Pamätám si, ako som pred rokom pozeral Transvulcaniu a ako sa naháňal po čiernych svahoch lávového charakteru Jonathan Albon a Dmitrij Mityaev. Deti polievali v záverečnom stúpaní oboch hadicami z banánových plantáží, atléti tam v horúčave umierali a bežali záverečné epické km po modrej cyklotrase mestom do cieľa. Toto by som chcel zažiť. Madeira sa mi veľmi páčila a ja milujem tento rozmer behu a cestovania zároveň, keď spoznávaš aj nové miesta.
O svojom pláne som povedal Maťovi Urbaníkovi, ktorý tam už bol a rozhodol sa pridať, že si osvieži spomienky. Maťo Horniak nezaváhal a teda objednali sa letenky, ubytko, auto a tak dále a tak dále. To tu asi rozpisovať nejdem. Ja som to poňal ako predprípravu na Mozart 100. Pred závodmi som bol dosť kľudný, pozrel som si nejaké videá, ale ten strach, či to dám, som nemal. Maximálne som nevedel za aký čas. Klasicky som si naplánoval 3 scenáre, ale viete ako to je. Riešiť niečo od stola, keď neviete ako reálne terén vyzerá, to je ako keď si špáram v uchu a myslím si, že si prečistím aj nos. Viac som sa zameral na prípravu a to okrem behania, stravy, tento raz aj na teplo. Najviac beh riešil asi Urbi, ktorý nám priebežne pred pretekom posielal staré fotky a informácie, ako aj počasie. Keď som mu povedal, že to je skoro riešiť, tak som dostal odpoveď, ktorá sa za pobyt viackrát zopakovala (a nakoniec nikdy nepotvrdila) - vždy to tak bolo.
Dni pred nejak nejdem opisovať, ale leteli sme s Maťom spolu v utorok 6.5. z Viedne do Madridu a potom priamo na La Palmu. Tam sme zobrali auto a išli sa ubytovať do Tazacorte. Ešte sme stihli si prejsť záverečný zbeh z útesu, ktorý sa išiel po vykladanej ceste. Akože už tam som vedel, že to bežať nebudem, lebo kamene krivé, problém vôbec sa nejako držať a bežať. Vedel som, že celý ten záverečný úsek je zlý, lebo mal 18 km, čo bežíte vkuse, z 2400 výškových až k moru. Ešte sme si pozreli koryto, ktorým sa mal bežať záver k poslednému stúpaniu pred finišom v meste a išli sme na izbu čakať Urbiho, ktorý doletel večer iným letom. Ostatné dni boli venované regenerácii a miernemu pohybu spojenému so spoznávaním ostrova.
V stredu sme sa boli prebehnúť na západe ostrova, ktorý je viac zelenší. Navštívili sme Cuevas de Buracas, čo sú jaskynné útvary v skalách, ktoré miestni zamurujú a majú z nich tak lacné príbytky. Potom sme sa ešte vyviezli brutálnymi serpentínkami na najvyšší vrch našej trasy a zároveň aj La palmy. Roque de los Muchachos má 2426 m a nebyť hmly, sú z neho krásne výhľady. Hore riadne fúkalo a tak sme si vedeli predstaviť, ako nám asi v závode bude. Ale v pohode, to sa dá zvládnuť aj v tričku, budeme zahriati. Ale každopádne sme boli radi, keď sme už sedeli v aute a po prehliadke aj niektorých satelitov, ktorých tam je neúrekom, sme zišli dole. Zvyšný čas dňa sme využili ešte na registráciu a po krátkom hľadaní expo areálu sme sa aj zaregistrovali.
