Igraj moja Hrvatska

Nový rok začal a ja som vstúpil do sezóny prvým závodom a hneď aj prvou stovkou. Ako spievajú Zaprešić Boys "Kada odrasteš na ovoj cesti, naučiš voljeti svoj život na njoj" (keď vyrastieš na tejto ceste, naučíš sa život na nej milovať).

Tak a je to tu opäť. Nový rok 2026 a s ním pár výziev. Istriu 100 som si naplánoval už minulý rok, ako jediný dlhší beh (tým myslím 100 km). Do "Céčiek" v Chamonix, na ktoré ma konečne vylosovali, pôjdem len kratšie 50-ky. Okrem toho, že som to nebežal (pričom je to destinácia viacerých Slovákov a Čechov), je to zároveň aj kvalifikačný beh na WSER. Takže ako to prebiehalo?

Prípravy boli jasné. Behať, víkendy využívať na zbieranie výškových cez skialp a popri tom ešte tepelné tréningy na trenažéri a adaptácia v saune. Všetko prebiehalo ako malo, nebol som zranený, ani nejak chorý, takže som sa do preteku cítil aj pripravený. Jediné, čo som nevedel, bol želaný čas. Tento krát som si nerobil nejako detailne prepočet. Mal som odhady na 3 scenáre. Jeden na limit finishera, jeden reálnejší na 20,5 hodiny a jeden mega rýchly na výsledný čas 16:45. Lenže už som vedel, že papier je jedno, realita druhé. Nepoznám terén, kopce nevyzerajú vysoké, ale nikdy nevieš. Skorej som podľa videí odhadoval veľa asfaltu, štrkových a hlinených ciest. Každopádne som vedel 2 veci. Prvá časť je viac kopcovitá, druhá rovinatá. Ide o relatívne rýchlu stovku. Ale s čím ju porovnať? Najviac mi to pripomínalo výškovými a vzdialenosťou Javornícku 100, kde som bežal 17:37. Toto je dlhšie, ale zase predtým som bol týždeň po KE maratóne. Skúsil som nahodiť predikciu aj do AI, ktorej som zadal trasu, moje výsledky a pocity z Lavareda a Javorníckej. Tá mi povedala, že mám na ten čas, ale že mal by som dobehnúť medzi 19-20 hodinami a ak budem mať dobrý deň, nebudem mať problémy s bruchom, tak aj 18:30 je reálne. Do toho mi prišla ešte aktualizácia od Coros hodiniek, ktoré mi na základe mojich tréningov umožňujú nastaviť výsledný čas a k nemu stratégiu tempa pre jednotlivé úseky. 18:30 už mi ukazovalo ako veľmi ambiciózne tempo, tak som sa nastavil na 19 hodín, čo bolo len pretekárske. Uvidíme.

Prišiel štvrtok 9.4. a ja pobalený som sa vydal smer Istria. Plány sa mi síce trochu zmenili. Pôvodne som mal ísť s Maťom a Lenkou už ráno, ale nakoniec som išiel s Kubom a Radkou poobede, takže som ušetril aj deň dovolenky (zároveň zmena bola, že som išiel s Kubom domov tiež v nedeľu, takže som ušetril ďalší deň). Cesta ubehla rýchlo, teda relatívne, ale prekecali sme to a večer sme sa ubytovali, išli jesť a našli parkovanie zadarmo. Druhý deň v piatok bola registračka. Najskôr sme sa ráno vyklusali, stretli Tomáša Štveráka a boli pozrieť pod hotel Majku, Mira a ostatných. Potom sme sa najedli, zaregistrovali (dostali sm epekný batoh a tričko ako darček), odniesli veci v dropbagu (príjemná zmena, aj keď nepochopiteľná bola, že sme si mohli do neho dať aj povinnú výbavu, ktorej bolo neúrekom a tak tam skončili gely, čelovky, nohavice a náhradné tričká), zase najedli sa a večer som išiel o 20 spať. Kubo išiel ešte na večeru, ale ja som už moc jesť nechcel a radšej zaľahol. Lebo ráno o 5:15 som mal odchod autobusu na štart. Ale o 22 som už bol hore, Kubo pozeral telku (on mal čas, štart 42 km trasy bol až o 12:00). No a hlavne potom od polnoci bolo počuť vonku hluk, ako pripravovali trasu (spali sme ozaj minútu od cieľa), bolo otvorené okno a ja som podľa mňa vôbec nespal. Takže som sa zobudil rozbitý, nie na kašu, ale veľmi som uvítal cestu autobusom, ktorú som hodinu celú prespal.

