Malofatranská rozbíjačka

Samotné prevýšenie na danú vzdialenosť a terén napovedal, že to bude pekný záhul. V kombinácii s počasím to teda bol riadny odpaľovák, čo sa pretavilo (zámerne som použil toto slovo) do počtu DNF. Skúsim to zas nejako opísať, ale tentokrát to bude stručnejšie. Nechce sa mi to k tomu úplne vracať a v podstate tam nie je čo toľko opisovať. Čas strávený na nohách bol nadmerne dlhší, ako mal byť.

Beh sa pôvodne volá Malofatranská stovka, lebo hlavná trasa je 100 km, ale je tu aj možnosť bežať 50 km a potom 33 km. Ja som sa pre 50 km rozhodol zámerne. Ide o jeden z najťažších behov, ak nie najťažší, na Slovensku. No a druhú časť by som bežal po tme cez lesy na Kľak, kde by som v noci už nič nevidel. Nakoniec to bolo dosť dobré rozhodnutie, lebo aj keď ego mi podsúvalo najdlhší beh, reálne by som ho pravdepodobne nedokončil. tak dopadla aj hromada ďalších.

Jedná sa o preteky v nádhernom prostredí pohoria Malá Fatra s dĺžkou 56 km a prevýšením +4400 (tieto treba aj zbehnúť, čo je dosť problém na stehná). Trasa prechádza chránenými územiami NP Malá Fatra a vedie prevažne po tzv. Malofatranskej magistrále. Prebieha väčšinou po vyznačených turistických chodníkoch so začiatkom pod sochou Jánošíka v Terchovej s pokračovaním cez Krivánsku Malú Fatru do Lipovca. Veľká časť trasy vedie lesnými a horskými turistickými chodníkmi s viacerými výraznými stúpaniami a klesaniami, na trase je niekoľko čiastočne exponovaných úsekov zaistených reťazami a rebríkmi. Najvyššie položeným bodom trasy je s 1709 metrami vrchol Veľkého Kriváňa. Predpokladom úspešného dokončenia je výborná fyzická kondícia a dostatočné skúsenosti s horskými ultrabehmi.

Na beh som sa pripravoval okrem tréningov aj strategicky. Zobral som si novú malú vestu Silva, kam sa mi zmestila akurát povinná výbava. Tenisky som teraz použil Scarpa Spin Infinity, v ktorých som aj trénoval a zabehával ich. Nelietala mi tak noha a keďže som očakával technický terén a najmä zbehy, bola to predpokladaná nutnosť. Celý čas pred behom som riešil stravu a pitný režim, ktorý som si chcel overiť. Trasu som veľmi neštudoval, časť spod Rozsutca som poznal, až po Suchý. Tak som vedel, že zásadný bude pre mňa Rozsutec zbeh a Stoh, ktorý ak bude v blate, tak bude pre mňa problém. Prvú časť na občerstvovačku som si pozrel, vedel som, že to bude záhul, ale neprikladal som tomu vážnosť. No a zo Suchého už dáko zbehnem. Okrem toho som sledoval počasie, hlavne teda dažde, ale ukazovalo sa na sobotu slnko a podľa prvých predpovedí príjemných 20 stupňov na hrebeni. Takže blato asi bude, ale aspoň nepôjdem v lejaku.

Prišiel piatok a deň odchodu. Maťo došiel po mňa do práce a odviezli sme sa do cieľu, Lipovca. Tu sme nechali auto a keďže odvoz do Terchovej bol plánovaný až na sobotu, museli sme spojmi. Cesta bola veselá, busom do Vrútok, vlakom do Varína, pešo cez celú dedinu na hlavný ťah a tam busom do Terchovej. Tu sme sa regli, pokecali s pár kamarátmi išli za Fiďom na našu izbu. Najesť sa a spať. Mňa dosť bolela hlava a horšie bolo, že som kríval na pravú achilovku. Tak toto keď ma čaká zajtra, ak sa neprekrví a neprestane to, tak to bude DNF.

Ráno sme sa zobudili okolo 4:30 a po hodine sme vyrazili k štartu pod Jánošíka. Predtým som dal do seba nejaké elektrolyty, banán, zariedil fľaše, nabalil stravu, gély a jeden som dal pred štartom. Tam sme sa stretli aj s Magdou, Janko a ostatnými, no a o 6 zaznel štart.