Štvrtok už bol viac oddychový a my sme si Caños de Fuego, teda prehliadku s miestnym sprievodcom lávového tunela. Ten nám vysvetlil všetko. Ako sa vyvíjala erupčná činnosť na ostrove, ako sa delí láva, ako postupuje, čo spôsobuje, koľko má teplotu, ako zasiahla miestny ostrov a obyvateľov. Bolo to naozaj zaujímavé a poučné. No a piatok som sa šiel už len s Maťom vyklusať na banánovú plantáž a pobalili sme si veci na sobotu a išli po najedení spať. Urbi si išiel ešte do expa kúpiť trenky, lebo si zabudol bežecké gate doma. Z večernej letargie nás trochu prebral brífing, kde nám organizátor cez internetový prenos oznámil, že predpokladajú hore silný vietor (miestami až 70 km/hod), miestami lejak a mrholenie, zimu (pocitovo kvôli vetru aj 3-5 stupňov), ale že sa závod neruší a okrem povinnej fólie odporúčajú aj bundy. No jasne, určite horšie ako u nás na Chopku nebude. Urbi prišlý z mesta povedal, že Španieli tam dosť vystrašene behajú a šíria správu o zime.
Noc nebola bohvie aká, to sa dalo predpokladať. O 3:50 nám išiel autobus na štart, ktorý som rezervoval ešte v týždni pre nás všetkých. Tak sme postupne okolo 3 vstali, najedli sa, obliekli a išli na bus. Zima nebola nejak extra veľká, celkom teplo. Autobus bol plný ľudí, ale nikto nestál a my sme okolo pol 6 dostavili na štart. Keď sme vystúpili z busu, podmienky už boli trošku iné. Začalo dosť značne fúkať, do toho sa pripojil ešte sopečný piesok a tak oči boli celkom rozdráždené. Ale to len chvíľu, lebo začalo zároveň aj pršať. Schovali sme sa do mierneho závetria pri majáku, odovzdali tašky do cieľa na prezlečenie a čakali. Prišiel aj Peťo, ktorý sa rozhodol bežať v tielku a rukávnikoch. Vravel som mu, že má jedinečnú šancu vyhrať, lebo je chladno, no a nie sú tam tí moc moc dobrí eliťáci (Dimitrij bol zranený). Veľmi dlho sme nečakali a už nás zvolávali na štart dole k už čakajúcej skupine ľudí. Pred zostupom do prístavu nám ešte kontrolovali povinnú výbavu. V tom daždi to nebolo nič moc, ale o chvíľu sme dole stáli v klbku. Zazneli nejaké motivačné hecovačky, dvíhanie rúk a úderom 6:00 bolo odštartované. So zapnutou čelovkou a bundou som prebehol koridorom z ohňostrojov, obtočili sme sa v hade okolo majáku a bežali sme smerom hore.
Začiatok sa bežal po asfaltke hore, niektorí už prepaľovali ten, ja som si vyklusával. Maťa som videl niekoľko metrov predo mnou, Urbiho som nevidel. Povedal som si, že chcem ísť čo najviac a v tme pritlačiť, aby som sa neprehrial potom na slnku. Ale na druhú stranu som si bol vedomý, že budem v hadovi a v piesku, takže zbytočne budem strácať energiu. Takže v momente, ako sme sa zaradili na trailový chodník GR 131 mimo cestu, tak som kráčal. Vietor stále pofukoval, pršalo a mrholilo a ja som sem tam niekoho predbehol. Pokiaľ ma niekto nebrzdil v kroku, nechal som ho tak. Vyššie sa napojil trail na širšiu hlinenú cestu, ktorá podbiehala vulkán San Antonio (nevidel som nič, len čierny piesok pod nohami bol tomu svedkom, že tam dačo vulkanické je) a ja som vybral paličky. Po chvíli na mňa pokríkol jeden miestny, že nemôžem mať paličky. Ja som síce žiadnu tabuľu nevidel (vedel som, že také úseky budú), ale tak som ich chytil len do ruky a nehádal sa. Po chvíli sme sa odklonili prudko hore do kopca a za chvíľu sme dobehli do prvej dediny Los Canarios.
