Zapomenuté hory aneb orientačný ultra
Nová skúsenosť za mnou, orientačne som ešte nebežal. Ešte unavený sa pokúsim v skratke spísať, čo to teda v sobotu bolo. Každopádne sa cítim viac rozbitý, ako po Štefánikovi.
Zapomenuté hory sú behom v pohraničí Česka s Poľskom. Tento rok okrem 26, 46 a 76 km urobili aj stovku. Na tú som sa ale nehlásil (ani nikto z našich), lebo sa bežala aj nocou a tam už čo z tých avízovaných krás uvidíš. Štartuje a dobieha sa do Račího údolí, ktoré sa nachádza cca 3 km od mestečka Javorník. Tu sme si zajednali aj ubytovanie a v piatok sme tam po práci vyrazili v aute s Maťom a Romanom. Cesta ubehla celkom rýchlo, ešte sme si vyzdvihli štartovacie balíčky a urobili prvé fotky na konci sveta. Balíčky nám vyzdvihol Laci s Maťom Fidesom, ktorý ešte brali aj Zuzku a predbehli nás, lebo Maťo Fides išiel kupovať zabudnutú čelovku.
Po ubytovaní sme sa išli najesť oproti do reštaurácie Taverna. Ľubo a Lenka ešte boli na ceste, dorazili až v noci. Ja som si dal len vývar a šalát. No a potom už len na izbu spať. Keďže bol štart o 7:00, tak sme plánovali budíček po piatej. Plánovali. Po krátkom rozhovore a pobalení vecí na beh sme zaľahli pred polnocou. O pol druhej som sa ale zobudil na to, že Roman, ktorý spal vedľa mňa, išiel na WC. Potom sa prevaľoval, vonku hulákali nejakí ľudia a nakoniec nás hromadne zobudila požiarna siréna o 3:57. Požiarnici mali poplach a očividne zobudili pol mesta. Chvíľu na to zazvonil budíček a ja rozbitý som mal ísť bežať. Fakt ideálne. Rýchlo som sa osprchoval, aby som sa prebral, obliekol, zjedol kašu a vyrazili sme k štartu.
V Račom údolí sme zaparkovali auto a postretali sa v miestnej Tančírne. Ešte nám povedali prvé inštrukcie, pár fórikov a štart. Ja som sa rozbehol hneď dopredu. Cítil som, že idem rýchlejšie, ale snažil som sa ísť pocitovo na relatívnu pohodu. Maťo mi neskôr povedal, že som išiel až moc. Nevedel ma dobehnúť a mal som vysoké tempá. Keďže s ním behám asi najviac, viem, že ma už pozná. Chcel som to zabehnúť do 12 hodín, 14 bolo mnou očakávané minimum. Značenie bolo super (až som si hovoril, načo je ten itinerár s do detailu popísanou trasou, ale to som pochopil až neskôr), biele inov-8 pásky ma vyhnali cez lúky a les k prvým značkovacím kliešťom. Celý tento ultra beh vychádzal z tradície orientačného behu. Preto boli na našej 76 km trase 4 občerstvovačky (obehli sa vždy 2x, na jednej neboli kliešte) a celkovo 22 značených bodov. Na každom si bežec musel spomínanými kliešťami na vyznačené miesto na čísle urobiť značku (predierkované písmenko z abecedy). Len ten, kto dobehol so všetkými značkami (bez ohľadu na gps záznam), ukončil oficiálne pretek ako finisher. Prvé kliešte boli po 8,9 km nad dedinou Zálesí, kam som dobehol lesíkom a lúkami. Bežalo sa dobre, bolo relatívne teplo. Tak som išiel v tempe ďalej, sem tam som si dal gumový gelový cukrík.
Následne sme začali ešte viac stúpať do kopca popri česko-poľskej hranici. Išiel so mnou Ľubo, ale o chvíľu nás už predbehol Laci a Maťo Fides. Dobehli sme na Černý vrch, ktorý bol na 13,6 km, urobil som druhú značku a vedel, že o cca 3 km bude občerstvovačka. Vody som veľa nepil a ešte ani nič nejedol. Po krátkom zbehu sme tam aj došli. Maťo došiel až neskôr za nami, bolela ho vraj noha. Nečakal som nič extra, poznám české občerstvovačky z rozprávania, ale tu boli len čokolády (mliečna, oriešková, jahodová, margotka), nejaké sladké kekse, trochu syr a saláma, banán a chlieb. Žiadna masť, slanina. Nechcel som riskovať, že zjem niečo neznáme a budem mať problém so žalúdkom. Tak som si dal 2 kúsky banánu, trochu Pepsi, kúsok čokolády a krokom, už aj s Maťom, som išiel dole. Ostatní sa rozbehli, ale ja som sa nikam nehnal, aby žalúdku nebolo zle. Vedel som, že nás po zbehu čaká výdatné stúpanie na kopec Czernica, kde na 22,2 km mali byť kliešte.
