Svit Child O' Mine

 Prvý jarný beh nemohol lepšie začať. Predpoveď na sobotu bola slnečná a teplá, dažde nehrozili. Jediná otázka bol pozostalý sneh a možný ľad vo vyšších miestach. Uvidíme, ide sa do Svitu na charitu.

V prvom rade treba dodať, že o čom idem písať je ALS charitatívny beh - memoriál Jána Svočáka. Takže okrem ITRA bodov som prispel aj na charitu, kde zbierka ide konkrétnym osobám trpiacim ALS, t.j. druh svalovej atrofie, pri ktorej ide o stratu buniek centrálnej nervovej sústavy (mozgových a miechových motoneurónov), ktoré ovládajú vôľou ovplyvniteľné svalové pohyby. Pacient nedokáže ovládať svoje pohyby a postupne mu odumierajú všetky svaly v tele. Mozog však neustále pracuje a pri plnom vedomí psychických a mentálnych schopností, zostáva nakoniec pacient paralyzovaný.

Ale aby som nevyzeral až tak honosne, mojím cieľom okrem ITRA bolo sa aj otestovať a pripraviť na Transvulcaniu. To bude o niečo dlhší a vyšší závod, ale hlavne aj v teple. Prihlásil som sa teda medzi prvými a už len čakal, aké bude počasie. Keďže 2 týždne dozadu snežilo, tak som predpokladal, že v kopcovitých častiach bude ešte sneh. Ide predsa o Svit a to sú Tatry, aj keď kopce sú o dosť nižšie a a traily hlinité. Predpoveď bola ideálna, cez deň 11-13, v noci mierne mínus. Dažde nikde, ani dni predtým. Takže som sa obával, že bude ľad, popr. udupaný šmykľavý trail. Moje zbehy sú mizerné, ale ešte horšie sú, keď si neverím v šmykľavom podklade. V týždni som si bol zabehať a rozhodol sa, že v pôvodných Kjerag nepobežím. Tie mi šmýkali už na blate na lanovke. Trasu som nepoznal, tak som zvolil Thomir 2, ktoré mi prídu vždy stabilné, majú väčšie tlmenie, ale zase mi až tak nesedia na nohe. Tie Kjerag sú naozaj ako papuča. Trochu ma k tomu inšpirovalo aj zdieľanie stavu trailu od organizátora - kopce v snehu, spodok podmočený. Ešte som to konzultoval s Peťulou (troška bežká, ktorá brutálne veľa bežká až ma nohy z postov bolia), ktorá tam pred pár dňami bola a dávala o tom správu. Rozhodol som sa ísť bez paličiek (kopce ubehám a keď tak chodením posilním nohy - tažko na bojisku, ľahšie na Transvulcanii s paličkami) a zobrať si retiazky pre istotu (nakoniec som ich nepoužil, ale o tom neskôr).

Vo štvrtok som sa presunul do RK, kde som sa v kľude vyspal, ráno zľahka rozbehal, doplnil ešte posledné kalórie a poobede s Majkou Kubovou a ďalšími novými kamarátmi presunul do Svitu. Pôvodne som mal spať s Fiďom na hoteli vo Svite, ale ten ochorel a tak som využil túto ponuku. Ušetril som aj nemalé peniaze a ešte raz veľmi ďakujem. Fiďa som inak stretol v RK v zápche, keď som si to vykračoval s taškou k Maji, aká náhoda.

Takže vo Svite v piatok prebehla registračka, vyzdvihol som aj Fiďovi ponožky, čo dostal ako darček k štartovnému. Potom sme chvíľu ešte pozerali prezentáciu o medveďoch a išli na chatu do Lopušnej doliny. To už bola tma, ale videli sme, že pred chatou sú fáborky a teda okolo nej druhý deň pobežím. Na chate debaty a po 21 som si ja ľahol spať do postele. Ešte neskôr došli chalani Majo a Maťo, ale to som nevstával a zoznámili sme sa až ráno. Vyspal som sa celkom fajn a teda budíček ma nejak nezničil, ani stres z behu som nemal. Ráno som sa obliekol, pobalil a po 6 sme vyrazili do Svitu. Tu som sa ešte stretol s Lackom, Marekom a Ondrom, ktorí spali na tom istom hoteli, ako sme mali byť my. To ale nebola náhoda, pochybujem, že vo Svite je viac hotelov. Lackovi som dal do auta moju tašku so spacákom a už sme išli na štart.