Moja stratégia v tejto dedine bola jasná a na 100% dodržaná. Prebehnúť a nezdržiavať sa. Pre tento dôvod som si so sebou zobral od začiatku 3 fľaše. Doplňovať budem až hore na 1800, teraz som len "na Ploskej" (moje prepočty na Veľkú Fatru mi fungujú pri týchto kopcoch najlepšie) a čaká ma ďalšia tisícka. Prešiel som ponad dedinu a odbočil do prava zase do lesa. Už mi bolo teplejšie, dážď a vietor nebol taký kritický a ja som sa skorej prehrieval. S teplom to stále nemalo nič spoločné, ale dal som si dole bundu a pocítil tolerovateľný chlad. Mal som tričko a rukávniky a tak som pridal, aby som sa zahrial. Pred sebou som zbadal Maťa, ktorému som len stihol povedať niečo v zmysle "poďme poďme" a kráčal som do kopca ďalej. Počul som ho za sebou ako rezko drží moje tempo, veď má natrénované. Keď som sa ale v zákrute obzrel dozadu, nebol to on. Pridal som. Terén sa začal meniť v behateľné úseky mierne dole a hore. Išiel som podľa môjho scenáru, prejsť za tmy čo najviac. Čelovku som už vypol, ale stále som ju mal na čiapke, aby mi ju neodfúklo. Chladenie v tričku fungovalo ideálne, neprehrieval som sa a v lese to bolo celkom ok. Akurát som nič nevidel, lebo všade boli len stromy a hmla. Začalo sa mi to celé zlievať dokopy. Pri vulkáne de Martín začal byť vietor brutálne silný, odkryla sa nám ľavá strana. Chvíľu som s tým bojoval a bežal ďalej. Zrazu sa objavila občerstvovačka Las Deseadas.
Tú som len obehol, lebo som mal ešte vodu. Vyhodil som len odpad z gelov a išiel ďalej. Prišiel výstup na Deseada, z tade to malo ísť väčšinou dole. Pri zbehu nás obehli prví polmaratónci. Štartovali po nás hodinu a tu si to valili dole kopcom, ktorý bol skorej pieskový, ale miestami sa tam už motali skaly. Chalani išli riadne bomby, ale ja som si dával radšej pozor. Dole v sedle Mirador de Duraznero (Mirador by mal byť výhľad, ale videli sme čistý prd, všade bola brutálna hmla a teda si nie som ani istý, či to bolo tu) udrel do mňa zase vetrisko. Tu som zastal a rozhodol som sa vybrať si zase bundu a obliecť sa. Niektorí ma zase obehli, ale neriešil som to. Problém vôbec bol urobiť krok na správne miesto, či zapichnúť paličku, lebo vietor mal naozaj asi okolo 70 km/hod. Obišiel som chlapíka, ktorý mal krvavú a vytočenú ruku. Asi spadol a buď ju zlomil, či vykĺbil. Každopádne každého v tom vetre španielsky upozorňoval asi na to, nech do neho nebuchnú. Za kopcom už išli oproti záchranári. Inak trasa bola lemovaná vo vetre stojacimi záchranármi a dobrovoľníkmi, čo klobúk dole. Lebo bežať tade bol problém, ale stáť v tom vetre muselo byť desné. Zbehol som dole a do tváre mi udrel dážď z ľavej strany, ktorý sa vo vetre zmenil na krúpy. V Krátkych nohaviciach som premýšľal, či si dám dlhé nepremokavé, ktoré som mal so sebou, ale následne sa naša trasa rôzne ťahala a nedal som si ich. Nepamätám si to, len to, že sme nakoniec vbehli do lesa a lávové kopce posiate aj malilinkatými možno 2 cm stromčekmi vystriedali veľké stromy. Vietor utíchol a my sme lesným dlhým zbehom začali počuť hudbu. Tenisky ma držali, bežalo sa mi dobre a tak som dobehol na veľkú stanicu El Pilar.
El Pilar som chcel pôvodne obísť. Plánom bolo sa mu vyhnúť z toho dôvodu, že tam býva dosť chaos. Začína tam maratón (v tú istú hodinu, ako sme štartovali my a preto si eliťáci sťažujú, že posledných dobehnú v záverečnom zbehu a na úzkych chodníkoch im zavadzajú), končí polmaratón (teda veľká šanca, že veľa ľudí so mnou dobehne) a tým, že to je veľká stanica, stojí tam plno ľudí. mal tam byť aj Dakota Jones, lebo sa cítil málo pripravený a tak aspoň robil dobrovoľníka. Ja som ale nakoniec sa rozhodol, že si doplním jednu fľašu tailwindom. Okrem toho som si dal 3 kúsky žltého melóna a skrehnutý som bežal ďalej. Čas som si moc nesledoval, čo som mal prehľad podľa predošlých staníc som bol pod odhadovaným (resp. okolo) najlepším časom. Nechcel som sa tým stresovať, lebo podmienky boli aj tak iné a chcel som dať tomu čo som vedel pocitovo najviac.
