Tento report nebude veľmi dlhý, lebo mám aj málo času a tak to nejdem zdržiavať a poďme na vec.
Minulý rok som si povedal, že Ultrafatry (UF) mám na chvíľu dosť. Bežal som ju druhý krát, zase nie úplne ideálne, lebo som bol po bežeckom teste v NŠC, ale zlepšil som si vtedy čas (čo zase nebol taký problém, lebo prvý krát mi najskôr lialo, potom bolo enormné teplo a ja som mal od Malina strašné kŕče). Preto som sa tento rok ani nenahlasoval. Po Malej Fatre sa mi ale ozvala Magda, či nejdem, že jej známy predáva štartovné. Nalomila ma. Nakoniec štartovné už nebolo, ale bol nahlásený Maťo Urbaník a on mi svoje posunul. Do plánu to sedelo, lebo mal som závodné okno, no a môj výlet do Turecka to snáď neovplyvní. Konečne si užijem aspoň komfort s ubytovaním. Tak som sa nahlásil.
Po Malofatranskej som ale mal mierne problémy s achilovkami. Stále sa mi vracala mierna bolesť. Poznám to, keď ich mám presilené, tak sa mi to deje. Tréningy som teda mal optimalizované na viac bicykla. Týždeň pred UF som bol robiť trasu na Maline pre Kamzík. Bolo extrémne teplo, deň pred tým som mal túru v Nízkych Tatrách. Ale nohy boli ok, dokonca aj Sidorovo som si dal bez paličiek a nohy držali. Pravda je, že som to extra nerúbal, ale v podstate okrem svalovice som nemal nič. Zato tú som mal v pondelok riadnu. Vstával som už na nedeľný beh unavený, ale až taká ma celkom prekvapila. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som bol v utorok ráno behať intervaly do kopca a v robote mi prišlo zle. Únava, dokonca som bol grcať a tak som išiel domov na home office. Ledva som vydžal byť pripojený na sedení. Zrazu ma naplo a ja som strávil značnú časť nad misou. Potom ma zlomilo a spal som až do večera a nejak sa pozbieral na masáž. Paradoxne tá mi pomohla, nohy zrazu boli ok, svalovica sa stratila a moja úloha na zvyšok týždňa bola sa dospať. Čo bol dosť problém v tých horúčavách. A tatiež som začal v podvedomí myslieť na môj výlet do Turecka. Či mám všetko potrebné a podobné cestovateľské myšlienky. UF ma vôbec netrápila. Trasu poznám, u mňa to bude o počasí. Ak bude sucho, tak to prebehnem v najlepšom čase. Plány som si nerobil, iba som si pozrel Lackov minuloročný beh, keď to dal za 10 hodín. Nech viem, kedy mám byť na Starých Horách, Borišove a Smrekovici.
V piatok po práci som sa vydal smer Ružomberok. Všetko bolo ok, akurát stále som sa cítil taký unavený. Nevedel som sa dospať, ani som nebol ráno behať (čo robím pred cestou), ale nechal som si to na Ružomberok. Zápcha za Donovalmi mi k pohode nedodala, stáť skoro hodinu a pomaly sa posúvať je strašne únavné (hlavne keď vidím, ako si niektorí nechávajú rozostupy a potom nestíhaš semafóry). Na byte som sa vybalil, prezliekol, nabalil povinnú výbavu a išiel si dať výklusový beh a zaregistrovať sa. Nohy trochu ťažké, ale to bude ok. Nachystal som si veci, zjedol ešte šatôčku, zapil jablkovým džúsom a išiel spať. Ráno som vstával 4:30, lebo 5:30 mi išiel autobus do Harmanca na štart.
Noc bola taká predzávodná. Zobudil som sa o polnoci, potom zapol klímu, lebo vonku bolo príjemnejšie ako u nás, ale stále teplo. Nakoniec som sa prevaľoval a od 4 bol hore. Zjedol 2 šatôčky, banán a pobalil veci do vesty. Z výbavy veľa netreba, ale vážila dosť. Mal som tam veľa sáčkov s nápojom, tyčinky a gely. Bral som 3 fľaše. Hlásili extrémne teplo. Takže nie len Malá, ale aj Veľká sa rozhodla ma tento rok upáliť. Takže pešo na autobus, kde som stretol aj Mareka. Počas cesty sme sa chvíľu bavili a ja som si ešte pospal. Na štarte v Harmanci som zjedol ešte jeden banán a gel, no a mal som čas čakať na štart. Stretol som sa tu s Rišom, Braňom a pár ľuďmi a o chvíľu bolo odštartované.
