Nie je mašlička ako mašlička. Poznáte to, keď si viažete tenisky, niektorú veľmi ľahko rozviažete, iná sa vám naopak zauzlí. Zistíte to ale až na konci, keď potiahnete za šnúrku.
Na Strečne som bol naposledy v 2005 roku, keď sme ešte s Generali išli hrebeňovku Malej Fatry. Vtedy som sa stretol s Koxom na stanici v Nezbudskej Lúčke a vyrazili sme smer Suchý a následne po hrebeni na chatu pod Chlebom. Vtedy tam ešte robil Ivanko, ktorého sme volali Maďar a pretože strašne pršalo, tak sme s Koxom ráno zišli dolu do dediny a ostatní pokračovali smerom na Terchovú. Jediné, čo som si z tej cesty pamätal, ako Maťo nadával na stúpak smerom od Starého hradu a potom ešte na skaly a kosodrevinu na hrebeni. A samozrejme, že tie výhľady tam boli nádherné.
Strečnianska mašľa mala okrem tejto spomienkovej aktivity pridať aj novú. Keďže trasa spája dva okruhy - Krivánsku a Lúčanskú časť Malej Fatry, preto tvorí akoby mašľu (v budúcnosti chcú dorobiť ešte stužky a tak predĺžiť ju o nejaké km naviac), tak v pláne bol aj Minčol. Tu som bol len raz pred rokom v zime, keď som ale išiel po červenej z Martiniek. Takže zase niečo nové. 50 km a nejak 2500 výškových mi prišlo ako dobrá alternatíva k tréningu na K24 do Slovinska. Aspoň si vyladím, čo potrebujem a otestujem sa. ITRA body sa vždy hodia a limit do 14 hodín mi prišiel ideálny, nevidel osm dôvod sa vôbec stresovať. Regol som sa hneď, ako bola registrácia spustená. Povedal som o tom aj Maťovi Horniakovi, ktorý povedal, že ide so mnou, tak som zajednal ubytko a bolo vybavené.
Mesiace prešli ani neviem ako a zrazu tu bol čas príprav. Okrem toho, že som začal piť viac vody (takže posledný týždeň som močil furt) a dávať si viac magnézia, prvá vec bolo zistenie, že ono to je asi viac ako 3000 výškových. Taktiež podľa postov z minulých ročníkov (tento bol 4.) som zistil, že tam bude aj technický terén a nebude to celé o behaní. Biele skaly sa dosť aj lozia a zliezajú. No a asi aj tie zbehy budú náročnejšie na nohy. Druhým problémom boli tenisky. Keďže moje Dynafit ultra 100 som poslal na reklamáciu (keď som bežal MK700, otlačil ma jazyk na bielych, ktoré som mal pripravené na ultra), ostali mi k dispozícii len tie modré. O nich ale viem, že pri zbehoch ma tlačia palce trochu a to som riskovať nechcel. Nové som mal na ceste (došli mi až v pondelok po závode), tak čo teraz. Pobežím v Columbiach, v nich sa ale vôbec necítim isto. Hlavne na zbehoch mi nedrží dobre noha. Spomenul som si, že mám tam ešte úplne nové Dynafit alpine pro, ktoré som skúšal ako testovačku na Kamzíku a na základe nich si kúpil nové tenisky. Sú super, pamätám si, že držali skvelo, aj recenzie o tom píšu. Majú kevlarovú medzivložku, takže kamene vás netlačia, ale cítite podklad. Všetko ok, ale nemám na to zvyknuté nohy, lebo teraz behám s tým tlmením na ultra 100. No a zároveň ísť na 50 km v úplne nových nevychodených teniskách... Ale nemal som na výber. Pobalil som si aj ostatné veci a v piatok po práci sme vyrazili do Strečna.