Upriamil som svoju pozornosť skorej na ďalšiu občerstvovačku, ktorá mala byť len 7 km vlnitým terénom. Začali sme zbehom po širokej lesnej ceste a ja som pojedal tyčinku. Stále sa mi chcelo z chladu čúrať, ale keď som zastal, tak mi nešlo. Našťastie ľavá strana bola pokrytá vavrínmi, takže vietor hnal hmlu nad nami ako v arerodynamickom tuneli. Občas som kráčal, nechcelo sa mi stále bežať a riešil som, či si dať dole bundu, lebo mi bolo zase teplo. Niektorí ma obehli, niektorých som obehol ja a bol tu El Reventón. Pre mňa strategické miesto a to preto, že ma čakalo druhé veľké stúpanie až 1000 výškových. Medzi tým bude ešte jedna občerstvovačka, ale po ňu to bol najdlhší úsek bez stanice. Prvým dôvodom pre dlhšie zdržanie bolo nabratie vody a zarobenie nápojov. Aj keď nebolo teplo, aké malo byť, chcel som mať so sebou 3 fľaše. Tento úsek je dosť zrádny. Vyzerá že nič, ale človek v ňom dosť nastúpa a stále má pocit, že už bude hore a prekvapí ho ďalší kopec. Taká mentálna sundávačka. Takže som chcel byť v nej oddýchnutý a preto som sa nenaháňal. Dal som si gel, vybral k ruke ďalšie, zapol bundu, vyhodil odpadky a vyrazil do hnusného vetra a hmly, ktoré sa objavili vystúpením spoza malých stromov.
Okrem toho som vedel, že sa na danom úseku budú nachádzať aj časti národného parku, kde sú zakázané používať paličky. Prvý sa ukázal pomerne skoro za občerstvovačkou. Išli sme hneď do kopca, vo vetre a hmle, ako ináč. Videl som ledva nejaké stromy naokolo a zrazu sa objavila tabuľka s prečiarknutými paličkami. Tak som ich zbalil a hneď som ucítil, že nohy dostávajú trošku viac zabrať. Niektorí to ale ignorovali. Jedného som dobehol a som mu ukázal, že sú tu paličky nepovolené. Čudoval sa, asi ako ja, že označenie nevidel, lebo musel prejsť meter vedľa neho. Proste to mali v paži. Tento to zbalil, ale videl som aj iných a zas naháňať ich nebudem. Úsek bol pomerne dlhý a teda únavný.
Druhé, čo dosť obťažovalo, bol vietor. Stále som mal len kraťase a nohavice som si nedal, ale za bundu som bol rád. Poď ňou som cítil chladné spotené tričko a bunda mi vytvorila aspoň ako taký ochranný obal. Myslel som na Peťa, ale ten určite mal bundu (nakoniec nemal a aj vďaka tomu stuhol). Moja existencia sa zamerala len na kráčanie do kopca, pobehanie z kopca a sledovanie, kedy bude občerstvovačka. Naokolo som nič nevidel, žiaden hrebeň, len maximálne kus pred seba. Po chvíli som mohol zase vybrať paličky a začal som cítiť, že by sa oplatili aj rukavice. Keďže som žiadne nemal, občas som si dýchal na ruky, aby som ich zahrial. Problém nastal s dopĺňaním gelov a želé. Nevedel som ich rozbaliť. Nakoniec som ich trhal zubami, takže problém bol vyriešený. Prd. Nemal som silu v prstoch vytlačiť gel z obalu do úst. Tak som ho tlačil dlaňami, popr. medzi paličkami. Vyzeral som, ako keby ma pustili z Mokrohájskej, kde sú postihnuté deti. Ale dôležité bolo, že som dopĺňal dôležité kalórie a pil. Trasu opísať neviem, prešli sme aj okolo plota (podľa mapy vidím, že to je archeologické nálezisko La Erita. Trasa nebola nejak extra značená vlajkami, ale vlastne nebolo kam uhnúť. Na jednom mieste som sa asi pozrel do hodiniek, skôr som sledoval výškový profil, že v akej časti kopca sa nachádzam. Našťastie neboli zatopené chodníky, ako v Terste. Ale zrazu sa predo mnou objavila obrovská mláka, ktorá sa nedala obísť pri kraji, tak som zišiel z chodníka a za ňou pri ceste za skalami bola občerstvovačka Pico de la Cruz. Hurá. Krčili sa tu klbká ľudí. Niektorí, čo mali na sebe páperovky, boli dobrovoľníci. Časť z nich sedela aj v autách. Tí ďalší v bundách alebo v záchranných fóliách boli pretekári. Tí vo fóliách asi už skorej boli na DNF. Moc som sa neobzeral, doplnil som vodu, zobral 2 červené melóny a vypadol preč. Z asfaltky sme odbočili zase na hlinenú cestu.
