Quo Vadis, Centurion?

"Fortis est non pertubaris in rebus asperis." Cicero

Silní nepoľavia čeliac nepriazni. Tak znie táto známa veta a ja zámerne tu používam latinské frázy a názvy, lebo Ultra Trail Vipava Valley (UTVV) je nimi pretkaná.

Celá akcia sa koná vo Vipavskej doline, neďaleko talianskych hraníc (Terst je asi 25 minút autom), takže Rímanov zvolili správne. Úrodná dolina sa tiahne od Novej Gorice až po oblasť zvanú Kras. Tiahne sa popri rieke Vipava, takže je úrodná a Rímania tu určite pestovali révu. Väčšinu údolia tvoria romantické dedinky s charakteristickými bielymi domčekmi so škridlovou strechou, úzkymi uličkami, majermi, hradmi a kostolíkmi. Ešte charakteristickejšími sú kamene na strechách, ktoré zaťažujú škridle z jedného jediného dôvodu. Vietor. Jeden z najvýznamnejších fenoménov, ktorý formuje túto dolinu a jej život je silný nárazový vietor burja (bóra), ktorý v zimných mesiacoch dosahuje až 200 km/hod. Častokrát sa stane, že kvôli bóre sa zavrú aj školy, ľudia sa pozatvárajú doma a život sa zastaví aj na 2 týždne.

Ale späť k behu. Ten je inšpirovaný Rimanmi a teda aj všetky trate majú také názvy. Jedna z nich je 110 km dlhá trať Centurion s prevýšením +4500.

V rímskej armáde počas klasického staroveku bol centurion (stotník) veliteľom vojenskej jednotky pôvodne pozostávajúcej zo 100 legionárov. Veľkosť storočia sa časom menila a od prvého storočia pred naším letopočtom sa počas väčšiny cisárskej éry znížila na 80 mužov. Centurioni boli povýšení za príkladného vojaka, od ktorého sa očakávalo, že sa potom stane prísnym veliteľom svojich podriadených, že bude vpredu viesť svoje jednotky príkladom a pomáhať pri koordinácii storočia. V rímskej légii boli storočia zoskupené do kohort a velil im ich najstarší stotník.

Podľa textu z piateho storočia o rímskej armáde sa od stotníka vyžadovalo, aby mal početné elitné črty: "Centurion v pechote je vybraný pre svoju veľkosť, silu a obratnosť pri hádzaní vrhacích zbraní a pre svoju zručnosť v používaní svojho meča a štítu; skrátka za jeho odbornosť vo všetkých cvičeniach. Má byť ostražitý, umiernený, aktívny a pripravený plniť príkazy, ktoré dostáva, ako rozpráva; Prísny v cvičení a udržiavaní správnej disciplíny medzi svojimi vojakmi, v tom, že ich zaväzuje, aby vyzerali čisto a dobre oblečení a aby mali zbrane neustále vyčistené a lesklé." -  Vegetius

Centurioni museli mať aspoň 30 rokov, byť gramotní (čítať písomné rozkazy), mať odporúčacie listy a aspoň niekoľkoročnú vojenskú službu. Ako veliteľ musel byť stotník schopný udržiavať morálku svojich jednotiek v pokoji a inšpirovať svojich mužov v boji.

Pekne vymyslené a ako príbeh sa to celé na ultra hodilo.

No ako odbočka by to stačilo. Keď som si pozrel profil trate a pomer vzdialenosť a výškové metre, tak som si povedal, že dám tú 100. Zvažoval som aj prvú stomíľovku (našťastie zasiahol Peťo a povedal mi, že na úvod sezóny radšej nie - čo mu ďakujem, lebo dať by som ju dal, ale vytrpel si dosť, ale k tomu neskôr). To bolo ešte minulý rok, keď som chytil lacnejšie štartovné. Keď som to vravel Maťovi, povedal mi, že ide aj on. Ubytko som mal zajednané, rozšíril som ho na dvoch, no a tak už len trénovať a trénovať. Aspoň nepôjdem sám.