Cesta bola v pohode, teplo. Na sobotu hlásili aj búrku, ale po 16-tej len hodinový dážď. To chcem byť už v cieli. V Strečne sme sa registrovali (10 ako Maradona, či Messi) a išli sa ubytovať do Alžbetky. Izba v pohode, malinká, ale stačila. Len tam bolo strašné teplo, tak sme nechali vetrať. Zatiaľ sme zišli sa dolu najesť. Ja som nič nechcel, dal som si rohlík a salám na izbe. Maťo si kúpil ale pizzu a došli tam aj nejakí kamaráti, aj Braňo. Tak sme sa chvíľu bavili, počúvali ich. Niektorí boli aj na K24, vraj ťažký beh. Spozornel som, keď Braňo Zigo (o dosť lepší bežec ako ja) povedal, že to chce dať do 8 hodín. Hops. To asi moja pôvodná úvaha, že za 9-10 hodín keď to dám, budem spokojný a beriem to ako nejakú istotu, bude chybná. Rozlúčili sme sa, lebo sme boli unavení. Pozreli si časy z minula. Peťa Štócová to zabehla za 8:21, ďalšia zákernosť. Ale ok, Rado Harach to vraj išiel krokom a dal to za 11:29. Niekde tam by som sa mal pohybovať, takže pod 9 to asi nebude, ale niekde pod 10 by som to mal dať. Ok sú tam zbehy, aj technické, ale myslím, že to pôjde. Umyl som sa, nachystal veci na kôpku, nastavil budík na 5:00 a išiel spať. Štart je o 6:00. Maťo nechal okno na vetračku a ja som zaspal ani neviem ako.
Horšie bolo, že som sa prebral na strašné teplo. Prevaľoval som sa a nevdel už zaspať. Bol som lenivý ale vstať a otvoriť okno. Po chvíli (neviem sa mi tak zdalo) sa prebral aj Maťo, ktorý išiel na WC, zakopol a buchot. Potom otvoril okno a trošku sa ochladilo. Začal ale chrápať a ja som už rezignoval. Prevaľoval sa a zaspal nad ránom. To ma zase zobudil pocit, že prší. Bolo 10 min pred budíčkom. Nebol som teda svieži, ale pomaly sa prebral. Vstal aj Maťo. Urobil som si Maurteny do fliaš, jeden som ešte vypil pred odchodom. Obliekol sa, pomasíroval nohy masážnou pištoľou, nasadil šošovky a odišli sme. Na štarte už bolo plno ľudí a nám povedali inštrukcie. Oproti pôvodnej trase malinké zmeny, všetko ale značené. 6:00 zaznel štart a vyrazili sme.
Na úvod sa všetci rozbehli dopredu a ja som mal pocit, že už teraz nestíham. V podstate sme boli skoro na konci celej skupiny, prebehli cez most a cez Nezbudskú Lúčku po žltej hore do lesa a cez lúky. Hovorím si, že nevadí, to tak vždy býva. Na úvod sú všetci pojašení, ono sa to ukľudní a ešte veľa ich predbehnem. Postupne po žltej sme sa cez kopec dostali na lúky a zbehom k prvej 8 km vzdialenej občerstvovačke Dolina Kúr. Prekvapila ma, že bola na lúke, lebo som ju čakal neskôr. Bol som tam do hodiny (čo som aj chcel, ale som ju predpokladal o nejaký 1-2 km ďalej), nič som si nedal (len svoj jeden kofeínový Maurten gel) a bežal som ďalej. To sme ešte boli spolu s Maťom, ktorý skorej bol aj predo mnou. Napojili sme sa na modrú a asfaltovú trať. Na jej konci malo byť pred nami stúpanie 6 km dlhé a +950 do Sedlo Priehyb. Predo mnou jedna baba v kraťaskoch, nasadila sluchátka a už mi unikala. Čo to má byť? Bežal som ďalej, aj keď sa mi strašne nechcelo. Hovorím si, že ono s ato snáď zlomí, rozbehám sa, aj keď som tušil, že nie. To sa malo stať už niekde po 30 minútach a nie teraz. Maťovi som začal pomaly unikať. Mierne mrholilo (už od štartu), nad nami mraky, celkom sa dalo. Predo mnou som videl chalana s babou v sukni, svietila jej do ružova, tak som si ich vytýčil ako cieľ a aj ich dobehol. Išli krokom, ale tak, že som mal problém sa s nimi držať a nevedel osm ich ani obehnúť. Pri nástupe do stúpania v Kukurišovej doline sme sa odpojili od asfalty a Maťo bol za mnou na dohľad, ani nie 5 minút. Vravím si super, ide sa. Ale pred nami zrazu aj 30 stupňové stúpanie a moje pľúca a nohy dostávali zabrať. Začal som obiehať prvých ľudí. Obehol som aj dvojicu, ktorí konečne si oddýchli a ja som ich dokázal predbehnúť (podľa mňa aj kvôli paličkám). Keď sme sa dostali na Príslopok, vravím si už len kúsok a som hore.
