Finiš bežeckej sezóny

 Ako ukončiť sezónu? To si hovorí asi každý. Ja som chcel už mať po nej, ale nakoniec som sa rozhodol podporiť kamaráta a bežal som ešte jeden kratší beh spojený s charitou.

No čo teda dodať, ako začať. Beh to nebol dlhý, aj keď bol pod menom Štefánik trail a to kedysi znamenalo 145 km. Tento rok, kvôli Urbiho príprave na WSER bola skrátená verzia ešte skrátená. 10 km a +270 výškových nie je žiadne terno. Ešte behať po Dlháčoch, no proste nebol to typ behu, čo by ma zaujal a tak som sa naň ani nehlásil. Lenže začiatkom novembra som išiel s Urbim do Trenčína na prezentáciu krátkeho filmu a diskusiu práve o WSER. Cestou sme sa bavili aj o behu a ja som si povedal, že kedy mám podporiť kamaráta, keď nie teraz. Štartovného ešte nebolo veľa predaného, mal ísť aj Maťo s Peťou. Tak som si povedal idem. Tréning som kvôli behu nemenil, poňal som to tréningovo a tak som v piatok išiel intervaly do kopca a v sobotu po behu ešte na Kamzík.

Každopádne ráno bolo celkom mrazivé. Zaparkoval som pod Lafranconi a pešo prešiel k štartu, ktorý som chvíľu hľadal. Už tam čakali ľudia na registrácii, tak som sa zaradil. Dostal som meno "Tatiana". Nakoľko išlo o charitu, tak to vymysleli tak, že nedostaneme svoje meno, ani číslo, ale meno spriaznenej osoby, ktorú v podstate sponzorujem svojím štartovným. Pekný nápad, hlavne sranda bola potom sledovať ľudí na trati, ktorí toto nevedeli a videli bežať chlapa so ženským číslom. Ale o tom neskôr. Postretal som tam pár kamarátov, väčšina pomáhala s organizáciou. Urbi klasika nemal čas, ale Pali áno. Po pridelení čísla som si u nich v stánku nechal bundu s vecami a postavil sa na štart. Ten sa ale odsúval a nakoniec sme ešte čakali na Urbiho. Neviem kde bol, ale mne už začala byť riadna zima, lebo som bol len v tričku a overale. Nakoniec sa ale dostavil, povedal pár úvodných slov a vyštartovali sme.

Trasu som nepoznal. Len začiatok po asfalte som tušil kade ide a následne som zistil, že ostatné moje dohady o trase boli mimo. Vybehlo sa celkom zostra a svižne. Rozhodol som sa pridať, aby som si urobil na asfalte náskok a nemusel potom riešiť obiehanie a tlačenie sa na úzkom chodníku. Okolo vodárne sme prebehli po ceste a cez nadjazd, kde sme sa oddelili doľava popod domy a medzi cestou bežali zvlneným terénom. Tu ma niektorí ľudia už začali obiehať, hlavne jeden vystrojený od hlavy k päte v Dynafite. Potom po chvíli nás dobrovoľníci usmernili a odbočili sme doprava a cesta začala prudšie stúpať do kopca. Cesta najskôr viedla cestou po mačacích hlavách medzi rodinnými domami, kde ľudia pracovali na predzáhradkách a pozerali, čo že to tam beží za dav ľudí. Môj "Dynafit" už začal kráčať a ja som cupital stále hore až som ho dobehol. Vbehli sme na lesný chodník a ja som stále cupital a neprestával. Kúsok vyššie som začal stretávať ľudí, ktorí nám už fandili počas prechádzok v lese a po prudšom krátkom úseku, ktorý som vykráčal, som počul za sebou funenie. Áááá "Dynafit" sa ma snaží dobehnúť. No to určite. Držal som si svoje tempo a pri fotografoch, keď sa cesta odklonila vľavo (myslel som, že pôjdeme vpravo, ale tade bol zbeh), bol kúsok roviny. Tak som ešte pridal.

Bolo super vidieť reakcie okoloidúcich, keď predo mnou bežal chalan a kričali jeho meno (nevedeli, že to nie je on, čo vidia na štartovke, ale v jeho prípade bežal za nejakého chlapa) a potom videli mňa a spontánne začali kričať, čo videli. "Poďme Tatiana, super! Tatiana?" V duchu som sa smial a odbočil vpravo do zase mierneho, ale ťahavého stúpania.

Cesta sa preniesla na lesný široký chodník, sem tam po ňom išli turisti na vychádzke s deťmi a ja som začul opäť funenie. Ten Dynafit nedá pokoj, ale veď nech si ide. No a keď ma obiehal, tak som zistil, že to je kamarát Peťo. Tak sme sa začali naháňať. Prebehli sme okolo občerstvovačky, kde som nestál a len zamával na Peťa Jurička, ktorí mal občerstvovačku pod palcom, že sa vidíme v cieli. No a bežal som za Peťom bežeckým. Super bolo, že sa svah preklopil a začali sme klesať a ja som zrýchlil. Peťa som predbehol a dostali sme sa na spojnicu, kde už sme bežali identickou trasou nazad.

Zbeh bol celkom v pohode, až na nejaké kamene pod lístím. Začali sme komunikovať a trošku spomalili. Nižšie sa Peťo obzrel a povedal, že za nami nikto nie je. Tak mi vravím, počkaj, o chvíľu nás dobehnú a tak aj bolo. Jeden nás predbehol a valil dole s poznámkou, že už je to v pohode, či to celé nemohlo byť z kopca. Jasné, o chvíľu zistí. Utiekol nám nižšie a ja Peťovi vravím, ten nám nemôže ujsť a rozbehla sa naháňačka. Dole sme odbočili do prava a vydali sa chodníkom nad cestou mierne do kopca. Peťo ho predbehol ako prvý a ja ešte pred mostom, keď mi chalan tvrdil, že už len 1 km. Z neho sme bežali spolu a hnal som to do cieľa, aj keď už mu dochádzalo. Ja som tiež už mal celkom dosť a tak sme popri vodárni a Dunaji vbehli na mostík a do mierneho kopca. Stáli tam na kraji záchranári a niekto na nás aj kričal, ale ja som nevnímal, veď hecoval tam každý a cez stúpanie do mierneho kopca a dole sme zbehli do cieľa.

Hurá, koniec. celkom intenzívny beh. Zazvonil som si na zvonec, dostal pohár a do neho mušt a mohol sa prezliecť a zatepliť. Priemerné tempo som mal 5:42 min/km, čo aj s kopcom bolo na mňa celkom dosť. Nakoniec sme zistili, že sme si nadbehli a tá záchranka mala zablokovať cestu a bol to len kúsoček po rovine do cieľa. Nevadí. Následne sa rozprúdila zábava, zatancovali sme si na rezké tóny live skupiny. Pokecal som ešte s Palim a ostatnými a išiel k auto ešte odtrénovať na Kamzík 1,5 výklusovo. Deň vyšiel na parádu, aj keď bolo chladno, ale slnečno.