Krkonošská pohádka o tom, že vzdať sa je ťažšie ako sa ti zdá aneb rozhovory s mojou hlavou

Vzdať sa je ťažšie ako sa ti zdá, hlavne keď hovoria, že sa to nesmie. Vzdať sa je ťažšie ako sa ti zdá, prestať sa pechoriť, nechať to tak. Vzdať sa je ťažšie ako bojovať s ihlicou na pletenie proti meču v rukách samuraja... (Jana Shemesh)

Krkonoše. Poľsky Karkonosze, nemecky Riesengebirge, sú najvyšším pohorím Česka a celého masívu Sudet. Ležia v severných Čechách a na juhu poľskej časti Sliezska. Najvyššia hora Sněžka má 1 603 m. n. m. Pramenia tu rieky Labe, Malé Labe, Úpa, Jizerka a Mumlava, ale tiež Kamienica a Łomniczka. Na poľskej strane sa nachádzajú jazerá ľadovcového pôvodu Wielki a Mały Staw. Sú tvorené prvohornými a predprvohornými horninami krkonošského kryštalinika a krkonošsko-jizerského plutónu a vyskytujú sa tu reliktné a endemické druhy rastlín a živočíchov. Od 1963 bol vyhlásený Krkonošský národný park (KRNAP), štyri roky po Karkonoskem Parku Narodowem (KPN), ktorý bol založený v  roku 1959.

Okrem toho sú spojené s Krakonošom, bájnym duchom hôr, ochráncom chudobných, ktorý v rôznych podobách chráni celé Krkonoše pred chamtivými hľadačmi pokladov, pytliakmi a dalšími nenažrancami (ten by sa hodil u nás, keď pozerám na stav našich lesov). Ako malý som hltal Krkonošské pohádky s Kubom, Anči a hajným, ktorých šikanoval Trautenberg a Krakonoš so svojou sojkou ich vždy zachránili. Ešte lepší bol príbeh o pašerákoch a lyžiach s názvom Krakonoš a lyžníci. To môžem pozerať doteraz.

Neskôr ma zaujali aj príbehom Bohumila Hanče, Václava Vrbaty a dnes už aj Emericha Ratha (ktorého komunisti z príbehov vymazali, ale nový film "Poslední závod" mu vracia zásluhy do povedomia ľudí), ktorý skončil tragicky a na masíve sa nachádzajú 2 mohyly z tohoto predvojnového obdobia (24.3. tomu bolo presne 109. rokov).

Veľa lákadiel, hlavne keď som tam nikdy nebol (len raz cez víkend lyžovať na Medvědíne v Špindli). Takže už dlho som sa pohrával s myšlienkou na Krakonošovu stovku. Čo to teda je?

Krakonošova stovka sa zrodila v roku 1966 a už vtedy mala 100 km a cez +3000. Trasa s malými obmenami platí dodnes. Pravidelne sa mení podľa povolení KRNAP a KPN. Štartuje sa a dobieha do Vrchlabí a tento rok mala mať 101 km a +3600 výškových. Jediné, čo som vedel, že to tam je úbohé s občerstvovačkami a že finisher dostane 4 ITRA body a kvalifikáciu na Western States. Takže som sa hneď v máji zaregistroval (skupina Vlci na ITRA body, lebo je tu viac skupín hlavne pochodových) a bolo vybavené.

Polrok prebehol ako nič a zrazu tu bol september a s ním termín na K100.