Postavil som sa viac dopredu, lebo viem, že sa v stúpaní vytvorí lievik, kde je ťažké obiehať. Išiel som si svoje tempo, tepy mierne vyššie tesne za hranicou laktátu, takže som si kontroloval, aby som to moc neprehnal. Potiť som sa potil, ale nie výrazne, zadýchaný som bol tak akurát a vládať som vládal. Vedel som, že ak chcem byť o 8:20 v Starých Horách, nemôžem to flákať, lebo cesta je dosť dlhá. A hlavne ma čaká zbeh, kde veľa stratím. Dal som ešte jeden gel. Hore na Japeni som zastal pomimo, aby som si lepšie utiahol tenisky pred zbehom a videl som, že ma obehla Magda. Pustil som sa dole, nebolo to pre mňa nič príjemné a rýchle, ale ani tak strašné. Podklad suchý, ideálny, pár ľudí ma predbehlo, ale s iným ja počítať ani nemôžem. Dole fotil Juro a ja som bol rád, že už je koniec zbehu. Nohy ma celkom boleli, ale čas som mal dobrý. 8:29 nebolo až tak za želaným časom. Stále to môžem dobehnúť a keď nie, výsledný čas bude pod 11 hodinami. Horšie bolo, že mi bolo nejako ťažko od žalúdka.
Na stanici som si dal colu, doplnil fľaše a išiel ďalej. Super bolo, že na niektorých staniciach natiahli hadice s vodou, takže sa dalo pokropiť. Slnko ešte tak nepálilo, tak som sa vydal smerom k Majerovej skale. Viem, že to je ťahavý kopec, tu som chcel trochu aj pobehnúť. Ale dačo bolo zle. Bol som zrazu nejaký unavený, stále mi zle trávilo. Po cole som si neodgrgol, jesť sa mi nechcelo, ale vedel som, že bez kalórií to nepôjde. Tak som ostal kráčať a dal som si kúsok tyčinky. Nápoje išli do mňa tiež ťažko, celé zle. Pred odbočkou na skalu si hovorím, že ja sa asi vrátim a skončím. Niečo nie je dobre, motivácia nikde a iba som premýšľal, ako skončiť. Jediné, čo mi napadlo, boli Maťove slová, aby som myslel na môj výlet do Turecka a zbytočne sa tu neprepínal. Do toho mi hlava prikladala, že už som to bežal 2x. Ale čas som nemal taký zlý, aj keď som už evidentne strácal. Rozhodol som sa ísť ďalej aspoň po Borišov. Veď čaro ultra, možno si odgrgnem, uprdnem a bude dobre. Následovalo stúpanie na skalu, ktoré dá vždy zabrať a potom po hrebeni na Krížnu. Miestami aspoň pofukovalo, čo bol rozdiel oproti MF. Ale teplo bolo riadne. Pil som tekutiny, aspoň takto prijmem nejaké kalórie. Ale pobehnúť sa mi nedalo. Vždy keď som sa rozbehol, ťažilo ma brucho. Čo som rozmaznaný?
Píše mi Lacko, tak mu odpisujem, že žalúdok zle. Hore na Krížnej som sa rozbehol po hrebeni a povedal si, že idem bežať aj mierne stúpania, nech mi je ako mi je. Mal som 3 fľaše už, jednu som vypil v stúpaní, takže s tými dvoma to bude ok. Ešte má byť dodatočne pod Suchým vrchom voda, kvôli teplu. Takže som bežal celý hrebeň. Obehol Frčkov, Ostredok a zbehom Suchým k občerstvovačke na Koniarkach. Aký som bol rád za tú vodu, doplnil som 2 fľaše a bežal ďalej. No, skorej kráčal. Žalúdok stále nič, pieklo ako šialené a ja som si povedal, že moja nádej na výsledok je tatam. Už som mal byť na Borišove a ešte celý traverz Ploskej a ani tam nie som. Môj beh bol viac o kráčaní. Prvé napájadlá mali zelenú vodu, až na druhých som si omočil hlavu a čapicu. Po chodníku bolo plno turistov, ale celkom uhýbali. V sedle Ploskej som stretol Magdu, ktorá stúpala hore (viac som ju nevidel). Zbehol som k Borišovu a už len kúsok do kopca. Tam Peťo zaznamenal moje číslo a bol som na občerstvovačke u Aďky. Rozhodnutý, že končím.