Cesta sa zmenila miestami na vykladaný chodník a zase boli zakázané paličky. A mňa už začali celkom bolieť nohy. Našťastie nie chodidlá, napriek mokrým ponožkám som nemal pľuzgiere a tenisky boli mega. Takže som začal počítať, koľko ešte do najvyššieho bodu. Bolo to našťastie len 4 km, ale aj tak to boli také docela prudké hupy hore a dole. Takže vytesnil som sledovanie hodín a začal som premýšľať, kade sa asi objavím hore. Vedel som z nášho výletu, že na cíp nepôjdem a musím prísť na parkovisko a tam by mala byť občerstvovačka. Zrazu som sa objavil na parkovisku a personál so záchranármi ma posielal dole po asfaltke. Tak som sa rozbehol, ale nohy už celkom boli unavené a tak moje tešenie sa na zbeh vystriedalo tešenie sa na stúpanie. Ale to malo prísť o pekne dlhý čas. Po asfaltke som prebehol a zastal na jednom úseku, kde sa na chvíľu otvorilo hmlové okno a ja som si vyfotil opäť rôzne hvezdárne a stanice, ktorých tu je neúrekom.
No a bežal som ďalej dole, kde bola občerstvovacia stanica Roque de los Muchachos. Vlastne tá bola teda nižšie pri Galileo National Telescope. Ide o taliansky teleskop s priemerom 3,58 m a je pomenovaný po talianskom renesančnom astronómovi Galileovi Galileim. Bolo treba odbočiť do prava, ale ja som bežal ďalej rovno. personál, ktorý mi tlieskal, začal na mňa pokrikovať, ale upokojil som ich, že nechcem tam ísť. Mal som vody dosť a stravu som mal svoju. Na nohách som bol 9 hodín a to som bol 20 minút za optimistickým časom a 40 pred reálnym. Dôležité bolo, že som bol 2 hodiny pred limitom na občerstvovačku. Čakal ma však zbeh, o ktorom som od každého počul.
Problém je taký, že bežíze t 2400 metrov až dole na 0 a to na 18 km. U nás, ani v Rakúsku, nič také podobné nie je. A ja viem, že zbehy sú moja slabina, takže som aj počítal, že sa vytrápim. Vedel som, že ma čaká jedna občerstvovačka a potom na záver prebeh dedinou a tam tá technická nekonečná cesta, ktorú som už išiel. Ľudia vraj na tom zbehu až vykrikujú, ako ich bolia nohy a kolená. A ešte tam býva šmykľavé ihličie. Takže som to chcel mať čím skorej za sebou. Takže som odbočil na hlinený chodník a začal bežať dole.