Z kúska bola ale skoro polhodina. Sedlo bolo ešte ďaleko a ja som cítil, že toto nebude zadara. Niektorí sa chceli so mnou rozprávať, ale necítil som sa ok a tak som to ignoroval. Buď ich pustil, alebo obehol. Nakoniec sme vyšli hore a tu začalo aj fúkať. Až ma zmrazilo. Super, aspoň sa schladím. Opäť som dobehol dievča v kraťasoch, ktoré mi zase uniklo, kým som porobil pár fotiek a vydal sa po hrebeni. Čakali ma Stratenec, Biele skaly a Suchý. To som vedel, že tu je technickejší terén, ale mal by som ho zvládnuť. Paličky som schoval, dal si druhý Maurten čierny gel a rozbehol sa.
Môj postup okrem skál (hlavne zostupy mi robili problém) spomaľovali aj výhľady. Stál som každú chvíľu a vyberal moju DJI kameru a fotil. Na Stratenci som poprosil aj dievčinu, aby ma vyfotila. Fotil som ju aj ja. Vyliezačky a zliezačky, dokonca ma predbehla aj dvojica s ružovou sukňou. Pustil som ich, lebo na skalách som nechcel zakopnúť a išiel som dosť aj po riti. Toto fakt nedávam, ešte sa mi aj hodiny vypínali (lebo som zápästím opretým o skalu ich vždy stopol).
Suchý a ďalšia kontrola. Chvíľu podebatiť a čaká ma zbeh ku chate. Ide so mnou fotograf, neskôr sa zoznámime a tiež sa volá Rišo - Pouš. Mne známy z rôznych článkov. Tak sa bavíme o teniskách, Dynafite. On hopsá dole a ja vysrato sa pomaly posúvam. Tieto zbehy úplne nedávam, vychodené vodou vymleté korytá so šotolinou. Takže mi unikol, ide fotiť ďalších. Tenisky ale držia dosť dobre a ja vbieham do lesa. Tu sa konečne môžem rozbehnúť, turisti povzbudzujú a ja som pri chate pod Suchým. Ďalšia kontrolná stanica a občerstvovačka. Dávam si kofolu, dopĺňam vodu. Zajedám kyslú uhorku proti kŕčom a kúsok sójového šulca. Rišo fotí a zbieha so mnou.
Cesta sa pomaly mení na strmšie klesanie so skalkami, šotolinou a mne zbeh robí problém. Tenisky mi tlačia na palec na pravej nohe, párkrát zle došľapnem na pätu až ma zabolí a hlavne cítim podrážky. Tak ako aj mám, ale nie som na to zvyknutý. To ma spomaľuje, Rišo ma fotí, veľa sa bavíme o všetkom možnom. Hlavne o ultrabehu a trénovaní, skúsenostiach. Som rád, že som ho spoznal. Ako vždy tvrdím, na týchto akciách človek stretne skvelých ľudí. Pri Starom hrade si fotím Váh, vedľa stoja nejakí 3 postihnutí a snažím sa im odpovedať, aj keď netuším, čo sa pýtali. Bežíme ďalej a Rišo odbehol preč. Ide dole ako kamzík, proste vidieť, že má technickejšie terény nabehané. Ja pomaly zbieham dole k ceste, kde je veľa cyklistov a aj nejaký VHÚ oddiel. Prebieham okolo dvoch vojenských sestričiek zo slovenskej armády z 2 svetovej a bežím ďalej červenou cez pole popri kameňoch z krížovej cesty. Strašne peče, po mrakoch už ani chýru a slnko praží ako šialené. Obávam sa, že búrka nebude. Už vidím hrad, predbieham nejakých ľudí a už som zase v dedine na moste a tam je občerstvovačka. Hlásim číslo, je 11:04 a ja som v polke. Išiel som 5 hodín. Ok, stále to je na 10 hodín v cieli, ak počítam aj únavu. Minčol už nebude tak technicky náročný, viac pobežím. Doplním si vodu a Maurten, dám si melón, kofolu, do ruky vezmem 3 kukuričné placky a kráčam preč. Rišo chvíľu predo mnou išiel s babou v kraťasoch. Mám aspoň cieľ koho sa chytiť.