"Naozaj tam chceš ísť? Minulý víkend nasnežilo nie len v Tatrách, ale aj v Krkonošiach. Bude tam zima. Čo keď bude pršať, môže byť ľad. Veľkú časť ideš nocou, čo z tých Krkonôš uvidíš. Nepoznáš terén, trasa nebude značená len mapka. Je to prvá stovka tento rok. Brať si deň dovolenky, cestovať a platiť za benzín,..." Hlava mi podsúvala neskutočne veľa otázok, ale snažil som sa ich ignorovať. Nejak bolo, nejak bude. Netreba to riešiť dopredu, čas vždy ukáže. Radšej som celý týždeň chodil skoro spávať, nech naspím. Pil som veľa vody a snažil sa byť v kľude. Keďže trasa nebude značená, snažil som sa čo najlepšie pozrieť ju na mape, fotkách. Nahral som ju do hodín a vyznačil si občerstvovačky (aby som vedel, koľko ma vždy čaká). Pobalil si veci (počítal som so všetkým aj retiazkami, veď auto odvezie), rozpočítal gely a klasicky rozplánoval 3 varianty behu. Najlepšia ustrelená počítala s 18 hodinami, stredná bola na 19:30 (odhadoval som ju podľa Ponitrianskej stovky, ktorá bola približne rovnaká vzdialenosťou a výškovými metrami) a posledná na 21:30. Limit pre ITRA bol 24 hodín a pre WS 22:00, takže by som sa vošiel. Zdalo sa mi, že sa dosť pobeží asfaltom a lesnými cestami, ale vedel som, že tam budú aj skalnaté chodníky. Nakoniec mi ešte volal aj Juro, že pôjde aj on. Mal ísť Strážovskú, ale tam nemôže ísť a chcel WS kvalifikáciu. Tak som si hovoril super, aj keď pobežíme každý svoje, ale aspoň tam a nazad pôjdeme spolu. Ale Juro musel ísť až o 13-tej z Lozorna a to som nechcel riskovať. Byť v strese, piatok cesty plné, neoddýchnutý a o chvíľu bežať. Nie, pôjdem pekne podľa plánu, vyrazím ráno a poležím si na izbe. Kúpil som českú diaľničnú známku natankoval a išiel spať.

Ráno som vstal skoro ako do práce, nasadol do auta a okolo 7:15 vyrazil smer Krkonoše. Cesta bola v pohode, až na jedno zdržanie kvôli píleniu stromov a tak som bol o 12-tej vo Vrchlabí. Cestou sa mi ešte ukázal výhľad na celé Krkonoše, takže som si mohol pozrieť, čo ma čaká. Ubytovať som sa mohol už aj skôr ako o 14-tej, takže som si po príchode na ubytovňu ľahol a na chvíľku zaspal. Potom som si išiel kúpiť nejaké banány, pečivo, donuty, colu a lupienky do potravín a vyrazil na registráciu. Po krátkej prechádzke a spoznávaní mesta a miesta štartu som tam prišiel presne pár minút pred druhou, tak som chvíľku počkal a zaregistroval sa. Dostal som mapku, štartové číslo 535, bufku a vydal sa 20 minút späť na izbu. Mojou snahou bolo ešte si pred behom pospať, ale nevydalo. Len som sa prevaľoval, chystal si veci a chodil stále na wc. Inak na hoteli boli ubytovaní aj Ukrajinci a Ukrajinky s deťmi. Také smutné, že ja tam riešim, či mám dosť gelov a oni existenciu. Čo už. Volal mi aj Juro, že idú s Monikou a budú tam nejak po pol šiestej. Tak sme sa dohodli, že sa stretneme pred štartom okolo pol 8. Štart začínal o 19:00 s tým, že sa postupne uvoľňovali jednotlivé skupiny a my, ako poslední a najrýchlejší, sme mali prísť na rad o 20:00.

"Naozaj chceš ísť do tmy a zimy behať? Ani si nespal, nejak si unavený." Opäť sa mi začala o 18-tej prebúdzať hlava. Rýchlo som si spravil kašu, obliekol sa nabalil a vyrazil k štartu. Bola to aj chyba, lebo som tam prišiel akurát pri štarte prvej vlny, takže hodinu dopredu. No pekne, teraz tu budem mrznúť, nakoľko slnko už zašlo a nastala naozaj dobrá zima. Mal som na sebe Brynje tričko, Dynafit dlhý rukáv s kapucňou a vestu, ale pri postávaní mi bolo chladno. Dokonca aj dlhé nohavici mi prišli nejaké krátke, dal som si rukavice a začal sa hýbať. Našťastie ma zachránil Krakonoš, ktorý si so mnou urobil ochotne selfie a ešte na mňa zavolal a dal mi podpiskartu. Tak teraz to mám pozichrované, neexist, že nedobehnem. Ale čo s tou zimou? Tak som išiel do registračky (štart bol z námestia), chvíľu tam sedel a takto chodil asi až bolo chvíľu pred štartom. To som už zbadal Jura s Monikou a tak po pár rozhovor sme sa pripravili k štartu. Už som sa aj tešil na výstrel, aby som sa zahrial. Zapol som hodiny, načítal trasu a úderom 20:00 sa ozval výstrel a vyštartovali sme mestom do prvého kopca.

