Tenhleten vlak nikde nestaví alebo naháňanie sa s mojou hlavou

Po Slovensku jazdí veľa vlakov, ale len jeden je taký, do ktorého nastúpiš a vezieš sa svojpomocne. Štartuje raz do roka o 9:00 zo Zochovej chaty. Je to Rýchlik, v ktorom sa vezieš naprieč Karpatmi a v Lamači vystupuješ podľa toho, koľko si do jazdy investoval. Úsilia, nie peňazí.

Opäť prišiel september a ten mám spojený s Rýchlik Zoška Bratislava. Teda aspoň 2 roky som ho išiel, minulý nie. Je to ideálna trať, celkom rýchla, dlhá 50 km a nastúpate 1500 výškových. Cestou sú 3 občerstvovačky a máte na to 9,5 hodiny. Samozrejme, ja som chcel prekonať svoj posledný čas, čo bolo 6:20 (doteraz som si myslel, že to bolo 6:22). Posledné 2 mesiace trénujem inak, čo samozrejme ešte nemá vplyv na zmenu, ale minimálne by to bol dobrý impulz do ďalších tréningov. Takže som sa registroval a v Running Pro vyzdvihol štartové číslo 33.

Cestovanie mám už vychytané. Ráno som sa zobudil pomerne skorej, dal som si chlieb s rybacou pomazánkou, vypil jeden Maurten 160, stretol sa s Maťom a 6:40 sme už boli v autobuse. Šofér bol "veľmi" ochotný a zdvorilí. Nakoniec to dopadlo tak, že sme za cestu neplatili, lebo okrem toho mal všetko na háku. Ale nakoniec sme 7:50 vystúpili na Zoške, kde už bol Peťo, Slávo a iní. A tak sme sa nahlásili a začali si chystať veci. To už prišiel aj autobus, v ňom Peťa a Magda, Janko a Dano, no a kopa iných známych aj neznámych. Batoh som odovzdal do dodávky, zaviazal nové Dynafit ultra 100 (viem, že nemajú sa brať nové tensiky, ale chcelsom ich rozbehať na ďalšie behy), dal jeden Maurten čierny a o 9:00 začal štart.

Moja stratégia bola začať pomalšie na nižších tepoch, neskôr som chcel od Kríža pridať a rýchlejšie ísť len zbehy a roviny. Okrem toho začalo byť celkom teplo a pamätal som si 2 roky predtým, ako som dostával kŕče. No a tomu som sa chcel vyhnúť. Okrem toho ma 2 týždne trápili kríže, ktoré držali, ale nechcel som si ich presiliť hneď na začiatku. Takže po štarte som proste len klusal a kráčal. Maťo mi utiekol hneď na úvod, klasika, ale to som nechal na neho. Tiež chcel ísť podľa svojho tempa. Pre istotu som mal vo vrecku napísané časy z najlepšieho behu na niektorých úsekoch.

Prvým mal byť Čermák, kde som bol za 17 min. (k časom podotknem len to, že som si ich úplne inak pamätal a vyhodnocoval). Teraz som tam bol za 20 minút a myslel som, že mám 5 minút sklz. Ale nejak ma to netrápilo, vedel som, že bude Skalnatá a predsa som mal inú stratégiu - držať sa. Tam som mal byť za 32 min. (pamätal som si 35) a bol som 37. Povedal som si ok, síce meškám, ale znížil som ten deficit (aj keď reálne zvýšil) a teda strata je nižšia. Našťastie som hore došiel relatívne v pohode, takže aj fotka od Miška sa dá pozrieť. No a následný úsek som už bol rozhodnutý bežať a stiahnuť čas na Čmelok. Na ten som vedel, že mám hodinu (myslím od štartu). Dal som čierny gel a rozbehol sa dole.

Tento úsek pomerne dobre poznám, už som sa aj tento rok ho nabehal dosť. To, že niektorí to prepálili na úvod som videl, lebo som pár ľudí začal predbiehať. Mne sa išlo dobre, aj som stíhal fotiť a cesta mi rýchlo ubiehala. Zbehy mi kupodivu išli (na mňa) celkom rýchlo a ja som si upíjal z Maurten 320 a ionťáku. Na nič som netlačil, stále som si vravel, že mám času dosť a tak som na Čmelku bol o 1:07. Ok, 10 minút som stiahol na 7, čo nie je až tak zlé a teraz zbeh dole na Babu, kde som mal byť 1:10. 