Tak aj bolo, zbehli sme do dediny Nowy Gieraltów, okolo kostola k vleku a ním smer hore. Vlek bol v pohode kopček, žiadna extra zjazdovka, len pokosená šikmá lúka. Ale za ním som prvý raz musel pozrieť do "návodu", kade. Lebo tu napr. nebola značka a veľa ľudí to hnalo ďalej cestou hore, pričom sa malo odbočiť. Toto sa mi stalo viackrát, že ma dobehli tí za mnou, leboja som študoval trasu a oni došli už len na hotové. Pokračovalo stúpanie, po čase som opustil Maťa a išiel sám. Už som sa s ním potom nevidel. Pod kopcom na poslednom stúpaním som dobehol Romana a bol som hore na vrchole kopca. Tam bol rozložený oheň, o ktorý sa starala stará Polka a Poliak. Robili dobrovoľnú občerstvovačku, boli zlatí. Upozornili ma na kliešte na rozhľadni, aby som nezabudol na značku. Robili tam teplú herbatu, ale ja som nejak nesledoval, čo je na stole, len dolial vodu s mojim ionťákom a opustil Romana, ktorý dobehol chvíľu za mnou a ešte tam pil čaj.
Na vrchole už bolo cítiť vietor a napriek slnku bolo relatívne chladno, tak som bežal rýchlo nižšie. Od úst mi stúpala para a ja som sa miestami brodil bahnitým chodníkom smerom dole z kopca popri hranici. Vedel som, že občerstvovačky sú od seba 15 km, ale nasledujúca bola 20. Na zbehu ma dobehol Roman, ktorý hore grcal a na 25,2 km na rozdvojke ciest boli ďalšie kliešte (Bielice, kde sa odpájali tí, čo pobežia 46 km). Následne sme išli po asfaltke krátkym stúpaním okolo vodných nádrží, kde som opäť opustil Romana. Potom na 28,4 km cez 1 km dlhým prudkým stúpaním sa dostal zase na hranicu a do rezervácie Puzscza Snieznej Bialki. Tu v tomto tichom pralese na strome boli kliešte č. 5. Od tadeto som už som občas začal kráčať, lebo som cítil únavu, deficit spánku a stravy. Tento úsek, ako väčšina rovných a zbehových, bol únavný. Cítite sa previnilo, že nebežíte, ale pritom je to dlhé aj niekoľko km. Dojedol som cukríky a načal prvú snickersku. Tie jedávam, lebo majú oriešky, karamel, čokoládu a chutia. Občerstvovačka ešte 7 km, voda ešte jedna fľaša (mal som vždy 2x500 ml a jednu prázdnu 300 ml som ani nepoužil).
Tak som bežal, kráčal po chodníku,. miestami sa vyhýbal bahnu, psom a turistom, až som vybehol dlhým postupným stúpaním na malý kopček Brousek, za ktorým sa nachádzalo rozcestie Smrk. Tadeto pobežím ešte raz, keď pôjdem nazad a tu odbočím na žltú doprava. Pozor, neodrbať sa a neodbočiť hneď. Okolie bolo rašelinisko, čo bolo aj cítiť. Mäkký podklad, ale vlhký a bahenný. Malým zbehom, ktorý som kvôli šetreniu nôh skôr odkráčal, som sa dostal po cca 1 km na občerstvovačku Útulna Mates A. Tu na 35,7 km boli 2 kliešte, lebo sem som sa mal ešte vrátiť po kolečku. Takže som si cvakol prvé a riešil jedlo s vodou. Problém bol, že voda nebola, išli ju načerpať do studničky. Čože? Tak som vypil prvú Pepsi, dolial ju ešte do fľaše a dal kúsok banánu. Ponuka tragická ako predtým. Vtom doviezli vodu, ale už som ju neriešil, nevylieval Pepsi a bežal ďalej. Dal som si minerálnu tabletu (občas som si dával minerálne tablety, keď som nemal dobre nariedený môj ionťák, popr. som ho pil málo). Čakala ma najobávanejšia a technicky najťažšia časť - zbeh k vodopádu. O nej všetci písali, že to je peklo.
Po žltej lesom smer Lví hora, kde sme my museli odbočiť doľava (vpravo išli pred nami 100 km, po tento bod sme mali identickú trasu, len oni robili o okruh naviac) a po 1,1 km ku tzv. skále Smrti. Na jej vrchole mala byť kontrola, ale bola na buku pod ňou a hore viedla len cesta. Niektorí skalu obišli, ale ja som sa štveral aj s paličkami vo vetre hore. Horšie bolo ju zliezť. Urobil som hore 2 fotky a potom smerom k vodopádu. Už som mal za sebou 38,2 km a nohy som cítil statočne. Najskôr dlhší zbeh na cestu, kde sa odbočilo do obávanej časti. Začiatok som sa brodil lesom, kameňmi stále dole. Išiel som opatrne, ale neprišlo mi to také zlé. Dostal som síce kŕč do lýtka, keď som na jednom exponovanom úseku naťahoval nohu, ale ustál som to. Išlo sa po červeno-bielych páskach až ku skale, kde nastalo to peklo. Šmykľavé kamene, schované v hline a na tom ešte lístie. Po skale som zliezol celkom v pohode a nastali úseky, ktoré už boli od bežcov predo mnou vydrané na blato. Moje Niky, ktoré sú šmykľavé aj bez toho, neboli tým, na čo som sa mohol spoľahnúť. A tu som sa aj na 10 m 3 x vydrbal. Moje tenisky nekontrolovateľne vždy uleteli, paličky, nohy, ruky sa rozleteli a ja som spadol na zadok. Jeden chalan išiel dole tak, že sa otočil tvárou ku kopcu a šmýkal sa dole. Už to tam poznal a vravel, že to je každý rok také. Ja som sa šmýkal občas po zadku a posledný krát som padol tak, že som myslel, že koniec a dobehané. Hodinky oškreté, celý od hliny, našťastie na kameň som padol ľavou stranou zadku a nie kostrčou (večer som tam mal peknú modrinu a čiaru od kameňa). Potom sa ešte 2 x zbehlo krátkymi strminkami k malému mostíku. Táto krátka časť ma stála 30 minút a vedel som, že do želaných 12 hodín to nedám. Pritom hore na občerstvovačke som bol v polke za 5,5 hodiny a bol som spokojný, aj keď som si vyčítal, že som nebežal celú behateľnú časť.