"Hlavne neprepál úvod. Drž si tepy, ide kopec a všetci premotivovaní sa rozbehnú. Čaká ťa 100 km, máš čas." Inštrukcie mojej hlavy boli jasné. Mojim cieľom bolo 50 km ísť na pohodu, dodržiavať kalórie a tepy. Po 70 trošku pridať a potom sa uvidí. Cieľom bolo dobehnúť, ešte lepšie v limitoch a tak, aby som nebol úplne rozbitý. Predsa o 2 týždne bežím 50 km v Chorvátsku. Pozriem na hodiny a prehodím obrazovku na tepy. Nič! "Doriti aj s hrudným pásom. Zase nejde, veď som menil baterku. Ja ho asi niekde šmarím. Teraz snímače neprepnem, lebo počas workoutu to nejde. Stopovať nebudem. Ty si Rišo taký chuj, hlavne že prídeš o hodinu skôr, ale nenapadne ti si skontrolovať spárovanie." Hlava mala pravdu. A mne neostalo nič iné, len sa spoľahnúť na vnímanie dýchania.

Kopec pekne začal stúpať a asfaltku vymenili kamene. Juro bol predo mnou, ale ja som si strážil dych. Slúchadla som nechal v kapse. Pekne bojuj s hlavou a tak som si svižne kráčaj. Po 55 minútach a 6 km som bol hore na prvej stanici rozhledna Přední Žalý. Prvých +500 výškových hotovo. To je celkom fajn, veď tak som chcel ísť, medzi najrýchlejšou a reálnou variantou. Radšej spomalím? Ale nie, veď sa mi išlo ľahko. Takže hore som urobil jednu fotku, otočil sa a bežal hneď preč. Juro išiel piť. Teraz ma čakali viac zbehy.

Keďže v šere zle vidím a teraz bola tma, tak som išiel opatrne a teda ma predbiehali nejakí ľudia. Aj Juro ma obehol a bežal ďalej dole. My sme zase obiehali tých, čo vyrazili pred nami v prvých vlnách. Niekto tam podotkol, že ionťák už bol na Žalý posledný, takže tí po nás už nemali. Super organizácia, ale s tým som počítal. "Kľud. Nič si nenechal na náhodu a máš svoje." Pred Horními Mísečkami, ktoré boli vzdialené 10 km, ma ešte zahrial jeleň, ktorý mi prebehol 7 m predo mnou cez cestu. Ťahavá cesta smerom hore, zo spodnej časti sa vracia jeden, čo zakufroval a zbehol dole (neskôr mi Juro povedal, že tam zakufroval tiež, lebo dovtedy značili na zem šípkami odbočku, ale zrazu prestali a tak myslel, že ide dobre). Našťastie mňa podržali hodiny, do ktorých som pozeral v pravidelných intervaloch a pri možnostiach odbočenia (časom sa ukázalo, že aj tak je možné kufrovať). "Mám bežať, či kráčať? Radšej kráčaj, ešte máš veľa pred sebou." Hovorila mi moja hlava, ale srdce chcelo bežať. Pri každom takom pokuse som sa ale napomenul. "Hamuj! Máš čas, môžeš bežať potom." A tak som rýchlo kráčal. Na občerstvovačke Juro pil čaj a ja len prešiel. Čas o 13 minút lepší, ako najlepší variant! No kokos to mi nejak ide karta, to sa mi nepáči. Po 13 km nasleduje Harrachov, tam je polievka. Tam prípadnú úsporu môžem produktívne minúť. Hneď do prvej odbočky som ale nastúpil zle a zakufroval, ten za mnou mi vraví, že si aj myslel, že ideme zle. "Ty si ale chytrý, tak čo si to nepovedal hneď." som si pomyslel. Dobehol som Jura, ktorý ma preto predbehol.

