Tenkrát poprvé

 Asi dosť z vás si pamätá na Bravo a túto známu rubriku. Písali tam tí (podľa mňa redakcia, lebo niektoré tie situácie sa nemohli snáď reálne stať), ktorí prvý raz dačo zažili, či chceli poradiť. No a tak to bolo aj so mnou.

Každoročne býva na Maline skialpový závod Vertikal open aka Night challange (lebo sa štartuje podvečer a teda časť je už s čelovkami). Čo už každoročne nebýva sú podmienky bez snehu. Aby sa to ešte sťažilo, tak sa k tomu pridal svetový pohár 18 a 20 ročných zo série ISMF. Takže reklama super, len to ešte dobre zbúchať. Ale o tom nejdem.

Jednou z kategórií bol aj open, ktorý sa bežne robí z Hrabova od Dojazdu na vrch a dole. Teda hovorím o kategórii amatérov, profi chodia 2x. Základ ale je, že sa lyžuje aj dole a teda časomiera je v štarte. Keďže moje lyžovanie stojí za strarú bačkoru a to, čo tam ostatní šusujú dole by som ja oblúčikoval (ešte k tomu potme s čelovkou), tak som sa na to nikdy neodhodlal. Tento rok vďaka zlým podmienkam sa meral čas iba hore. Nešlo sa teda výsekom hore, lebo tam nebol sneh a bol len na zjazdovke, ale klasicky po zjazdovke. Našťastie posledné dni mrzlo a teda dalo sa aspoň tak. No a ešte sa končilo nie úplne hore, ale nižšie pri odbočke na Meterličku. Ja som si minulý rok kúpil kombinézu v akcii a keďže som v klube, tak som si povedal, že toto je ideálne pre mňa, aspoň nejak sa súťaživo zapojiť (ostatné dni som tam odpracoval, ale chalani sa namakali ešte viac, lebo ja som tam bol len 2 dni) za klub. Lebo chalani sú tam iní frajeri a ja som fakt odpad. No a teraz sa nebude dole lyžovať, tak aspoň dačo zvládnem len na morál.

V piatok som si zobral HO a tak som mohol po druhej byť hneď na Maline. Hneď som sa zaregistroval a dostal pekné číslo 6 (keďže deň predtým šiesteho som mal narodky, tak to bol aj môj darček pre mňa). Števko bol v službe horskáčov, tak ma prišiel dole pozrieť. Chalani stavali od stredy a štvrtok už boli prvé závody, tak boli aj unavení. Chvíľku som si poležal aj v aute, lebo státie na terase pred Lili ma unavovalo a nebol som nejak svieži. Potom prišla aj Barborka a Zuzka, ktoré ma došli povzbudiť a odišli hore si zašlapať, že mi budú fandiť z kopca.

Ale neostal som tam sám, začali chodiť aj chalani z klubu a profíci. Kubo, Rebecca, Sorča. No a prišla už aj Majka, tak som sa prezliekol, vrazil do seba jeden gel a išiel sa trošku rozchodiť, rozohriať. Na štarte som stretol Mareka, ktorého som hľadal a on tam s lopatou sneh odhadzoval. Tak som mu hneď povedal, nech sa ide registrovať a že štartujeme. Kým som vyšiel kúsok hore a dole, tak som pokecal aj s Jurom, ktorý zase narobil aj pekné fotky. Sveťo ma tam ešte stihol podpichnúť, že čo tam robím s lopatami. Asi neznalým, pretekári bežia (doslova) hore na úzkych ľahkých lyžiach (pod pätou majú 6-7 cm) a v karbónových lyžiarkach (sú to skorej také vypolstrované tvrdšie topánky). Ja som mal lyže 8 cm a lyžiarky ľahké, na skitouring, nie na závody. Ale o to tu vôbec nešlo. Chcel som proste prekonať seba samého (bol som si to vyskúšať týždeň predtým tréningovo a mal som to do nejak za 54:34). Takže som vedel, že je tu šanca to stiahnuť, lebo vtedy som začiatok si išiel voľnejšie. To som plánoval aj teraz. Že vyrazím pomalšie (rýchlejšie ako minule) a potom pridám.

No ale to už hlásili, že bude 16:30 a zaradili sme sa do boxov. Ja s Marekom a Majkou úplne na samý koniec. Nemal som so sebou ani batoh, nebolo ho treba, len povinnú helmu, čelovku (tá nano moja strašne zle držala) a fukerku vo vrecku na chrbte. Zaznel štart a už nebolo na nervozitu čas. Všetci vyrazili šialeným tempom dopredu. Ja som zrazu zistil, že som na úplnom konci a 3 chalani vedľa mňa tiež s podobnými lyžami ako som mal ja, sú pár krokov predo mnou. Moje pohodové tempo skončilo a pridal som. To sa odrazilo aj na mojich tepoch. 170 a ja som išiel v laktáte hneď od prvých metrov. Naokolo povzbudzovali aj juniorskí pretekári a niektorí nechápali, že ideme tak pomaly. Lebo začiatok som už stratil z dohľadu. To sa dalo čakať, že Kubo Šiarnik a iné gazely to dajú do 30 minút až po vrch. Koniec premýšľania, nastáva výkon. Trať poznám, takže vedel som, čo čakať.