Reálne som došiel na občerstvovačku 1:20, takže som vedel, že žiadna sláva. Veľa som sa nevykecával a strávil som na nej len 1 minútu. To som si stihol doplniť vodu do fliaš, odpovedať Peti Š., že nejak netlačím a mám čas a dozvedieť sa od Romana, že Maťo je predo mnou 3, max 5 minút. Vybehol som ďalej.

Za zákrutou som si dal čierny gel a postupoval ku Konským hlavám. Cestou ma hnevalo, že už od štartu ma tlačí mechúr, tak som zastal na cik pauzu a vydal sa do kopca. Paličky dosť pomáhali. Tento rok som si zobral opasok a vždy na zbehoch a rovine ich schoval. Na prvej časti mi to občas vadilo, že som ich schoval priskoro a tak som si povedal, že ich schovám naozaj až pred dlhým zbehom. Na Konských som mal byť za 1:30 a bol som 1:40. Nevadí, ide sa ďalej. Teraz bude bežiaca časť, tak som schoval paličky a išiel dopredu. Maťo v nedohľadne. Asi mu chutí.

Nič to, nastal úsek, kde som chcel bežať rýchlejšie ako doteraz. Čakal ma zbeh na Tri kamenné kopce a potom cez močiare Nad šenkárkou a pomaly hore na Somár. Celý čas som dokázal bežať, akurát pod Somárom som radšej kráčal a šetril sily. Tu som si dal čierny gel a rozbehol sa dole cez Kozí chrbát. Tu si dávam vždy pozor, lebo som sa tu raz pekne vyváľal. Občas som uhol cyklistom, občas obehol zase nejakých ľudí. Pri Hrubom vývoze som obehol Dana, ktorý sa tu celkom trápil. Vravel, že nemá nabehané, ale bojoval. Bolo to takmer na identickom mieste, ako pred dvoma rokmi Maťa Urbaníka. O chvíľu bol zbeh, po ktorom mala trasa odbočiť doprava po modrej. Vtedy stál na nej Pali Urbaník, teraz nikto a Maťo bol tiež nedohľadne. Určite si zadrbal flektor a teraz ho už nič nezastaví :) Každopádne ľudia predo mnou išli rovno tak som na nich zakričal, že tu sa odbočuje (jeden mi potom poďakoval). Hodinky nepozerajú? Nečítajú inštrukcie? Nevadí, pozrel som na čas a bolo 2:46, stále 10 minút pozadu. Bežalo sa mi ale dobre, ale zaostával som. Čakal ma zbeh na Neštych.

Takže som sa vydal do malého stúpania po ktorom nasledoval dlhý beh. Nekonečný. Asfalt, les, asfalt. Nezastavoval som a stále bežal, aj keď nohy už celkom boleli. Na vrchu Jura ma fotil zase Miško, ktorému som ukázal, že už som dopil vodu a budem tankovať. Vodu som pil naschvál, lebo bolo celkom teplo. Na občerstvovačku som dobehol 3:17 (mal som 3:05), ale čas som nevnímal, Doplnil som vodu, zarobil ďalší Maurten 320, zobral ionťák, vypil 2 poháre coly a vydal sa krokom ďalej. Celkový čas na občerstvovačke 2:47. Čakal ma predposledný výstup na Biely kríž, kde som mal byť 3:57. Vybral som paličky zamával deťom na odbočke, dal čierny gel stúpal hore. Bežať som nechcel, už mi bolo celkom teplo, strážil som si tepy a šetril sa na časť do Marianky. Cesta ubiehala celkom rýchlo, začalo ma pichať v boku, tak som spomalil a nad Modrým krížom som dobehol Peťu. Tá už nemala náladu závodiť, lebo v Neštychu zle odbočila a tak stratila čas. Tak sa pridala ku mne. Išla svižnejšie, ale ja som sa brzdil a tým aj ju. Maťa som stále nevidel, neskutočné ako beží.