Vedel som, že ma čaká zbeh, Dlhý zbeh. Ale predtým som sa zahrial ešte do +150 stúpania pod Kotlom. Na ľavej strane bolo vidieť svetlá dedín, miest a osád, ale kieho to boli. Neviem, jediné čo viem, že vidím prd. A že o chvíľu nasleduje zbeh, ktorý musím bežať až do dediny. Žiadne šetrenie, na zbehoch a rovinách idem robiť čas. Vystriedal ho asfaltový beh. Nohy bolo cítiť. "Pekne dvíhaj nohy, načo ti je tá abeceda, ťažisko dopredu, odľahči kolenám a hlavne bež." Strašne sa mi už nechcelo, prvé chaty a stále nič. "Ten Harrachov je snáď nekonečný. To kedy skončí? Nikdy?" Predbieham plno ľudí, kráčajú. Bežci, aj turisti. Už som pri autobusovej stanici a teraz kam? Kričí na mňa jedno dievča, že hore, tak sa vraciam k nej a ideme k chate. Tam je už Juro, ktorý mi utiekol a hovorí, že už odchádza. Monika ho tam čakala, prišla autom, to je podpora! Je 7 minút po polnoci, keď hlásim svoje číslo. To už mám v sebe vývar (ťažko to tak nazvať) a čaj. Doplnený Maurten a ionťák. Až po najedení som si všimol ľudí s počítačom a hlavne oni mňa (mali celkom na háku). Keď som vravel, že budem tam o polnoci, som len srandoval. Reálne som počítal, že tam budem až okolo 1, v najlepšom odhade o pol 1. Teraz to bude horšie, pôjde sa len 14 km hore a to +700 výškových. Poďme na to!

Vychádzam do chladu von. Dávam prvý kofeínový gel. Keď som ležal v teple izby, písala mi moja ľúbezná Majka Kubová, neskutočná to žena a zhodli sme sa spoločne. Prvý gel po polnoci, druhý nad ránom. Celý týždeň som nepil kávu, pre tento moment, aby mi kofeín zašlapal. Ani som si neurobil kávu pred štartom. ťahám hore, noha strieda nohu. Paličkujem. Po asfaltke. Predbiehajú ma nejakí bežci, aj chalan v tričku a kraťasoch. "Blázon" hovorím si. Ale ide parádne (na hrebeni ho dobieham a pochválim, takýchto ľudí vždy chválim). Cesta je nekonečná, kľukatí sa a ťahá hore. Pohoda, taká moja Smrekovica. Toľko krát som ju išiel hore. V lete, zime, naľahko, s doskou na chrbte, za triezva, ba aj opitý. Toto mňa nerozhádže. Idz v ric kopec, mňa nedostaneš. Hore na Voseckej boude kričí na mňa z okna niekto anglicky, že super. Ešte kúsok a Poľsko Česká hranica - Svinské kameny. Prudko zabočím doprava a pobehnem. Pofukuje, je chladnejšie. Striedam indiánsky beh, až prídem o chvíľku ku skalám Tvarožník. Parádne, naskladané na seba a na vrchole je pohraničný kameň. Nádhera! Škoda len, že to vidím až teraz na googli. Ja som maximálne postrehol nejaký veľký šuter naľavo odo mňa. Ešte chvíľka a som na Labskej boude. Tá sama o sebe krásna nie je, ale je tu čaj a dokonca ja mandarinky. Ale ja si doplním len vodu a Maurten a idem. Spolu s Jurom, ktorý si tu vytriasal kamienok z tenisky. Obaja sa zhodneme, že máme super čas. 2:11 ráno. To je o 1:15 rýchlejšie, ako moja najrýchlejšia verzia. Cítim sa dobre, aj keď únava z rána je tu. Obaja ale tušíme, kde asi minieme nazbieraný čas.

