali, lebo začalo byť zase teplo a tak už som bol bez bundy. Ľudia, ktorých som stretol, fandili a tlieskali. Boli tam občas aj nejakí s nástrojmi (raz jeden búchal na bubon) a ja som začal k stúpať k druhému krížu až som bol hore. Tu už bolo viac ľudí, turistov. Pod vrchol ide lanovka a tak to funguje ako u nás. Zaplatíš si a vyfotíš sa. Ale niektorí naozaj stúpali hore pešo. Ja som sa však musel ponáhľať dole k nástupovej stanici, lebo tam bola občerstvovačka a limit. Do 14:00 som musel zbehnúť tento najdlhší zbeh na trase. Nebolo na čo čakať, ešte jedna fotka, pozrieť si, čo ma čaká ako druhé stúpanie Schafberg a pustil som sa dole. Vedel som od Maťa, že to bude dosť záber.
Začiatok bol po zjazdovke, také klasické vyšlapané schody. Našťastie nebolo blato, tak som to zbehol celkom v pohode, aj keď nohy dostali zabrať. Hlavne dole na makadamovej ceste to bolo dosť o hubu a niektoré tváre turistov, ktorí nechápali, že bežíme, stáli za to. Potom sme zbehli na lesnú cestu a z nej dole do lesa. To už bolo horšie, terén vystriedali konáre, skaly a tak sa človek musel o dosť viac sústrediť. Samozrejme, extra som to nepúšťal, lebo zabiť sa nechcem, ale bolo to celkom bezpečné. Našťastie nebolo blato, to by bolo o hubu. Minulý rok si museli teda užiť. Tenisky držali, vravím, nič lepšie neexistuje. Cestu sme ešte párkrát minuli a boli sme dole v dedine. Tesne nad ňou boli krátke schody a trochu terén s lanami ako zábradlie, tak to trošku oživilo zbeh a kolená. Taktiež rôzne rakúske vilové domčeky v dedinke Sankt Gilgen stáli za to. To musí byť život pod zjazdovkou a pri jazere.
Dole pri dedine to žilo. Bodaj by nie, prvá väčšia dedina. Zároveň tu bola veľká občerstvovačka a vlastne 2x dropbag. Mohol som ho využiť teraz a ešte raz, keď sa budem vracať z ďalšieho kopca. Bola to taká smyčka, na mentál dosť záber a aj som si to vyžral. Lebo nie úplne chceš po 56 km vidieť ľudí, ktorí ti idú oproti a teba čaká ešte ďalších 20 km a výživných +1000 hore a dole. Na hodinách bolo 1:11, takže som mal čas len 45 minút k dobru. Ani som to vtedy nevnímal, lebo som bol 12 min pod reálnym časom a 12 za optimistickým. Fakt tenká hranica limitov toto. Takže dropbag som ani nezobral, dal som si melón a doplnil vodu, zjedol gely a vybehol smerom okolo jazera.
Vonku bolo docela teplo, ale najhoršie bolo to romantické prostredie. Ľudia síce fandili, ale zároveň si to všetci užívali. Slniečko, pohoda. Prechádzali sa mestečkom okolo jachiet v prístave, držali sa za ruky. Deti pobehovali a hrali sa. Iní sedeli na kávičke, vychutnávali si jazdu výletnou loďou. A do toho ja, zapotený, unavený. Oproti mne ľudia, ktorí už kolečko urobili. "Kurnik, ale je ich riadne. Ja som fest pomalý, to mi dnes ozaj nejde." Nevedel som ale, to som si všimol až o chvíľu, že majú aj zelené a iné štartovné čísla. Boli tu totižto aj iné trasy. Ja som začal cítiť malíček na pravej nohe, kde sa mi robil pľuzgier. S tým som počítal, lebo proste také malíčky mám. Inak nohy ok. Takže som pri zlom došľapovaní čakal, kedy praskne, poštípe a telo si na to zvykne a bude dobre. Tak sa aj stalo a ja som sa rozbehol po rovine ešte rýchlejšie, ako by ma nečakal už žiaden km. Keď sme obehli jazero do polky, začali sme stúpať. Podľa profilu tam mal byť ešte jeden malý kopček. Malý, ale rozobral ma riadne.
