Ján Ámos Trailový

Kokavou som chcel uzavrieť sezónu, ale pocit z behu mi nedal spať. Pľuzgiere a ich vplyv na výsledný čas ma hnevali tak, že som začal hľadať na nete niečo behateľné blízko v okolí. Zrak mi padol na Trek Bílé Karpaty. 

Trať 50 km bola už vypredaná, tak mi ostala len 100-ka. Nevadí, kvôli chodcom je limit 28 hodín, to dám. Aspoň nebudem v strese, dostanem 4 itra body a budem v prírode. No a konečne môžem otestovať výmenu ponožiek a krémy, lebo pľuzgiere musím poriešiť. Jediným strašiakom mohlo byť počasie, lebo ak by malo pršať a byť zima, tak to bude o hubu.

Mesiac prebehol ako voda a ja som sa pobalil a v piatok po práci hneď vyrazil do Nivnice. Cestou som sa zastavil ešte u kamarátov v Novom meste nad Váhom, kde reštaurujú krásny 100-ročný nákladiak (v tejto verzii sú len 2 na svete). No a potom cez hranice do dedinky Nivnica, kde sa narodil Jan Szeges (známejší viac ako Jan Amos Komenský). V jeho rodnom dome som sa pozrieť nebol, nebolo moc kedy. Ale bustu aj sochu som videl.

Fun Fact. Miesto jeho narodenia J.A.K. nie je známe. Ako pravdepodobné miesta sa uvádza Uherský Brod (tak je uvedené v Naardenu na náhrobnom kameni) alebo Nivnice (Komenský v niektorých dokumentoch, hlavne v dobách svojich univerzitných štúdií, pripojoval k podpisu Nivnický, Nivanus, Nivnicensis). Občas sa spomína aj Komňa (z čoho by mohol vzniknúť Komenský, Comenius). Ako jeho rodisko Komňu uvádzali aj niektorí Komenského vrstevníci, odkiaľ pochádzala otcova rodina. Knihu Všenáprava vlasti podpísal Komenský obšírne ako: Jan Amos Szeges Nivnický, po otcovi nazvaný Komenský. Tak si vyber.

Keďže z Bratislavy to ďaleko nie je, v Nivnici som bol s 2 hodinovým predstihom. Išiel som si nakúpiť jedlo a pitie a ľahol som si nazad v aute zaparkovanom pri miestnom kempe a chvíľu si zdriemol, ležal a oddychoval. O 6 bola registrácia, kde som si prebral štartovací balíček, zaplatil za ubytovanie v telocvični a odišiel s vecami sa "ubytovať". Tým, že som bol medzi prvými, som si chytil dobrý flek vo vedľajšej malej miestnosti aj so žinenkou. Takže som nemusel vybaľovať karimatku a len som rozložil spacák a pochystal si veci na druhý deň. O 21:00 som šiel ešte na briefing, kde som sa dozvedel nejaké informácie o trase. V podstate nič nové, len kde budú občerstvovacie stanice, že všade budú kliešte na cvakanie kontrolných bodov, na 2 staniciach bude aj čipová kontrola a budú 2 tajné kontroly (jednu nám prezradil, že asi pri lome). Obe mali byť po 50 km na úsekoch, kde sa to môže skrátiť. Ak vynechám jednu, kompenzácia je +1 hodina k času. Ak vynechám obe, diskvalifikácia. Nič mi už nebránilo v tom ísť do spacáku a spať. Budíček som mal na 4:50.

Noc bola relatívne v pohode, mal som čelenku cez oči, aby mi nesvietili lampy z ulice, no a štuple v ušiach, aby som nič nepočul. Takže som vstal doštípaný, lebo som nepočul ani komára. Obliekol som sa a pešo išiel na štart. Vonku bola celkom zima a pofukoval vietor. No hlavne, že nemá pršať. Oblečená vesta by mi mala postačovať, ale kapucňu som si prehodil a zateplil sa. Vybral som si aj čelovku, lebo bola ešte dosť tma a bez nej by som bol mimo dedinu stratený. Na štarte už bola kopa ľudí, okrem psíčkarov, ktorí štartovali neskôr, sme v tú istú hodinu vyrážali 100-kári aj 50-kári. O chvíľu zahlásili pár sekúnd do štartu a úderom 6:00 sme vyštartovali.