Cesta sa z lesných a asfaltových ciest mení na skalnaté chodníky a skaly. Harrachova cesta je technická, hlavne s čelovkou a skaly sú mokré. V dolinách počuť jelenie ruje (to sme počuli celú noc) o 106. Na ľavej strane je vodopád, z ktorého vidím viete čo... Dole prechádzame Labe, ktoré tu je ako potôčik a Jurovi sa vybíja baterka. Takže mení náhradné baterky a ja idem ďalej. Cupitám, až prichádzam na hlinený chodník a asfaltový. To už utekám. "Nezastavuj. Roviny bežíš!" Predbieham ďalších ľudí, cesta sa kľukatí, opäť prechádzam Labe (už je to riečka) a nekonečnou cestou dobieham na stanicu Pod Dívčí strání. 48 km, skoro polovica. Táto stanica nie je špecifická tým, že ionťáku je málo, voda a čaj je (niekde mi povedali, nech si vodu vezmem z wc), ba ani natretým chlebom s džemom, či mašťou a najlepšie maslom zmiešaným s medom (to sa pár ľudí popálilo, že čo si dali). To vôbec, takto vyzerala asi každá občerstvovačka. Na tejto boli jedny z dvoch klieští na zaznačenie do karty, že som tade prešiel. Tu bola ale aj obsluha, takže som nemusel dávať vestu dole (číslo muselo byť priviazané vzadu na veste - batohu). Už dobehol aj Juro, ale ja som vyrazil vpred. Čakalo nás stúpanie.

Dal som druhý kofeínový gel. A poďme hore +520 na Petrovku. Mierne stúpania som opäť nebežal, tieto 5% stúpania som vnímal ako zákernosť. Nachystám sa, pobežím, ale netuším, ako budem na konci so silami. Začnem to riešiť až po 70 km. Z asfaltu som prešiel na lesnú cestu, kamene, zase asfalt a malé stúpania menili strmšie kopce. U Novopackej boudy ma dobieha Juro a chce odbočiť. Trasa tak ukazuje, ale nakoniec sa zhodneme, že na to serieme, lebo je tam tma a asi to je chyba záznamu a tak ideme hore okolo zavretej Moravskej boudy až stúpaním na Petrovku. Tu obiehame chatu zospodu a tak musím nazad hore na stanicu nahlásiť príchod. 4:34 ráno a som 58 v poradí. Už som kilometer za polovicou. Aký bol môj najlepší predpoklad? 5:45. Takže mám 1:13 k dobru! Čo ti šlape? Mne asi šlape. A tak vybiehame smerom na 2 km vzdialenú Lužickú boudu, hlavne smerom dole, na polievku. Lesom počuť jelene a my hľadáme vstup na občertvovačku, ktorý je zo zadnej strany. Hurá. Je čas si trošku oddýchnuť. Dávam si čaj s cukrom. Zeleninovú polievku, ale počať. Keď mi ju nakladá zisťujem, že je mlieková. To nebudem riskovať, radšej zjem len trochu zeleniny a spoľahnem sa na svoje. Väčšinu, až na jednu Nutrend tyčinku, bežím na Maurten geloch. Sú 3 minúty pred 5 ráno. Mám náskok 1:12 a som na 55 km. "Keď takto pôjdeš, to môžeš mať čas aj okolo 16 hodín, možno aj do!" Stop stop! Tieto výpočty sú nebezpečné. Drž sa svojho. Nevieš vôbec, čo ťa čaká, aj keď zbehy budú asi v pohode. Pri stole sedí s nami jeden miestny a pýta sa z kade sme. Vyrážame spolu do tmy hore smerom na Špindlerovu boudu s varovaním miestneho, že ten terén nebude veľmi behateľný.