Chvíľu som sa teperil lesom, miestami hľadal chodník, až som prišiel k Nýznerovským vodopádom. Tu na 41,3 km boli kliešte. Než som urobil fotky, tak sem dobehol aj Roman. To už som vedel, že som pekne stratil časovú rezervu. Roman mi povedal, že Maťo je niekde vzadu (vraj ho predbehla Zuzka, ktorá mu to povedala). Prešli sme po skalách potok a vydali sa schodmi a cestou smerom hore nazad k Matesu. Ja už som začal značne cítiť achilovky, narazený zadok a únavu. Roman mi do kopca odišiel a ja som začal prvý raz v duchu nadávať. Hore bola studnička, kde som si doplnil vodu a rozlúčil s Romanom, ktorý už bežal preč. Ja som chvíľu čakal, kým chalan z občerstvovačky naberie vodu do bandasiek (sem chodili pre vodu autom). Našťastie ma po chvíli pustil, tak som 1 fľašu našupu vypil, zase ju naplnil a išiel smer k 46,1 km. Tu sa nachádzal Stříbrný vrch, kde boli kliešte a nasledoval zbeh strmšou bučinou dole. Na jej konci bola rozdvojka, so značkami na oboch stranách. Pozrel som návod, bolo treba odbočiť k prístrešku, tu si cvaknúť Pod solokími skálami na 46,9 km, vrátiť sa kúsok na rozdvojku a pokračovať do kopca smer Mates. Po stúpaní a traverze som tam aj prišiel a cvakol kliešte B. Bol som na 49,4 km. Mal všetkého plné zuby, bol som prepotený, chlad z vetra a mal som hlad. Jedlo pre mňa žiadne, zase to isté. Tak som sa prezliekol do suchého trička s dlhým rukávom, napil sa Coly, dal za hrsť arašidov. Dojedol svoju druhú snickersku, aj keď sladké som už nechcel ani vidieť, nabral vodu a v nej zarobil amináče s ionťákom a rýchlo sa vydal preč hore smerom na rázcestie.
Tam som bol celkom rýchlo, pamätal som si ten zostup horšie. Hore som si dal bundu, lebo ma prefukovalo a cítil som chlad a vydal sa smerom doľava po žltej. Malo to byť už viacmenej len po rovine až k občerstvovačke. Horná časť bola dosť o brodení, zase rašelina. Potom už bol zbeh, ktorý som vďaka únave a šmykľavým teniskám občas kráčal, občas bežal. Sem tam sa stúpalo popri hranici hore, stretával som skupinky ľudí s batohmi. Potom dole cez Klínový vrch až došla Kovadlina. Tu mala byť kontrolná stanica, začalo to pekným strmým stúpaním po skalách hore. Na 1 strome bola tabuľka, ako vždy, že o 50 m kontrola. Tak som išiel, išiel a už som bol zrazu hore na vrchole. Oproti mne išla baba, ktorá ma na žltej predbehla a za ňou aj Roman. Hľadali 18 kliešte na Kovadline. 55,3 km, už zapadalo slnko, ešte polmaratón do cieľa a mám teraz hľadať nejaké schované stanovisko. Takže som vytiahol návod a tam bolo, že v 2/3 kopca má byť vedľa chodníka na skale medzi stromami na neviditeľnom chodníku. Tak sme hľadali, zišli zas dole a naozaj, bolo ukryté v stromoch. Bodaj by Vás, nadával som. A zase hore. Tu sa na nás napojilo viac ľudí, čo išli po nás a opäť mali výhodu, že sa nemuseli vracať a videli nás odbočiť. S nimi sme bežali ďalej a zase sme hľadali na 57,5 km odbočku. Tou sme po 300 m dobehli ku kopcu Břidličný vrch, cvakli a bežali nazad na cestu. V lese už bola tma, vybral som čelovku, ale po chodníku sa dalo ešte bežať bez nej. Ja už som mal všetkého plné zuby, fúkalo, potom zase teplo v bunde, tma. Čakal nás ešte vrch Špičák.
