🍁🍁🍁🍁🍁 stovka

 A je to tu! Koniec sezóny. Sezóny, ktorá bola pre mňa viac než nabitá výzvami a zároveň aj bežeckými snami. Chýbajúci posledný dielik bola Javornícka 100. No a či sa mi podarilo tento posledný tohtoročný sen si splniť, to tu teraz skúsim opísať. Tak sa pohodlne usaďte, toto bude dosť dlhé a boľavé rozprávanie, lebo ešte stále mi klimbe od únavy hlava a zatvárajú sa oči pri písaní týchto riadkov.

Kde mám ale začať. Asi najskôr začnem tým, že J100 som chcel bežať, ale nemuselo to byť tento rok a to z viacerých dôvodov. To, že trasa je behateľná mi bolo známe z profilu a aj feedbacku ostatných kamarátov. Profilom je v podstate podobná ako bola Ponitrianska 100, ktorú som zvládol myslím za 18 hodín. Dokonca je aj kvalifikačná pre WSER, ale do lotérie mám bod z Lavareda, takže som sa nemusel šalieť. Čo mi ale nehralo do karát boli dva podstatné faktory. Prvým bol naplánovaný MMM v Košiciach týždeň pred termínom J100. No a druhým logistika. Štartuje sa ráno v Čadci, kde je registračka. Dobehne sa do Lysej pod Makytou, takže treba riešiť 2x ubytovanie a následne aj prevoz. Niektorí to riešia vlakmi, ale zase to stojí čas a tak som proste nejak túto akciu z hlavy vypustil. Budú aj iné ročníky a moja sezóna bola aj tak dosť plná. Ale...

Ale v lete som sa po LUT stretol s Maťom Urbaníkom a ako to už býva, začali sme sa baviť o plánoch. No a medzi nimi padlo, že idem na MMM a on ide detto s Palim. No a potom pôjde ešte na J100. "Jóóój tak tam by som šiel aj ja, tam som chcel vždy ísť, ale po tom maratóne neviem." To boli moje prvé slová, ale nakoniec v debate nejak zanikli. Maťo mi vysvetlil, že pôjde s Palim pomaličky, tak potom do týždňa určite zregeneruje. A že nech idem aj ja, prespíme na ich chate v Turzovke, Pali nás odvezie a počká na nás v cieli a v nedeľu, keď zazimujú chatu, pôjdeme domov. Dokelu, žeby som si teda vyriešil problém s logistikou? Slovo dalo slovo a ja som hlásil Peťovi, že teda bežecké plány budú iné a koniec bude o týždeň neskôr. Bude veselo, registrácia poslaná a zaplatená.

Všetko teda bolo naplánované, ale ako to tak býva, človek mieni a tamten hore mení. A tak aj bolo. Prvá zmena bola v osádke. Maťo sa zranil, po Chamonix si vytkol členok na obrubníku v Bratislave. Akože behám tam s ním po skalách, no a nakoniec toto. Takže bolo jasné, že už nepobeží, ani jeden beh, ale nič sa pre mňa nemení, bude šoférovať on, lebo Pali mal covid a asi nepôjde. To sa ešte uvidí. Druhá zmena bola v tom, že sme sa s Peťom dohodli, že môj cieľ si rozdelím na dva. Žiadne flákanie, ale že skúsim odbehnúť maratón ako najlepšie viem v rámci normy, aby som vedel odbehnúť aj Javornícku a nebolo to len o chôdzi. Takže po maratóne bol môj cieľ dostatočne zregenerovať, čomu som prispôsobil aj tréningy. Neviem čím to bolo, ale stále som sa necítil úplne fresh. Najhoršie na tom bol, že vo štvrtok mi Dano oznámil, že má covid a my sme boli spolu v Košiciach. No pekne, teraz čo. Začali kalkulácie, už by som to mal asi aj ja, zle mi nie je, ale tá únava, čo keď. V piatok ráno som si urobil test, ktorý bol našťastie negatívny. Aj keď tie testy, veď viete ako. Ale deň predtým som bol behať a bolo to ok, len proste v nohách som cítil, že tam tá energia nejak chýba. Teda že skôr sa rýchlo vytráca. Zavolal som Maťovi Horniakovi (budem mu hovoriť Kiki, nech sa to nepletie), ktorý sa tiež regol, že teda som ok a ideme. Pripojil sa k nám Janko Šicko a v piatok poobede sme vyrazili...na sushi. Posilnení mega dávkami aj na cestu do Čadce, kde bola po 18-tej registrácia.