Tá ma hneď objala a vedela, že dačo je zle. Tak som si tam sadol do tieňa, doplnil fľaše a dal si radler. Chvíľu som posedel rozhodnutý, že buď sa mi polepší alebo končím. Ale to by som musel aj tak cez Ploskú a do Revúc. Má to zmysel? Našťastie sa mi viackrát odgrglo a tak som vyrazil. Skončím na Smrekovici. Vydal som sa smerom k Ploskej. Ľudia na nej mi prišli akýsi veľkí. Prvý raz, čo mi ten kopec neprišiel veľký a dlhý. Predo mnou pán s menom Peter Oravec, tak som sa ho pýtal, či to je náhoda. Nie, Matej je jeho syn. Tak sme sa chvíľu bavili a ja som potom stúpal na Ploskú. Konečne žltý stĺpik, od tade to je už len kúsok a kopec sa zlomí a bude ploský. Našťastie tu poznám fakt každý kameň. Či nešťastie? Lebo viem, čo ma čaká. Hore som si cvakol číslo kliešťami a rozbehol sa dole. Zrazu sa mi išlo lepšie, želaný vietor na Ploskej nesklamal. Ale pod Čiernym kameňom už to zase stálo. Našťastie tá časť sa ide v lese a na konci je prameň, kde som si zase namočil čapicu a opláchol hlavu. Lúka na Minčol som ale nebežal. Toto nie je dobré, asi ťahám z posledného. Traverz Minčolom bol tiež hrôza, pieklo tam slnko a ešte popadané stromy. Ale našťastie všetko suché a o chvíľu som bol pod Rakytovom. Tak idem hore. Ešte tento kopec a potom už nič vážne a som na Smrekovici. Preliezol som natiahnutý plot začal stúpať. Teplo strašné, žalúdok nič. Ani grg, ani prd. Medzi skalami som chvíľu ostal, ako aj ďalší ľudia a čakal, až sa trošku schladí telo. Ešte kus stúpanie, potom prejdem do traverzu a budem hore. Nebolo to také rýchle ako píšem, ale celkom mi to prišlo rýchlo a bol som pri kríži. Cvakol kliešte a poďme dole. Ale nohy nevládali bežať hornú časť. Ani sa im nedivím, energie niet. Teplo. Žalúdok zlý. Hlava prehriata. Zase ma chytili myšlienky, načo som sa sem hlásil, aký to má zmysel a rozhodol som sa, že na Smrekovici končím. Mala by tam byť Maruška autom. Alebo tam bude fotiť Juro a on ma vezme. Lebo zatvárajú stanicu o 16:30 a keď tam prídem na 16tu, tak to kašlem. Lebo nebudem sa naháňať a nestihnem záver.
Zbeh z Rakytova je technický, potom je to taký koreňový traverz. Ale mne sa to nežať nedalo. Od sedla Tanečnice behávam, ten ťahavý kopec na Skalnú Alpu bežne, ale teraz to nešlo. Kráčal som. jeden chalan mi vraví, že kto dnes príde do cieľa, bude to úspech. Nahlodalo ma to, nech to nevzdávam. Bez nálady, rozhodnutý skončiť. Tak takto teda chutí dnf, no nič budem mať v zázname na itra prvé (Ultrašelmu nepočítam, ani ju tam nemám a to bola počiatočnícka nerozvážnosť). Pustil som si aspoň hudbu, niektoré úseky som tak využil, keď bol signál. Maruška mi volala pred 3 hodinami, tak jej zo Skalnej napíšem. Zrazu vidím Jura, ako na mňa volá a robí mi fotky (inak urobil zase parádne obrázky, aspoň niečo je dobre). Hovorím mu, že či ide autom do Ružomberka, či ma vezme. Lebo fakt mám dosť a už sa mi nechce. V hlave nulová motivácia, nevidel som dôvod sa trepať posledných 15 km a hlavne cez Sidorovo. V stredu cestujem, musím byť fit. Juro najskôr vtipkuje, že ma nezoberie a nech bežím, ale potom asi videl, že to myslím vážne a tak vravel, že ak ho počkám po záverečnej ide do cieľa. Tak sa uvidíme pri kolibe, ešte si zistím Marušku. Tá mi píše, že už sú preč, takže mi ostáva Juro. Píše mi aj Lacko, nech to nevzávam, že to je ultra. Chalan ma celkom nakopol a dal mi čiastočnú nádej do hlavy. Zbieham na supriansku Smrekovicu, kde si namočím čapicu do ich ochladzovacieho jazierka a pokračujem cez lúku k vojenskej chate. Zase krokom. Dopíjam vodu a dobieham ku kolibe.