Sem na 60,2 km sme dobehli už v tme. Dal som si rezervnú N1, nech ma preberie. Odklon od chodníka a predieranie sa mladým lesom bolo ako bonus. Prešli sme k chatke a prameňu, kde už spali v stanoch nejakí ľudia. Cez les sme sledovali už len odrazky a smerovali k občerstvovačke. Odrazky boli výhoda, lebo boli vidieť ďalej dopredu. Zrazu som zakopol o zo zeme trčiaci konár a skoro som pleskol o zem. Ako mnou trhlo som dostal kŕč do oboch lýtok a na také stuhnuté nohy som aj dopadol. Strašná bolesť a ešte horšia bezmocnosť kontrolovať pohyby, v páde som hľadal rovnováhu a letel dopredu. Ani neviem, ako som to ustál a musel som chvíľu šponovať nohy, aby ma kŕče prešli. No čo, ide sa ďalej. Dobehli sme jedného chalana a o chvíľu už bola na 64,2 km občerstvovačka. V tomto mi pomohla super navigácia Coros, presne som vedel kde som, lebo sme sa napájali už na bežanú občerstvovačku. Známe prvé Hraničky. Tu boli dosť uzimení organizátori, už v podstate nič ani nemali. Dal som si Colu a 3 ks chleba s vajíčkovou pomazánkou, ktorú som zo zbytkov, čo ostali na dne vedra, vyškrabal. Začala ma ale páliť záha, asi že som to zjedol z chuti. Čakalo nás posledných 10 km a 2 kliešte do cieľa. Už som mal toho naozaj plné zuby a keby som mohol, nikde už nejdem. Povedali nám, že už len po červenej cez pole do dediny a tam už v pohode po asfaltke a budeme v cieli.
Tak sme sa vydali s Romanom ďalej. Po chvíli sme došli ku chatke kde začala asfaltka. Samozrejme, bolo treba odbočiť doľava a keby som si to nepozrel návod, tak smola a bežíme ešte nižšie dole po ceste. Takže sme sa museli vrátiť a cestičkami cez dedinu a polia do vojsť do lesa. Tu už nás dobiehali tí, čo sa na nás napojili, lebo sme sa vracali a už videli čelovky a vedeli, kade ísť. My sme to šťastie nemali. Došli sme do lesa, kde sme sa napojili po čase na spomínanú asfaltku. Navigácia mi ukazovala už len cca 4 km do cieľa, ale bežať som už nechcel. Rozbité nohy mi hovorili nie, nevidel som zmysel v tom to popohnať. Už som vedel, že to bude okolo 15 hodín, že ani limit 14 hodín nedám. Na finishera sme mali 17 hodín, čo bolo určite splniteľné. Takže sme išli dole až k odbočke na zrúcaninu hradu Rychleby. Tu sme museli do strmého kopca a ja som nadával jak pohan. Stále som vravel, že dúfam, že ten Maťo dal DNF a nemusel toto absolvovať, lebo inak bude tak nadávať. Na hrade spali 2 chalani v spacákoch a vadilo im, že sme svietili a v tom tichu hučali. Tu boli aj 21 kliešte, ktoré som už skoro aj obišiel (zvyknutý, že najskôr je ceduľa s informáciou o 50 m kliešte). 72,3 km za nami, ešte 1 km na Čertovu kazatelnu na 73,5 km a už len zbeh dole. Na hrade sa k nám pripojili tí, ktorým sme utiekli a už len v noci hľadať kliešte. Cestou v tme nás poplietli reflexky na obe strany, ale to bola časť, ktorú sme bežali ráno (značená reflexne bola kvôli 100-károm, ktorí štartovali ráno). Čertova kazatelna je vyhliadka, na ktorej je nocľaháreň a skala s výhľadom. V prístrešku niekto spal, my sme hľadali ešte kliešte. Hotovo, vyliezť po schodoch na krásny výhľad, z ktorého bolo o 22 hodine vidieť len černotu a zábradlie, cvak a serpentínkami dole. Po chvíľke kľukatenia sme dobehli na asfaltku a Roman sa rozbehol dopredu do cieľa. Ja za ním a s časom 15:02 som prebehol cieľovou kontrolou s časom. Potlesk okolostojacich, odovzdal som čip, zobral diplom (celkom som bol sklamaný, že nedávali medailu, lebo v dnešnej dobe to je už samozrejmosť). Zvítal sa s Maťom Fidesom, ktorý nás čakal vonku, ostatní boli v Tančírne.
Tu sme sa zvítali všetci. Konečne som si sadol a vyzul sa. Všetkého som mal plné zuby, chcel len sprchu a posteľ. Bol tu už aj Maťo, ktorý dal DNF na 36 km na Matese A. Urobil dobre. Lacko už skoro od únavy spal, s Fidesom dobehli za 12,5 hodiny (takže môj čas 12 hodín bol nereálny), pričom na záver do seba naládovali každý 2 Flektory, aby necítili bolesť nôh. Ľubo došiel 45 min pred nami, tiež zničený. Myslel som, že je ďalej. Chvíľu po nás prišla aj Zuzka. Ešte som si dal trošku rizota, prvé jedlo, ale mi nechutilo a išli sme na ubytovňu. Mal som dosť, bol som zničený. Už som sa len osprchoval a ľahol spať. Zapomenuté hory za mnou, únava väčšia ako po Štefánikovi. Ale skúsenosť veľká - do Rumunska musím poriadne natrénovať. Tvrdo natrénovať.
Štatistika: Dobehol som s časom 15:02:59,6 v celkovom poradí na 85. mieste zo 100 bežcov. 12 bolo DNS, DNF nie je uvedené. Prvý dobehol za 8:06, takže moje pravidlo 2x do času prvého som stihol. Vo svoje kategórii muži nad 42 rokov som skončil 16-ty z 23 dobehnutých, jeden bol DNS a DNF neviem. Majú vo výsledkoch bordel a nemajú tam uvedených DNF bežcov, čiže tých, čo štartovali a nedobehli, čo by ma zaujímalo viac.