Cesta nám ubehla mega rýchlo, aj registrácia. Prišli sme akurát včas a tak sme bolí dokonca prví. Po kontrole povinnej výbavy, ktorá nebola veľmi objemná, som dostal pekné číslo rovnajúce sa môjmu ročníku. Potom sme sa išli stretnúť s Maťom, ktorý nás mal navigovať ku chate. Samozrejme, nastali komplikácie a tak musel ísť ešte po kľúče a prišiel neskôr a my sme konečne večer po 8 dorazili na chatu. Tu sme sa vybalili, nachystali veci na ráno. Ja som zistil, že som si nechal doma čapicu (naschvál som jednu nechal na stole, že veď v batohu mám druhú a nebola). Kiki mi dal svoju, aj som s tým bojoval najskôr. Určite sa mi nebude dariť, ale serem blbé povery. Maťo zatiaľ zakúril, nech je teplo a išli sme spať. Ja som si dal ešte Maurten 320 pred spaním a zaľahol, tak aj chalani. Horšie však bolo, že ma začali v noci svrbieť ruky a stále som sa škrabal. Tak si si nejak uvedomil, či to nemám z Maurtena, lebo niečo podobné som mal aj v KE. Vkuse som sa prevaľoval. Keď som konečne zaspal, začal chrápať Kiki. Následne nastalo budenie v rôznych intervaloch. Striedavo začali chodiť chalani na záchod, na ktorý bolo treba ísť po drevených schodoch, takže to pekne vŕzgalo. Do toho ešte Maťo každé 2 hodiny chodil prikladať do krbu. Takže suma sumárum, ráno som bol rozjebaný ako cigánske hračky.

No nič, dal som si len banán, na kašu som nemal ani chuť, nasadil šošovky, pričom ľavá ma nejak stále rezala a obával som sa, že mi počas dňa vypadne, obliekol sa a vyrazili sme o 6 z chaty. Nahádzali veci do Maťovho auta, nasadli a... nič. Motor neštartoval. Maťov alarm sa rozhodol, že bude štrajkovať a tak nám neostávalo nič iné, ako naložiť veci do Kikiho auta a ísť tak do Čadce. Maťove spanie a behanie po lese sa tým pádom vymenilo za riešenie problému s autom (ktoré mimochodom nevyriešil do nášho odchodu). No po vystúpení z auta v Čadci pri DK sme my mohli myslieť na náš beh. Bolo nás tu neúrekom, ani nejdem všetkých spomínať. Ani som veľmi nefotil, len s Bohušom som si dal jednu influencerskú (počúvajte inak jeho podcast Lajf, je naozaj dobrý a Bohuš na sebe pracuje - to som ešte netušil, že ako dobre bežecky, lebo skončil tretí). Tam som si popodával ruky, pomával na diaľku s Majkou, Peťami a inými. Po krátkom príhovore Rada o trati sme sa postavili na štart a úderom 7:00 sme vybehli.

Začalo sa na inom mieste, ako obvykle, takže sme v sprievode policajtov a organizátora prebehli cez schody od DK na pôvodné miesto štartu a následne už sídliskom na lúku. Aj keď som v pohode vyklusával, cítil som, že akosi nie som vo svojej koži. Maratón a deficit spánku z noci na chate asi budem cítiť. Nevadí, ono sa to rozbehne. Prvá úvodná lúka bola trochu mokrá, ešte bola rosa. Predpoveď počasia hovorila o teplom počasí, pod mrakom, na koniec dňa k polnoci malo pršať. Ale boli to predpovede tak na hodinové zrážky a tie môžu, aj nemusia byť. Maťo s Jankom mi utiekli hneď na lúke. teda utiekli, videl som ich pred sebou, ale nechcel som sa za nimi naháňať. Skorej som sa sústredil na Sisu a Ľuba z RunningPro, ktorých som obehol, ale po chvíľke už boli pri mne a tým sa z nás stala na dlhú dobu a pár úsekov nerozlučná trojica. Počasie bolo stále na tričko s rukávnikmi, pod mrakom, veterno a my sme sa ťahali rôznymi hrebeňmi. Nejdem to tu opisovať, ale čakalo nás dovedna 7 občerstvovačiek. Kontrolné body boli zrušené, takže nič komplikované. Cesta bola dobre značená, do hodín som nemusel ani pozerať a hlavne stále bol niekto pred nami, takže som videl kade. 105 km a 4090 výškových metrov znamenalo rýchlu behateľnú trasu a niektorí naozaj vyrazili svižne.