Na štarte som sa stretol s Fiďom a po krátkom čakaní a hudobnom vstupe bubeníkov sme o 7:00 vyštartovali. Ešte bolo celkom chladno, ale už som išiel len v tričku s rukávnikmi. K môjmu počudovaniu sme bežali cestou doľava, nie doprava, ako som si myslel. Masa ľudí sa vyrútila od športoviska (niekomu tam vypadla hneď bunda a podľa mňa bolo nemožné sa zohnúť a ju zdvihnúť). Bežalo sa cez Buzet popod hrad a následne sme odbočili na štrkovú cestu do kopca. Strážil som si tepy, pozeral aj Core senzor a držal sa na uzde, aj keď by som vedel pridať. Coros okrem stratégie behu aktualizoval pred kopcami aj upozornenie na stúpanie, takže som pekne videl, aký úsek ma čaká. Toto bolo presne stúpanie, ktoré by som normálne bežal, ale brzdil som sa. Pošetrím na druhú polovičku. A tak aj bolo. Nikam som sa nehnal a aj tak som bol za 2 hodiny na prvej občerstvovačke Prapoće.  Vypil som len jednu fľašu, takže pred vstupom do malého stanu som sa musel predrať k vode, doplniť fľašu a cez stan som len prešiel. Bol klasicky plný ľudí a vo vnútri tlačenica, chaos, tomu sa môžem vyhnúť. Hneď za ňou začalo stúpanie hore.

Čakala ma cesta lesom, ktorú tu opisovať nejdem. Proste som väčšinou kráčal, dával gely a som sa dostal postupne na prvý vrchol, kopec Gomila 1207 m.n.m. Tu extra nebolo čo vidieť, slnko už bolo hore a už bolo teda dosť teplo. Tak som sa len rozhliakol, urobil nejaké foto a bežal dole kopcom. Začiatok bol celkom ok, ale potom sa to zmenilo na trochu kamenistý terén a mne sa v Prodigio pro docela zle bežalo. Mäkká podrážka na skaly úplne nie je ideálna a tak ma aj občas obehli. Teda musel som ich pustiť, lebo to bol singláč. Hlavne že som si kúpil špeciálne kvôli tomuto behu nové tenisky, ale keďže zima bola aká bola, nechcel som si ich zašpiniť a teda som ich ešte ani nevybalil. V nových sa na preteky nechodí, tak som použil moje staré, ktoré už mali 800 km a teda tlmenie nie úplne ideálne. Ale inak sú stále super. Za mnou sa strhla vrava, ktorá sa na druhej občerstvovačke v dedine Trstenik pretransformovala do hádky. 2 baby sa tam pohádali. Myslím, že jednej Maďarke vadilo, že ju jedna na singláči blokovala, neviem. Každopádne tá Maďarka liezla na nervy aj mne, lebo sa chovala, ako keby to bol len jej pretek. Tu sa natlačila ku kohútiku a nikoho nepustila, kým si nenaplnila fľaše s vodou. Pamätal som si ju aj zo štartu, kde sa predo mňa pchala, aj keď tam nebolo žiadne miesto. Neznášam týchto bezohľadných ľudí. Nakoniec som si doplnil vodu aj ja a išlo sa na posledné väčšie stúpanie. Občertvovačku som tiež len prešiel. Inak niekde tu som už začal stretávať prvých 100-mílovkárov. Teda posledných, tí lepší už boli dávno vpredu.