Zapomenuté hory sú behom v pohraničí Česka s Poľskom. Tento rok okrem 26, 46 a 76 km urobili aj stovku. Na tú som sa ale nehlásil (ani nikto z našich), lebo sa bežala aj nocou a tam už čo z tých avízovaných krás uvidíš. Štartuje a dobieha sa do Račího údolí, ktoré sa nachádza cca 3 km od mestečka Javorník. Tu sme si zajednali aj ubytovanie a v piatok sme tam po práci vyrazili v aute s Maťom a Romanom. Cesta ubehla celkom rýchlo, ešte sme si vyzdvihli štartovacie balíčky a urobili prvé fotky na konci sveta. Balíčky nám vyzdvihol Laci s Maťom Fidesom, ktorý ešte brali aj Zuzku a predbehli nás, lebo Maťo Fides išiel kupovať zabudnutú čelovku.
Po ubytovaní sme sa išli najesť oproti do reštaurácie Taverna. Ľubo a Lenka ešte boli na ceste, dorazili až v noci. Ja som si dal len vývar a šalát. No a potom už len na izbu spať. Keďže bol štart o 7:00, tak sme plánovali budíček po piatej. Plánovali. Po krátkom rozhovore a pobalení vecí na beh sme zaľahli pred polnocou. O pol druhej som sa ale zobudil na to, že Roman, ktorý spal vedľa mňa, išiel na WC. Potom sa prevaľoval, vonku hulákali nejakí ľudia a nakoniec nás hromadne zobudila požiarna siréna o 3:57. Požiarnici mali poplach a očividne zobudili pol mesta. Chvíľu na to zazvonil budíček a ja rozbitý som mal ísť bežať. Fakt ideálne. Rýchlo som sa osprchoval, aby som sa prebral, obliekol, zjedol kašu a vyrazili sme k štartu.
V Račom údolí sme zaparkovali auto a postretali sa v miestnej Tančírne. Ešte nám povedali prvé inštrukcie, pár fórikov a štart. Ja som sa rozbehol hneď dopredu. Cítil som, že idem rýchlejšie, ale snažil som sa ísť pocitovo na relatívnu pohodu. Maťo mi neskôr povedal, že som išiel až moc. Nevedel ma dobehnúť a mal som vysoké tempá. Keďže s ním behám asi najviac, viem, že ma už pozná. Chcel som to zabehnúť do 12 hodín, 14 bolo mnou očakávané minimum. Značenie bolo super (až som si hovoril, načo je ten itinerár s do detailu popísanou trasou, ale to som pochopil až neskôr), biele inov-8 pásky ma vyhnali cez lúky a les k prvým značkovacím kliešťom. Celý tento ultra beh vychádzal z tradície orientačného behu. Preto boli na našej 76 km trase 4 občerstvovačky (obehli sa vždy 2x, na jednej neboli kliešte) a celkovo 22 značených bodov. Na každom si bežec musel spomínanými kliešťami na vyznačené miesto na čísle urobiť značku (predierkované písmenko z abecedy). Len ten, kto dobehol so všetkými značkami (bez ohľadu na gps záznam), ukončil oficiálne pretek ako finisher. Prvé kliešte boli po 8,9 km nad dedinou Zálesí, kam som dobehol lesíkom a lúkami. Bežalo sa dobre, bolo relatívne teplo. Tak som išiel v tempe ďalej, sem tam som si dal gumový gelový cukrík.
Následne sme začali ešte viac stúpať do kopca popri česko-poľskej hranici. Išiel so mnou Ľubo, ale o chvíľu nás už predbehol Laci a Maťo Fides. Dobehli sme na Černý vrch, ktorý bol na 13,6 km, urobil som druhú značku a vedel, že o cca 3 km bude občerstvovačka. Vody som veľa nepil a ešte ani nič nejedol. Po krátkom zbehu sme tam aj došli. Maťo došiel až neskôr za nami, bolela ho vraj noha. Nečakal som nič extra, poznám české občerstvovačky z rozprávania, ale tu boli len čokolády (mliečna, oriešková, jahodová, margotka), nejaké sladké kekse, trochu syr a saláma, banán a chlieb. Žiadna masť, slanina. Nechcel som riskovať, že zjem niečo neznáme a budem mať problém so žalúdkom. Tak som si dal 2 kúsky banánu, trochu Pepsi, kúsok čokolády a krokom, už aj s Maťom, som išiel dole. Ostatní sa rozbehli, ale ja som sa nikam nehnal, aby žalúdku nebolo zle. Vedel som, že nás po zbehu čaká výdatné stúpanie na kopec Czernica, kde na 22,2 km mali byť kliešte.