Normálne sa v stúpaní neopúšťam, ale tu sa to nejak nazbieralo. Začali sme stúpať okolo nejakých kaplniek, či čo to bolo, až hore. V podstate nič strašné, strmší kopec, ale ja som začínal mať dosť. O chvíľu mi vypla aj hudba a tak som šiel už na mobil a nie mp3. Lesnú hlinenú cestu smerom dole vystriedal zase prudký kopec po skalnatejšej ceste. Prestávalo ma to baviť. Ak by sa hore dalo dať DNF, tak to asi urobím. Ale aj tak by som musel ísť dole. "Musíš vytesniť takéto reči" som si hovoril. Ale išlo to ťažko. "Uzavrieme vnútornú dohodu. Kam dojdem, tam dojdem. Až nestihnem limit bude koniec. Nie že to položím. Stálo ma to peňazí, hanba by bola. Tadeto cesta nepovedie." A tak som si na chvíľku postál a vydal sa ďalej. Nad pásmom lesa bola občerstvovačka. Nebol to úplný vrchol, ale tade naša cesta neviedla. Schafberg a 68 km (ako Jarda Jágr) bol tu. Najťažšie stúpania mám za sebou, už to budú podľa profilu len brdky. Asi sa to rozbehne, nadženiem si čas a bude to v pohode. Len si ešte dotiahnuť tenisky, lebo teraz pobežím dole a nech nemám pľuzgiere aj na druhej nohe. Takže som doplnil tekutiny do fliaš a dal si slané praclíky. Sadol, dotiahol tenisky a išlo sa. Občas som pil aj Red Bull, lebo ma bralo na spanie. Rozbehol som sa dole, nohy ubolené, ale dole ma čaká už občerstvovačka a dropbag. Prezlečiem sa, doplním gely a bude dobre. Denný čas 3:33 a dole je limit o 6, to ak pridám stíham s rezervou a urobím si zase náskok.
Zo širokej cesty sa odbočilo do lesa. Cesta bola v pohode, taký lesný skalnato korenistý terén. Nebolo blato, tenisky držali. Len nohy boli unavené, takže som bol celkom rozlámaný. Dole ešte zbeh po asfaltke, kde sme sa pripojili na cestu okolo jazera a na morál beh nazad k občerstvovačke. Teraz už ma ale hrial pocit, že to mám za sebou a už len behateľné kopčeky. A hlavne občerstvovačku s dropbagom. Pridal som do behu a popredbiehal ešte nejakých, ktorí už len kráčali. Teplo bolo stále, už mi moc nechutilo si dávať gely a ani extra piť. Najhoršie bolo, že nikde nemali klasicku Colu a len tú Red Bull. Tej keď som sa napil, tak mi po krátkom pokluse vyletela pena z nosa aj z úst ako zo septiku, keď tam hodíš dáke čistiace tablety. Des, toto bol za mňa najväčší fail na závodoch, lebo Cola fakt pomôže a ešte som sa tešil na rakúsku s cukrom. Miesto toho to nalievali do džbánov a vzniknutú penu sa snažili minimalizovať premiešavaním lyžičkou. Ale nefungovalo to. každopádne som sa vrátil na občerstvovačku, kde už bolo pomenej ľudí, ako keď som tam bol predtým. Veď bolo aj 9 minút pred piatou, ľudia už aj odchádzali. Ja som mal hodinu a 9 minút náskok. Najskôr som do seba napchal asi kilo melónu. Potom som si zobral dropbag a prezliekol si tričko. Kraťase som si nemenil, ani ponožky (tie som si zobral len so sebou do vesty), lebo som nechcel meniť už vyformovanú nohu s pľuzgierom. No a nakoniec som si zobral nové gely a nápoje (ale nie všetky, rozhodol som sa len pre gely a tyčinky a želé som nechal v dropbagu, že to budem dopĺňať na občerstvovačkách melónmi). Do dropbagu som vložil aj nepremokavé nohavice, ktoré som celý čas niesol so sebou. Malo pršať, ale to už vydržím. To som teraz na 75 km a už mám "len" 45 km a výškových tiež nie veľa. To som si však zle pamätal, reálne som mal pred sebou ešte cez 2 000. Čelovku som dal do predného vrecka a vyrazil.
Horšie bolo sa rozbehnúť. Nejak som stuhol a tak cez dedinu som išiel len krokom a prekvapenie bolo aj následné stúpanie za dedinou. Našťastie som niektorých aj predbehol a keď som bol hore, naposledy som sa pozrel na St. Gilgen a už ma trápilo len jazero a dedina Fuschl am See. Tam som najskôr musel prejsť traverzom, ale predtým som konečne išiel na malú. Rozbehol som sa a prebehol som z traverzu cez lesnú cestičku pri potoku a okolo Landhotel Hochlackenhof s bazénom (ako by som sa tam hodil), potom nekonečnou asfaltkou cez pár dedín (kde som popredbiehal pár ľudí, ktorí už len kráčali) až na štrkovú cestu s cyklistami pri krčmičkách na občerstvovačku na námestíčku Fuschl am See. Od rána som 13:14 na nohách. Som 1:45 pred limitom, čo je super, náskok som si vďaka behu predĺžil o polhodinu. Tam som teda dlho nebol, doplnil tekutiny a bežal ďalej.