Tu už bola kopa kamarátov a aj iných ľudí. Takže ten krátky čas pred štartom ubehol a úderom 7:00 sme vyrazili. Ja som si nejak plán nerobil. Odhadol som, že všetko pod 6 hodín je super, všetko pod 6:30 je dobré a pod 7 nutnosť. Na prvú časť som si zobral iba jednu fľašu, takže som bol dosť naľahko. Okrem bundy, lekárničky a retiazok som mal len gely a sluchátka s mobilom. Ale späť k behu. Vyštartoval som niekde v strede a na úvodnej rovine popredbiehal pár ľudí tempom 5:25 než po cca 1,5 km sme odbočili vpravo hore do kopca. Tu som striedal úseky výklusu a chôdze podľa sklonu terénu. Držal som si tepy pod laktátom, ale zase nejak nepoľavoval do chôdze. Občas mi zavadzali ľudia, občas to bolo strmšie, ale stratégiu som mal jasnú. Neprepáliť to. Trasu nepoznám a papier znesie. Niektoré stúpania ma aj prekvapili, ale natrénované mám. Obehli sme Jura fotografa, ktorí tam ľudí hecoval, že sa nemajú prechádzať, ale bežať. Čo bola pravda, ale nebežali sme v úplne v miernom sklone, ale zase ani nič strašné. Viac mi vadili ľudia, ktorí ma obehli a začali kráčať, takže som musel zase ja ich a meniť tempo. Opaličkovala ma Magda a aj Ondro, ktorý sa ma pýtal, že či sa rozbehneme. No veď nech beží. Prešli sme Malý Smolník, kde som obehol Magdu zase ja a už sme sa driapali po strmšom malom úseku na Smolník. Doteraz to boli také malé zuby hore a zase dole, tu už bol ale sneh a ľad. Mne sa to kĺzalo hlavne hore, ale našťastie dole to bolo miernejšie. Magda išla za mnou, ale potom na zbehu ma obehla ako viac ľudí. Proste zbehy mám slabinu, aj keď nižšie už nebol terén taký zlý. Prebehli sme výsečom a zase do kopca. Treba dodať, že prvá občerstvovačka bola v pláne po 12 km a cca 600 výškových. Tak som si hovoril, že to je taký polokamzík. Zase sme sa driapali hore. Nasledoval dlhší zbeh a bola prvá občerstvovačka.

Tu mala byť Peťa, ale ja som ju nevidel. Čas 1:26 nebol zlý, čakal som ho o niečo horší. Doplnil som si fľašu ionťákom a zarobil tailwind a bežal preč. Znie to rýchlo, trvalo mi to minútu. Dôležité bolo nabrať vodu, ďalšia bola až po 19 km a najvyššom kopci. Slnko dosť pieklo na otvorenom priestranstve a mne začalo byť v mikine teplo. Rozhodol som sa, že si ju dole ale nedám. Vedel som, že ma to spomalí, ale zobral som to ako tepelný tréning na Kanárske. Zaberal, už som cítil, ako sa potím a tak som sa kontroloval v pití, tempe a dopĺňaní kalórií. Išiel som stále na geloch a cítil som sa v pohode. Prebehli sme lúku a po kúsku lesnej cesty sme začali stúpať do kopca. Časť som bežal, časť kráčal, lebo na chodníku bol sneh a mne to podšmykovalo. Paličky by pomohli, ale nevadí. Po ľavej strane som videl prvý raz zasnežený hrebeň Vysokých. Tento pohľad ma čakal ešte viackrát, ale aj tak som zastal a som si ho vyfotil. Dole pod nami bola dedinka Spišská Teplica a výhľady boli do ďaleka aj na Poprad ako na dlani.

Ešte sme bežali nekonečným asi 2 km traverzom, kde som mohol zrýchliť a nasledoval zbeh po širokej zvážnici, kde ma zase predbiehali nejakí ľudia, ale to bolo na striedačku. Raz som ich ja do kopca, potom oni mňa dole. Bežal som stredom, ktorý bol posnežený a nie tak klzký. Pustiť som to nemohol, ani nechcel. Vedel som, že bude stúpanie. Aj nastalo. Oslovil ma tam jeden chalan, čo som ho predbiehal, že ako sa mi ide. Moc som sa s ním nebavil a stúpal som hore. Bolo mi teplo, išlo sa do kopca a mal som slúchatká. Končene som rozbehal hudbu, ktorá mi blbla a ja som si asi po 10 minútach divných zvukov uvedomil, že už sa pripojili a to mi ide z krku, kde som ich mal zavesené. Stúpanie bolo miestami na paličky, ktoré som si mohol zobrať, miestami na bežanie. Na ľavej strane som už videl hrebeň Nízkych a Kráľovu hoľu, Tatry zrazu boli na pravo. Vracali sme sa okruhom nazad. Poprosil som jedného chalana, nech ma vyfotí a bežali sme ďalej. Pred nami už len najvyšší vrch celej trasy Kozí kameň a mám polku za sebou.