Začiatok bol celkom v pohode, ale potom začali technickejšie skaly. Niektorí mali paličky, ale ja som ich zbalil a schoval som aj bundu. Čím sme išli nižšie, tým začalo byť teplejšie, otváralo sa nebo od mrakov a začalo byť vidno slnko. Ja som sa však sústredil na to, čo som mal pod nohami. A to sa mi vôbec nepáčilo. Nevedel som, kam dať nohu a začal som mať už vratké nohy. Bol som skrehnutý z hornej vrcholovky, takže som bol dosť stuhnutý, nohy po 4200 výškových mali nakúpené a mne sa začal robiť pod nohou pľuzgier. To bolo tým, že som mal mokrú ponožku a na tom technickom teréne sa mi už hýbala trochu noha. Výmena ponožiek neprichádzala do úvahy, lebo som mal skrehnuté prsty a nevedel by som si zaviazať šnúrky. Tak som pokračoval a terén sa občas zostrmil, skomplikoval. každopádne sa ale našli ľudia, ktorý ma predbehli, potom som ich ja a zase oni mňa. Zrazu pozriem vedľa a niekto ma pozdravil. Urbi. Prekvapil ma, myslel som, že je až za Maťom, lebo vravel, že má problém s nohou a nechcel ani nastúpiť. Ale vraveli sme, že nech ide a keď tak skončí. Tu vyzeral inak. Doslova preletel dole a ani mi nestihol odpovedať, že či Maťo je ďaleko. Doslovne skákal a letel dole. To by som nedal ani v plnej sile, ako išiel. No a ja som sa trápil ďalej. Potom ale skaly ustúpili a terén sa zmenil viac na hlinený singláč, aj keď prudší a zrazu tu bola občerstvovačka Torre del el Time. Super, už to bude len ľahšie lebo som videl neďaleko dedinu. Dal som si zase červený melón, napil sa coly, pozrel na jedného bežca, ktorý ma predbiehal a teraz ho fačovali záchranári a rozbehol som sa dole.
No rozbehol. Skaly to neboli, ale zrazu bol chodník plný vyvrenín a ja som zase nevedel, kam došľapnúť. Slnko už pekne pražilo a po tomto úseku začali vykladané kamenné chodníky. Pána beka, toto čo je za zbeh. Paradoxne ma ale neboleli ani kolená, ani nohy. Nedával som to mentálne a hlavne som vedel, že strácam čas. S časom 11 dačo hodín (teda do 12), ktorý som si hore po 9 hodinách povedal ako reálny, som sa začal lúčiť a povedal som si, že hlavne že dobehnem.
Tak som sa snažil bojovať ďalej, ale predbiehali ma ďalší a ďalší. V dedine sa to občas zmenilo na kaskádové schody, takže tieto rovnejšie úseky som pobehol, no a nakoniec sa objavili aj asfaltky. Ľudia v dedine fandili a ja som sa tešil, až budem dole. Nastalo ďalšie peklo, prudké asfaltové cesty, ktoré rozbíjali už tak unavené stehná. Nakoniec rôznymi spletitými cestičkami medzi banánovými farmami a domami som dobehol k cikcak ceste. Kam sme vyšli s Maťom bol len začiatok, ale už som tam bol. Nebolo to zas tak hrozné, ale ani príjemné. A ja som si skorej skráčal. Ale to ma ani neprekvapilo, to som vedel už po prílete, keď som sa tam bol prejsť. Teraz som mal ešte aj unavené nohy. Hlavné ale bolo, že som s apo tom všetkom objavil dole na čiernej pláži a to najhoršie som mal za sebou. Mal?
Porto de Tazacorte bol cieľovou stanicou pre maratóncov, nás ale čakal ešte posledný úsek. Tak som si doplnil ich ionťák, lebo som vedel, že pobežím cestou a po slnku. Posledné, čo som chcel, bolo myslieť na smäd. Dal som si 2 gely a vyrazil som. Čas som mal 12:05 (za najlepším odhadom som bol 30 minút a napriek strašnému prepadu na zbehu, ktorý bol moja najhoršia časť a zhoršenie v poradí, oproti reálnemu odhadu som mal 45 minút rezervu - bolo to spôsobené aj tým, že som odhadoval, že pôjdem dole veľmi pomaly). Pôvodne sa malo bežať korytom rieky, ale vďaka zrážkam to odklonili na cestu a potom cez mostík na pôvodnú trasu. Aj keď som sa nútil, veľa som na tomto cestnom úseku kráčal. Bolo to mierne stúpanie, behateľné, ale mne sa fakt nechcelo a bojoval som s myšlienkou, či mi to stojí za to dobehnúť pod 13 hodín alebo je to jedno. Ale bojoval som a tak som občas aj bežal. Hlavne som sa šetril na posledné stúpanie.