Nohy dosť boleli, už sa mi nechcelo moc bežať, ale stále som to vedel urvať. Horšie však bolo, že od 82 km ma začala tlačiť teniska na pravej nohe. Ale nie na prstoch, ale pri ponožke a jazyku, niekde v časti ako je kosť v narte pri členku. Toto sa mi ešte nestalo, veď som v nich obehol aj 70 km Transvulcanie a nič. Posraté tenisky, druhé si už nekúpim. Také boli super a toto. Teraz som to cítil pri každom behu po rovine a z kopca. A že ma teraz čakal rovinatý úsek okolo celého jazera Fuschlsee (áno, top jazero, čo som videl z kopca). Začalo mi to vadiť. Farba jazera bola nádherná, ale vôbec som ju nevnímal a bolesť v nohe ma obmedzovala. Nevšímal som si ani fotografov a kamery postavené počas trasy, ľudí v chatkách pri dedine. Dokonca som odbočil aj za jednou babou a keby na mňa nezavolal jeden chalan, tak ideme mimo. Nakoniec som na ňu zavolal aj ja, ona ma dobehla a z posledných síl sa mi poďakovala. Ak nepríde niečo, čo rozptýli moju pozornosť od nohy, bude zle. A prišlo.
Na konci jazera sa spustil taký lejak, že koniec. Dal som si rýchlo bundu, ale v momente som mal premočené trenky (že som si ja debil odložil tie nohavice do dropbagu). Vedel som, že má spŕchnuť, ale že takto? Začalo aj strašne fučať, začala byť zima a musel som si zazipsovať kapucu, aby mi neunikalo teplo. "Našťastie" sme začali stúpať do kopca, kde sme sa zahriali. Voda sa valila pod nohami, bolo mi jasné, že bude blato a ďalšie zbehy asi v pohode nedám. Už som sa začínal lúčiť s výsledným časom 19:30, ktorý aj napriek problémom bol stále v hre. Našťastie stúpanie bolo krátke a prešli sme cez pár hotelov (ľudia nám fandili z tepla izieb a balkónov) a cez cestu. Začalo zase fučať a liať, za mnou jeden premotivovaný Rakúšan začal hulákať. V stúpaní ku kravám nám miestni dávali vodu, ktorú som odmietol a Rakúšan sa vítal s miestnymi kravami. Bežali sme zase takým niečím ako doteraz, už zase bez dažďu, noha tlačila, až sme došli na rovnú asfaltku a cez dedinu prebehli k stanici Hof. Bolo o 3 minúty 20:00 a ja som teda mal náskok 2 hodiny. Zase som sa o kúsok posunul. Už som si vizualizoval, ako otvorím dvere na izbe a pôjdem do sprchy. Našťastie už nepršalo, tak som si zarobil len nápoje a napil sa Red Bullu a vyrazil ďalej. Na konci ulice ma z neho naplo a išla zo mňa pena. Kto so mnou behá, vie ako ma vedia sople napnúť, keď zastanem po intenzívnom tréningu a sa mi spustia. Ručal som ako jeleň a dedina pozerala. Už si ho nedám, ale bralo ma na spanie a chcel som sa prebrať. Prešiel som cestu a zabočil doľava.
V lese som už vybral čelovku, lebo tam bola tma, aj keď mimo sa dalo ešte pozerať. Prebehli sme roklinkou s vodnými mlynmi pri Ebenau. Krása, ak by bol deň. V tom šere som mal už len svetlo z čelovky a zastavovať a fotiť sa mi nechcelo. Bežal som ďalej. Viac ma trápil ihlan, ktorý sa mi ukazoval v hodinách. Vystupoval z roviny, asi chyba. Prd. Ďalší z kopcov, ktorým naberali výšku. Takže sme pekne začali šliapať do strmého blatového kopca, znovu pršalo, mrholilo, no a keď sme boli hore, sme sa otočili a cestou vedľa išli dole. Akurát teraz už ten zbeh nebol zbehom. Blato medzi kameňmi a koreňmi vo svetlom čelovky, to pôjdem časom dole. Ale väčšiu radosť som mal, keď som bol dole z kopca. Našťastie potom sme už išli len po ceste do dediny Koppl, kde bola občerstvovačka. Na ľavej strane v tme som videl kopec s vysielačom na vrchu a hada vytvoreného čelovkami. tam ideme, to bude posledný vážny kopec a potom už skoro nič. Až na ten v meste, ktorý všetci "ospevujú". 21:48 a ja som na predposlednej občerstvovačke čuduj sa svete už 2:12 pred limitom (tak aspoň nejaké minúty som pridal). Bolo dosť chladno a ja som zbadal polievku. Tak som si dal naložiť vývar, ktorý bol riadne hustý. Vodu som vypil, husté zjedol len tak do polky, lebo som si nevzal lyžicu a vydal sa ďalej. Už som si nevizualizoval ani tú sprchu, už sa asi len zvalím do postele.