Prebehom som sa dostal na stúpanie na kopec Žbevnica 1014, kde sedela hliadka a zapisovala si naše čísla. Z tade nás čakal už len zbeh cestami a lesom cez rôzne dedinky a záverečný kamenistý chodník do dediny Počekaji. Tu keď som prebiehal cez železničné priecestie, tak akurát naskakovali rampy, takže ma vlak nezbrzdil. Ľudia fandili, ja som dojedal posledné želé a dopíjal fľašu. Bolo riadne teplo, ale prehriaty som nebol, našťastie som si dal klobúk a ten ma celkom chránil. Telo som mal zapotené, takže tričko ma chladilo. Asi sa nebudem ani prezliekať, zoberiem cely drop bag. Gely potrebujem, čelovku tiež a či už ponesiem nepremokavé nohavice a tričko naviac je jedno. Horšie bolo, že som cítil vzburu v žalúdku. Želé už išlo do mňa ťažko, už som ich dával nasilu a zapíjal, aby som necítil ich chuť.  Nevadí, na občertvovačke to prebijem jedlom a bude. Ešte treba prebehnúť cez Sveti Martin a po dlhej asfaltke a bude zase Buzet. Čas som mal dobrý, urobil som si náskok a predikcia hodín mi ukazovala cieľ za 17:15 celkového času. Ci pána, to by bolo super, ale ešte je ďaleká cesta. Nie som ani v regulérnej polke, len najvyššie kopce mám za sebou, ale pečie statočne a ja sa už teším, až zájde slnko. Po 6 hodinách a 2 minútach som vbehol do telocvične v Buzete.

Nebolo mi veľmi dobre, išiel som si najskôr pre drop bag, ktorý som nevedel nájsť. Bol hneď pri vchode. Všetky stoly a stoličky boli obsadené, tak som si našiel nejaké miesto a prehodil si veci do vesty. Uf to je váha, ale nevadí, veď gely pojem a bude to ľahšie. Ale tých odhadom 1,5 kg nechceš mať na sebe. Ďalej som doplnil vodu do fliaš a napil sa coly a strašne mi chutila ich minerálka. Tak som si dával tú, lebo bublinky a smäd. Bolo by treba ešte sa najesť dačoho pevného, lebo z tých gelov mi nebolo už dobre pri zbehu. Telo odmietalo ich jesť a začínal som mať plné nafúknuté brucho. Tak som sa postavil do radu na ryžu. Dávali ju s nejakou polevou a rezníkmi, neviem čo to bolo. Ryža bude stačiť. Lenže čo sa stalo. Ryža došla. Ledva mi vyškrabala naberačku z okrajov plechu a aj to polka v nej ostala a na tanier mi dala kôpku, že po 2 vidličkách nič nebolo. Tak toto je pekný fail. Tu teda už strácať čas nebudem, aj tak som tam bol už asi 15 minút. Odišiel som preč.

Ešte som chvíľu popíjal colu v pohári, kým som išiel cez mesto tou istou trasou, ako ráno. Akurát pri nadchode sme zbehli schodami dole a rozbehol som sa popri ceste ďalej. Ľudia povzbudzovali a tlieskali. Super, bežím ok, ale som zvedavý, ako vyriešim to brucho. A teplo. Ale to som vedel, že už o chvíľu po pár hodinách pôjdem do noci, takže slnko bude ustupovať. Čakalo ma vyššie stúpanie z tých na druhej polke, takže som sa vydal lesom. Úplne si nespomínam na tie profily, ale striedali sa lesné cesty a myslím, že tu sme nastúpili do nejakého zjazdového trailu. Lebo boli tam rôzne typy skokov pre bike. A bolo teplo, fest teplo, ale prehriaty som podľa senzora nebol. Nechápem. Opäť som teda pil, ale už som prestával jesť. Vôbec to do mňa nešlo, skôr sa mi zdalo, že sa telo bráni. Už keď som videl gel, tak ma naplo. Ta toto teda dávať nebudem, snáď sa mi uľaví a je to len z toho tepla. Vôbec si tie cesty a dediny nevybavujem. Viem, že to boli vždy dáke kamenisté cestičky lesné chodníky a občas aj obchádzanie potokov. Jeden sme prechádzali snáď 6x, našťastie vždy so suchými nohami. Dostali sme sa do dedinky Vrh, ktorá bola na kopci. Už som mal vypitú fľašu a z druhej načaté, kurnik mal som si zobrať 3. Toto bola ale najdlhšia trasa medzi zastávkami, 16 km veď nie je tak ďaleko. Našťastie tam mali otvorenú záhradu miestni a tak som sa ako viacerí mohol napiť z umývadla, doplnil som fľašu, predtým som jednu vypil a ešte som si osviežil tvár a namočil klobúk. Poďakoval som a vydal sa ďalej. Na konci dediny už bolo vidieť cestu dole a dole v diaľke obrovské jazero. Vôbec som netušil, ktorým smerom pôjde trasa, kam sa mám pozerať, všetko mi prišlo medzi tými malými kopčekmi ďaleko. Tak som sa rozbehol dole.

