MK 700 aka Malokarpatské sedemstovky

Projekt MK 700 mi prvý raz zarezonoval v ušiach, keď ho išli v januári 2019 Bresťo a Seki na skialpoch. Vtedy som si tak povedal, zaujímavý nápad, že vôbec ľudia takto premýšľajú a vymýšľajú takéto projekty. A že raz by som to chcel prejsť aspoň krokom, nedajbože behom. Vtedy som si na to netrúfal, lebo som behal necelý polrok, ale teraz ten čas prišiel.

Už minulý rok nejakí moji kamaráti bežali tento projekt a mňa stále lámalo to ísť. Pokiaľ išlo o mentálnu a fyzickú pripravenosť, to som si už aj veril. Problém bol čas (nechcel som sa odrovnať do pretekov) a hlavne logistika. Bežať to ako okruh mi prišlo moc, ako líniu zase komplikované s dopravou. Jedno auto na jednej strane, druhé na druhej, potom sa vracať atď. atď.

Nakoniec pred týždňom to bežali tiež známi z Pezinskej Baby smer na Bukovú a ja som si povedal ach, škoda. Išiel by som, ale v pondelok som mal plánovaný beh s Jurom v jeho projekte a bežať 2 dni po sebe 50-58 km behy s prevýšeniami cez +2000-3000 mi prišlo moc. Tak som sa zase mentálne opustil, že asi mi to nie je súdené.

Po návrate do práce mi však kolega povedal, že to ide v sobotu. Má byť pekne, on má voľno, tak to pôjde skúsiť aj so psom krokom. Vraj sa dopraví vlakom do Smoleníc a z tade pred 7:00 vyrazí smerom na Babu. Ešte takú vzdialenosť nešiel a pes vôbec (max. boli minule Štefánika a to je 21 km +400). Tak som mu navrhol, že by som šiel s nimi, pre mňa by to bol dobrý tréning byť zase na nohách. Keď sa bude cítiť, tak pobehneme. Ľubo zas nie je žiadna sračka a veril som, že to dá. Nakreslili sme si trasu cez všetkých 11 vrcholov, nejak ju optimalizovali a bolo rozhodnuté. Slovo dalo slovo a v sobotu o 5 ráno sme sa stretli na hlavnej stanici.

Prišli sme obaja naraz, tak sme sa nemuseli ani čakať. Kúpili sme si lístky cez Trnavu, kde bol prestup na druhý vlak do Smoleníc, aj pre psa a vytešovali sa za chvíľku vo vlaku s raňajkami v ruke. Ja som si dal obloženú bagetu, dokonca aj "mladý pán" (tak Juro hovorí Arvinovi) dostal granule. Mali sme nejakých 15 minút na prestup, tak sme čakali v hale. Z reproduktora sa ozvalo, že miesto vlaku bude pristavený autobus, nakoľko opravujú trať. Aj nám bolo divné, že sa nezobrazovalo nástupište. O to viac sme sa čudovali, keď nám autobusár oznámil, že psa nevezme. Že sú prepravka a tam pes nemôže. Bolo im úplne jedno, či máme lístok. Máme so ho ísť reklamovať. Tak sme išli, ale dopadli sme podobne. Vraj je to naša chyba a že nám lístok predala pani, ktorá v BA vedela, že pes nepôjde je naša chyba. Peniaze nám nevrátia, lebo storno bolo vyššie ako cena lístka. Že nech ideme zase do BA a na Kúty. Na hlavu, Slovensko. Nasratí sme boli, hlavne preto, že nám bežal čas a do 18-tej sme museli stihnúť autobus na Babe do Pezinka. Potom bola už len možnosť o 19-tej do Perneku, ale tam sa dlho čakalo na prestup do BA. Tak sme sa otočili, rozhodli sme sa nekaziť si deň a išli sme dole zháňať taxi. A nemyslite si, že to bolo ľahké. Dispečing nám povedal, že o chvíľu príde auto a šofér sa rozhodne, či vezme psa. Po chvíli došiel a povedal, že "Asi nie." a my sme uháňali k druhému autu, ktoré prišlo pred ním z inej služby a ten nás zobral. Nakoniec sme štartovali spod zámku tesne pred 7 a už to bolo len na nás.

Ľubo si vytvoril plán, kde po vysokú dal tempo 10 min / km a potom 13 min / km. Samozrejme, že to bolo hraničné, lebo v tom výslednom čase 10 hodín by boli aj prestávky na oddych. Tak sme začali stúpať smerom po modrej a žltej k prvému vrcholu - Havranica (721 m.n.m.). Takže pekne stúpaním hore, kde sme Havraniu skalu obišli z ľavej strany a priamo cez Havranicu sme došli po chvíľke na Záruby (767 m.n.m.). Na najvyššom vrchole Malých Karpát sme sa chvíľku zdržali, porobili fotky a bežali po zelenej dole na ďalší kopec - Čelo (718 m.n.m.) Tu už to bolo mimo turistického chodníka, ale bol tam vychodený chodník. Asi veľa ľudí chodí túto MK 700-ku. Hore sme aj stretli párik 2 starších ľudí, ktorí si vyčlenili na prechod čas do 21:00. Nechali na Babe odstavené druhé auto a ponúkli sa, že ak nestihneme autobusy, tak nás zvezú dole. Tak sme mali miernu istotu a bežali sme ďalej na vedľajší kopec Veterlín (724 m.n.m.). Prechod na Veterlín už bol horší, miestami boli skaly, všade vysoká tráva a tak sme nevideli pod nohy a zakopávali. Zbehli sme dole na Červenú horu a už sme boli na známej červenej. Tade som už išiel niekoľkokrát, naposledy v pondelok.