Prvá občerstvovačka bola po 11 km a bola na nej voda. Takže som Zákopčie u Holých len obehol a s časom  1:25 a išiel ďalej. Čakalo ma len 8 km, jeden výstup a potom zbeh na Ochodnicu. Na zbehu ma obehol Maťo Detvaj, ktorý ma chválil, že ako idem a že som pekne odbehol Lavaredo. Nejak som tomu nevenoval pozornosť a sústredil sa na už regulárna občerstvovačku, kde som si doplnil vodu a namiešal Maurten a ionťák. Akurát, keď som prišiel Kiki bežal preč. Sme v kontakte, nezdrhol mi. Dal som si len kúsok banánu a vydal sa v spoločnosti Sisy a Ľuba ďalej. Čakal nás jeden s dvoch dlhších 20 km úsekov bez občerstvenia.  Cesta viedla hrebeňom po lúkach, kde boli pekné výhľady, ale nebolo to moc na fotky. Kopce boli v diaľke, malé, také kopanice ako na Lazovej stovke. Tam je ale viac asfaltu, tu sa behá skôr po makadamových cestách. Tie mi dosť rozbili nohy na Lavarede, tak som si pochvaľoval nový model Dynafit ultra 100, v ktorých ma nič netlačilo. Postupne sa začalo aj otepľovať a vyšlo miestami slnko. Cesta hrebeňom ubehla rýchlo a my sme cez malebné domčeky (ktoré sa mi pletú, lebo ich bolo všade plno) a hornú časť dediny zbehli na hlavnú asfaltku a po nej únavne v pokluse (strašne sa mi nechcelo, ale Running Pro ma ťahali) k tretej občerstvovačke Dlhá nad Kysucou.

Kým na Ochodnici som sa zdržal 4 minúty (stopoval som si každú, preto to viem), tu som sa zdržal skoro 9 minút. Bolo mi to aj treba. Kikiho som ešte zastihol, lebo tam stretol bratranca, ale ja som si potreboval zase doplniť fľaše s mojimi lektvarmi. Vyhodil som obaly z gelov, dal som si zo 3 coly, tuc tuc a opláchol si poriadne tvár od potu. Bál som sa, že si vyhodím šošovky počas behu, ako si stále utieram oči od potu. Keď sme boli ready, všetkým sme poďakovali a naša trojica vyrazila ďalej. Akurát dobiehala Peťa Troškabežká (podľa mňa to je zmätočné, ona behá dosť a dobre a usmiato) a my sme odbáčali na stúpanie, ktoré nás čakalo. Mal to byť jeden zo strmších úsekov a myslím si, že nám písali v prvom maily, že niekde tam je medvedica s mladými. Tej sme sa báť nemuseli, lebo pred nami bolo toľko ľudí a pravé poludnie, že to by bola náhoda ako hrom. Viac nás trápilo stúpanie. Stúpanie do kopca a teplôt, ktoré sa prejavili po vystúpaní na vrchol. Tam už svietilo slnko a my sme hľadali kúsky tieňa. Sisa išla pred nami ako Esmeralda a my s Ľubom za ňou ako dvaja Quasimodovia. Ozrejmím. Sisu bolí noha, takže som mal akú takú šancu ísť s ňou. Za normálnych okolností by som si ani neprdol. Teda to by som si asi jediné mohol. Ľubo kríval, lebo mal otlačený nart z Hoka tenisky, lebo si zmenil model a zle si ju dotiahol. Poznám ten pocit a tak som s ním súcitil, lebo to je desná bolesť. No a ja som bol ako vypnutý, mňa nejak boleli úpony okolo kolien a nešlo mi. Čím ďalej sme išli a bolo teplejšie a teplejšie, tak mňa obchádzali mrákoty. Musel som si dať kofeínovú tabletku a v hlave mi behali rôzne scenáre, ktoré som púšťal aj z úst von. Jeden sa opakoval veľmi často. DNF (tí čo nevedia je to v preklade neukončil závod). Ja keď dobehnem na ten Semeteš, mám sto chutí skončiť, lebo takto sa trápim 50 km a  to sa mám ďalších. Akože ja viem, že to dám do cieľa, ale naozaj sa tak trápiť? No ale to sem pôjdem zase? Poznám sa, nedalo by mi to a DNF som ešte nemal, tak rýchlo pusti tieto úvahy. Čas som mal lepší, ako som čakal, síce z rezervy 2 hodín mi ubudlo, ale stále som bol pod limit, aký som si napísal. No a o limite na občerstvovačke ani nehovorím, lebo celá trasa mala 26 hodín a na WSER bolo 24. Ja som si dal od oka scenár 20 hodín s tým, že ak mi pôjde, mal by som mať 18. Obiehali sme rôzne zaujímavé sochy a nakoniec sme cez ďalšie malebné domčeky dobehli na 50 km.