Úvod sa bežal cez dedinu a po cyklotrase, lebo minulá povodeň zdemolovala mostíky cez teraz tečúci malý potôčik. Ja som sa nejak netlačil dopredu, ale vyklusával si pohodové tempo na tepy, ale aj tak mi to stačilo na to, aby som sa začal predierať dopredu a lepšie videl v tme svetlo z davu čeloviek tých, čo to poňali závodne. Ja som chcel ísť na pohodu, netlačiť, podľa chuti. Prebehli sme cestu a cez pole sa dostali k prvému kopčeku, ktorý som vykráčal. Potom som už zase bežal až pod les. Tu som sa celkom v duchu zasmial na tom, ako sú niektorí prepnutí. Za mnou bežal jeden chalan a oznamoval babe, že pozor auto. Dole lesnou cestou išli dáky poľovníci, brodili sa listím v strmšom lesnom teréne a reflektory auta svietili na cestu. Baba mu aj povedala, že veď vidím, čo sa ani nečudujem, keď do tmy ti svietia dve silné svetlá. Postupne sme sa trošku blatovým terénom dostali na asfaltku a ja som zbadal východ slnka. Krásne osvietil cestu a ľudí na nej, tak som si zastala vyfotil ho. Inak asfaltu malo byť vraj len 10%, naschvál to tak trasovali cez turistické chodníky (po absolvovaní ale pochybujem a myslím si, že ho bolo odhadom skoro 50%). Čakal ma výklus miernym kopcom a bol som na prvej K1 rozhľadňa Obecnice. Toto bola aj prvá občerstvovačka po 9,5 km a +360 m. Bol som úplne v pohode, cvakol som lístoček na zaznamenanie kontrolných bodov, doplnil som do 1 fľaše vodu a ionťák, dal dva pomaranče a vyfotil rozhľadňu vo východe slnka a rozbehol sa smerom na Veľkú Javorinu.

Cesta viedla lesom a po prebehu frekventovanej cesty 54, keď ešte veľa áut nejazdilo, som bežal ďalšou asfaltkou až na jej koniec. Vedie tade aj cesta hrdinov SNP a ja som sa predbiehal s jednou babou. Za Kamennou boudou sme sa odklonili od trasy 50 km a my sme išli na Javorinu. Tu som do kopca začal kráčať, ale bolo to v pohode, tak som išiel svižne a miestami pobehoval. To sa už išlo lesom a v podstate o chvíľu som bol na Javorine. Prvé najväčšie stúpanie a +767 výškových za mnou. Mal som dosť náskok oproti času, ktorý som odhadoval ako najlepší. Nejak 30-45 minút. Ale vôbec som nešiel hranu, tepy som si držal aerobnom prahu, o laktáte až na pár úsekov nemohlo byť ani slova. Hore celkom pofukovalo a ja som preto rýchlo cvakol K2 a išiel doprava. Čakal ma zbeh a podľa brífingu som vedel, že popadané stromy (mali byť na 2 úsekoch).

Išiel so mnou aj jeden chalan, ktorí mi začal dačo mlieť o trase podľa hodín, ktorá smerovala Holubyho chate. Ale ja som vedel, že mám ísť po hraničných kameňoch a podľa fáboriek. Nakoniec sme dobehli na lesnú cestu, kde ma predbehol. Pár stromov som prekročil a hovorím si, to je ono? Nie, ono reálne prišlo o kúsok neskôr. Všade popadané stromy, bolo treba ich preliezať a potom ešte nekonečný zbeh do dediny Květná. Tu ma obehlo pár ľudí na strmšom zbehu nad dedinou, ktorý niektorí bežali po lesníkmi vyjazdenej ceste s kameňmi a ja skôr lesom. Ale áno, bol som proste aj tak pomalší, predbehla ma aj tá baba, čo som sa s ňou naháňal. Keď som bol už dole, tak som cítil stehná.