15:27 a mňa víta "troška bežká a viac Peťa". Hovorím jej, že asi to tu už zavesím na klinec a počkám na Jura. Že tu vraj nikto nedal ešte dnf, že budem prvý. Nech sa dvíham a idem, že to je už nič. Joj veď ja to poznám, prešiel som to už toľkokrát, v snehu, v tme, v lete. Odjedám si z melóna. Prvý, druhý, tretí. nejak mi zachutilo. Zapíjam dvoma colami, dopĺňam fľaše a rozhodujem sa posunúť ďalej. Na Jura by som musel čakať hodinu, to už môžem ísť na Malino a keď bude málo času, na hrane, tak skončím a do Ružomberku prejdem po ceste. Veď v podstate len kolkáreň a potom dole kopcom až k Vtáčniku. Ešte si dám melón, schladím hlavu a čiapku z hadice a idem. Majte sa krásne, super partia, aj sme sa pobavili a ja som zase strávil na občerstvovačke o dosť viac času, ako obvykle.
Na Áčku si ešte doťahujem tenisky a idem. Chodník k Jánošíkovej kolkárni pekný, opravený. Teda aspoň ten kúsok od chaty. Hore cez čučky a zbierajúcich turistov, vtipkujúce deti (že mýto 5 eur za prechod) sa dostávam k vrcholu a rozbehnem sa. Teda skorej šmatlám, ale šmatlám v kuse. Tenisky sú ok, ale začínajú ma dosť bolieť paty. Zase sa mi poposúvali, lebo tenisky sú super (aj som si dal nové prstové ponožky), ale nemajú viazanie na uzamknutie paty a tak to bude asi stále, keďže mám úzku nohu. Predbieham ľudí, viacerých. Asi všetci majú dosť. Mne ale začalo nejak chutiť, konečne si odgrgávam a už cítim, že pracuje brucho. Generál zídem v pohode, je sucho, nevyplieskalo ma ako minulý rok. Už len Vtáčnika som na Maline. Teraz nastane devastačný zbeh. Kupodivu som ale s otlačenými nohami rýchlejší, ako niektorí a tak ešte dvoch obieham. Dole je Timo a tak mu vravím, že minule som viezol jeho sestru autom. Ládujem sa melónmi a zase dávam colu a dopĺňani fľaše. Že strácam čas mi nevadí. Poďakujem sa a idem na Sidorovo. Chcem to mať z krku, dnf sa nekoná. Mám asi 2,5 hodiny na limit, to musím dať. Hore vykráčam asi do 30 minút a potom aj krokom tam prídem. Už to nevzdám.
Tak zbehnem dole a nastupujem do Sidorova. Achilovky ma začínajú pekelne bolieť z toho sklonu, teraz obiehajú 2 mňa. Oni na rozdiel odo mňa ale dupú, ja idem pomaličky, snažím sa nestáť, ale dávam si pozor na achilovky. Únava je cítiť a ja po 30 minútach naozaj stojím hore s poslednými kliešťami si značím do štartového čísla, že som bol aj na tomto kontrolnom bode. Baba a chalan sa len teraz rozbehnú preč, takže mi ďaleko neutiekli. Ale na zbehu mi určite utečú. Nohy by aj mohli, ale bolí ma došlap. Nevadí. Už je to aj tak jedno, čas ma netrápi. Najlepšie je, že až teraz začínam prdieť a žalúdok začína pracovať. Skoro. Takto prejdem celým hrebeňom a konečne skončím na kalvárii, kde pripínam paličky na vestu a bežím mestom. Ešte jedného obehnem a som v cieli. Unavený? Skorej ubolený a zničený z tepla a mentálneho boja. Najhorší čas, aký som mal. Ale finisher. Dávam birel a odkrívam domov.
Asi nemá cenu nejak to tu rozeberať, každý si užil svoje. Zo 199 bežcov dobehlo 165 (34 dalo dnf, čo je 17%), čo som myslel, že v tom teple bude menej (dobre že som to nevzdal). Pravdepodobne na mojom výkone sa podpísala viróza z utorka. Aj keď som si prišiel vcelku ok, až na tú miernu únavu, očividne som nebol. A nie do takýchto podmienok. Bohužiaľ nevyužil som potenciál suchého podkladu. Každopádne ale viem, že sa nenechám už nabudúce zlákať na poslednú chvíľu (Magdu som vlastne ani nevidel) mimo plánu. Aj keď mi to logicky bude dáko zapadať. Motiváciu som nemal žiadnu, viac som premýšľal nad cestou do Turecka a nad tým, ako skončiť, nie bežať a zraniť sa.
Čo ťa nezabije, to ťa posilní. Uvidíme v septembri na Kokave.
Komentáre
Zverejnenie komentára