Davaj het - prvý diel skladačky zložený
A ideš tento rok do Košíc na maratón? Áááá, nejdem, veď ja tie cestné rýchle behy nemusím. Ani to netrénujem. Ale bude 100. ročník, poď s nami. 100. ročník? Hm žeby som išiel prvý raz maratón?
Tak toto sa si pamätám úplne presne. Pri jednom mojom zimnom výjazde v rámci skialp tréningu a trénovania kopcov na Lavaredo som šľapal po zjazdovke na Stuhlecku do kopca s Lackom a Marekom, keď tu zrazu pri prvom väčšom stúpaní pri snehových delách a podšmykovaní pásov padla táto otázka. Vtedy ma chalani nalomili, začal som v tom hľadať dáky zmysel a kým sme vyšli k prvej chate som ho aj našiel a si v duchu povedal to známe "kedy, keď nie teraz". Maratón som nikdy nebežal, ide o najstarší maratón v Európe a druhý na svete, toto je ideálna možnosť. 100. výročie je tiež zaujímavé, bude len raz. (teda vlastne v prípade Košíc bude 2x aj budúci rok). Budem mať po vrchole prípravy, takže môžem zmeniť tréning na asfaltový a čo to ešte natrénovať. Tak prečo nie?
Realita bola však iná. Ako to býva, plány sa pomenili. Pred maratónom prišli aj iné behy a dokonca po ňom aj Javornícka stovka. Tú budem bežať o týždeň a zvolil som ju z iných dôvodov, ktoré teraz rozpisovať nejdem. Každopádne som trénoval už so zreteľom aj na ňu a stanovil si cieľ jasne a jednoznačne. Neodfláknuť ani jeden z oboch behov. Dobehnúť nie úplne na pohodu, ale zároveň aj tak, aby som o týždeň vedel ísť J100. Nezraniť sa, rýchlo zregenerovať.
.jpg)
Najväčší problém bol ale s ubytovaním a dopravou. Všetko už v januári vybookované, drahé. Nakoniec som pôvodný scenár zrušil a cestoval s Danom a Maťom Urbaníkom. Mal ísť aj Pali, ale dostal Covid. Takže sme vyrazili len traja v piatok z BA smer Košice. Čas celkom utiekol, aj z dôvodu predvolebných debát. Maťo to odšoféroval celé až k Danovej mame, kde sme sa večer ubytovali a v sobotu išli voliť, rozbehať sa a ešte sme sa stihli zaregistrovať a stihli sme aj prechádzku po meste s výkladom p. Kolcunom. Ten mi pookrial dušu a otvoril dvere do tohto mesta. Vrelo odporúčam. Večer som rýchlo ešte dal Maurten 320 pred spaním a gumové cukríky a išiel spať. Teda chcel, ale ešte sme pozerali volebné výsledky a ja som išiel zaspávať len s tým, že PS to má v suchu a snáď dako to vyskladajú.
O to horšie bolo ráno. Predzvesť bola, že Maťo sa celú noc odkopával, pozeral do mobilu a počul som prejavy rôznych politikov. No proste nebol som ideálne vyspaný. O to horšie bol ale Maťo a nakoniec ráno mi oznámil 2 správy. Prvá, že je v p..i krajina a druhú, že je v p..i on, lebo celú noc nespal a nikam nejde. Okrem toho má zranenú nohu, takže tá druhá bola logická (čo sa o prvej povedať nedá). Takže ráno len jedna tyčinka Maurten, namastit vazelinou vajca, pobaliť gely a ionťák a davaj het na autobus.