Semeteš. Polovička za mnou a občerstvovačka. Na hodinách 14:20 (takže bežochodím už skoro 7,5 hod), vrážam do predzáhradky kde bol stánok a vidím naspídovaného Kikiko s Monsterom v ruke, ako sa chystá vyraziť preč. Sú tu aj dropbagy, aj Maťo Urbaník. Vyhľadám si veci na prezlečenie, dlhé nohavice ponechám v batohu, ale dám si sieťované tielko a triko s dlhým rukávom. Na večer bude určite chladno, má pršať a ja som spotený. Teraz je síce ešte teplo, ale neva. Maťo mi prinesie cestoviny so soľou a olejom, ja sa napijem coly, doplním moje nápoje, vyhádžem obaly z gelov a nahádžem nové gely z dropbagu. Nezobral som všetky, ostali mi ešte z prvej časti, idem kupodivu rýchlejšie. Sisa s Ľubom sú tiež nachystaní a teda ide sa. Nechce sa mi, stále omielam to svoje o zmysle a únave. Ale ide. Prišla už aj Peťa Viacbežká a Peťa Straška, vysmiata, že to ide. Vraj ju zdržali to tie ženské dni na štarte. No my už vyrážame, Maťo k autu s dropbagmi, ktoré nám vezie do cieľa a ja s Ľubom a Sisou hore do kopca po asfaltke. Predo mnou vidím Peťu Najviacbežká, ktorá síce prišla 1 minútu po mne, ale odišla skorej a dosť jej to ide. Je to logické, ja som strávil na Semeteši cez 21 minút, čo u mňa nie je zvykom. Takže mi ubudlo z náskoku, ale stále dosť. Horšie je, že som nafúknutý ako balón a tak len čakám, kedy to prejde. Čaká nás druhý 20 km úsek, takže času mám dosť.

Tak aj je. V hornej časti ešte mi nie je nejak do spevu, ale pomaličky to rozbehávam. Už zachádza slnko, nie je už také teplo a ja som si musel dať kofeínovú tabletku. Zatvárali sa mi oči, toto ma preberie. Preberie ma aj vietor, mrholenie a dážď na Čerenke. Vyberáme si s Ľubom bundy, následne ju ale zase schovávam do opasku a tam naštastie ostane až do konca. Po chvíli už ideme viac so Sisou vpredu, Ľubo kúsok za mnou a moceme sa po dlhšom zbehu a po asfaltke smerom na Makov stúpame hore do kopca k ďalšej občerstvovačke. V predu pri Kasárňach vidím Maťa Detvaja a tak teraz na neho volám ja a pred občerstvovačkou ho obieham po tom, čo si vyfotím auto so zaujímavým EČ. Do kopca stúpa Kiki, ktorý mi máva, pri ceste sa krčí Juro Kožiak (sem došiel z prvej časti), ktorý tu fotí a na občerstvovačke je Peťa Ultrabežká, ktorá o chvíľku mi hovorí pár povzbudivých slov a vyráža do kopca. Vyberám čelovku a odchádzam po doplnení tekutín za ňou. Opúšťam Sisu a Ľuba, lebo už chcem byť čím najskôr v cieli.