Na autobusovej zastávke pri potravinách boli ďalšie kliešte K3 a prvá 20 km za mnou. Ďalšia bude už občerstvovačka Staré Díly. Ale najskôr musím zdolať Novú horu a 170 výškových. jedna lanovečka, všetko v pohode a po zbehu som prišiel na občerstvovačku za potokom. Tu som cvakol K4, dal si nejaké haribo medvedíky, poriadne doplnil fľaše a zarobil nápoje. Opäť pomaranče a vydal som sa smerom na druhé väčšie stúpanie a to mal byť Veľký Lopeník. No a to som vedel, že bude prudké stúpanie.

Začiatok som v pohode bežal vedľa poľa a lesu, ale v lese som začal kráčať. Prvý úsek bol v pohode, ale potom prišlo naozaj prudké stúpanie a to celkom preverilo fyzičku. Horná časť už bola ťahavejšia, no ale nakoniec som bol rád, že ďalších +537 mám za sebou. Stále som ešte nebol ani v polovičke výškových, ale dva najvyššie kopce som mal za sebou. Pomaly už bolo cítiť slnko a ja som hore cvakol K5 a rozbehol sa dole do dediny Nová Bošaca, kde mala byť občerstvovačka s polievkou.

Keď som si myslel, že to predtým bol dlhý zbeh, som sa mýlil. Najskôr lesom na okraj osady Grúň a z tade nekonečne dole do dediny. Po asfalte! Nohy vybúchané, psi pozerali na mňa, aj ľudia, čo tam robím. Nakoniec som ale konečne dobehol do dediny a preštrikoval som sa s obrovskou časovou rezervou na K6. Tu som cvakol okrem klieští aj čip o prístroj a vošiel dnu. Na stanici boli manželia, čo mali na starosti telocvičňu. Tak sme prehovorili pár slov a ja som si od personálu vypýtal vývar (bola aj paradajková). Nikto si ma nevšímal, tak som si od druhého, ktorý tam roznášal polievky. Že budem pri stole a doplním si zatiaľ fľaše o nápoje. OK. Ale nikto nič nenosil a iní odchádzali s polievkami. Ok tak som išiel zase k dverám a teraz už mu zobral polievku z rúk, ktorú chcel podať niekomu, čo len prišiel dnu. Ako sorry, ale byť to normálne by ma to sralo, že strácam čas. Nejak som sa ale s časom teraz nehral. Polievku som zjedol, napil sa ešte pepsi a vypadol von. Vedel som, že ďalšia občerstvovačka bude až po 20 km a cca +800 výškových.

Za dedinou sa vydal druhú stranu kopca vľavo a začal stúpať ponad osady. Hore na Hornom Kameničnom v lese bola pekná nálož blata na vyjazdených lesných cestách. Chalan, ktorý ma na Javorine predbiehal na zbehu, ma tu dobehol (asi mu to inde trvalo dlhšie) a skoro sa v tom blate a hokach natiahol. Za lesom už bolo zase pole a bežali sme popri ohrádke. Občas som bežal, občas kráčal a vedľa nás jazdil nejaký junior na pionierovi. Očividne mal problém prejsť cez blato v lese tak sa vrátil a uháňal nazad inou cestou. Pri osade u Dorotkov som išiel po značke a nie skratkou cez lúku a začali na mňa brechať obrovské psi. Našťastie boli za plotom, lebo to by som mal sakra problém. V lese som sa stretol s inou babou, ktorá bola na potrebe a tak sme sa chvíľu bavili. Bola Slovenka a tiež behávala. No a ako ja má problém pri zbehoch. Ale nad dedinou som ju aj tak obehol a dole v dedine zase ona mňa. Došla na mňa nejako únava z toho slnka, ktoré začalo celkom pražiť. Prebehol som Zemianske Podhradie po asfalte a vydal sa do kopca. Čakala ma Rolincova osada a +300 výškových.