Vôbec už neviem, ako to prebiehalo, ale prebehol som nakoniec dedinkou Šćulci a dostal sa na cestu, z kade bolo vidno už hrádzu pri jazere. Pri ceste stáli nejaké dodávky so stoličkami. Pecka, to isté ako v Slovinsku. Miestni si tu urobili doprovod a tak niektorí mali špeciálne bonusy. Nachystané svoje veci a servis. Boli tam aj dve baby, ktoré som občas predbiehal a potom ony mňa. Toto ma serie, lebo by to nemalo byť a nemám rád, keď sa porušujú pravidlá. Znie to ako malichernosť, ale je to nefér. Popri hrádzi som už začal kráčať, aj keď to bola rovina. Cítil som, že mi odchádza energia. Nečudo, veď som nič nejedol. Nabral som si pred vstupom vodu a vošiel do občerstvovačky Butoniga. Hodiny mi ukazovali už zhoršenie predikcie na 17:30. Toto nedám, bez energie určite nie. Začal som kalkulovať s jej šetrením. V stane boli aj záchranári, no a tí sa venovali niektorým ľuďom, ktorí ležali na lehátkach a boli úplne vypnutí. Asi to prepískli a prehriali sa, v tom teple sa nečudujem. Ja som sa venoval pomarančom. Nahádzal som do seba asi štvrťku tácky, baba čo ich dokrajovala len pozerala. Dal som si trochu chipsov a keďže tam nič nebolo, vydal som sa ďalej. Nie je čas strácať čas.

Vonku bolo riadne teplo a mňa čakala rovina popri nejakom odvodňovacom kanáli. Problém bol, že už som ju celú prekráčal a pár ľudí ma obehlo. No a nebola teda krátka. To sa hneď odzrkadlilo na mojej predikcii, ktorá skočila na 18 hodín. Sakra, pekne o to prichádzam, ale čo mám robiť. Energia žiadna, do mňa nič nešlo, ani zo mňa. Nepoznal som terén a vedel som, že ešte tam sú kopce a vraj nekonečný záver, na ktorý som šetril sily. Došiel som pod kopec a začal naň stúpať. Keď som ho prebehol, nasledoval zbeh, celé s ami to zlieva a už neviem ako to vyzeralo. Dedina ako dedina. Ale nakoniec som zbadal kopec s hradom a keďže som pozeral do mapy, kde som videl ešte jeden kopček pred občertvovačkou, bolo mi jasné, že to bude on. Aj tak bolo. Začal som stúpať hore, až som prišiel na asfaltovú cestu. Tu schádzalo z hradu pár skupín turistov a všetci na mňa pozerali a ostatných, ako udierame paličkami do cesty. Tá sa zmenila na kamienkami vykladanú starú cestu a už sme sa točili starými uličkami až hore k hradu. Na jednom mieste ma chytil aj fotograf, aspoň bude fotka. Na vrchole boli reštaurácie s ľuďmi, ktorí posedávali v kaviarňach a my sme sa tam tam motali. Sem by som aj prišiel, na dovolenku. Motovun, ak vás zaujíma názov. Po prechode bránou som začal bežať dole a zrazu aha. Maťo s kamarátom, ktorí sa ťahali na 170 km trase. Vraj im je tiež zle, z minerálky. A majú otlaky, tak nové Hoky vymenili za staré tenisky. Moc som nevykecával a rozbehol sa ďalej dole. Cesta došla po chvíli k normálnej auto ceste, po ktorej jazdila hromada áut, bol tam dáky akvapark. Teda aspoň reklama. A ja som sa rozbehol po dlhej rovnej ceste k občerstvovačke Livade.