A mal pravdu. Nad boudou začína kamenistý terén, nedá sa veľmi behať a tak viac kráčame. Chlapík nám hovorí, že za komunistov, ak si sa sem dostal a prešiel hranicu, Poliaci ťa zhabali a 3 mesiace si pracoval na obnove povojnovej Varšavy. A že to nebol problém pri zimnej vychádzke na lyžiach, či bežkách. Takže celkom často sa strácali ľudia bez akejkoľvek informácie o pobyte a došli domov po 3 mesiacoch. Hm, paráda. Horšie bolo, že mi začala blikať čelovka, čo znamenalo jediné. Končí batéria. Náhradnú čelovku mám vo veste, ale zapratanú. Nechce sa mi ju vyberať, uvidíme kam až potiahnem. Veď kráčam a pomaličky začne svitať. Vyjde slnko. Tá sviňa, ktorá mi skazí doterajšie "krásne" výhľady. Miestny mi uniká a idem len s Jurom. Ešte predtým ma ale informuje, že toto je asi najkrajšia časť Krkonôš. V tej tme mi to je hovno platné. Dobiehame na Poldní kameny, čo je 59 km. Cesta sa mení na občasné drevené chodníky, na ktorých je srieň. Robíme si s Jurom selfie, čelovky svietia, pod nami sa v brieždení črtajú kontúry 2 plies Wielki a Maly Staw. Obdivovať ich krásu môžeme inokedy, teraz skorej vidieť svetlá mestečka Karpatz. Na ceste obieham fotografa s trojnožkou. Chystá si statív na východ slnka nad Snežkou. Okolo sú síce mraky, ale fotograf musí počítať so všetkým. Pomaličky začínam vidieť skaly nad morenou. Krásne. Na googli. Fotím si Snežku, najvyšší vrch Česka. Kam nejdeme, vraj ochranári zakázali. Klasika nie len u nás, ale aj tu. Chodník sa mení na skalnato hlinený. A ja volím hlinené časti a ubieham Jurovi, ktorý je v závese za mnou. Cítim únavu, Juro vraj už má celkom dosť. Pridávam do kroku a dobieham na hraničný prechod Luční bouda, odkiaľ to je na skok do chaty a pivovaru. Otváram dvere a ostávam stáť. Malá miestnosť bez dverí, nikde nik. Urobím krok a drevená stena predo mnou sa roztiahne a ukáže sa väčšia miestnosť. Paráda!

Nahlasujem svoje číslo. Čas 6:48, čo je podľa najlepšieho scenára stále 1 hodina k dobru. Dopĺňam ionťák, beriem suchý rohlík a vybieham. Juro ostáva a od tohoto momentu sa už nevidíme. "Asi je unavený. Ale ty poď, čas sa robí aj na občerstvovačkách. Žuť môžeš aj cestou" Tak idem a žujem. Predo mnou nejakí ľudia, jeden si fotí chatu, ale ja mám rohlík. Je skvelý, kmínový, pán spomínal, že nejaký vyhlásený, ručne pečený. Schustlerova cesta sa mení na drevené mestíky. Nečudo, vedie cez Úpské rašelinisko. Niekde tam je prameň Bieleho Labe a mne napadlo, ako tu možno niektorí zahučali, keď pašovali s Poľska. Pašovalo sa všade, aj na Slovensku. Fotím si drevené chodníky, lebo vidno aj Snežku. Už je to bez čelovky, ktorú mám len tak na čele. Vychádzam na chodník a zisťujem, že to drevo je samá srieň a celkom sa šmýka. Problém mi nastáva pri schádzaní, nechcem sa zošmyknúť z malého briežku a tak radšej si čupnem a tak sa zošuchnem. Chalan dačo fotil, možno aj mňa, že som posratý. Radšej posratý, ako dochrámaný. Ostatné už boli lepšie a tak dobieham k Slezkému domu. Z tade sa ide na Snežku, ale my ideme smerom do doliny po trase Kavinova cesta - Zkáza krkonošského lesa. Skorej skaza mojich kolien. To čo som si myslel, že bude behateľné a pobežím hravo dole sú schody a skaly. Nič príjemné, neručia len jelene v ruji, ale pridávam sa občas aj ja. Cítim kolená, neistý krok na skalách mi nepridáva na rýchlosti. Dole nakoniec sa už rozbieham a pomaličky dobieham do Pece pod Snežkou k stanici lanovky na Snežku. Čaká ma +425 výstup na 3 km na Dečínsku boudu. Ľudia z lanovky pri nástupe do kopce na mňa pozerajú, či mi šibe. Asi mi šibe. Vydávam sa smerom hore.