Dobehol som gaťkovú, ktorá akurát pila Redbull. Vraj už začína bojovať s krízou. Tak som ju povzbudil, chvíľu sme kecali a ja som pokračoval svojím tempom k občerstvovačke Sedlo Javorina. Tu som stihol dobehnúť ešte jedného bežca, Češku nie. Doplnil som vodu, napil sa kofoly, dal za hrsť arašidov (uhorky som zabudol) a keď prišla gaťková, vydal sa vpred do stúpania. Popravde, úvod od Strečna ma prekvapil, čakal som miernu zvážnicu. Ale o to viac ma prekvapila nasledujúca časť. Celkom prudká, opäť asi okolo 30 stupňov. Toto mi už dalo dosť zabrať, vynútené prestávky boli skoro každých pár desiatok metrov a zrazu hore na Rázsošnej ma dobehla gaťková spoločníčka. Tak sme sa už zoznámili, volala sa Viki a priateľa mala niekde vpredu. Bolo to jej druhé ultra a Ultra Fatru minulý rok dala asi 5 minút pred uzavretím. Tak sme sa bavili, terén sa vyrovnal (tzn. trošku klesol) a my sme sa dostali na lúčnu časť. Tu nás osvietilo slnko a aj Rado Harach, ktorý išiel dole a fotil. Prešli sme popri delu na sedle Okopy a už sme boli na vrchole, kde nás vítali chlapi z kontrolného bodu. Minčol 1364 m.n.m. Nič vyššie už nebude. Našťastie mali vodu (aj keď nás upozorňovali na občerstvovačke predtým, že asi nebudú mať), doniesli jej plno. Vyfotili nás spolu s Viki, chvíľu sme sa bavili a vydali sa zbehom dole po modrej do Višňového.
Kúsok pod Minčolom som sa ale od Viki oddelil, lebo vravela, že ona pôjde pomalšie. Tak som sa snažil bežať, ale bol to skorej taký pomalý poklus až konečne, posilnený čiernym gelom, som došiel k vlekom. To som vedel, že Višňové je už len kúsok. Zbeh po lúke bol ale desný, zase sa do mňa oprelo slnko a ja som cítil, že je zle nedobre. Už pri zbehu som stál asi 3x a utieral si pot ako zo mňa lialo. Dole som videl chalana, ktorého som dobehol v momente, keď pri chatách pod Holým dielom zle zabočil a vrátil sa. Bol to jeden z tých, ktorý sedel deň predtým s nami pri stole v pizzérke a vravel, že tiež šiel Ultra Fatru a došiel tesne pred koncom. Z historiek mojich známych z rôznych pretekov nechápal, ako to vedia odbehnúť (sedel tam Braňo Zigo a Dano Neštický). Kúsok mi utiekol, ale pod Hoblíkom som ho dobehol a na občerstvovačku došiel pred ním. Doplnil som vodu, napil sa kofoly a dal si koláč. Ešte som si na Minčole všimol, že si dávajú vedieť, ktoré číslo už nedobehne. Tak som sa spýtal na Maťa a 36 - už bol škrknutý a som vedel, že DNF. Tak je to len na mne. A rozbehol som sa poľným chodníkom.
Tu už pieklo slnko tak, že som nevedel súvisle bežať. Vzduch stál, horúco. Kúskom lesa som sa dostal do dediny Stráňavy. Tu som si v potoku namočil konečne prvý raz čapicu a schladil krk. Po žltej bežal ďalej dole do dediny, zase si chladil hlavu. Pri zákrute k lomu ma dobehol chalan z pizzérky a išli sme spolu. Čakala nás cesta mierne do kopca popod dopravníky s kameňolomu (akurát ich pustili a nám nad hlavami chodili kamene) a poľom medzi dvoma lomami pod posledné stúpanie - Kojšová. Už na lúke ma škvarilo, o behu nemohlo byť ani reči, spoluchodec podotkol, že to sme mohli ísť behať do Dunajskej Stredy. Spomenul som si na tie stojace prehriate vzduchy na našich poliach - trafil to presne.