Počasie hlásili dobré, ale radšej som mal vestu, aby mi nebola zima, kým som čakal. S Danom sme išli na autobus a v podstate sme hneď boli na štarte. Tam nás rozdelili do sektorov podľa dĺžky trate a čísiel. Danči bol na pravej strane a teda námestím štartoval v pravo, ja zase na ľavej. Aj som bol rád, lebo po pravej pobežím druhé kolo. Trať MMM (Medzinárodný maratón mieru) dvojkolová. Všetci vraveli, že ich mentálne zabilo, že bežali druhé kolo a v hlave mali predstavu, že zase to isté, čo sa už trápili. V tom som mal výhodu a zároveň nevýhodu. Trať som vôbec nepoznal. Vraj časť ide do kopca, vedel som, že sú tam aj úseky, keď bežíte oproti sebe (to tiež niektorým vadilo). Ja som sa rozhodol, že prvé kolo nebudem vôbec vnímať okolie, to si nechám na druhé. Viac ma ale hnevalo iné, ľudia predo mnou. Môj sektor mal pred sebou inlinistov, ktorí keď odišli, boli nahradení elitnými bežcami. Za nimi ale boli štafetári. Možno si niekto myslí, že tí budú rýchli. To som si myslel aj ja, ale s pribúdajúcimi bežcami mi dochádzalo, že ich rýchlosť bude vadiť aj mne, s mojou slimačou rýchlosťou. Mal som totižto v pláne bežať do 30 km tempo 5:36 (čo by malo stačiť na 4 hodiny), ak sa mi pôjde lepšie aj 5:30 a niekde po 30 km zrýchlim. To sa rozhodnem podľa počasia, únavy a pod. Dodržiavať gély, ionťák v ruke a keď nebudem mať vodu, pôjdem po tej z občerstvovačiek. Ešte schovať vestu do opasku a som ready.
Dozneli uvítania, rozhovory a iné formality a úderom 9:00 zaznel štart. Kým som sa dostal pod časomieru, ubehlo niečo cez 1 minútu a 30 sekúnd. Dano bol na tom lepšie, ich stranu pomkli viac a tak tam bol za 30 sekúnd. Rozbehli sme sa a mne hneď vadili ľudia. Tempo nad 6 minút, takže musím zrýchliť. Ľudia sa plietli popod nohy, čo som aj očakával, keďže vraj bol prekonaný rekord na 4 tis. Všade mávali, tlieskali, ale jediné, čo mňa zaujímalo bol pace na hodinách a kam šľapem. Postupne som si našiel miesto pri kraji cesty a nejak sa vyrovnal na priemerné tempo 5:30. Bolo mi to úplne pohodlné. Dýchal som nosom, mal som pocit, že ani nebežím. Tu sa asi maratónci usmejú, lebo stým tempom behajú asi so stiahnutými gaťami na kotníky. Hold, každý sme iná liga. Postupne som aj zrýchľoval, priemerka sa mi vylepšila na 5:29 povedal som si, že si ju skúsim nadhnať pomaličky krok po kroku, ale nič závratné. Ovplyvnilo to aj to, že cca na 4 km sme vstúpili do koridora, kde som zase bežal tempom nad 6, keďže sme boli jeden hustý strapec a na zúženom mieste nebolo kde predbiehať. Oproti mne som aj videl už bežiacich eliťákov.
Hneď ako sa cesta rozšírila, som pridal. Robil som si miesto a niektorých som aj napomenul, lebo sa plietli pod nohy. Nikomu z detí som netľapkal, nevšímal si okolie (viem, že po mne aj kričali, tak som intuitívne zamával), išiel som si svoje predpísané. Maťo mi vravel, že slúchadlá sú zakázané, ale naokolo som videl kopu ľudí s nimi. Ja som ich ani nechcel, kvôli rytmu. Prišiel by som aj o atmosféru, ktorá bola skvelá, hlavne v častiach bližšie k centru. Toto sa musí uznať, Košičania sú na maratón hrdí. Reproduktory boli aj na voľných miestach, dovliekli nejaké z domov. Každý interval mi pípli hodiny a ja som géloval. Dovedna som mal nachystaných 6 gélov. Fľaša bola poloprázdna, polku som dal počas čakania. Ale vôbec nebolo teplo, pofukovalo a tak som pil skôr intuitívne. Nechal som si slnečné okuliare, aby som mal trochu odstup od okolia. Vôbec som sa nejak nepotil, proste ideál. Hlava fungovala ako hodinky, vytrénovaná z ultra na iné ňuansy. Takže ani neviem, kde malo byť to stúpanie (ok boli tam mierne stúpania, popr. krátke kopčeky, ale nič strašné). Otočka, otočka, tu bežím zase proti tým, čo sa už vracajú, mierne si všímam hlavne tie stanice, aby som vedel na druhom kole. Niekde boli poháre, niekde fľaše. Ale zorganizované to mali dobre, biely pohár s vodou, modrý s ionťákom.
