Slovenija, vročina vse naokoli

 Tento rok mám v pláne ešte bežať 80 km dlhé slovinské Julské Alpy, aby som nazbieral ďalšie kamene a zvýšil si pravdepodobnosť vylosovania na UTMB "céčka". Tak mi prišlo celkom fajn si niečo cez mesiac pred pretekom odbehnúť kratšiu a prevýšením nižšiu trasu v inej časti Slovinska. V Korutánsku, blízko rakúskych hraníc, v časti Črna na Koroškem.

Možno by stálo za zmienku, že som tu bol už raz prihlásený na 100 km. Ale to bolo ešte pred covidom a vtedy som to v rámci limitu zrušil. O behu som sa dozvedel cez kamarátov z Running pro. Tí tu vtedy bežali, dokonca aj Majo Priadka tam vtedy vyhral. Takže som vedel, že tam býva pekne teplo a že záver sa ide cez kameňolom, ktorý je obzvlášť horúci. Taktiež ikonicky známy je aj prebeh baňami, teda skôr štôlňami. Bohužiaľ moja 48 km dlhá trasa cez ne nevedie, len 24 a 100 km. Škoda, lebo to ma lákalo. Takže som sa nahlásil, zarezervoval si ubytovanie a trénoval. Do môjho tréningu som zaradil aj tréning na teplo, posledné mesiace aj cez senzor a saunovanie. Podľa predpovede to vyzeralo na horúčavy po týždňoch chladu a búrok, takže odhad bol aj overiť si tento vplyv. No a ešte som chcel otestovať klobúk na behanie a hydratačný elektrolytový nápoj od Bodyworldu. V pláne som mal ísť len na jeden deň a v sobotu hneď domov. Limit na závod je 14 hodín, ja som odhadoval kratší. Tento raz som si len prehľadne urobil, aký by som mohol mať čas. Ale keďže som nemal šajnu o teréne, bral som to len ako odhad. 7:30 mi prišlo ako dosiahnuteľný cieľ, do 9 hodín by som to ale prebehnúť mal, aby som sa stihol ešte vrátiť domov. Štart bol o 7 ráno, takže o 16 nech som v cieli a najneskôr o 17 vypadnem a pred 22 budem doma.

Vo štvrtok som sa pred odchodom pobalil a piatok som skorej odišiel po 12-tej do Slovinska. Cesta ubehla celkom rýchlo, takže po 16-tej som bol už zaregistrovaný (dostali sme okrem iného aj batoh a tričko) a odchádzal som na ubytovanie do inej dediny Ravne na Koroškem, ktorá bola vzdialená asi 30 minút autom. Zdržovali len viaceré semafóry, lebo cestu do Črny opravujú (inak na druhý deň už bol v určitých častiach natiahnutý asfalt, stavebné tempo "úplne" ako u nás). Tam som sa ubytoval v hosteli, kde som mal rezervovanú izbu pre dvoch. Ale keď videli, že som sám, tak mi dali polovičnú cenu a šupli ma do izby v suteréne. Bolo tu dosť chladno, ale bol som na izbe pre 6 sám. Super, zatiaľ všetko na parádu. Predpoveď počasia bez búrok, očakával som ale riadne teplo. Aj mi to všetci vraveli, že tam býva hic, aj som cítil pri registrácii, že po 16-tej ešte stále bolo riadne horúco. Začal som si chystať veci na ráno, lebo som chcel byť v Črne okolo 6-tej, aby som si našiel parkovacie miesto. Zistil som, že mám ale predsa jeden problém. Stratil som tretiu fľašu. Dával som si ju do zadného vrecka na veste (už vtedy som si to vravel, nerob to, lebo to stratíš - preto myslite pozitívne) a keď som išiel na registráciu od auta som si vestu prehodil len tak cez rameno a musela mi fľaša vypadnúť. No čo už, nič nenarobím. Expo bolo v Črne, vracať sa tam nebudem, aby som si kúpil 3. Budem musieť dajako vydržať s 2. Umyl sa, chvíľu som pozeral film a išiel som skoro spať.