Na asfaltke sme zbehli k Bielemu krížu, Peťa kúsok predo mnou. Ja som dal čierny gel, vyhodil papiere v bufete a dali sme sa smer Marianka. Moje inštrukcie a predstava boli stále bežať. Toto bol úsek, na ktorý som si šetril sily. Tento a Kačín a záver. Z minulých rokov som vedel, že som sem vždy dobehol unavený a už telo chcelo kráčať. Peti som povedal, že neexist, proste bežíme, radšej pomalšie, ale stále. Tak aj bolo. Začali sme postupne obiehať nejakých ľudí, čo do kroku prešli a až na jedno malé stúpanie sme to obehli. Na zbehu do Marianky sme dali ďalších a keď som pozrel na hodiny, mal som cca 4:45. Super, mal som tam byť okolo 5 takže keď pridám, bude to aj pod 6 hodín. Jasné. Minule som tam bol 4:50 a teraz sme dobehli na občerstvovačku 4:57. Takže som si držal klasický štandard, nestíhača. Doplnil som vodu, napil sa 2x coly, zobral 2 sušienky a išlo sa. Peťa do seba hodila melóny a teda čas bol 2:41.

Čakal nás posledný výstup a potom viac menej z kopca. Peťa mi ubehla, ale v kopci som ju predbehol. Ešte som stihol dať biely gel. Aj keď som sa strážil, veď načo keď mám náskok a splnené, načo ho stratiť chybou a prepálením. Prd náskok, hore na Sekyle sa rozbehla a už som ju nevidel. Nastala moja cesta a tu už som kalkuloval inak. Došlo mi, že asi som nejak zle počítal a posledná možnosť dobehnúť Maťa a prekonať svoj rekord je tu a teraz. Koniec bojovania s egom, ale treba sa sústrediť len na výkon. Vedel som, podľa papiera, že na Kačíne mám byť 5:39. Bolo načase pridať. Upravil som ešte viac techniku behu, išlo sa mi dobre, akurát som občas dostal taký pocit akoby mal ísť na mňa kŕč v pravom lýtku. Takže trošku sa zmierniť, zavrieť klapky a ide sa. Kačín 5:40. To nie je zlé, ok ideme už som skoro na tom, čo som bol. So mnou išlo pár ďalších bežcov, za jedným chalanom som išiel a urobil chybu. On zle odbočil a ja s ním. Kúsok pod Krupým vrchom smer Podháj a nie smer Klanec. Tam som mal byť 6:01 a nakoniec som tam bol aj s chybou 6:00. Skvelé, už som pod rekordom, poďme ďalej, možno aj Maťa dobehnem. Posledná časť úseku, čas udržať tempo, poprípade pridať.

Zbeh na Železnú studničku ma už nebavil, už som chcel byť v cieli. Ale aj tak ostal sústredený a neprestával. Nakoniec som k domčeku dobehol 6:11, čo bolo o 4 minúty lepšie, ako minule. Už som vedel, že som lepší a ostatné ma netrápilo. Kúsok som vykráčal a na posledný zbeh do cieľa som už bežal čo to dalo. Výsledný čas 6:16:45.4. Vítanie sa v cieli, posedenie s kamošmi a Maťo...nikde.

Malé zhrnutie:

1.) Tento ročník môžem nazvať ako naháňanie so svojím egom. Súťaženie, tzn. snaha sa zlepšiť, je asi normálna, ale trochu to aj zväzuje. Hlavne treba si dobre všímať časy, hlavne keď sú napísané na papieri a nebyť lenivý si to vytiahnuť. Pravdou ale je, že keď som sa uvoľnil sa mi bežalo najlepšie.

2.) S výsledkom som spokojný, aj keď zlepšenie je minimálne (hlavne keď som teraz zistil, že som bol o 2 minúty lepší, ako som myslel). Na druhú stranu viem, že potenciál tam bol, len som ho plne nevyužil. Ale na to sa nehrá.

3.) Moje naháňanie s Maťom bol boj s veternými mlynmi. Prečo? Maťo totižto neodbočil na tom zbehu, čo som upozornil tých ostatných, no a tam sme sa vlastne obehli. Takže kým ja som hľadal jeho predo mnou, on stále pozeral, kde som ja. Záver, čo som ja zrýchľoval, on spomaľoval, lebo nemal extra motiváciu ako ja, sa predbehnúť. Išiel to prvý raz a teda došiel po mne. Tak ako ja som sa čudoval kde je (teda nie je), on sa čudoval, že čo robím ja v cieli, keď som ho nikde neobehol. Niekedy to vie byť zaujímavé.

4.) Teším sa, až sa ukážu zlepšenia z nového trénovania. Naopak dosť ma štval Coros, lebo mi na začiatku vypadávali tepy z hrudného a teda som nevedel, ako idem.