Horšie ako výškové, ktoré mi ubiehali, bolo to, že mi ubiehala aj voda. Nad lesom sme sa zase napojili na asfaltovú cestu a ja som behateľný kopec kráčal. Nechcem sa prehriať, voda mi bude chýbať. Už aj tak som sa bál, že s jednou fľašou to nedám. Na začiatku dediny mala byť K7, ale nikde som ju nevidel. Potom som sa obzrel za seba a náhodou zafúkal vietor  a spoza stromu sa odklonili kliešte. Super, značka otočená na opačnú stranu, dedko čo tam stál pri dome nezakričal, keď ma videl. Keby nezafúkal vietor, tak ju nenájdem. Po ceste išiel druhý chalan tak som na neho zavolal, že tu je kontrolný bod, ktorý sme všetci potrebovali mať. Za sprievodu nadávok sme sa vydali ďalej dedinou a ja som skúšal miestne pumpy, či mi niektorá dá vodu. Nič. Pri 3 som to už úplne vzdal až naraz zasiahla vyššia moc. 

V obci Zábudišová pred domom 807 sedeli na múriku deti s rodičmi a starými rodičmi a na stolíku mali poháriky s vodou a olúpané jabĺčka. Chalan už aj pil jeden pohár a ja som ich hneď vychválil, že mi zachránili život. Hneď som doplnil obe fľaše a nalial do seba ďalší pohár a zjedol 1/4 jabĺčka. Poďakoval sa im ešte raz a vydal sa veselší ďalej. Čakalo ma dlhé tiahle stúpanie na hranice s CZ na Pod Kykulou. Na konci dediny som ešte musel prejsť okolo pár ľudí. Najskôr dvaja podgurážení miestni chlapi s jednou dievčinou zberajúcou jablká. Tá sa čudovala, že som Slovák (zatiaľ bežali len Česi) a tak hneď tí dvaja, že z kade som. Tak im aj vravím, že keď im to poviem, budú len nasratí a ešte ma aj zbijú. Že z Bratislavy. A oni pochopili srandu a hneď ma informovali, že takých tam majú plno, čo pokúpili chaty na lazoch a že s jedným sa včera najebali. Aj som im to veril haha. Na konci dediny som ešte stretol jednu stratenú existenciu, starý opitý prepitý chlap (asi inak to tu nefunguje) a ten mi dal uznanie a to bol koniec ľudí. Čakali ma Tri chotáre, Pod Tlstým vrchom a ja som obehol ešte nejakých ľudí, ktorí len kráčali. Zrazu som stretol niekoho, koho som poznal. Dalibor z telocvične, s ktorým som sa bavil o Madeire, lebo tam bol behať. Tak sme prehodili pár slov a ja už som štikal K9. Vedel som, že z tade je to len kúsok (1,5 km) na hraničný prechod a tam bude občerstvovačka. Rozbehol som sa po lúke vedľa hraničných kameňov.

Pred stanicou ma už čakalo jedno z dvoch mladých dievčat a urobila mi fotku (ako všetkým - toto mali celkom fajn urobené, že vykryli to takto, lowcostovo, ale aspoň nejaké fotky mám). O jedení táto stanica nebola, doplnil som ionťáky, ale hlavne som si prezliekol tričko, lebo po teplom dni už išlo som bol dosť prepotený a schyľovalo sa k noci. No a hlavne som si prezul ponožky a nakrémoval nohy. Už som videl na nohe, že mi nabiehajú pľuzgiere, ale nebolo to vôbec kritické. Horšie bolo, že som hrubšie prstové vymenil za tenšie celé. Hneď pri prvom kroku som cítil, že mi noha lieta a tak začala moja nekonečná oštara s doťahovaním a povoľovaním (vždy som po chvíli cítil nart a nechcel som urobiť chybu, ktorú poznám - nechať to stiahnuté, nedokrví sa nart a potom je boľavý a citlivý ešte aj mesiac pri bežnom nosení a behaní). Každopádne som stratil viac času a predbehol ma aj Dalibor aj ďalší, ktorého som obehol v lese. Nevadí, ide sa ďalej. Prvý už bol 18 km predo mnou na ďalšej občerstvovačke, ale mňa ešte čakal K11 Vlčí vrch.