Ráno som vstal celkom v pohode na to, že ma budili vo vedľajších izbách (najskôr prišiel nejaký jeden a potom skupina nejakých výrastkov), obliekol som sa a vyrazil na štart. Tam som síce bol o 6, ale parkovisko pri štarte bolo plné, tak som išiel na druhé pri štadióne. Aspoň som sa prešiel a 30 minút čakal s inými na štart, ktorý mal zaznieť o 7:00. Limity na občerstvovačkách neboli a jediný limit na cieľ bol 14 hodín, čo som vedel, že splním. Takže som mohol ísť v naprostom kľude a jediný stres som si navodil sám a to cieľovým časom. Chcel som dobehnúť za 6:30, popr. max 7:30, ale to som nevedel, čo ma čaká (už teraz viem, že minimálne posledný úsek 8 km dlhý so +400 prevýšením som si podsekol na jednu hodinu, čo teda reálne by pre mňa nebolo asi ani sviežeho a oddýchnutého). Z tejto naivity ma prebral hneď začiatok, ale o tom neskôr.

Na štarte sa zhromaždilo niečo cez 250 ľudí a úderom 7:00 sme vybehli cez dedinu a v prvých uličkách odbočili smerom doľava k zjazdovke. Snažil som sa držať v popredí, ale zase to nepreháňať. Hneď sme nastúpili do svahu zjazdovky, taký miestny klasický vlek. Začal som sa zahrievať, ale potom sme nad ňou po krátkom behateľnom traverze nastúpili do stúpania a držali sme sa vo vláčiku. Snažil som sa držať tých predo mnou, ale po chvíli mi začali odchádzať a mne naskakovali tepy a teplota tela. Začal som sa prehrievať, potiť a teplotu som mal na 39 stupňoch. Už som cítil laktát v stehnách a spomaliť som nemohol, lebo kopec bol dlhý a za mnou sa tlačili ďalší pretekári. Podklad bol moc nebehaný chodník, taký klasický lesný humus, popadané lístie, korienky, hlina. Všade naokolo hríby, dokonca pár som ich prekračoval aj na chodníku. Čo by za to dali hubári, ale zbierať to nemôžem. Škoda. No a druhé, čo ma prekvapilo, boli mravce. Naozaj na veľa miestach sme prebiehali po chumáčoch mravcov. Nechápem, toľko mravcov ako na tomto závode som ešte nevidel. Po 3 km a 45 min som mal nastúpaných prvých 600 výškových. Už len ten zvyšok, 2000. Každopádne som spomalil a začal si strážiť teplotu a tepy.

Tá mi pomaly klesala, pochvaľoval som si, že dali trasu lesmi a tam bolo únosne príjemne chladno. Na slnku to bude iné peklo a to bolo len 8 hodín. Príjemným lesným zbehom sme sa dostali do usadlosti Najomnik, kde nás čakala prvá občerstvovačka, ktorú spríjemňovala živá hudba. Dvaja chlapi na ťahacích harmonikách, heligónkach, hrali také tie rakúske odrhovačky. Chcel som ich nahrať na video, ale najskôr som si zarobil nápoje. Keď som vybral mobil, urobili pauzu a začali hrať až na mojom odchode. Nie je čas natáčať, po 4 minútach prestávky aj kvôli čakaniu na vodu postupujem ďalej do kopca. Čaká ma výstup na 1577 m. n. m. vysoký Smrekovec. Časť je ťahavý traverz, takže občas bežím, ale skorej kráčam. Začína byť už teplo a tak vrchol tvorený kamenným ihlanom a nejakými značkami obieham, je tam odklon lúkou dole. Tu sa zastavujem, pár bežcov púšťam pred seba a predsa robím fotku. Potom bežím už len dole, kde je pri chate Smrekovec občerstvovačka. Čas 2:24 a ja neviem, ako na tom som. Prvý raz som si urobil plán len odhadom a nevytlačil ho. Povedal som si, že pôjdem na pocity.