Cesta viedla do ticha a tmy, ktorú za dedinou prerušil chlapík s reprákom. Inak aj predtým boli rôzne úkazy, ale tento bol fest výnimočný. Začali sme stúpať do lesa. Táto časť bola výživná, umocňovala to tma a blato hlavne na záverečnom cik cakovom stúpaní. Predtým sme išli tiež takým skalnatejším terénom, ale po tom blate som bol rád, že mám paličky a že hore je cesta. Na ceste som utrhol list zo stromu a zožmuchlal ho do vycpávky a narval si ho medzi tenisku a nohu. Moc to nepomohlo, len trochu. Rozbehol som sa k poslednej občerstvovačke, ale to už som chodil štýlom zombie a chcel som byť na hoteli. Na schody, ktoré budem musieť prekonať do hotela som už ani nemyslel. Konečne Geisberg. 110 km, na nohách som 18:34. Limit stihnem, lebo bolo 23:34 a limit tu bol 2 hodiny ráno. To už chcem byť v cieli. Za normálnych okolností by som dole do hodiny bol a stihol 19:30. Možno teda čas 20:00. Ale bolela ma ukrutne noha, čakal ma dlhý zbeh v blate (určite v koreňoch a skalách, aspoň tak mi vravel Maťo) a ešte ten kapucínsky kopec, ktorý všetci ospevovali ako čerešničku s milión schodmi. nevadí, seriem ja už na čas, už chcem byť v cieli. nabral som si vodu a vydal sa na záverečnú pasáž.
Po chvíli stúpania nastal zbeh a nesklamal ma. Blato medzi koreňmi a skalami, prudký kopec miestami až tak, že som radšej len kráčal a pridržiaval sa paličkami. Tenisky držali, ale nohy boli unavené, vajcia vydraté z mokrých treniek, teniska tlačila, nálada pod bodom mrazu (a pritom som nemal tak zlý čas, ako vnímanie situácie) a všetko umocnené tmou. Tmou umocnená nechuť, že idem strácať miesto toho, aby som si čas nahnal. Nakoniec som sa objavil nad mestom, ktoré už osvecovali lampy a bolo počuť ľudí, ktorí sa zabávajú v baroch. Ja som musel prekonať ešte neskutočne dlhé schody dole. Drevené a kovové, ale nakoniec som sa objavil na ulici. Popravde, bežať sa mi už nechcelo, tak som sa miestami nútil a z kroku prešiel do poklusu. Všade ani noha, prešli sme s pár ľuďmi cez most cez železnicu a objavili sa na poslednej zastávke pod Kapizinerberg. Eichstrasse bola len stanica s vodou, nabral som si ju do jednej fľaše a čas bol 1:11 ráno. Stratil som cez 1,5 hod na zbehu, ktorý by som normálne mal do polhodiny. Normálne, nie v tme a blate a po 110 km. Vykročil som na Kapuzinerberg a očakával schody, ktoré všetci opisovali.
Rozhodol som sa čas krátiť ich počítaním. Začal som stúpať v rytme 1,2,3,4... a išiel som celkom svižne. Nebolo to také zlé, 200 (to hovorila jedna baba na občerstvovačke jednému bežcovi, že tam je okolo 200 schodov). Schody ale pokračovali. 300. 400. 500. Nakoniec som napočítal 636, ale môže byť, že som sa nejak zmýlil a nie e to úplne presné číslo. Hlavne som bol hore, kde nič nebolo, len ma čakal zbeh dole. S boľavými nohami som nadával, že toto už nech skončí. Každý dopad nohy už bolel, nakoniec nižšie už boli schody a bolo to lepšie a dobehol som po parkových a mestských schodoch okolo kláštora k prvým barom. Tam už len cez most Staatsbrücke, kde som sa rozhodol ísť ľavou stranou a po prejdení rieky nekonečnou ulicou Rudolfskai som predbiehal už kráčajúcich ľudí. Vedľa v baroch a diskotékach sa ľudia bavili, mladí postávali vonku a ja som konečne prebehol zase na Mozartplatz. Tade sme bežali zo štartu a teda som už len nasledoval tú istú trasu. Čuduj sa svete, stáli tam tiež ľudia a to boli 2 hodiny ráno a ja som dobehol cez Residenzplat a okolo katedrály svätého Ruperta a Virgila na Kapitelplatz do cieľa. Dokonané. Výsledný čas 20:57:43. Stihol som to pod 21 hodín a dostal medailu.
Komentáre
Zverejnenie komentára