Rozbehli sme sa ulicou a ľudia, ktorí boli už hore, nás povzbudzovali. Nikam som sa nehnal, aj keď ostatní sa celkom svižne rozbehli po asfaltke cez dedinu smerom k horám. Trasu som poznal, už som tade bežal raz s Maťom U. Vedel som, že to bude dlhé a miestami do kopca. Prebehol som okolo potoka, kde som sa raz kúpal s Táňou. Kupodivu nohu som vôbec necítil. Včera som ledva došľapovala  teraz nič, snáď to vydrží. Niektorých som predbiehal, niektorí zase mňa, ale to ma netrápilo. Cez Tiesňavy sme po skoro 4 km prehebli k Starému dvoru, kde cesta odbočila do prava. Tu som obehol Maťa a o chvíľu nás odklonili zase do prava na Sokolie. Nás, čo sme bežali 50 a 100 km trať. 33 km išli rovno, lebo štart sme mali spoloční.

Cesta začala stúpať hneď od chát, čo som vedel z mapy, no a keď sme vošli do lesa, začalo blato. Blato a strašné vlhko. Celý čas vo vláčiku, nedalo sa predbiehať a tak som išiel stále na pocitovo pohodu (niektorí okolo už funeli tu) síce nejak tepy nad 150, čo bolo aj dosť, ale lialo zo mňa ako pri 170. O chvíľu som mal prepotené komplet nohavice a kvapkalo mi z nich, ako keby som oblievali. Konečne som bol hore a prvých 600 výškových za mnou. Už to bude len lepšie. To tak, blatistý terén a klzké skaly mi to komplikovali. Za mnou som aj počul, že jeden padol a kričal, že moje rameno (neskôr som sa dozvedel, že mu ostala zaseknutá palička a vyhodil si rameno, ktoré mu museli nahadzovať v Žiline v nemocnici). Cez sedlo Príslop na Baraniarky, kde som mal celkom problém na jednej skale vyliezť (skĺzala mi noha tak ma jeden pošťuchol). Následoval technickejší terén, ktorý ma brzdil a už prebeh na Žitné a Kraviarske bol v pohode. Horší bol potom zbeh zo sedla dole do Starej Doliny, kde bola občerstvovačka.

Miloš mi hneď na začiatku vraví poďme poďme. Netušil som prečo, potom mi to pri odchode povedal. Došiel som 10 minút pred uzavretím. Mne to ani nedošlo, lebo som tie časy neštudoval a bral som to tak, že by som to mal hravo zvládnuť. Môj odhad na tento úsek bol 2:30, keď pôjdem pomaly 3 hod (počítal som s časom 11:30, max 12:30), čo som bol teda strašne mimo.  Budem musieť zrýchliť, aby som to stíhal. Odhad na ďalšie úseky som mal cca 2,5 hod, len na úsek od Chlebu 3 hodiny. Ako to ale teraz reálne bude. Zjedol som dosť melónov, zapil colu a zarobil nápoje a vyrazil. Tentoraz už s 3 fľašami.

Ťahavo traverzom okolo chaty Vrátna hore ku Chate na Grúni. Aby som stiahol čas, niektoré časti som vyklusával, ale nie moc, aby som sa zase neodpálil a neminul vodu. V studničke pod chatou som doplnil vodu a prehupol sa cez hrebeň zbehom smer Štefanová. Tu sme sa ešte chvíľu bavili s Filipom organizátorom Ultrafatry o Madeire a už sme boli v dedine. Tam našťastie bola Bublinka s vodou, takže som hneď vypil 2 fľaše vody a doplnil. Slnko strašne pražilo a ja som sa vydal schodíkmi v sedle Vrchpodžiar na Požiar a ponad Horné Diery cez Pod Pálenicou traverzom lesom Pod Tesnou Rizňou až na mierne stúpanie po zelenej na  Pod Tanečnicou, kde sme prudko odbočili a z tieňu a relatívneho chládku sme vyšli na slnko do sedla Medzirozsutce. Tu sa ide do ľava na Malý Rozsutec, ale mňa čakala červená na ten Veľký. Stúpanie bolo fajné, najskôr choďák, neskor už aj po skalách,a le nič vážne. Viac mi vadili poľskí a iní turisti, lebo nechceli uhnúť ani za toho boha. Ale už som bol hore a hneď to stočili reťazami dole. Po zadku. Potom chvíľu zase skaly, rebríky záverečný zbeh a na Medziholi občerstvovačka. Tú bolo vidieť už z hora, viedli ju chalani z dobrovoľnej HZS Malá Fatra a ja som sem dobehnúť zvládol lepšie, ako vtedy s Maťom U. Lepšie bolo, že tu som si nabral vodu, zarobil fľaše, napil sa ionťáku, coly a vyrazil  (keď sme boli s Maťom sme vodu nemali, mal som len 1 fľašu a do Snilovského som ledva prišiel). Čas 6:53 nebol žiadna sláva, ale došiel som už 37 min pred zavretím.