Prebehli sme Krížový vrch s bielym krížom a bežali ďalej po hrebeni. Bolo mi fest teplo, ale nechcel som sa vyzliekať. Dôvodom bol aj miestami chladnejší vietor a zima v tienia  údoliach. Tak zima to nebola, ale chlad a povedal som si, že vydržím. Na Kanároch nebude ochladenie. Nasledoval zbeh z Krížového vrchu a začal byť na ňom sneh. Prudší úsek už bol vybehaný a šmýkal sa, lebo bol v tieni. Rišo Pouš to zbehol, ja som to neriskoval a tak ma zachytil, ako ma obehol x-tý človek. Tu by mi paličky určite pomohli a retiazky sa mi nasadzovať nechcelo. Čo už.

Hneď po zbehu sa išlo do kopca, ktorý bol samozrejme pod snehom a miestami aj ľad. Ale dalo sa to obísť, aj keď ma na jednom mieste podšmyklo a už som bol ostražitý. Nechcel som si natiahnuť sval. Tu by som to vypaličkoval rýchlo, ale nevydalo. Hold asi som si ich mal zobrať, ale hľadal som v tom benefity v podobe brutálne svalnatých nôh, ktoré samozrejme nenastali a mód "hajzlový pavúk" stále pretrváva. Prešiel som okolo dákeho vypáleného lesa, asi tu bol požiar. Jeden chalan si zo studničky naberal vodu, ale ja som to obišiel. Ešte som mal a pil a geloval som podľa plánu. Nakoniec v prudšom stúpaní som ešte poobiehal nejakých ľudí, slnko im asi dávalo zabrať a bol som hore. Kozí kameň bol obsiaty turistami, rovno pod značkou, takže som sa ani s fotkou extra nezdržiaval, len rýchly záber a bežal som preč. Čas 3:30 nebol až tak zlý, lebo kvázikamzík s 21 km a 1100 výškovými som mal za 2:30, čo na Kamzíku nedávam. Ale jasne, iná trať a tak dále a tak dále. Každopádne som vedel, že to najťažšie mám za sebou. V nohách 25 km a 1460 výškových bolo toho potvrdením. Nastal asi 2 km zbeh.

Moc ma nebavil teda, ale hovoril som si, že na Kanároch bude 20 km. Povzbudzovali nás turisti, ktorí išli na Kozí z druhej strany. A upozorňovali na sneh a blato. Takže zase ma to spomalilo, ale čo už. Tešil som sa hlavne, že bude občerstvovačka. Gely som minul, zámerne som si nebral na celú trasu, začal som dávať želé. Dochádzala mi ale voda, lebo som som pil pravidelne a cítil som, že sa z toho slnka potím. Nechcel som ale poľaviť a vyzliecť hornú vrstvu. Prebehli sme na blatovú lesnú cestu, kde nás Riško povzbudzoval, že nech bežíme stredom cez blato a nie krajmi, že ide o čas :) Po blatovom úseku a miestami ľadovej zvážnici smerom dole (prvý raz som videl, ako chalan padol a do korytnačky a zatočil sa na chrbte ako breakdancer) sme prišli na cestu a popri majestátnej haciende dobehli až k dedine Šuňava, kde bola občerstvovačka. 31 km za mnou a 4:10 celkový čas.

Tu som sa zdržal dlhšie. Ľudia sa dosť motali a nevedel som sa dostať k ionťáku a vode. Zarobil som si tailwind a vypil 2x 200 ml koly. Mali ju super naliatu v džbánoch, takže to išlo rýchlo. Jesť som nejedol, len 2 kúsky pomaranča, išiel som na svojom. Vlastne okrem malého kúsku čokolády na prvej som nič nemal. Rozlúčil som sa a po 4 minútach bežal ďalej. Predo mnou som videl Ondra a o chvíľu som ho v malom stúpaní predbehol. Pichol mi do zadku, že kam sa ponáhľam. Tak vravím, že na autobus. Hudba mi hrala a mňa hrialo, že už len pár km a pár výškových. Nohy ma už boleli, nechcelo sa mi extra. tatry ale krásne sa ukázali po ľavej strane, kruh sa uzatváral, no a my sme bežali lúkovým úsekom. Mierne pofukovalo, asi prvý raz som bol vďačný za mikinu. V tráve ležala fotografka, no a teda že pekná fotografka a urobila mi takisto peknú fotku. Teda všetkým, za čo ďakujem. Zbehli sme až k dedinke Lučivná, kde sme preskočili potok a zase sa zvážnicou driapali hore. Blatom, snehom, ľadom na kopček nad dedinou až k hornej stanici miestneho vleku. Sranda pohľad, na jednej strane my bežiaci a vedľa poma, ktorá vracala svoje tyče nazad smerom na svah kde stáli ľudia naobliekaný v lyžiarskom a pozerali nechápavo na nás a my na nich. Odbočilo sa zbehom do prava a hneď do ľava a minuli sme asi posledný sneh. Nastal zbeh lesom a mne dochádzalo, že už pôjdem okolo chaty, kde som spal. Tak aj bolo. Lopušná dolina, 39. km, posledná občertvovačka a posledné známky snehu na zjazdovke.