Snažím sa tu zdržať naozaj len minimálne, do 3 minút mám doplnené tekutiny a kráčam dole, lebo som si dal melón a mám plnšie brucho. Čaká ma ďalších 15 km, najdlhších bez občerstvovačky. Malo by to byť behateľné, mierne zvlnené. Čo aj je, lebo dobehneme na štrkovú zvážnicu, po ktorej chodia turisti, cyklisti a autá. Horšie je, že je tam už teplo, sem tam je na slnku a teda ja hľadám tieňové miesta. Vietor už nefúka, je teplo, som premočený a začína mi chýbať 3 fľaša. Musím to na rozdiel od iných, ktorí tam mali rôznych známych, ktorí im podávali chladenú vodu, nové fľaše, niektorí mali aj stoličky, s vodou hospodáriť. Neviem, čo je predo mnou, ale v diaľke vidím kopec s vysielačom a mne je jasné, že tam pôjdem. To bude moje druhé veľké stúpanie, pod ktorým má byť občerstvovačka. Len tam dôjsť. Po ceste nám fandia ľudia, ale ja to nejako nevnímam. Občas kráčam, ale snažím sa aj bežať. Prvá fľaša je prázdna a tak už sledujem, koľko pijem z druhej. Veľmi si z tej trasy nepamätám, akurát že prebieham rozkopanou cestou, kde vidím kopec čo ma čaká. Fľaša je prázdna a už tu bude občerstvovačka Križan. Po 30 km sa objavím pri malej kaplnke kde si naberám vodu. Som 4:30 na nohách a už riadne praží, lebo je presne pol dvanástej. Mňa teda čaká stúpanie na pravé poludnie. Poprosím o vodu a dám si ju naliať do klobúka. Zjem dva gely a idem hore.

Hneď od kaplnky je tabuľka, že meraný úsek na vrchol. "Môžem ja vás osrať...", si v duchu hovorím, "... aj s meranými úsekmi". Budem rád, až budem hore a prásknem do seba s odstupom 2 gely. Tak pomaličky z nohy na nohu prekračujem smerom hore. Už je dosť veľké teplo, aj keď som v lese. Prechádzame kúsok lúkovým úsekom a tu je už slnko dosť silné. Zase som v lese a cikcakmi hore. Snažím sa ísť pomaly, ale kontinuálne. Predbieham jedného chalana, počujem, že za mnou vždy zrýchli, ale zase vždy zastane. Moja stratégia je úspešná, predbehol ma len jeden človek, zato ja som viacerých. Konečne už vidno vysielač aj s nejakou chatou a kostolom a o chvíľu sme aj pri ňom hore. Ešte sa obzriem dozadu, nech si pozriem, čo všetko som prebehol. Ľudia nám tlieskajú, ja si naberám vodu do fliaš. Teplo je riadne, slnko praží. Asi by som si mal dať aj niečo na energiu, lebo teraz pobežím dlho dole (vlastne všetko čo som nastúpal musím zbehnúť) a potom ma bude čakať ešte lahôdka na záver.

Dosýta sa napijem 2x coly a dám si trošku orieškov. Vykročím preč a po chvíli ma začne napínať na zvracanie. Začne zo mňa ísť pena z coly. Chalan, ktorý ma obieha, sa pýta, či som ok. Neviem mu ani odpovedať, len ho posielam ďalej. Na konci je kríž vrchu Uršlja (1699 m) a už bežíme len dole. Cesta je lesný chodník až po Navarski vrch, ale taký kamenistý a tak s apo ňom s rozbitými nohami zle ide. Spadnúť nechcem. Prebehneme potom okolo chaty Koča na Naravskih ledinah a lesom sa dostaneme až na širšiu cestu k riečke. Tu si nájdem miesto, kde sa ako tak dá prísť k vode a poriadne si namočím klobúk a vylejem na hlavu. Je strašné teplo a to prídeme ešte len dole do rokliny. Príde mi ako taká nejaká naša tiesňava, ale strašne rozpálená. Z kameňov sála naakumulované teplo, slnko na mňa svieti tak bežím po ceste a občas aj kráčam. Snažím sa piť a čakám na poslednú občerstvovačku. 

Cesta peklom je nekonečná, asfaltová a vbiehame do dediny Žerjav. Na jej konci má byť kameňolom. Pred ním ma varovali, že to je taká teplá chuťovka. Hore sa štveráme šotolinou a je to vraj nekonečné a hlavne teplé. Nejakých +400 výškových. Lenže najskôr musím prejsť dedinu. Obieham niektorých, ktorí už upečení len chodia. Ja sa snažím zastať pri každej hadici s rozprašovačom, ktorú tam miestni záhradkári prehodili cez plot a osviežiť sa. Využil som každú a aj tak bolo málo. Našťastie na konci dediny je už občertvovačka, kde si naberám vodu, dám si melóny a idem preč. Som na trati 6:46 a teda je jasné, že za 6:30 to nedám a 7:30 asi tiež nie vzhľadom an ten kopec (neskôr podľa analýzy zisťujem, že po tadeto som to celkom odhadol, ale záver dať za hodinu bolo nereálne a tak ani taký čas som očakávať nemohol).