Vyrazil som teda smer Stoh, čo som vedel, že bude záhul. Aj bol, pamätal som si to dobre. Prvá časť lesom, potom otvorené priestranstvo. Tam mi jeden s batohom radil, že už len 300 výškových (Stoh mal 500), ako mám ísť. Iba som ho obišiel a nechal mudrovať za sebou. Viac ma trápilo slnko a to, že či mi vydrží voda a aký bude zbeh. Bude blato? Nakoniec som hore vyšiel relatívne rýchlo, pár ľudí som predbehol. Dopĺňal vodu, dodržiaval jedlo a nohy išli. Aj keď v únave. Hore som sa hneď rozbehol dole, iba bajočko som si pozrel, čo ma čaká. Dobre som to vedel. Čo ma potešilo, že dolná lesná časť nebola blatová a tak som ju zbehol hravo a poklusom sa vydal na Poludňový grúň. Nohy by aj išli, ale zaradil som stopku. Pôvodne som sa chcel sem šetriť a vedel som, že tu to bude behateľnejšie. Ale nakoniec som sa bál, že mi z toho slnka nevyjde voda a sa prehrejem. Na hrebeni a vánok nikde. Úplné bezvetrie, občas fúklo. Šiltovku som si otočil dopredu, nech mi nesvieti do tváre a išiel hore. Celá časť Stien nebola teda úplne ľahká, miestami bolo dosť stúpanie a ja som stretol Andreja, ktorého vyplo a vraj zvracal a bude končiť. Mal rozbehnutú 100, bol 30 min predo mnou a takto ho to dobehlo. Myslel som si, že nebude jediný. Nakoniec som išiel kúsok s jednou Češkou, ktorú som pri zbehu s Chlebu a odbočke v Snilovskom stratil a vydal sa nekonečnou 2 km makadamovou cestou dole na Chatu pod Chlebom. Cestou hore som stretol Peťu a druhá Peťa na mňa už kričala dole, že aké mám číslo. tak sme sa zvítali a mne píplo 9:42. Stiahol som ďalších 15 minút. Rezervu som využil na doplnenie fliaš, dal som si asi zo 3 coly, Veronika ma obskakovala ako osobný asistent, za čo jej ďakujem a doniesla mi ešte polovičnú zeleninovú polievku. Tú som zjedol v chate, kde som pokecal so Soňou, prehodil gely z z chrbta vesty do vreciek a vyrazil som. Ešte predtým som si aj tu namočil v miestnom bazéniku čapicu a vydal sa nazad 2 km na hrebeň.

Teraz som cestu ale vyklusávala  v podstate na pár pasáží vybehol až hore. Slnko bolo ešte silné, tak som sa stále šetril, už ma ale boleli nohy zospodu a bolo cítiť mokré prepotené ponožky. Nevzal som si druhé, nechal som ich v dropbagu v cieli, veď načo. Začali sa mi trošku robiť malé pľuzgiere na pätách, ktoré pri dopadoch boleli, ale nelimitovali. V skratke, došľap nebol ideálny na ľahko, ale vedel som bežať. Nohy mali aj tak už nakúpené a ja som sa hore v sedle zase pozdravil s nejakými povzbudzovačmi a vydal sa na Veľký Kriváň. Ten, kde Kotlebovci boli oslavovať. Ešte predtým som stretol Maťa Detvaja, ktorého dosť motalo a vyzeral strhano. Pýtal sa ma, ako ďaleko a keďže bolo 15 min do uzavretia chaty, povedal som mu, že ďaleko. Možno som ho tým aj mentálne sundal, tá cesta bola fakt dlhá a asi by mu moc času ďalej neostalo. Pri odbočke na Kriváň aj mnou lámalo, že prečo ísť hore, ale potlačil som tieto hovadiny, aj výhľady na lanovku, ktorá lákala zviezť sa dole a skončiť nazad v Terchovej. Vyšiel som hore a urobil fotku a zase zbehol pomaly dole (cestou sa ma jeden pýtal, či tam je kontrola, tak som mu takticky povedal, že asi hej, lebo to vyzeralo, že nepôjde, čo mi príde ako svinstvo - mimochodom chalani mi vraveli, že videli viacerých, ako tade prešli len spodkom a vyhli sa Kriváňu, ale to nech si spytujú svedomie sami). Na kameňoch ma celkom boleli nohy, nie sú zvyknuté, ale potom následoval zbeh hlinenejším chodníkom cez pekelník, Bublen kde som si v prameni zase omočil čapicu a vydal sa na Kriváň, teraz ale Malý. Trošku som sa vytrápil výstupom, ale potom už som vedel, čo ma čaká z Mašle. V Sedlo Priehyb som obehol Moniku, ktorej bolo zle, ale pomoc nechcela tak som sa ešte s jedným Čechom vydal cez Biele Skaly, ktoré som popreliezal. Tu som už bol značne pomalý a a keď som dobehol na Suchý, bolo mi jasné, že za 3 hodiny to na chatu nedám. Občas na hrebeni zafúkal aj studený vetrík, ale voda do mňa išla a mne už ostávala posledná fľaša, ktorú som dopil. Veď už len zbeh a mala by byť chata.