Tak aj bolo, zbehli sme do dediny Nowy Gieraltów, okolo kostola k vleku a ním smer hore. Vlek bol v pohode kopček, žiadna extra zjazdovka, len pokosená šikmá lúka. Ale za ním som prvý raz musel pozrieť do "návodu", kade. Lebo tu napr. nebola značka a veľa ľudí to hnalo ďalej cestou hore, pričom sa malo odbočiť. Toto sa mi stalo viackrát, že ma dobehli tí za mnou, leboja som študoval trasu a oni došli už len na hotové. Pokračovalo stúpanie, po čase som opustil Maťa a išiel sám. Už som sa s ním potom nevidel. Pod kopcom na poslednom stúpaním som dobehol Romana a bol som hore na vrchole kopca. Tam bol rozložený oheň, o ktorý sa starala stará Polka a Poliak. Robili dobrovoľnú občerstvovačku, boli zlatí. Upozornili ma na kliešte na rozhľadni, aby som nezabudol na značku. Robili tam teplú herbatu, ale ja som nejak nesledoval, čo je na stole, len dolial vodu s mojim ionťákom a opustil Romana, ktorý dobehol chvíľu za mnou a ešte tam pil čaj.
Na vrchole už bolo cítiť vietor a napriek slnku bolo relatívne chladno, tak som bežal rýchlo nižšie. Od úst mi stúpala para a ja som sa miestami brodil bahnitým chodníkom smerom dole z kopca popri hranici. Vedel som, že občerstvovačky sú od seba 15 km, ale nasledujúca bola 20. Na zbehu ma dobehol Roman, ktorý hore grcal a na 25,2 km na rozdvojke ciest boli ďalšie kliešte (Bielice, kde sa odpájali tí, čo pobežia 46 km). Následne sme išli po asfaltke krátkym stúpaním okolo vodných nádrží, kde som opäť opustil Romana. Potom na 28,4 km cez 1 km dlhým prudkým stúpaním sa dostal zase na hranicu a do rezervácie Puzscza Snieznej Bialki. Tu v tomto tichom pralese na strome boli kliešte č. 5. Od tadeto som už som občas začal kráčať, lebo som cítil únavu, deficit spánku a stravy. Tento úsek, ako väčšina rovných a zbehových, bol únavný. Cítite sa previnilo, že nebežíte, ale pritom je to dlhé aj niekoľko km. Dojedol som cukríky a načal prvú snickersku. Tie jedávam, lebo majú oriešky, karamel, čokoládu a chutia. Občerstvovačka ešte 7 km, voda ešte jedna fľaša (mal som vždy 2x500 ml a jednu prázdnu 300 ml som ani nepoužil).
Tak som bežal, kráčal po chodníku,. miestami sa vyhýbal bahnu, psom a turistom, až som vybehol dlhým postupným stúpaním na malý kopček Brousek, za ktorým sa nachádzalo rozcestie Smrk. Tadeto pobežím ešte raz, keď pôjdem nazad a tu odbočím na žltú doprava. Pozor, neodrbať sa a neodbočiť hneď. Okolie bolo rašelinisko, čo bolo aj cítiť. Mäkký podklad, ale vlhký a bahenný. Malým zbehom, ktorý som kvôli šetreniu nôh skôr odkráčal, som sa dostal po cca 1 km na občerstvovačku Útulna Mates A. Tu na 35,7 km boli 2 kliešte, lebo sem som sa mal ešte vrátiť po kolečku. Takže som si cvakol prvé a riešil jedlo s vodou. Problém bol, že voda nebola, išli ju načerpať do studničky. Čože? Tak som vypil prvú Pepsi, dolial ju ešte do fľaše a dal kúsok banánu. Ponuka tragická ako predtým. Vtom doviezli vodu, ale už som ju neriešil, nevylieval Pepsi a bežal ďalej. Dal som si minerálnu tabletu (občas som si dával minerálne tablety, keď som nemal dobre nariedený môj ionťák, popr. som ho pil málo). Čakala ma najobávanejšia a technicky najťažšia časť - zbeh k vodopádu. O nej všetci písali, že to je peklo.
Po žltej lesom smer Lví hora, kde sme my museli odbočiť doľava (vpravo išli pred nami 100 km, po tento bod sme mali identickú trasu, len oni robili o okruh naviac) a po 1,1 km ku tzv. skále Smrti. Na jej vrchole mala byť kontrola, ale bola na buku pod ňou a hore viedla len cesta. Niektorí skalu obišli, ale ja som sa štveral aj s paličkami vo vetre hore. Horšie bolo ju zliezť. Urobil som hore 2 fotky a potom smerom k vodopádu. Už som mal za sebou 38,2 km a nohy som cítil statočne. Najskôr dlhší zbeh na cestu, kde sa odbočilo do obávanej časti. Začiatok som sa brodil lesom, kameňmi stále dole. Išiel som opatrne, ale neprišlo mi to také zlé. Dostal som síce kŕč do lýtka, keď som na jednom exponovanom úseku naťahoval nohu, ale ustál som to. Išlo sa po červeno-bielych páskach až ku skale, kde nastalo to peklo. Šmykľavé kamene, schované v hline a na tom ešte lístie. Po skale som zliezol celkom v pohode a nastali úseky, ktoré už boli od bežcov predo mnou vydrané na blato. Moje Niky, ktoré sú šmykľavé aj bez toho, neboli tým, na čo som sa mohol spoľahnúť. A tu som sa aj na 10 m 3 x vydrbal. Moje tenisky nekontrolovateľne vždy uleteli, paličky, nohy, ruky sa rozleteli a ja som spadol na zadok. Jeden chalan išiel dole tak, že sa otočil tvárou ku kopcu a šmýkal sa dole. Už to tam poznal a vravel, že to je každý rok také. Ja som sa šmýkal občas po zadku a posledný krát som padol tak, že som myslel, že koniec a dobehané. Hodinky oškreté, celý od hliny, našťastie na kameň som padol ľavou stranou zadku a nie kostrčou (večer som tam mal peknú modrinu a čiaru od kameňa). Potom sa ešte 2 x zbehlo krátkymi strminkami k malému mostíku. Táto krátka časť ma stála 30 minút a vedel som, že do želaných 12 hodín to nedám. Pritom hore na občerstvovačke som bol v polke za 5,5 hodiny a bol som spokojný, aj keď som si vyčítal, že som nebežal celú behateľnú časť.