Ako šiel čas, začal som si pomaličky uvedomovať, že sa to blíži a plánovať si stratégiu. Veľa videí som o behu nevidel, ale zato Juro tam bol a odbehol to minulý rok za 23:13. Tak mi v skratke povedal, že mali veľmi teplo, že asi napálil začiatok, kde bol celkom rýchly a záver išiel už veľa krokom. Technický terén v ktorom nevedel behať, makadam a ubolené nohy boli toho príčinou. Keď som si pozeral trasu, uvedomil som si, že čas na začiatku a konci s vinicami bude asi behateľná a kopce budú horšie. Ani nie prevýšením, ale terénom. A keďže u mňa to dosť ovplyvní výkon, tak čím suchšie, tým lepšie. Ale veď sa to beží koncom apríla, tak bude pohoda. Urobil som si klasicky 3 scenáre, Jurove časy som si stiahol a napasoval moje. Najskôr mi podľa odhadu (podotýkam, že to bol len odhad a vôbec som netušil, čo tam bude) dospel k času skoro ako mal on. Tak som začal čisto matematicky to skresávať na výsledný čas okolo 20,5 hodiny, čo som bral ako možne dosiahnuteľný. No a úplne ustrelených 18,5 v prípade, že všetko klapne. Počítal som s tým, že ja kráčať toľko nebudem a budem mať dobré tenisky, ktoré ma podržia. Vedel som, čo dokáže makadam z Lavareda. Takže ak zrýchlim o trošku, už aj keď budem kráčať budem rýchlejší ako Juro. Lenže počasie chcelo všetko inak...

Pred odchodom nám došla správa, že sú kopce pod snehom a aj kvôli chladnému vetru bude povinná výbava vrátane teplých vecí. Takže sme dobaľovali a riešili, čo si zobrať. Prišiel deň odchodu a ja som pobalený, pričom som si nachystal rôzne veci, nabalil gély, zobral dokonca aj dvoje tenisky, išiel za Maťom do Bodywordu, kde sme mali zraz a odchod. Inak to som riešil dosť dlho, v ktorých teniskách pobežím. Oboje boli Scarpy. Spin planet má aj Peťo, perfektne mám v nich stabilnú nohu, makadam ma netrápil, keď som behal tu na Slovensku a zabehával ich. Lenže sú trošku širšie a lieta mi v nich trochu noha (Peťo nosí dámsku verziu, ale na moju nohu už také nerobia). Viac ich doťahovať nie je dobré, lebo neviem odhadnúť, kedy sa mi prestane prekrvovať noha, ktorá pri ultra prirodzene napuchne. Druhé som zabalil Infinity Spin, ktoré pri testovaní sedeli ako uliate, ale nie je v nich taký stabilný došľap a toho som sa na makadame bál. Dokonca majú aj Vibram podrážku, tak dobre držali na skalách. Lenže viete ako to je, testovať niečo na max 40 trati je iné, ako na 100. Častokrát sa mi to ukáže až po 50-60 km. Podobne aj ako stravavovanie.

Ale tak nazad. Nakoniec sme išli 4 zo Slovenska. Ja s Maťom a prišla aj Zuzka a Julo zo SUT, ktorí ale išli 160 km trať. Vyrážali sme okolo 10 hodiny a cesta nám ubehla rýchlo, všetkých sme vás poohovárali a keď sa vám čkalo, tak to preto haha. Nie, fakt sme si sadli a sme sa nasmiali. Čo nás trápilo bola predpoveď počasia. Už od Viedne začali zasnežené hory a v diaľke bolo vidieť lejaky, ktoré sme dobehli. Takže super, toto mi "vyhovuje" šmykľavý nestabilný terén na zbehoch, ale nejak som to extra v hlave neriešil. Veril som, že bude dobre, aj keď po minulom Terste sa mi celý deň v daždi behať moc nechcelo. Tak som sa s tým zmieril, že bude asi búrka, asi ten Terst a okolie inak nezažijem. Vedeli sme, že sa to má poposúvať, ale v piatok ešte malo pršať, v sobotu pomenej. No a dovtedy tam snežilo, bola zima, takže sme očakávali sneh a blato na hrebeni určite. No nejako už bude.