Takže som sa rozlúčila pobral sa preč. Hneď po prvých metroch som zablúdila  nevedel, kade ísť. Deti si tam púšťali s rodičmi šarkany a ja som pozeral do hodín, že kade. Nakoniec som našiel cestu a bežal ďalej po hrebeni. Tu som ale išiel po ľavej strane, českej, pričom značenie bolo na slovenskej. Tak som v jednom úseku preskočil medzi stromami a jarkom, ktorý delil tieto dve hranice a pokračoval po štrkovej ceste na odbočku, ktorá ma zase poslala do Čiech. Tu niekde by už mohla byť aj tajná kontrola, lebo som mal za sebou 55 km a +2400 výškových. Očakával som, že bude za dedinou Liešna. Tu som trochu blúdil kade, ale potom som sa zorientoval a bežal za miestny motorest. Prebehol som asfaltkou okolo a cez osadu. Začalo mierne stúpanie po asfaltovej ceste do lesa. Mne sa ale nechcelo bežať, tak som unavený kráčal. Ťahavý kopec ma dostal až na odbočku v lese, kde nastalo vlastné značenie. Tu nás upozorňovali, že sa ho máme držať a neísť skratkou. Ale tajná kontrola nikde, zato blatový chodník cez mladinu so stopani od rôznej zvery. Už som aj udieral paličkami o seba, lebo to bolo fakt husté, bol som sám a dole nad dedinou bola tabuľka, že pozor, bol tu videný medveď. Ale stúpanie do kopca ma zamestnalo dosť, už to bolo prudšie a ja som hľadal značenie. Bolo podvečer, fáborky boli horšie vidieť a čelovku som ešte nemal. Nakoniec som bol hore na vrchu Chabová a zbehol som po zjazdovke (nohy ma už riadne boleli) do osady Vlčí Vrch. Prešiel som pár honosných chát a na rozcestníku cvakol K11.

Ešte 5 km na Žítkovú, tam má byť polievka  ja sa najem. Takže som hneď zbehol z osady dole a cez chodník plný rozbitých tehál, odhodených wc mís a iných špecialít sa konečne dostal na blatovú cestu traverzom lesom, neskôr pokrytú ako všade listím. Po chvíľke som bol na priehrade Žítková a na čom inom? No samozrejme, asfalt, ktorého malo byť len 10 km dokopy. Nastal nekonečný beh osadou, ktorý v realite nebol ani tak dlhý, ako mi prišiel. Pri ceste boli pouližné lampy, ktoré sa začali zapaľovať a pomaličky mi naznačovali, že je čas vybrať čelovku. Dobehol som podľa hodín a značenia na zlom, kde sa malo ísť z asfaltky hore. Začal som stúpať a zrazu mi pípajú hodiny, že idem zle. Jak zle? Tak som sa vrátil a cestou stretol chalana, ktorý na mňa pozerá, že kam idem. Vravím mu, že ideme zle. Neveril. Logicky mi došlo, že trasa musela niekde odbočiť ešte pred potokom. Aj tak bolo, len značenie nebolo dobre vidieť a viac sme si všimli reklamu na penzión. Tiež by mohli dávať 2 fáborky z oboch strán cesty, aby každému došlo, že to je brána a nie len značenie popri ceste. No nič začali sme stúpať do kopca, ktorý som videl zo zbehu do dediny. Vedel som, že hore je dedina a tam bude občertvovačka. Tak aj bolo, po väčšom stúpaní sme sa objavili na ceste a v zákrute už svietil stan K12 Žítková. 73 km a +3000 za mnou.