Chvíľu som sa teperil lesom, miestami hľadal chodník, až som prišiel k Nýznerovským vodopádom. Tu na 41,3 km boli kliešte. Než som urobil fotky, tak sem dobehol aj Roman. To už som vedel, že som pekne stratil časovú rezervu. Roman mi povedal, že Maťo je niekde vzadu (vraj ho predbehla Zuzka, ktorá mu to povedala). Prešli sme po skalách potok a vydali sa schodmi a cestou smerom hore nazad k Matesu. Ja už som začal značne cítiť achilovky, narazený zadok a únavu. Roman mi do kopca odišiel a ja som začal prvý raz v duchu nadávať. Hore bola studnička, kde som si doplnil vodu a rozlúčil s Romanom, ktorý už bežal preč. Ja som chvíľu čakal, kým chalan z občerstvovačky naberie vodu do bandasiek (sem chodili pre vodu autom). Našťastie ma po chvíli pustil, tak som 1 fľašu našupu vypil, zase ju naplnil a išiel smer k 46,1 km. Tu sa nachádzal Stříbrný vrch, kde boli kliešte a nasledoval zbeh strmšou bučinou dole. Na jej konci bola rozdvojka, so značkami na oboch stranách. Pozrel som návod, bolo treba odbočiť k prístrešku, tu si cvaknúť Pod solokími skálami na 46,9 km, vrátiť sa kúsok na rozdvojku a pokračovať do kopca smer Mates. Po stúpaní a traverze som tam aj prišiel a cvakol kliešte B. Bol som na 49,4 km. Mal všetkého plné zuby, bol som prepotený, chlad z vetra a mal som hlad. Jedlo pre mňa žiadne, zase to isté. Tak som sa prezliekol do suchého trička s dlhým rukávom, napil sa Coly, dal za hrsť arašidov. Dojedol svoju druhú snickersku, aj keď sladké som už nechcel ani vidieť, nabral vodu a v nej zarobil amináče s ionťákom a rýchlo sa vydal preč hore smerom na rázcestie.
Tam som bol celkom rýchlo, pamätal som si ten zostup horšie. Hore som si dal bundu, lebo ma prefukovalo a cítil som chlad a vydal sa smerom doľava po žltej. Malo to byť už viacmenej len po rovine až k občerstvovačke. Horná časť bola dosť o brodení, zase rašelina. Potom už bol zbeh, ktorý som vďaka únave a šmykľavým teniskám občas kráčal, občas bežal. Sem tam sa stúpalo popri hranici hore, stretával som skupinky ľudí s batohmi. Potom dole cez Klínový vrch až došla Kovadlina. Tu mala byť kontrolná stanica, začalo to pekným strmým stúpaním po skalách hore. Na 1 strome bola tabuľka, ako vždy, že o 50 m kontrola. Tak som išiel, išiel a už som bol zrazu hore na vrchole. Oproti mne išla baba, ktorá ma na žltej predbehla a za ňou aj Roman. Hľadali 18 kliešte na Kovadline. 55,3 km, už zapadalo slnko, ešte polmaratón do cieľa a mám teraz hľadať nejaké schované stanovisko. Takže som vytiahol návod a tam bolo, že v 2/3 kopca má byť vedľa chodníka na skale medzi stromami na neviditeľnom chodníku. Tak sme hľadali, zišli zas dole a naozaj, bolo ukryté v stromoch. Bodaj by Vás, nadával som. A zase hore. Tu sa na nás napojilo viac ľudí, čo išli po nás a opäť mali výhodu, že sa nemuseli vracať a videli nás odbočiť. S nimi sme bežali ďalej a zase sme hľadali na 57,5 km odbočku. Tou sme po 300 m dobehli ku kopcu Břidličný vrch, cvakli a bežali nazad na cestu. V lese už bola tma, vybral som čelovku, ale po chodníku sa dalo ešte bežať bez nej. Ja už som mal všetkého plné zuby, fúkalo, potom zase teplo v bunde, tma. Čakal nás ešte vrch Špičák.