Nastupujem teda do zjazdovky, kde sa mi ešte dalo kráčať bez svetla, ale v lese na hrebeni už plne svietim a pomaličky dobieham Peťu Zamnouužbežká. Chvíľku sa ja bavíme o trase z minulého roka, ale mne nejak idú záhadne nohy a ja postupujem dopredu. Tma je všade naokolo, cesta mi ubieha a ja obieham tri kríže na Stratenci. Rýchla fotka a pokračujem dopredu, Peťu strácam a v ďalšej časti obieham ďalších ľudí, niektorí občas bežia, niektorí len kráčajú. Ja idem stále konštantné krívajúce tempo. Zrazu vidím predo mnou Kikiho. Nejde mu žalúdok a už čaká len na ďalšiu občerstvovačku, kde má byť polievka. Pridávam do kroku, nebudeme spomaľovať. Poznám to, v momente keď sa stretneš s niekým, komu to nejde a chce sa rozprávať, spomalíš na jeho tempo. Kiki si je toho vedomý a drží sa za mnou, cesta nám nejak ubieha a už vidím chaty a zdravia ma poľskí ľudia. Portáš, 80. km, 8 hodín 8 minút večer. To nebude náhoda.

Zaliezame do chaty, sedia tu unavení ľudia, niektorí úplne vypnutí. Toto nie je pre mňa ideálne prostredie. Je tu aj Maťo a tak beriem 2 voľné stoličky pred Jogošíkovcami a na jednu usadá Kiki. Janko končí, iba tak sa rýchlo zdravíme a blahoželám mu, kým rýchlo hltám vývar. Maťo mi dopĺňa vodu do fliaš, kam si dávam moje sypačky, ešte si dám pohár coly a idem preč. Majte sa tu krásne, Toto teplo a pohoda nie je pre mňa. Ešte Maťovi vravím, nech dohliadne na Kikiho, nech oddýchne, ale ani ma moc nevníma. Tiež je unavený z toho lietania a ja som rád, že je aspoň takto s nami. 10 minút stačilo, zapínam čelovku a vychádzam von do tmy.

Vonku je celkom zima pofukuje a ja neviem, kade. Potom pozriem na hodiny a odbáčam na cestu ďalej doprava. Celkom je hmla, či taký opar. Ale neprší, len fúka. Obieham Jogošíkov s Uškom a ešte nejakým Čechom, ale neprihováram sa, musím rozbehať zimu. Po prašnej ceste ma obchádza auto a nadávam, zvíril prach a nedá sa dýchať. Vpredu vidím cez parkovisko kráčať čelovku, ten bude náš. Na zemi sú šípky, sem tam svietia reflexky. Tú bielu vidím dobre a už vidím kam, aj smerujú. Po vysypanej ceste vedľa vleku dole zjazdovkou. Cesta nie je prudká, obieham chalana s čelovkou a zbeham dole. Tam ale zastanem, lebo musím na malú a zatiaľ ma obehnú ďalší ľudia. Ťahavý chodník popri hraničných kameňoch lesom nie je nejak náročný, občas obieham tých, čo boli predo mnou, potom oni mňa a tak sa to nejak ustáli. Nechávam si odstup, hlavne som rád, že dobre vidím. Šošovky našťastie držia, ale to šero a tmu nedávam extra ostro. Ale aspoň dačo. 

Zrazu cesta odbočí doľava a stratí sa v padáku dole. Krkostena. No to je fakt názov, zlomiť si krk tak. Dole len kráčam, lebo je to prašné, kamenisté a zle čítam terén. Tak tu teda stratím, ale nevadí, lepšie ako sa zabiť. Ak tuto bolo to blato, ako mi Peťa vravela, ámen tma. Začínajú ma bolieť päty, lebo sa mi hýbu tenisky, ktoré nemám až tak dotiahnuté kvôli nartom. To budú o chvíľu pľuzgiere. Dole idem niekoľkými stupňami skokov, až konečne sa to dole na chvíľku vyrovná. Vidím čelovky tých mojich rýchlejších, ale zrazu sa stratia. Akože dobre vidím, ako sa dostali hore na stromy? Potom mi dojde, že to nie sú na stromoch, ale je tam podobný krpáľ smerom hore, ako bola Krkostena dole. Našťastie je kratší, ak idem na to. Trochu ma zabolí ľavá achilovka z toho náklonu, už má dosť. Cítim ju v podstate skoro mesiac, občas, nedostáva úplne oddych. Po tomto závode jej ho doprajem. Hore som v podstate rýchlo a potom sa mocem ešte lesom, zase hore, dole a je tu Makyta a po nej Kyčera. Už to nie je ďaleko na poslednú občerstvovačku a potom už len dákych cca. 10 km a cez malý kopec a bude kľud.