Keď som vošiel dnu, vedel som, že už musím žalúdok nejak riešiť. Vzal som si nejaké banány do vesty, napil som sa, doplnil vodu a zobral jeden koláč v lístkovom ceste s tvarohom a išiel preč. V stane som ešte stretol Maťa a keď som vyšiel von, povedal som si, že potrebujem to trochu rozdýchať. Nebolo mi už dobre od žalúdka, nie že by ma bolel, ale proste som cítil, že to nie je ono. Nafúknutý, voda, nechuť jesť. Predo mnou stúpanie, tak som si sadol na lavičku a skúsil jesť ten koláč. Práškový cukor mi to teda nezľahčoval a nešiel do mňa. Tak som sa postavil a kráčal s koláčom a colou v poháriku, ale po chvíli som ho hodil do kríku. Colu som postupne dopil a vydal som sa smerom do kopca. Nutkalo ma na wc, tlačilo mi brucho, ale nešlo to. Za kopcom sme sa dostali na asfaltku a bežal som ešte v šere alejou do dediny Oprtalj. Tu už začínalo byť celkom zima, slnko zapadalo. Tak som zastal ešte pred dedinou a vybral čelovku, obliekol si vestu a ešte bežal ďalej. Na začiatku dediny mali nejaký zraz KTM motorkári, ktorí sa pešo vracali z dediny a pozerali na nás. Bola tam nejaká párty. Spomenul som si, že o týždeň máme z Harley clubu zraz a zase tam nebudem. 400 km sa tam trepať a ešte je celkom kosa. Nechám to asi na leto. To som už ale zbiehal dole so zapnutou čelovkou a prebiehal mosty a tunely až som došiel do dediny Završje.

Už bola riadna tma keď som ňou prebiehal. Na konci dediny bola malá zvonica po pravej strane a mne napadlo, skúsim sa vys..ť. Šak čo, nič za to nedám, vyskúšam. Zašiel som za zvonicu a oprel paličky o stenu a hneď ma myklo. Po rímse prebehla myš, ktorú som vyrušil. Mňa zas rušili bežci, ktorí behali po ceste z druhej strany, tak som vypol čelovku, aby mi tam nikto nevbehol. No nie je nič príjemnejšie ako si čupnúť s rozbitými nohami a verte mi, že posledné čo chcete, je sa na nich neudržať. takže paličky poslúžili a čuduj sa svetu, podarilo sa. Takže spokojne som sa potom obliekol, zvyšné kapesníky ešte radšej schoval a hrdý sa pobral preč. Nič to, že ma kopa ľudí obehla, ale bol som k tomu 1,5 kg nákladu vo veste (keďže som ani jeden gel nezjedol) zase o trochu ľahší. Čakala ma občerstvovačka Grožnjan, kam som sa dostal ikonickou malou uličkou. Hurá, síce bola tma a začala mi byť zima, ale bol som tam. Doplnil som vodu a dal do seba banán a premýšľal, čo ďalej. Polievka. Lenže vraj žiadnu už nemajú. Že si mám dobehnúť na poslednú občerstvovačku, tam že bude. To čo má byť? Bol som niečo cez 15 hodín na nohách, ok žiaden extra čas, ale zase za mnou je ešte kopa ľudí. No a ja už nič nemám? Tak som sa vydal z vyhriateho stanu preč von a začal poklusávať.

Cestou mi jeden povedal, že už len zbehom dole a kúsok do kopca a bude posledná občertvovačka. Hej hej, len. Tak som začal klusať, ale na konci dediny ma nutkalo na malú. Ale nič so mňa nešlo, len ma nutkalo a bolelo brucho, ale nič nešlo. Napil som sa a rozbehol po rovnej ceste, kde som obiehal niektorých, čo kráčali, popr. sa snažili bežať. Ale mne už po chvíli dochádzali sily. Ani sa nečudujem, veď som nič nejedol. Prešiel som do kroku a v podstate som v ňom ostal. Po dlhšej dobe sme zbehli z cesty, ktorá asi možno klesala, ale mne skorej prišla ako rovina, dole. Začali sme zbiehať lesíkom a na mňa to zase prišlo. Teraz už samo. problém bol, že chodník bol lemovaný obrastenými starými násypmi a  múrami, ale na jednom mieste som našiel medzeru medzi húštinou a vypol čelovku a čupol. To už išlo samé. No super, začnem ešte strácať vodu. Použil som zvyšné kapesníky a vydal sa ďalej.