Po 6 hodinách sme dorazili na miesto činu. Keď sme vychádzali z tunela, po pravej strane bol Nanos, kam sme mali zamieriť ako na prvý +1200 kopec. To bude v pohode, neriešim to. Ajdovčina je malá dedinka, či mestečko som 6000 obyvateľmi. My sme bývali v centre, asi 2 min od štartu. Ale Zuzka s Julom 9 km mimo dediny, lebo už nič nebolo voľné (celkovo tam bolo málo ubytovania už keď som to zháňal ja). Tak sme ich išli odviezť. Ale to sme nevedeli, že aká cesta to bude. Do kopca serpentínami cez vysekané tunelové brány v skale, kade prešlo jedno auto až hore, kde už zrazu bol sneh. Ešte že mal Maťo zimné gumy. Potom ešte trvalo, než sme našli konkrétny dom, lebo boli to lazy. Nakoniec to bolo kúsok od občerstvovačky Otlica na 60 km, kde bol drop bag. Zuzke baby vraveli, že nech si užije s nami cestu. Tak kým si ju chúďa užívala v aute so Mnou a Maťom, lebo sme do nej šili (Zuzi sorry, vieš aké viem mať debilné poznámky), tak tu do nej šil už aj Julo. Ale je to ultráčka, zvládla to a nebola zdutá ako koza. Aj keď asi aj mala právo. Hlavne si vzali teda obaja svoju povinnú výbavu a išlo sa nazad do dediny na registračku a pre BIP. Ja som ešte písal domácemu, že nestíhame do 16-tej a tak sme mali kľúče v schránke, takže sme odniesli veci a vybalili našu povinnú výbavu na kontrolu.

Registračka a EXPO už prebehli rýchlo. Síce nám kontrolovali všetko, musel som im ukázať aj píšťalku na veste, nestačilo len povedať, že tam je. Ešte chcela po mne vidieť aj dlhé oblečenie a jedlo. Tak som jej vravel, že to mám na izbe, že to snáď nebudem nosiť sebou a bez toho nepobežím. Prešlo to, dostal som balíček, tracker na sledovanie a mohli sme ísť preč. Ešte sme tam stretli aj Miloša, ktorý tam mal stánok a mal bežať tiež 110 km. Pokecali sme, porobili nejaké fotky a išli odniesť veci na izbu a rýchlo sa najesť do pizzerky. Tam sme pokecali a išli každý svojou cestou. My spať na izbu a Zuzka s Julom za Milošom, ktorý ich bral hore autom (býval kúsok od nich).

Noc bola celkom v pohode, aj som sa nejako vyspal, aj keď jasne, riešil som nad ránom v hlave, že čo bude. Vedel som, že cez deň mám čas ešte dospávať, lebo štart sme mali až o 22:30. Ráno som sa išiel rozbehať trošku po trase. Dobehol som až k mostu, kde sa začínalo prvé stúpanie. Dovtedy to bola pohoda po poľnej makadamovej ceste. Potreboval som si overiť jednu vec, či v hrubších ponožkách mi nelieta tak noha. Sedela. Tak som si povedal, že aspoň prvú časť dám v hrubších, hore môže byť aj sneh a zima, potom na 60 km uvidím, či niečo zmením a čo. Do drop bagu som si odložil aj ponožky, aj tenisky. Inak viete ako spoznáte civilizovanú vyspelú krajinu? Áno, podľa vodičov. A Slovinsko je 30 rokov pred nami. Už pri výkluse mi každý zastal, keď som chcel prebehnúť autom a to aj mimo zebru. Cez mestečko jazdili normálne, ako ľudia. Horšie boli ale na tom moje nohy. Nič ma nebolelo, ale cítil som sa akýsi unavený. Tak som zvyšok dňa strávil ležaním v posteli, pospávaním, pitím, jedením. Ešte sme boli v miestnom nákupnom centre a odniesť drop bag a najesť sa. Špagety boli super, chutili mi viac ako pizza zo včera. No ale štart sa blížil a ja som ani nemal nejakú extra náladu sa obliecť a vyraziť. Neviem, či to bolo Maťom, ktorý vravel, že by ostal aj ležať. Ale keď som mu vravel, že na štarte ho to prejde, tak aj bolo. Tam už bol namotivovaný, ale ja stále v takom zene. Tak sme sa obliekli, zarobili nápoje, nasadil som si šošovky a navazelínoval, čo bolo treba a vyrazili sme na štart.