Sem na 60,2 km sme dobehli už v tme. Dal som si rezervnú N1, nech ma preberie. Odklon od chodníka a predieranie sa mladým lesom bolo ako bonus. Prešli sme k chatke a prameňu, kde už spali v stanoch nejakí ľudia. Cez les sme sledovali už len odrazky a smerovali k občerstvovačke. Odrazky boli výhoda, lebo boli vidieť ďalej dopredu. Zrazu som zakopol o zo zeme trčiaci konár a skoro som pleskol o zem. Ako mnou trhlo som dostal kŕč do oboch lýtok a na také stuhnuté nohy som aj dopadol. Strašná bolesť a ešte horšia bezmocnosť kontrolovať pohyby, v páde som hľadal rovnováhu a letel dopredu. Ani neviem, ako som to ustál a musel som chvíľu šponovať nohy, aby ma kŕče prešli. No čo, ide sa ďalej. Dobehli sme jedného chalana a o chvíľu už bola na 64,2 km občerstvovačka. V tomto mi pomohla super navigácia Coros, presne som vedel kde som, lebo sme sa napájali už na bežanú občerstvovačku. Známe prvé Hraničky. Tu boli dosť uzimení organizátori, už v podstate nič ani nemali. Dal som si Colu a 3 ks chleba s vajíčkovou pomazánkou, ktorú som zo zbytkov, čo ostali na dne vedra, vyškrabal. Začala ma ale páliť záha, asi že som to zjedol z chuti. Čakalo nás posledných 10 km a 2 kliešte do cieľa. Už som mal toho naozaj plné zuby a keby som mohol, nikde už nejdem. Povedali nám, že už len po červenej cez pole do dediny a tam už v pohode po asfaltke a budeme v cieli.
Tak sme sa vydali s Romanom ďalej. Po chvíli sme došli ku chatke kde začala asfaltka. Samozrejme, bolo treba odbočiť doľava a keby som si to nepozrel návod, tak smola a bežíme ešte nižšie dole po ceste. Takže sme sa museli vrátiť a cestičkami cez dedinu a polia do vojsť do lesa. Tu už nás dobiehali tí, čo sa na nás napojili, lebo sme sa vracali a už videli čelovky a vedeli, kade ísť. My sme to šťastie nemali. Došli sme do lesa, kde sme sa napojili po čase na spomínanú asfaltku. Navigácia mi ukazovala už len cca 4 km do cieľa, ale bežať som už nechcel. Rozbité nohy mi hovorili nie, nevidel som zmysel v tom to popohnať. Už som vedel, že to bude okolo 15 hodín, že ani limit 14 hodín nedám. Na finishera sme mali 17 hodín, čo bolo určite splniteľné. Takže sme išli dole až k odbočke na zrúcaninu hradu Rychleby. Tu sme museli do strmého kopca a ja som nadával jak pohan. Stále som vravel, že dúfam, že ten Maťo dal DNF a nemusel toto absolvovať, lebo inak bude tak nadávať. Na hrade spali 2 chalani v spacákoch a vadilo im, že sme svietili a v tom tichu hučali. Tu boli aj 21 kliešte, ktoré som už skoro aj obišiel (zvyknutý, že najskôr je ceduľa s informáciou o 50 m kliešte). 72,3 km za nami, ešte 1 km na Čertovu kazatelnu na 73,5 km a už len zbeh dole. Na hrade sa k nám pripojili tí, ktorým sme utiekli a už len v noci hľadať kliešte. Cestou v tme nás poplietli reflexky na obe strany, ale to bola časť, ktorú sme bežali ráno (značená reflexne bola kvôli 100-károm, ktorí štartovali ráno). Čertova kazatelna je vyhliadka, na ktorej je nocľaháreň a skala s výhľadom. V prístrešku niekto spal, my sme hľadali ešte kliešte. Hotovo, vyliezť po schodoch na krásny výhľad, z ktorého bolo o 22 hodine vidieť len černotu a zábradlie, cvak a serpentínkami dole. Po chvíľke kľukatenia sme dobehli na asfaltku a Roman sa rozbehol dopredu do cieľa. Ja za ním a s časom 15:02 som prebehol cieľovou kontrolou s časom. Potlesk okolostojacich, odovzdal som čip, zobral diplom (celkom som bol sklamaný, že nedávali medailu, lebo v dnešnej dobe to je už samozrejmosť). Zvítal sa s Maťom Fidesom, ktorý nás čakal vonku, ostatní boli v Tančírne.
Tu sme sa zvítali všetci. Konečne som si sadol a vyzul sa. Všetkého som mal plné zuby, chcel len sprchu a posteľ. Bol tu už aj Maťo, ktorý dal DNF na 36 km na Matese A. Urobil dobre. Lacko už skoro od únavy spal, s Fidesom dobehli za 12,5 hodiny (takže môj čas 12 hodín bol nereálny), pričom na záver do seba naládovali každý 2 Flektory, aby necítili bolesť nôh. Ľubo došiel 45 min pred nami, tiež zničený. Myslel som, že je ďalej. Chvíľu po nás prišla aj Zuzka. Ešte som si dal trošku rizota, prvé jedlo, ale mi nechutilo a išli sme na ubytovňu. Mal som dosť, bol som zničený. Už som sa len osprchoval a ľahol spať. Zapomenuté hory za mnou, únava väčšia ako po Štefánikovi. Ale skúsenosť veľká - do Rumunska musím poriadne natrénovať. Tvrdo natrénovať.
Štatistika: Dobehol som s časom 15:02:59,6 v celkovom poradí na 85. mieste zo 100 bežcov. 12 bolo DNS, DNF nie je uvedené. Prvý dobehol za 8:06, takže moje pravidlo 2x do času prvého som stihol. Vo svoje kategórii muži nad 42 rokov som skončil 16-ty z 23 dobehnutých, jeden bol DNS a DNF neviem. Majú vo výsledkoch bordel a nemajú tam uvedených DNF bežcov, čiže tých, čo štartovali a nedobehli, čo by ma zaujímalo viac.
Komentáre
Zverejnenie komentára