Po pár metroch bola dedina Buje, kde som prešiel cez kruháč a začal pomaličky stúpať hore k občerstvovačke. Prešla hodina, ja som si zobral len vodu a vydal sa ďalej. Vedel som, že toto je posledná stanica a už bude len cieľ. 15 km, zbehom a rovina poliami. To mi aspoň povedala Majka, ktorá to už išla, že záver je nekonečný. Že už vidím cieľ a stále sa tam kadesi mocem. A Maťo pod hradom pred Livade, že to má byť nejaká oráčina cez pole. Bol som rád, že už len táto posledná časť a tak som bežal k cieľu. Hodiny mi ukazovali  predikciu 18:30. Niekoľko ľudí som aj predbehol, ale potom mi začali dochádzať sily a hlavne hlava. Už sa mi nechcelo a tak som prešiel do chôdze. Už bola celkom zrazu zima, od úst mi išla para a mne začali naskakovať minúty naviac. Tak pošetrím aspoň na záver, snáď to stihnem do 19 hodín. Tak som sa tam motal, vizualizoval som si cieľ. Ako konečne si ľahnem do postele a napijem sa citrónovej limonády (minimálne posledných 40 km som sa strašne tešil na Fantu, ktorú som si kúpil na izbu, neskôr som si pospomínal, že som ju zamenil za citrónovú vodu a tú som potom mal stále pred očami, ako ju otvorím a schuti sa z nej po sprche napijem). Už sme sa blížili k mestečku Umag a ja som spoznával Intersport, kde sme s Kubom boli kupovať jeho čelovku a Spar, kde som si kupoval spomínanú limonádu. Za skladmi začínala cyklotrasa a ja som sa po nej rozbehol. Predbehol som nejakých predo mnou, mesto boli prázdne a ja som okolo domčekov prebehol k prístavu a popri vode sme dobehli na našu promenádu a do cieľa. Už som videl svetelnú bránu a zabočil som k nej, ale taký som bol zblbnutý, že som vybehol mimo cez otvorenú ohrádku na plošinu vedľa brány. Tak som sa musel otočiť a dobehnúť správne.

Výsledný čas 18:52 vôbec nezodpovedal tomu, čo som mohol dokázať, ale v tom momente mi to bolo jedno. Zobral som medailu a odišiel hneď na izbu, kde ma čakal polospiaci Kubo, ktorý mi kúpil pizzu a ja som si k nej po sprche mohol dať tú spomínanú citrónovú limonádu.

Dovetok - aby ste z toho mali poučenie aj vy, tak tu opíšem, čo sa mi reálne stalo. Možno to teda viete, ale pre tých, ktorí to tiež nechápu. Lebo jedol som dostatočne aj som pil... tak to aspoň vyzeralo. Realita bola taká, že som pil málo. 1-2 fľaše medzi úsekmi boli málo, aj keď som ešte dačo pil na občertvovačke, nakoľko som riadne geloval. Volá sa to sodíkovo-draslíková pumpa. O čo vlastne ide?

Ak dopĺňate sacharidy a zároveň málo pijete, v tele dochádza k nebezpečnému reťazcu reakcií, ktoré ovplyvňujú priamo váš výkon. Sacharidy sú osmoticky aktívne, teda viažu na seba vodu. Ak nemáte v žalúdku a črevách dostatok vody na ich zriedenie, telo si ju začne ťahať z krvného obehu nazad do tráviaceho traktu. Bez vody telo nedokáže efektívne spracovať prijatú energiu, cukry zostávajú v tráviacom trakte nevyužité, čo má za následok ťažobu a únavu. Takže aby pumpa fungovala, potrebujete dostatok vody, inak klesá objem krvnej plazmy a krv sa stáva hustejšou. Obmedzuje sa aj potenie, teda stúpa teplota tela a automaticky sa vypínajú svaly. Teda sacharidy a voda musia ísť ruka v ruke. Roztok v žalúdku by mal byť izotonický (6-8% koncentrácia sacharidov). Takže na 1 g sacharidov x 12,5-15 ml vody. Čiže na 30 g aspoň 375 - 450 ml vody. Keď si zoberiem, že som v priemere mal 60 g sacharidov na hodinu, mal som za hodinu vypiť skoro liter vody a ja som tak dával polku. Aj keď som dopíjal na staniciach. Mal som pocit, že pijem dosť, ale keď spočítam aj teplo, potenie, tak pravdepodobne mi chýbala voda. Preto aj nutkanie na záchod, ale nič zo mňa nešlo. nabudúce si to budem musieť lepšie ustráži a nespoliehať sa len na vodu z tréningov, keď v závode dávam viac sacharidov. Takže buďte múdrejší aj vy.