No lenže zbeh bol celkom náročný na nohy, aj som to moc nebežal, až od sedla Vráta a do lesa. Tu som sa s Čechom naháňal, ale ubehol mi v nekonečne dlhom singláči, ktorý miestami bol o preliezaní, ale potom sa to už upravilo a konečne som bežal. Podľa km na hodinách som vedel, že o chvíľu by mala byť chata, lebo tento úsek bol dlhý 16 km, ale keď som obehol bežca a zbadal studničku, musel som sa napiť. Vypil som hneď fľašu tej najlepšej studenej vody a doplnil ju druhou a už som bol na Chate pod Kľačianskou Magurou. Tu ma najskôr foťákom vítal Miško, s ktorým som prehodil pár slov a potom Miro. Nebolo moc času, mal dobehol som 33 minút pred uzavretím chaty a ostávalo mi do cieľa na splnenie limitu 1,5 hodiny. Medzi vtípkami a doplnením vody mi povedal, že ma čaká náročný zbeh 700 výškových dole a posledné 2 km relatívnou rovinou, ale že mám pridať, lebo prvý to dal za 40 minút. Tak som sa rozlúčil, vypil colu a bežal dole. Predtým mi ale hore ešte vbehli bublinky do nosa a začalo ma napínať, čo Mira dosť rozosmialo a druhý deň mi písal, či som to bol ja, či jeleň.

Obehol som medvedie hovno a spolu bežal dole. Ja jednom mieste som zakufroval a keď som sa vracal, narazil som na Čecha a tak sme bežali spolu dole. Mňa ale už dosť boleli chodidlá a otlaky na pätách, tak som šiel pomalšie a dole som bol vďačný za rovinu. Posledné 2 km som hod obehol, ale povedal mu, že ja bežím ďalej a tak som bežal už celý čas až do cieľa kde ma čakal už Maťo a Janči s Dančim.

Môj čas bol 14:28 a tak som dobehol 32 minút pred. Záver mi trval hodinu a tak som stihol limit a dostal medailu.

Ak si to pozorne čítal, tak dosť ďaleko od odhadovaného, ale nakoniec som zaň rád, že som to vôbec stihol a nevzdal to. Lenku som nestihol, Magda už preč, ale bola tu aj Peťa, aj Braňo, ktorí ďalej nešli.  Už mi ostávalo si len chvíľu posedieť, dať si kofolu, radler, osprchovať sa v studenej vode, prezliecť a unavení ísť domov. Našťastie nás zobral Maťo, takže to bolo v pohode.

Keď si teraz pozerám výsledky, tak som dobehol 70 v celkovom poradí na trase 50 km. Z 333 nahlásených neprišlo 14, takže reálne nás bežalo 319. Dobehlo len 78, čo je 24%. Zvyšok bol CUT a DNF. Poslední došli 7 min pred koncom a u 100 to nebola tiež žiadna výsledková sláva. 

Každopádne beh je to ťažký, ukázal mi bez ohľadu na počasie, čo ešte zlepšovať. Ale aby som nebol kritický, niektoré veci som si asi vyladil, ako napr. stravu a pitie. Lebo keď som to dal v takom teple, aj keď len na 56 km, tak ma to nabilo celkom optimizmom a môžem pokračovať ďalej.