Cesta sa zalomí do ľava, lemovaná ľuďmi ktorí mi tlieskajú, že na rozdiel od ostatných poklusom bežím aj do mierneho kopca. Ale len po strmšie stúpanie, kde sa odkloníme do kameňolomu. Sypký kameň naozaj robí problém, ale nakoniec to je len kúsok a potom sa štveráme ďalší kúsok cestou pre ťažné vozidlá hore, kde sa už odkloníme do lesa. Pomaly po hrane kameňolomu stúpame nad ním, vietor zavial len na jednom kúsočku, inak úplne bezvetrie aj tu hore a teda teplo. Robím poslednú fotku s výhľadom. Predo mnou 3-ja chalani, ktorí ma dole predbehli, trochu mi stále unikajú a tak sa ťaháme traverzom nad lomom. Stúpiť trochu vedľa a letím niekde dole do lesa. Hore ešte kúsok strmák a už som pri nich. Oddychujú, ale ja sa v zlome rozbehnem a bežím miernym klesaním hrebeňom. Predbehne ma jedna baba a míňame Matvozov vrh, dobiehame ku kaplnke a pod nami je už Črna. Nakoniec cikcakmi zbehnem po schodoch a stojím na asfaltovej ulici medzi domami. Z tadeto už nahodím len automatický mód a snažím sa bežať až do cieľa. Obieham niektorých bežcov, ktorí už len kráčajú, ľudí v kaviarňach a pri námestí s kruhovým objazdom sa napájam na posledných pár metrov zhodnej cesty s ranným štartom. Dobieham do cieľa s ohlásením Slováááákia 8:18. Koniec.

V cieli ešte organizátorom poviem, že to bolo super, ale že strašné teplo. Vraj je to tak vždy. Vezmem si nápoj, jedlo nechcem a sadnem si do tieňa a snažím sa vychladnúť. Po chvíli odchádzam preč k autu. Cestou sa schladím ešte v studničke, napijem sa vody a potom pri aute sa dlho prezliekam, dopíjam potréningovku, monster a dávam sa dokopy. Nakoniec prezlečený nasadnem do auta a šťastný z neho pozerám na stále dobiehajúcich ľudí a idem po 16:30 domov.

Záverečné zhodnotenie teraz z domu by znelo tak, že ma celkom prekvapili strmé kopce. Čakal som miernejšie a behateľnejšie pasáže. Teplo bolo ako som predpokladal. Škoda, že som stratil tú fľašu a teda som určité úseky musel šetriť s vodou. Prišlo mi nefér, že iní na tom úseku mali doprovod a dali im vodu a jedlo viackrát aj na jednom úseku. Atmosfére inak bola super, všade ľudia fandili a tlieskali. A ja som v podstate spokojný. Až na pár úsekov, kde vyhrala únava a asi aj teplo a strach z odpálenia, som bežal, čo som mohol. Zbeh by bodol rýchlejší, ale to je u mňa klasika. Bodyworld hydratácia bola super, čo som mal predtým mi moc nerobilo dobre a ich úplne v pohode. A manažment tepla? Asi mi aj zachránil beh, lebo som to asi zvládal dobre, aj keď veľmi ťažko. Neviem to úplne posúdiť, lebo som nebol ešte maximálne adaptovaný. Potil som sa dobre, snažil som sa piť ak to šlo. Na grafe pekne vidieť, že som sa hlavne prehrieval v časti so stúpaniami na 2 hlavné kopce, ale stále osm nebol v kritickom červenom intervale. A klobúk bola tiež dobrá voľba. Takže môj čas ak by bol pod 8 by bol adekvátny, takto to tiež nie je za mňa zlé. Tak ak môžete, choďte tam. Odporúčam, možno pôjdem dakedy tú 100 a prebeh baňou, keď už som raz sa na to hlásil.