Cvakol som si papier, označil nohu s čipom na kontrolnom bode a požiadal si o vývar. No ten nemáme ohriaty, len zelňačku, musíš počkať. Tak som počkal a zatiaľ si dolial ionťák, napil sa pepsi a pozoroval jedného z personálu, ako sa snaží nahodiť ohrievač spojený s bombou. To už som mal ale polievku a pomaličky jedol tento horúci pokrm. Za stanom bol nejaký kultúrny dom a búchali tam chalani na bicie. To som mal asi do rytmu. Zjedol som, vybral čelovku a vyrazil. Bežal som lesnou poľnou cestou na asfaltku. Ako inak, veď len 10 km, no a po nej cez osadu na Skaličí, kde pol po 3 km K13. Takže cvaknúť a bežať ďalej. Stále som si naprával tenisku a stiahnutý nart. Tento úsek si pamätám, lebo tu som si ju asi 3x až ma dobehol chalan z občertvovačky. Tiež nenašiel žiadny tajný kontrolný bod. Kde bude? Veď o chvíľu má byť ten lom. Zastal som na malú a potom prudko stočil do prava a bežal lesom. Zrazu ma obehol zase ten chalan, že on neodbočil. Bolo celkom chladno a on v kraťasoch. Ja som bol rád aj za vestu, prehodil som kapucňu cez hlavu a do tmy sa zaizoloval. Odbočili sme do ľava a on mi ubehol preč. To sme boli na asfaltovej ceste a zbeh dole až ku križovatke mi už dosť unavil nohy. Už ma boleli kolená, aj členky a malíčky, kde mi vznikli pľuzgiere. Päty boli relatívne ok, možno tam dačo je, ale neobmedzuje ma to. Cez križovatku som prebehol na iný asfaltovú lesnú cestu a dlho bežal po nej. Dobehol som tu aj chalana, aj Dalibora a tak sme schádzali lesom k veľkej hlavnej ceste E50, kde bola premávka a jazdilo plno kamiónov. Tu som vedel, že sa budeme motať popri ceste a tak aj bolo. Akurát, že tam všade bolo plno blata. Prebehli sme popod cestu a čakal nás asi najblbší úsek. Celé to umocnilo to, že bola tma, boli sme unavení a už sme išli dlho. Chalan utiekol mne a ja Daliborovi na rovnej, poloasfaltovej ceste popri hlavnom ťahu až mi zase zapípali hodiny, že idem zle. Jak to? Aha, za to fáborkou bola úzka cesta do lesa a tak som musel vrátiť vliezť do krovia. Húština, že nebolo skoro nič vidieť, po hlinenom zráze som zliezol dole a o chvíľu zase hore. To ma už dobehol Dalibor a nastalo hľadanie značenia a motanie sa v húštine suchých stromov. Aj som bol rád, že sme dvaja, lebo na zemi v lísti nebolo nič vidieť a značenie tiež. Až keď človek prešiel na nejaké miesto, vtedy občas dačo zbadal. Zrazu tajná kontrola číslo 2. Pecka, takže mám 1 hodinu penalizáciu? To by ma zaujímalo, kde bola prvá. Vybehli sme z húštiny a začali sa brodiť cez podmočenú lúku, skôr bažinu ďalej. Dalibor začal nadávať, lebo išiel prvý a to, čo vyzeralo pevne sa zrazu prepadlo a ostal s nohou v blate. Super, tak som to ako tak prebrodil a na asfaltovej ceste sa rozbehol a predbehol ho ku K14 Nový Dvůr.

Tu bol motorest, kde možno by aj dačo dali, ak by bolo otvorené. Ani neviem, či mali a ani ma to nezaujímalo a po označení som cez parkovisko kamiónov odbočil z asfaltky na asfaltku. Čakalo ma naozaj nekonečné mierne stúpanie asfaltovou cestou hore do kopca. Už som už dosť bojoval s hlavou, takže som mierne klusal a potom zase kráčal. Po chvíľke som sa cítil previnilo a tak som zase klusal a zase kráčal. Takto to bolo celý čas, akurát som si kontroloval, či nejde nejaké auto. Po ľavej strane som lemoval rôzne chaty, niektoré mali krásne vysypané cesty snehovo bielym kamením, ktoré svietilo v žiari splnu. Mesiac bol krvavo červený, Dalibor za mnou a ja na vrchu pri osade Kopánky. Tu som sa napojil na cestu hrdinov SNP a po krátkej asfaltovej časti (ako inak) a zbehu, ktorý mi zase vybúchal už unavené nohy, sa nad obcou Lopeník napojil do lesa. Ďalšiu časť si nejak extra nepamätám, klasická nuda, akurát že som šiel lesom, kde mal byť ďalší kontrolný bod K15 Obecní háj. Nakoniec bolo všetko v poriadku a kliešte boli kúsok ďalej. K15 a ďalej beh lesnými cestami, čelovka svietila  auž bola dosť zima. Para vychádzala od úst. Keď som vybehol popri lese a bežal po poli k stanu, kde bola posledná občerstvovačka a kontrolný bod K16 Březová, vedel som, že už to mám o chvíľu za sebou. Dal som si len trochu medvedíkov a nabral do 1 fľaše vodu a rozbehol sa do lesa na posledných 8 km.