Už mi pomaly ubiehala prvá polovica a ja som bol stále ok. Hlava nepodsúvala žiadne myšlienky, čo bolo dobre. V druhom kole si poviem, že to už len toľko. Takže som ani extra nesledoval informácie na okraji trate, ktorý km bežím. Sem tam fotograf a zrazu v 1:43 pozerám, známy človek. Miki Dzurinda. Moc nevyzeral fresh. Ani sa nečudujem, po tých výsledkoch. Toto asi na 4 hodiny nebude, lebo som ho hravo predbehol. Úplne iné tempo, ako keď sme sa stretli na hrádzi a debatovali o voľbách a behu. Chcel to dať pod 4 hodiny. Ja by som mal byť safe. Na trati som totižto predbehol pacerku, ktorá mala na chrbte vlajku s konečným časom 4 hodiny. Boli okolo nej ľudia, ktorí sa držali jej tempa. Z Devín Bratislava viem, že to vie byť zrádne a občas zrýchlia, aby dobehli stratu zo začiatku. Tak som ich predbehol, že si pôjdem svoje a keď ma predbehne budem vedieť, že mám pridať. Nestalo sa a ja som opäť videl oproti bežiach, ale bolo ich nejak veľa (od Lacka som sa dozvedel, že akurát keď dobiehal prvé kolo, pustili polmaratóncov), takže zase to bude o predieraní sa. Už som dobehol na námestie a pri otočke počujem, že prví dvaja sú na 40 km. No boha, tak to je iná rýchlosť. Kým som vybehol z námestia, tak na konci sme sa míňali a oni to už mali za sebou.
Ja som mal pred sebou zase to isté, ale iné. Už som si trochu všímal okolie. Po chvíli som ale zistil, že vlastne som o nič neprišiel, lebo industriálna a periférna časť nič moc. Asi ako v každom meste. Minimálne našom. Aspoň že tu Smer nevyhral, ako u mňa doma. Horšie bolo, že mi trošku začalo ťahať ku sraniu. Priemerné tempo z 5:27 mi išlo zase hore, ale stále som pol pod 5:30. Nevadí, voda došla. Dám jeden pohár a posledný gél, bez energie to nedám. Bolo krátko pred 3 hodinami na trati a práve v tom momente na 33 km pozerám, že Dano. Ako sa ten dostal predo mňa? Obehol som ho povzbudil a bežal ďalej. Doma mi vysvetlil, že mal 1:30 náskok kvôli štartu a že aj išiel rýchlejšie. Ja som si strážil stále čas, keď som šiel 5:15, spomalil som. Niektorí z fandiacich si nahlas hovorili, to už dajú. Jasne že to dáme, času dosť. Otázka je len za koľko. Kým mňa "trápil" čas, niektorí bojovali s prežitím. Teraz v mojom prípade ale nebol už čas na spomaľovanie, takže som pomaličky zrýchlil. Počkám si na 35 km, po otočke začnem pridávať. A tak aj bolo. Podbádalo ma k tomu aj to, že ma to už prestávalo baviť. Takže čím viac pridám, tým budem rýchlejšie v cieli. Po krátkom ťahavom stúpaní, pred ktroým som si dal ešte vodu, keď sa mi spomalilo tempo (bolo strašne únavné myslieť na tempo, v ultra to neriešim), som sa dostal na posledné 3 km. Pridal som a obiehal ľudí, čo bol problém.
Blížil sa cieľ a tým aj strapec tých, čo sa tam už plazili a chodili a zdravili sa. Tak som sa zaradil radšej na ľavú stranu a obiehal ich vedľa kužeľov, po mačacích hlavách. Nebolo to príjemné, musel som dávať pozor, aby som nezakopol, ale iná šanca na zrýchlenie nebola. Na záver som bežal už tempom pod 5, niektorí tam vraveli aha, on ešte vládze. Cieľ som prebehol a bol som za to rád. Čas bol pod 4 hodiny. 3:53:53 (oficiálne od výstrelu 3:55:38) a ja som hlavne nebol rozbitý. Unavený som bol, tak primerane (zase zadarmo to nebolo), ale nie rozbitý. Splnil som do bodky, čo som chcel, dal som do toho maximum, aké som bol ochotný dať a na čo som mal natrénované. Áno, mohlo to byť určite aj lepšie, ale to by sa odzrkadlilo na mojej regenerácii a ja mám o 5 dní Javornícku 100. Prevzal som si medailu, zobral balíček (taška a ovocie s radlerom) a letel na záchod do prenosného wc, lebo mi už krútilo črevá. To mi už písal aj Dano, že je v cieli, takže všetko ok dopadlo a my išli na byt za Maťom, umyli sa a večer domov.
Komentáre
Zverejnenie komentára