No ale to som nevedel, že ma čaká ešte jeden zbeh. Hore na kopci som videl auto, ktoré zišlo dole.  Potom mi došlo, že asi boli telefonovať, lebo dole nebol signál. Ja som si uvedomil, že to je lyžiarsky svah. Lenže čo som si neuvedomil, že zbeh tou ľahkou cestou bude tak bolieť. Bolo to celkom prudko dole a mňa už boleli kolená, stehná a hlavne sa mi už urobili tie pľuzgiere, ktoré hneď pichli, ale potom to ako vždy ustalo. Už sa tam naliala voda. Čím som išiel nižšie, tým viac som počul zvonec a hulákanie, keď niekto dobehol na stanicu. Už bude blízko, čas mi bežal, ale metre nie. Všetko ma bolelo, už chcem ísť po rovine. Nakoniec som zbehol do zákruty a už tam bola občerstvovačka Beňadin. A s ňou spojený rámus a randál. Sedelo tam pár bežcov, bolo 22:55. No pod 17 hodín to nedám, to by som musel záver dať za hodinu, ale už som bol unavený. Rýchlo som nabral len vodu a ionťák a po 1,5 minúte bežal preč. Urobím pre to maximum.

Cesta pokračovala po asfaltke. To je asi tá, čo mi o nej hovorila Peťa, ale ja som nejako čakal, že pôjde dole a že tam nazbieram minúty. Išla ale hore. Tak som kráčal a potom sa rozhodol bežať. Moje nadšenie mi dlho nevydržalo a ja som t po chvíli zabalil. Chalan, ktorého som obehol a aj dvaja, čo vyrazili so mnou z Beňadinu, mi zdrhli na dohľad. Tak som si išiel svoje. Konečne sa cesta skončila a napojila do lesa. Mňa tam začalo z dákych peľov strašne dusiť, skoro som sa povracal. Našťastie to ustálo a po traverze lúčnou lesnou podmáčanou cestičkou som sa objavil na lúkach. Na Pasekách sa dosť zle orientovalo,lebo všade bola len tma, až na vrchole sa ukázali stromy s bielymi reflexkami. Najskôr som šiel po lúke, ale potom si uvedomil, že je tam medzi stromami cesta, ktorá vedie dole lesom. Okrajkovce. Tu ma obehli nejakí ľudia, ja som ale už mal naozaj dosť. Boleli ma tie päty, kolená a zle som v tom lístí videl kamene. Nastala pre mňa nekonečná cesta lesom, pri jej konci ma dobehla baba so psom. To sme ale už boli kúsok od asfaltky v Lysej pod Makytou. Rozbehol som sa a bežal z posledných síl cez dedinu. Cesta sa dosť ťahala a tak som nakoniec ešte stihol obehnúť aj tých dvoch chalanov a už som videl cieľ. Konečne ZŠ. 17:37:23 a už 37 minút bola nedeľa.

V chodbe školy ma zvítal Peťo a Paťo, dostal som diplom. No a keď došla ku mne Majka Kubová, vedel som, že už je koniec. Akože mal som naozaj dosť. Celé sa mi to vyskladalo tak, že maratón, nedospatý večer a možno aj nejaká choroba v kombinácii s tým výkonom ma unavili. V hale som sa už len prezliekol, dal si radler, polievku a debatil s kamarátmi, ktorí postupne prichádzali. Čakala nás ešte cesta na chatu a konečne som sa umyl a išiel spať. Ale to je už iný príbeh, nechce sa mi to rozpisovať. Už aj toto muselo byť pre Vás únavné. Beh je to krásny, ale v tej únave som to vyhodnotiť nevedel. Každopádne zo strany počasia, organizátora, dobrovoľníkov, atmosféry a trasy sa sťažovať nemôžem a maximálne hľadať chybu v sebe. Aj keď neviem akú, lebo som to zabehol aj tak rýchlejšie, ako som očakával a hlavne po tých bojoch na 50. km môžem byť rád a vďačný, že vôbec som bol finisher.

Ďakujem všetkým, čo mi držali palce a počas celej sezóny, ktorá pre mňa tento rok skončila a je čas si trochu aj oddýchnuť. Splnil som si toho až až a predsa bude treba dačo plniť aj o rok...