Cesta vedie lesom. Stúpanie je výdatné. Horší je ale chodník. Už mi začínajú vadiť tie kamene. Tu sú špecificky poukladané, na bokoch na plochu a stred na kant. Dosť to cítiť v nohách a tak intuitívne volím hlinené časti, keď sa dajú. Našťastie to vyjdem bez prestávok, len čo pozerám na hodiny, ale už mám celkom dosť, príde mi to dlhé. Hore na chate sú druhé kliešte, ktorými musím zaznačiť, že som tu bol. Kvôli tomuto sem hore. A teraz to isté dole, smerom Velká Úpa. Bežím najskôr po asfaltovej ceste, ale zrazu mi hodiny pípajú odklon. Hľadám chodník, predieram sa lesom a nakoniec nájdem cestu horských nosičov, ktorá sa rozvetvila na dve. Ale nájdem tu správnu a tu mu dosť odchádzajú nohy, hlavne keď prídem k lyžiarskemu areálu. To mi kolená pekne začínajú schytávať, prudké klesanie a ľavé chodidlo sa mi nepozdáva. Vyzerá to na začínajúci otlak. Takže hopsám pomaličky dole kde zase kufrujem a vraciam sa do kopca a odbáčam v lese ako na Kamzík 1000 (tiež som prvý raz nechápal, prečo tu, keď vedľa vedie cesta). Stretám Moniku, ktorá čaká Jura. Je vraj niekde hore a ja po chvíľke bežím dole na občerstvovačku do penziónu Atlas. Čas 9:36 a ja som stratil ďalších 30 minút z náskoku oproti najlepšej verzii. Nevadí. Majú vývar, ktorý konečne bol vývarom. Aj kofolu. Konečne občerstvovačka. Sú tu dvaja Slováci, jeden si suší nohy a ponožky. Znamenie, ktoré ignorujem. Mám síce jedny vo veste, suché. Taktiež tam je aj nové triko s dlhým rukávom. Stačí sa prezliecť, vonku už svieti slnko, nebudem sa prehrievať. Ignorujem, musel by som odviazať číslo a stálo by ma to čas. Idem ďalej a vyrážam na posledné stúpanie. Obchádzkou na Pražskú boudu, +440 m na 6 km a potom ďalej +230 m a zbeh do Strážného. Dokopy teda 20 km a +680 bez občertvovačky. Nevadí, vody mám dosť.

Prechádzam cez cestu a stúpam cez lúky a lesy. Väčšina svahov tu je v zime ako lyžiarske stredisko. Kopce stále idem bez prestávky. Pri príchode k Pražskej boude sa mi otvorí výhľad na trasu, ktorú som prešiel. Klesanie spod Snežky, výstup pod kabínovou lanovkou, aj zbeh do strediska. Celkom slušný výkon. Tak poďme ďalej. "Už ta bolia nohy, veď stačí kráčať." napovedá mi hlava. Nie, pekne ideš bežať. Začínajú ma rezať šošovky v oku. Slnko mi nerobí dobre, tak si ich vyberám a zahadzujem, veď už sa ide len cestami. V tom mi pípajú hodiny, že som zle odbočil. Teda neodbočil, takže nazad a dole. Pomaly začínam behať aj malé stúpania, roviny a zbehy vždy. Už je mi teplo. "Ty si taký blbec, že si sa neprezliekol. Lenivý si. A čo tie ponožky, suché. To, čo začínaš cítiť na ľavom chodidle pri došľape, tá nepríjemná bolesť, to je tvoja blbosť a lenivosť." Začínam mať problém s došľapom. Hlavne na častiach, kde začína byť lesná cesta so štrkom. Horšie je, že asfaltka sa mení na takúto cestu a ja sa snažím nájsť pasiu vo vyhľadávaní bolesti pri došľape. Zrazu niečo cítim na pravej nohe. Pod malíčkom sa mi niečo zvláštne akoby vysunie a zabolí. Pľuzgier. "Doprdele!!!" Tak ešte toto mi chýbalo, začínam krívať. Po chvíli ale zistím, že pár zlých našľapnutí a prst už tak nebolí, praskol. Nie je to síce beh ideálny, ale ak nepôjdem po kameňoch, tak ok. Cesta je nekonečná, obiehajú ma niektorí a povzbudzujú, že už len 8 km. Áno to viem aj ja, len mne už moc nejde bežať a to som tu chcel ísť rýchlo dole. Dobieham na asfaltku po ktorej idú auta a ja postupne dojdem do Strážneho. Už veľa kráčam, lebo sa ide aj do kopca a mne je teplo. "Debil. Debil."  Konečne občerstvovačka, zoberiem si ionťák a idem preč. Je tam so mnou ešte jeden chalan, čo mi chváli Corosy, že to sa často nevidí. Čas 13:08 a ja mám už len 12 minút k dobru. Vďaka mojej blbosti som prišiel minimálne o hodinu. Možno by som stratil 10 minút na prezlečení, ale asi by som nemal dokatované nohy a tú trasu bežal.