Prišli sme až pod Klokoč, kde sme riešili kade. Pôvodne som navrhol ľahšiu cestu traverzom po cyklistickej, ale nakoniec sme sa vybrali po červenej pod Klokoč. Na vrch sme nešli, len popod (veď som tam bol v pondelok) a zbehli sme dole na Uhliská. Tu boli 2 baby, z ktorých jedna sa prezliekala v podprsenke do druhého trička a naše načasovanie bolo neskutočné :)

Nás ale čakala Vápenná (752 m.n.m.), ktorú sme vykráčali známymi skalami v tráve. Predtým sme si ale nabrali vodu v studničke pod Mesačnou lúkou, kde sme pobudli dlhšie, nakoľko voda tiekla veľmi pomaly. Na Vápennej sme si chvíľku oddýchli, výhľady boli krásne. Videli sme všetko, čo nás ešte čaká a nepoznať to, tak si povieme, že je to veľmi ďaleko. Ale bol čas sa dvihnúť a bežať ďalej. Mladý pán už celkom mal dosť, ale ešte bol v pohode. Dole sme zbehli rýchlo a to po červenej až k asfaltke. Studničke na zelenej sme sa vyhli, vodu sme mali a tak to bolo v pohode. Čakala nás cesta hore.

Najskôr sme prešli asfaltkou pod horu a potom známe stúpanie k Sedlu skalka, ktoré teraz našťastie nebolo až tak blatové. Taricové skaly sme obišli spodkom po cyklistickej. Tade som ešte nešiel, ale dostali sme sa stúpaním rovno pod Vysokú a po modrej na vrchol. Našťastie ani tu nebolo blato, tenisky držali a my sme mali za sebou ďalší zlomový kopec. Vysoká (762 m.n.m.) je impozantná. Pre nás bola rozhodujúca z viacerých hľadísk. Ľubo zhodnotil, že silu má a ideme ďalej. Arvi detto, aj keď už začínal byť unavený a znudený. No a my sme si prepočítali, že ak by sme nestihli bus o 18, ten o 19 určite. Bolo dosť teplo a tak sme sa tešili na vodu dole v doline. Ešte sme tu stretli aj Braníka s rodinou, ktorý s nami prehodil pár slov, porozprávali sme sa a bežali dole na Pánske uhliská. Tu sme sa napojili opäť na červenú a bežali smer Čermák po vodu. Hubalovú sme minuli, aby sme zbytočne neschádzali z trasy. Ľubovi som dal napiť z mojej vody a bežali sme za čerstvou studničkou.

Voda na Čermáku nám pomohla. Schladila nás a nabrali sme sily. Po chvíľke sme sa vydali na Veľkú Homolu (709 m.n.m.), ktorá je tak trochu z ruky. Vedeli sme, že keď ju prejdeme, ostatné kopce sú už pri sebe. Tak sme zbehli z červenej po zelenej k rozhľadni. Tu už bolo teplo, našťastie ale hore začalo pofukovať a tak sme posedeli aj chvíľku v chládku. Potom nazad po zelenej a skratkou cez Tri kopce smer Skalnatá (704 m.n.m.). Tento úsek nás prekvapil krásnymi zelenými trávami a vysokými bukmi. Určite budem tade behať. Mňa ale začal nejak tlačiť jazyk na pravej teniske. Zobral som si nové Dynafity, nech ich zabehám. Tieto sú o číslo väčšie, aby som mal viac miesta na prsty, tak som si ich uťahoval a to tlačilo (nakoniec som doma zistil, že je od novoty poškodený jazyk a je tam hrana, ktorá tlačí).

Napojili sme sa zase na červenú a pred nami bol posledný väčší výstup na spomínanú Skalnatú. No čo vám poviem, hore sme boli už radi. Teplo bolo, vzduch stál a čas bežal. Ale aj tak sme tam chvíľu posedeli, Skalnatá je jeden z tých kopcov, kde sa chceš pokochať a oddýchnuť si. Po chvíľke sme sa ale rozbehli na jednu z najkrajších pasáží v Karpatoch, konkrétne lúka a buky za Skalnatou a potom nás čakal vedľa červenej položený Čertov kopec (752 m.n.m.), ktorý bol lahôdkou. Hore v lese len pár skaliek a žiadna značka, otočka a zbeh nazad na červenú.

Čakali nás posledné 3 kopce. Jágrová (713 m.n.m.) je priamo na červenej, takže to sme len prebehli a vydali sa doprava zbehom na kúsok vzdialenú Javorinu (703 m.n.m.). Z nej sme potom na červenú išli traverzom, aby sme ušetrili čas a výškové metre. No a potom už len po červenej na posledný kopec Čmeľok (709 m.n.m.). Tu je známa vojenská stanica, kde sme si povedali, že dole zbehneme a stíhame aj pivo, aj autobus. Tak aj bolo. Zbeh bol rýchly a my sme presne o 17:30 boli na Babe.

Celkový čas bol teda 10:36. Za nami 49,91 km +2653 m -2344m. Boli sme spokojní, hlavne ja som bol rád, že to dal Ľubo aj mladý pán, lebo hrozilo, že by som časť musel ísť sám. Ešte sme sa zastavili na chate, kde som si ja dal Kofolu a dva pagáče a Ľubo pivo. Potom sme sa už len premiestnili na autobus, ktorý nás našťastie zobral dole a svižnou jazdou sme sa dostali do Pezinka. Než prišiel vlak sme si dali pivo, kofolu a slepačí vývar a spokojní došli do BA na stanicu a domov (mladý pán samozrejme zaspával, jedine svižná jazda v buse dole do Pezinka mu nedala spať).

Takže tento projekt sme zvládli, pre mňa super druhý dlhý tréning nad 50 km v týždni a uvidíme, čo bude ďalej.