Beh do Choča
Dnes sa uskutočnil 10. jubilejný ročník behu do Choča. V cene štartovného bol krásna Dynafit vestička, ale 6,5 km a +1091 m prevýšenia veštilo, že to nebude zadarmo. A tak aj bolo.
V piatok som vyrazil do Bešeňovej, kde som spal a skoro ráno vyrazil do Vyšného Kubína. Tam na obecnom úrade prebiehala od 7:30 registrácia. Bol som tam po 8, zaregistroval sa, vyzdvihol Dynafit vestičku, kúpil tričko a išiel k autu niečo zjesť. Neraňajkoval som, tak som si dal polku proteinovej tyčinky a 2 jabĺčka. Popri tom som sa tam rozprával s chalanom, ktorý tam posedával v Salomon veciach, jedol cereálne kaiserky a zdal sa mi povedomý. Neskôr sme sa zoznámili a zistil som, že bol aj na Ploskej, skončil druhý za Poliakom Andrzejom Dlugoszom a volá sa Jožo Hlavčo. Ide asi o najlepšieho slovenského bežca a skialpinistu do vrchov, veď je sponzorovaný aj Salomona Suunto. Nakoniec to zase Poliak vyhral za 45:08 (11 sekúnd mu chýbalo do prekonania svojho rekordu) a Jožo bol druhý 45:36 (o 2 min. si zlepšil čas).
Po registrácii a prezentácii trate sme išli ku kostolu, kde zaznel o 10:00 štart. Choč bol v mrakoch, okolo ani obláčik. Jebne ma, keď vybehnem hore a nič neuvidím. Hlavný dôvod, že som išiel toto behať, bol ten výhľad. Toľko rokov som tam chcel ísť, ale vždy som to stočil na Smrekovicu. No a teraz dávali aj vestičku, takže to rozhodlo.
Začalo sa hromadne, čo spôsobilo, že sa mi kopa ľudí motala popod nohy, musel som ich obiehať, spomaľovať a to ma stálo sily. Bolo aj dosť teplo, zobral som si fľašu vody, ale paličky som nechal v aute. To bola podľa mňa chyba, len som zvyknutý kopce ísť s paličkami. Ale hore mali byť reťaze. Inak som o trase nevedel nič, nikdy som tam nebol. Len že začiatok je v pohode a potom v lese to začne.
Nástup z dediny bol do stúpania, čo ma stálo dosť síl, potom sa to na lúkach zmiernilo a bežalo sa chvíľku vrstevnicou pod les. To bolo cca 2 km. Niektorých som popredbiehal, takže som bol v pohode. To som už počul muzikantov, na ktorých som sa tešil. Vedel som z videí, že tam stávajú ľudovkári a hrajú rezko do behu. Tam aj začal ten pravý boj. Prudký kopec, výstup lesom cez kamene, korene, stále dohora. Zlatá lanovka. Tu ma obiehali viacerí, aj babky, cítil som, ako ma bolí chrbát, chýbali mi paličky. Išlo sa mi pocitovo naozaj dosť zle, aj keď tempo som nemal najhoršie. Neskôr sa to zvoľnilo a došli sme na Drapáč. Tu bola prvá a jediná občerstvovačka, ktorú som len prebehol. Zároveň tu bol limit 1:15, kto prišiel neskôr, odobrali mu čip a už išiel len tak hore alebo dole. Ja som to našťastie stihol za 50 minút.
Potom následoval záverečný výstup cca. posledné 2 km. Opäť po kratšej kvázi rovine (po tom, čo som išiel predtým) stúpanie s viac skalami, chvíľu reťaze, ale len také na pridržanie. Žiaden zráz, mohol som si zobrať tie paličky. Chvíľu ešte cestičkou do kopca, už som videl ľudí na vrchole a zrazu koniec. Hodinky mi namerali 1:21, ale neskôr som zistil, že som mal 1:26, lebo som omylom pauzol beh, keď som sa driapal ku koncu hore. Celkovo som skončil 172 chlap z 186, 46 z 51 v mojej vekovej skupine. Nič moc, aj keď som to dal pod 1:30, chcel som dať pod 1:15. Každopádne beh je to ťažký, hlavne keď ho nepoznáš.
Na vrchole som sa chvíľu zdržal, pofotil si okolie. Našťastie vietor rozfúkal mraky, no a ja som mal neprefučku. Na kopci som stretol aj Andreja Paulena, s ktorým sme sa bavili cestou dole. Nakoniec som ho stretol ešte druhý deň na Smrekovici, kde vyhral v kategórii jazdu na bicykli do vrchu, celkovo bol druhý.
Cesta dole bola striedanie chôdze a behu. Bolo to tým, že chodník bol preplnený, išli sme iným ako hore. No a hlavne sa kamene strašne šmýkali. Spodok od lúk som už pomaly zbehol. Rýchlo sa prezliekol, dal rizoto, kofolu a letel som do Revúc, kde chalani otvárali novú ferratu a robili ukážky zásahu horskej služby. Ale to už je iný príbeh.