Teraz medzi domy a dole do cieľa, posledných 5 km. Chalan sa rozbehne a ja krivkám a v tom... čo to. Niečo sa mi divne naleje pod ľavým malíčkom. Asi už viete. Ok, po skúsenosti s pravým malíčkom viem, že treba na to podupať a ako tak sa bude dať ísť dole. Našťastie cesta je zase asfaltová. Kebyže to dám aspoň pod 18 hodín, keď už nedám môj odhadovaný najlepší čas (vtedy som si myslel, že to bolo 17:00 a nie 18:00). Nejak zbehnem, ale. Cesta odbočuje do lesa a tam koryto s kameňmi, konármi a pre mňa bez šošoviek zato s malíčkami dosť problém. "No tak toto asi pod 18 nedám. To nemá zmysel už sa tu naháňať, načo. Už aj tak som lepší ako som chcel reálne bežať. To len ego chce pod 18." Hovorí mi hlava, obiehajú ma ľudia a ja prichádzam na lesnú cestu. Mám 15 minút, cesta je hlinená, keď pridám, možno to dám. "Bež, načo si sa doteraz trápil, keď to teraz vzdáš." Ešte malé odbočenie do terénu a asfalt. "Konečne asfalt, nikdy som si nepomyslel, že sa budem tešiť. Bež bež nevzdávaj sa." Dobieham na námestie za jedným chalanom a tam nič. Obaja bežíme k registrácii a tam už konečne cieľ. Čas 17:57:23. Konečne koniec. Tento moment som si vizualizoval už od 70 km. Už nikam nemusím bežať, dobojované. Môžem si sadnúť.

Dostávam diplom a sklenenú medailu, ručne robenú pre prvých 100 stovkárov, päťdesiatkári dostali tmavú a bolo ich len 50. Dávam si špagety a birel. Rýchlo sa ale zdvíham a bežím na záchod, už bude dobre. Stretám Moniku, Juro by mal o chvíľu dobehnúť (nakoniec došiel asi hodinu po mne), ale ja idem pešo na ubytovňu. Chcela ma odviezť, ale ja som radšej to rozchodil. Rozhovor s Maťom cez telefón a na izbe zaslúžený relax a oddych. Juro s Monikou cestujú domov a ja ostávam do rána a cestujem potom. Už len dopĺňam kalórie, kontrolujem nohy, umyjem sa, polihujem a dávam si oddych.

Sumarizácia. Dobehol som 69 z 208 (celkom bolo 257, zvyšok bol DNF). Beh je to pekný, občerstvovačky nejdem radšej riešiť. Viac ma mrzí, že som nič nevidel. A že som doplatil na svoju blbosť a pľuzgiere. Mohlo to byť pod 17, ale na možno sa nehrá. Spokojný som, lebo mi v podstate nič nie je. Trochu ma boleli achilovky, ale to je normálne.

Ešte by som chcel poďakovať každému, kto mi držal palce, písal pred aj po behu. Veľmi si to vážim a cením!!!