Občerstvovačka bola na ceste, ja som si doplnil len jednu fľašu ionťáku, na 5 km mi viac netreba. Dal do seba kúsok čokolády a odkráčal preč. Celé to netrvalo ani minútu. Čas 5:12 a mne dochádzalo, že by som to mal stíhať do 6 hodín. Ak to nevypustím a kopce predo mnou nebudú dáke stojáky. Žalúdok som nemal plný koly, ako predošlá občertvovačka a ja som z nej chvíľu kráčal, tak som sa rozbehol. Na konci osady bola prudká odbočka poza plot do ľava, preskočil som potok a začal stúpať. Tu už bolo viac ľudí, no a ja som ich začal obiehať. Vyklusával som, energie som ešte mal, len keby som sa mohol vyzliecť a mať paličky :) Nejak mi z toho tepla zamagorilo, lebo zrazu som dostal myšlienku, že tých občerstvovačiek malo byť viac, že 4. No takže som jednu minul? Ale kde, veď všetko som minul podľa plánu, tailwind nemám už (doma som našiel vo vrecku 1, len ja som ho na poslednej nepoužil, lebo mi stačil len 1 ionťák a nechcel som sa zdržiavať). Ako vyzerala tá jedna, nevedel som si to vybaviť a predo mnou by ju kde dali. Na 5 km? Tak som sa spýtal jedného chalana, ktorý už mal toho plné zuby, no a ten mi povedal, že áno, bola to posledná. Tak vravím, že už len kúsok a on že 4 km. Vravím kúsok a bežal som preč.

Prešiel som výsekom (ráno sme tade bežali zo Smolíku a bol tam chlapík na 4kolke, čo nás odkláňal) a nastúpil som do stúpania. Teda nebolo moc najnižšie, tu by sa mi paličky zase hodili. Ale miestami sa dalo traverzom pobehnúť a som to vyšiel celkom rýchlo. V jednej časti som sa stretol s ľuďmi, ktorí nešli značkami, ale priamou cestou, ale nejak som to neriešil. Keď som bol hore nastal zbeh, ktorý prudko odbočil na rázcestí do ľava. Tu som sa asi prvý raz pozrel na hodiny, či naozaj správne, lebo som mal chaos v tom, či nepôjdem na nejakú z kratších trás. Nešiel som a blatovým zbehom som dobehol dole. Vedel som, že už som pod 6 hodín, obehol som dve dievčatá, jedna krívala na koleno a bol som dole na asfaltke, kde už boli ľudia. Nohy v pohode, chalana predo mnou som obiehať nechcel a tak som si to vyklusával do cieľa. V tom ma predbehol na poslednú stotinu jeden, čo som ho obiehal v stúpaní od potoka a skoro sa tam zvalil. Ok veď dobre. Zavesili mi medailu a bol koniec. Celkový čas 5:57:37. Z celkového počtu dobehlo 322, 309 stihlo limit a ja som bol 139 (koľko bolo dnf neviem, lebo neboli ani tí po limite). To je nepodstatné, ja som spokojný. Nebyť pomalých zbehov a keby som s a vyzliekol, schladil a mal paličky, tak to bude určite aj lepšie. Ale to vôbec neriešim, dôležité je, že dokážem v pohode chodiť, takže môžem trénovať ďalej.

No a nastalo debatovanie s kamarátmi, prezlečenie sa a pohoda trvajúca asi 1-2 hodiny a išli sme s Lackom a Ondrom domov. Každopádne ďakujem všetkým, ktorí to pripravovali, naozaj pekná a vydarená akcia. No a všetkým kamarátom, ktorých som postretal.