Všetky výškové som mal už za sebou, vedel som, že záver je už po známej cyklotrase, takže musím odbehnúť asi 5 km. Bežalo sa klasickými lesíkmi a pribúdali počty ľudí, ktorých som predbiehal. Najmä so psami. Bola to kombinácia tých, čo išli 50 km trasu a zároveň aj psíčkarov, ktorí ma na úzkych úsekoch ochotne púšťali a strážili si svojich miláčikov. Ja som už vedel, že pod 16 hodín to nebude a snažil som sa kráčajúce nohy prinútiť k behu. Boleli ma chodidlá, lebo tenisky som nemal úplne prispôsobené na toľký asfalt. Ak toto bolo 10 km asfaltu, tak som potom debil. Mal som pocit, že po asfalte a tvrdých cestách som bežal minimálne 70% (toľko to asi nebolo, ale bolo toho viac než dosť). Obehol som ešte okolo priehrady Lubná a napojil sa po chvíli behu cez pole na miesto, kde sme sa oddelili pri ceste tam do stúpania. Záver som teda poznal, akurát mi prišiel neskutočne dlhý. Nekončiace pole a nakoniec cyklotrasa. Tú som si pamätal úplne že kratšiu. Nekončila, zima bola a asfalt som už fakt nechcel. Rozbitý som nebol, ale už som bol dosť unavený, no a hlavne už som si chcel rozviazať tenisky, ktoré som samozrejme niekoľkokrát doťahoval a povoľoval. Konečne som vybehol na cestu a zabočil do ulice v Nivnici, obehol 2 so psom a odbočil ku kempu, ktorý bolna začiatku dediny.

Hurá cieľ. Nikto ma nevítal, zo stanu hrala nejaká živá skupina staré české hity. 16:47 zasvietilo na hodinách a ja som ich mohol vypnúť. Odhadoval som svoj najlepší čas na 16 hodín, ale reálne 19. Nechcel som bežať úplne naplno, preto som si strážil aj tepy, inak by som odhadoval 17-18 hodín. Takže výsledný čas bol aj tak super, keď pominiem to zdržanie s ponožkami, čakanie na polievku a driapanie sa kriakmi. Skontrolovali mi ešte papierik a dostal som finisherskú medailu a diplom. Celkovo som skončil na 18-tom mieste zo72 finisherov a 83 závodníkov. Nedali to 11-ti, teda 13%, čo mi príde vzhľadom na náročnosť trate, poveternostné podmienky a limity dosť veľa. Ale kopa ľudí išla asi turisticky, možno skúšali. Neviem, ani ma to nezaujímalo, ja som mal 4 itra body a ďalší úspešný beh vo vrecku. Prezliekol som sa v aute, ktoré som mal zaparkované na pôvodnom mieste, dal si guľáš s chlebom, radler a nasadol do auta a išiel spať do telocvične. Mal som kopu času na dospávanie, až ráno som šiel domov.

Čo na záver. Beh to bol celkom ok, ale už ho asi viackrát nepôjdem. Max na 50 km ak si budem chcieť spríjemniť záver roka. Asfaltu a tvrdého povrchu bolo dosť ako na Lazovke, nie je to až taká lákavá trasa a už sa mi tam nebude chcieť toľko byť. Značenie miestami také divné, ale inak ak ho chcete ísť, tak odporúčam. Je to taká ľahšia stovka, hlavne limity vás až tak netlačia a máte dosť času.

No a ešte sa možno pýtate, že ako s tou penalizáciou za tajnú kontrolu 1? Nenašiel ju skoro nik a asi ju niekto dobrý ukradol. Takže sa na to vykašľali. ČO z toho vyplýva? Nestresuj sa zbytočne, ono sa to vždy nejak vyrieši.