Krátky, ale pre mňa nekonečný úsek a boli sme v lese. Dokonca aj vánok fúkol. Dobre je, mierny traverz a zrazu nás z letargie prebralo stúpanie. Zase cez 30, niečo skoro ako Sidorovo. Prečo to robia, pred cieľom takéto harakiri. Už viem, ako sa cítia syrové slimáky z lístkového cesta pri 180 do zlatista. Tu už som išiel strašne pomaly a začal som si klásť základnú otázku, či má zmysel ísť K24 v Slovinsku. Viem, že to netreba riešiť po behu, už vôbec nie počas, keď je každý rozbitý, ale... Chalan mi unikol, ani sa nedivím, keď som veľa stál. Napadlo mi, že tam má byť Kojšovský budzogáň a keď som bol pri ňom, všimol som si značky do prava. Ale chalan išiel hore, Kufruje. Tak som na neho kričal, lebo som ho už nevidel, ale keďže nikto neodpovedal, pokračoval som ďalej. Dokonca som aj klusal a vedľa Havrana na rozhľadňu Špičák. Tu bol kontrolný bod a občerstvovačka. Už len asi 3-4 km do cieľa. Dal som si vodu a rozbehol sa dole kopcom.
Zrazu asi v polke kopca som dostal strašný kŕč do pravého lýtka. Až som zakričal a nevedel som ani vystrieť nohu. Chytil som sa stromu a skúsil ju vystrieť. Po chvíli sa to v ukrutnej bolesti podarilo a moja istota v zbehu sa stratila. Už som nohe neveril, stále som cítil sval a tak som pomaly kráčal tým strmým kopcom dole. Konečne som došiel k hradu kde ma dobehol jeden chalan. Našťastie začala asfaltka a začali sme bežať. Už som počítal metre. Skurvene dlhá dedina, načo to postavili až na konci. Tu sme išli včera autom, ráno na štart pešo, už len kúsok. Chalan za mnou evidentne spomalil, ja som ani za boha. Už vidím zákrutu, kúsok a futbalové ihrisko. Vidím Maťa, vyberá mobil a natáča ma. 10:55:02 a ja si sadám opatrne do trávy. Mám dosť. Vymieňame si spoločné dojmy, dávam si radler, vyzúvam sa, kecáme. Dokonca som tu zbadal aj Majku Kubovú, s ktorou sa hneď vítam. Tak rád ju vidím. Zrazu dostávam zase kŕč do nohy. Vypijem si nápoj proti kŕčom, no a pomaly ideme na izbu. Stačilo. Umyť, najesť a ideme domov. Ruším stretnutie s Tygrom v nedeľu a následne už len sumarizujeme.
Zhodnotenie, je jasné. Beh je to krásny, ale očakával som ho tak o 20% ľahší. Ľahší aj terénom, ale aj mojou kondíciou. Neviem, či za to môže len to počasie, či som zle jedol a pil (asi aj áno a došla mi šťava), možno aj vďaka teniskám dačo, každopádne som si to predstavoval inak. Záver je taký, že je čas sa nad sebou zamyslieť. Večerná debata s Radom pri jedle o K24 a skúsenostiach mi otvorila tiež oči. K24 ruším, nechcem ju ak prežiť, ale aj si ju užiť. A na to nemám. V auguste tam bude také isté teplo a dať 2x toľko je skôr o sne, ako realite. Jasne som si vytýčil zmeny, ktoré idem urobiť a uvidí sa. Nakoniec ma to pekne vyškolilo. Tu sú moje časy, ktoré mohli byť určite lepšie nebyť nejakých zdržaní. Reálne som stratil ale veľa na zbehoch a následne od druhej časti aj na výstupoch. Ale o tom to je, treba zažiť a poučiť sa. A neopakovať chyby.
Každopádne ďakujem všetkým za podporu, Rišovi a Viki za spoločnosť, Maťovi za spoluúčasť a podporu v cieli a organizátorom a dobrovoľníkom. Boli ste úžasní, beh je krásne značený a oplatí sa tam ísť. Tak možno o rok to bude z mojej strany lepšie. Teraz už len zregenerovať. Práve som došiel z masáže, kde mi uvoľnil nie len stehná, ale hlavne pravé lýtko, kde som stále cítil kŕč a je veľmi citlivé.
Komentáre
Zverejnenie komentára