To viem, že v ňom deti polievajú bežcov hadicami z banánových plantáží. Teraz tu deti neboli, len hore pár ľudí. Začiatok bol mega strmý a potom sa to trošku zvoľnilo, ale nie moc extra. Občas sme minuli asfaltku, kde nám personál a policajti stopovali autá a fandili. Udivilo ma, že niektorí mali ešte toľko sily a vážne ťahali hore. Ale stretol som aj niektorých, ktorí to nedávali. Jeden pán sa tam motal a telefonoval s niekým a očividne bohoval už, že kedy bude koniec. Slnko pieklo a ja som vstúpil do mestečka Los Llanos de Aridane.
Najskôr som obišiel pár domov, pri jednej vodnej nádrži sedel jeden bežec a oddychoval. Pýtal som sa ho, či je ok a on že áno. Ale po pár krokoch som už videl dobrovoľníkov, ktorí k nemu bežali a mňa posielali ďalej. Nastúpil som na modrú cyklistickú trasu, ktorú poznám z youtube obrazovky. Po nej to je nejakých 2-3 km do cieľa. vedie jednou hlavnou triedou a ľudia fandia z barov a okien. Tak aj bolo. Všade naokolo bolo počuť krik, fandenie a tak som nemohol kráčať a vyklusával som do cieľa. Zrazu ma už tak ani neboleli nohy, len sa mi moc nechcelo a chcel som to mať za sebou. Zdravili ma ľudia z okien, z barov, deti s rodičmi, bez rodičov, policajti, dokonca taká skupina starších žien mi dala ľadový nanuk, ktorý som o pár krokov ďalej daroval jednému chlapcovi. na konci triedy sa zahlo námestím do prava a zas do ľava a bol som na koberci k cieľu. Tu už to bol mega koridor a ja som videl už posledné metre môjho snaženia. Koniec. Výsledný čas 12:55:16 a ja som to dal pod 13 hodín.
Konečne som mohol vypnúť hodiny. V cieli som dostal medailu a objal som sa s Urbim, ktorý tam dobehol 30 minút predo mnou. Obaja sme boli radi, že sme to dali a že sme tam boli čakali sme na Maťa. Ten došiel o 2 hodiny a ja som zatiaľ prešiel ešte kontrolou povinnej výbavy, zobral si finišerské tričko, išiel si pre dropbag, prezliekol sa a pri pivách sme ho počkali, akurát keď začalo pršať. zatiaľ si Peťo prebral cenu za prvé miesto, lebo vyhral.
Ostatné asi opisovať nejako nejdem. Každopádne bol to ťažký beh, v ťažkých podmienkach. Aj keď niektorí, čo to bežali aj v teple povedali, že to teraz bolo asi jednoduchšie. Ale že každopádne iné. Z 1000 ľudí bolo 216 dnf, čo je 21,6% a to je dosť. ja som so sebou nadmieru spokojný, aj keď štve ma ten zbeh a mohol som asi viac bežať aj ten záver. Ale dobre je ako je, teraz je po boji každý generál a ja sa musím radovať z toho, čo mám. A môžem zregenerovať a chystať sa na ďalší beh v Salzburgu začiatkom júna.
Priebeh celého behu, dole graf podľa rýchlosti a poradia v jednotlivých úsekoch. Stratil som hlavne na poslednom zbehu a trošku v poslednom kopci.
Prechod jednotlivými bránami. Vidieť, že hore som bol o 9 hodín a neskutočne dlhé 3 hodiny som strávil na zbehu, čo je strašne veľa a mal by som odosť lepší čas.
Celkové poradie z 1000 ľudí nedokončilo 216 (boli tam aj tí, čo neodštartovali).
Komentáre
Zverejnenie komentára