Niekde v prvej tretine spodnej časti som dobehol Maju, ktorá bola predo mnou a tak nás Juro stihol vyfotiť ešte spolu. Do smiechu mi moc nebolo, aj keď na fotke sa usmievam. Relatívne som dýchal ešte v pohode, snažil som sa na miernych úsekoch predlžovať krok a tam som jej trochu utiekol. Vedel som, že o chvíľu príde strmší úsek, tak som to nechcel prepáliť, aj keď som vládal. Normálne závodníci toto bežia, popr. natiahnu krok, ale proste nemám ten skills a ani kondičku. Ale tepy mi zbehli na prijateľnejších cca. 168, čo som poňal ako recovery zónu (samozrejme, že tam ju nemám). V ďalšom miernom stúpaní som zabral, ale strážil som si tepy a hlavne dych. Bol som odhodlaný dať všetko zo seba až v hornom kopci.

Za sebou som počul fukot, myslel som, že to Majka zabrala. Ale okolo mňa prešla žena, ktorá s apodobala na Stanku (kamošova žena z Popradu). Čo by tu tá robila, asi nejaká Talianka. Aj tak nie je čas na rozhovory a tak som išiel. Ego mi hovorilo pridať, ale šetril som sa. Dôležité bolo, že nie som posledný. Sem tam ma síce niekto obehol, lebo ja som obiehal na začiatku pár prepálených, ale držal som si pozíciu neposledného.

Prišla konečne rovinka (rozumej mierne ťahavé stúpanie) popri prvých chatách a ja som cítil úľavu. Tu som mohol asi viac zabrať, ale zvolil som taktiku zo spodnej časti a len som predĺžil a zrýchlil krok. Nebežal som a ani extra nezvýšil frekvenciu, aby som si udržal tepy nižšie na 168 a nastúpil do kopca oddýchnutejší. Ešte ma čakalo hlavné strmšie stúpanie na hlavnom svahu od Apreski. Keď som prechádzal okolo brány, tak na mňa začali hulákať chalani z klubu. To je Rišo, poďme (potom som zistil, že to bol Juro, Mišo a ostatní, ktorí vôbec nečakali, že pôjdem). Tak som pri prebehu brány zdvihol ruky, ako v cieli, ale vedel som, že to ma čaká až hore.

Predo mnou bol jeden chalan z tých "širokolyžových" atak som ho dobehol, keď si zvyšoval päty na viazaní. Zase asi trošku vysvetlenia. Skialpové viazanie umožní si zvýšiť patu a tak na strmšom kopci sa dá do lyže lepšie oprieť a lepšie drží. Závodníci to nemajú. Ad1 je to ťažšie a oni idú vyslovene na váhu. Ad2 to držia v rukách, popr. robia cikcaky. Tu sa išlo ale rovno a ja som sa rozhodol ísť na klasike. Nezdržovať sa s pätou, nevypadnúť z rytmu. Vyskúšal som si to minule a vedel som, že to napriamo dám, akurát musím sa viac držať v rukách. Síce to ma viac vysilovalo, ale hore sily potrebovať nebudem. Zato som vedel, že na miernejšom kopci to spomaľuje, lebo noha nemá taký sklz. Tak aj bolo, chalan ma síce na chvíľu dobehol, aj predbehol. Ale ja som to frekvenciou korigoval a opieral sa do rúk, aby mi tak lyže nepodšmykovali. Hore sa terén trošku zmiernil a vedel som, že mám vyhraté. Začal som viac lyžu šúchať po snehu, nepridupával, natiahol krok a uvoľnil ruky len na odpich. To už na mňa volali Barborka so Zuzkou a Števo, ktorý bol hore na kontrole. Ešte som kúsok pobehol a bol som tam.

43:47 a nevedel som sa dodýchať. Pľúca mi akosi nestíhali v tom kopci. Bol som spokojný, dal som tomu asi maximum, čo som dať mohol. Samozrejme, že boli úseky, čo som mohol pridať, ale nepoznám to, nevedel som posúdiť, či neprepaľujem. Čas nebola ž po vrchol, ale viem, že tam by som bol okolo 4 minút určite a tak by som bola si okolo 47-48 min. až hore. No a ja som to chcel dať pod 50, takže som mal splnené.

Klasicky sa mi tam nahromadili sople a skoro som sa poblil. Tak som nahodil fukerku a išiel to vyšlapať až na vrchol aj s Jankom. Tak už len strhnúť pásy a dole sa prezlieť. Lyžovanie pomalé, Maja už dole mrzla, lebo sa hneď spustila a nešla až hore. No a ja som v tme s čelovkou ešte krúžil po svahu haha. Ale dobre to dopadlo, dole bolo vyhodnotenie, večera a ja som mohol ísť osláviť na chvíľu narodky.

Závody super skúsenosť. Takže mám na čom pracovať, viem čo zlepšiť a ak bude sneh, no a ja zlepším lyžovanie, tak o rok to skúsim zase.

PS: A ak vás zaujíma, či tá Talianka bola Stanka, tak bola. Lebo na večeri som stretol aj Jožka a strašne sme sa na tom zasmiali.