V piatok som vyrazil do Bešeňovej, kde som spal a skoro ráno vyrazil do Vyšného Kubína. Tam na obecnom úrade prebiehala od 7:30 registrácia. Bol som tam po 8, zaregistroval sa, vyzdvihol Dynafit vestičku, kúpil tričko a išiel k autu niečo zjesť. Neraňajkoval som, tak som si dal polku proteinovej tyčinky a 2 jabĺčka. Popri tom som sa tam rozprával s chalanom, ktorý tam posedával v Salomon veciach, jedol cereálne kaiserky a zdal sa mi povedomý. Neskôr sme sa zoznámili a zistil som, že bol aj na Ploskej, skončil druhý za Poliakom Andrzejom Dlugoszom a volá sa Jožo Hlavčo. Ide asi o najlepšieho slovenského bežca a skialpinistu do vrchov, veď je sponzorovaný aj Salomona Suunto. Nakoniec to zase Poliak vyhral za 45:08 (11 sekúnd mu chýbalo do prekonania svojho rekordu) a Jožo bol druhý 45:36 (o 2 min. si zlepšil čas).
Po registrácii a prezentácii trate sme išli ku kostolu, kde zaznel o 10:00 štart. Choč bol v mrakoch, okolo ani obláčik. Jebne ma, keď vybehnem hore a nič neuvidím. Hlavný dôvod, že som išiel toto behať, bol ten výhľad. Toľko rokov som tam chcel ísť, ale vždy som to stočil na Smrekovicu. No a teraz dávali aj vestičku, takže to rozhodlo.
Začalo sa hromadne, čo spôsobilo, že sa mi kopa ľudí motala popod nohy, musel som ich obiehať, spomaľovať a to ma stálo sily. Bolo aj dosť teplo, zobral som si fľašu vody, ale paličky som nechal v aute. To bola podľa mňa chyba, len som zvyknutý kopce ísť s paličkami. Ale hore mali byť reťaze. Inak som o trase nevedel nič, nikdy som tam nebol. Len že začiatok je v pohode a potom v lese to začne.
Nástup z dediny bol do stúpania, čo ma stálo dosť síl, potom sa to na lúkach zmiernilo a bežalo sa chvíľku vrstevnicou pod les. To bolo cca 2 km. Niektorých som popredbiehal, takže som bol v pohode. To som už počul muzikantov, na ktorých som sa tešil. Vedel som z videí, že tam stávajú ľudovkári a hrajú rezko do behu. Tam aj začal ten pravý boj. Prudký kopec, výstup lesom cez kamene, korene, stále dohora. Zlatá lanovka. Tu ma obiehali viacerí, aj babky, cítil som, ako ma bolí chrbát, chýbali mi paličky. Išlo sa mi pocitovo naozaj dosť zle, aj keď tempo som nemal najhoršie. Neskôr sa to zvoľnilo a došli sme na Drapáč. Tu bola prvá a jediná občerstvovačka, ktorú som len prebehol. Zároveň tu bol limit 1:15, kto prišiel neskôr, odobrali mu čip a už išiel len tak hore alebo dole. Ja som to našťastie stihol za 50 minút.
Potom následoval záverečný výstup cca. posledné 2 km. Opäť po kratšej kvázi rovine (po tom, čo som išiel predtým) stúpanie s viac skalami, chvíľu reťaze, ale len také na pridržanie. Žiaden zráz, mohol som si zobrať tie paličky. Chvíľu ešte cestičkou do kopca, už som videl ľudí na vrchole a zrazu koniec. Hodinky mi namerali 1:21, ale neskôr som zistil, že som mal 1:26, lebo som omylom pauzol beh, keď som sa driapal ku koncu hore. Celkovo som skončil 172 chlap z 186, 46 z 51 v mojej vekovej skupine. Nič moc, aj keď som to dal pod 1:30, chcel som dať pod 1:15. Každopádne beh je to ťažký, hlavne keď ho nepoznáš.
Na vrchole som sa chvíľu zdržal, pofotil si okolie. Našťastie vietor rozfúkal mraky, no a ja som mal neprefučku. Na kopci som stretol aj Andreja Paulena, s ktorým sme sa bavili cestou dole. Nakoniec som ho stretol ešte druhý deň na Smrekovici, kde vyhral v kategórii jazdu na bicykli do vrchu, celkovo bol druhý.
Cesta dole bola striedanie chôdze a behu. Bolo to tým, že chodník bol preplnený, išli sme iným ako hore. No a hlavne sa kamene strašne šmýkali. Spodok od lúk som už pomaly zbehol. Rýchlo sa prezliekol, dal rizoto, kofolu a letel som do Revúc, kde chalani otvárali novú ferratu a robili ukážky zásahu horskej služby. Ale to už je iný príbeh.
Komentáre
Zverejnenie komentára