Štart bol urobený pekne. Hrala hudba, fotili nás tam, natáčali rozhovory a tak sa to tam začínalo plniť. Stretli sme aj Miloša a chvíľu sa bavili. No a tak o chvíľu bolo 22:30 a za červeného svetla z fakiel rímskych vojakov sme prebehli uličkou ľudí a vybehli z mesta. Ja som klusal veľmi pomaly, ani sa mi extra nechcelo a za druhé som si povedal, že si budem držať nízko tepy. Pôjdem na pohodu a po 80 km uvidím, ako na tom budem so silami a tam pritlačím. Vedel som, že hrebeň bude ťažší a tak som chcel pošetriť sily. Išiel som naľahko, len v brynje tričku, dlhom tričku a veste. Elasťáky som mal od začiatku, lebo tak to malo byť (aj keď niektorí tak nebežali a vraveli, že budú diskvalifikovaní, o čom dosť pochybujem). Takže najskôr sme bežali známym poľným úsekom, Maťo bol kúsok vpredu. Na mňa to bolo rýchle. Za spomínaným mostíkom sme vošli do prvej dediny Dolenje a išlo sa hore. Makadamom a kamennou cestou. Zámerne som si hľadal hlinené pasáže, šetril som nohy, aj keď nič ma netlačilo. Cez les a vinohrady sme sa nakoniec dostali na prvú občerstvovačku v prvej dedine Planina, kde som ani nezastavil. Načo. Vody som mal dosť, geloval som podľa seba.

Vošli sme do singláčov cez les kde sa raz išlo hore, raz dole. Maťo bol stále kúsok predo mnou a v podstate som ho dobehol až za dedinou Slap. Prebehli sme okolo hradu nad dedinou Lože, kde nás vyfotili (pochybujem, že nejaké fotky tu použijem, lebo čo som pozeral, tak nič za 30 eur nestojí) a potom sme prudko odbočili do ľava a vbehli na prvú občerstvovačku. Maťo tam už stál a ja som len prebehol okolo a povedal mu, že idem ďalej. Zobral som 1 banán a bežal. Čas som mal 1:37, čo som bol cca okolo času na výsledný reálny čas 20:20. Ale tam sa to delilo len 5 minút od rôznych scenárov, toto nebolo smerodajné. V podstate som si to ani nesledovala išiel všetko na pohodu bez predikcií.

Z dediny sme vybehli vinohradmi zbehom dole a ja som vedel, že ďalšia občerstvovačka bude dôležitejšia. V diaľke som počul burácanie hudby z predošlej. To bol taký chyták na ľudí, vonku horel oheň. Super nálada, veľa ich tam stálo. Strácalo čas. Maťo ma o chvíľu dobehol a išli sme spolu. V diaľke bolo krásne vidieť mesiac, ale ja som nič nefotil. V tme by to ani nebolo dobre vidieť. Za dedinou Podraga sme zabočili do prava a začali stúpať. Než sme mali prísť na prvé vážne stúpanie, tak sme museli prejsť týmito 2 cca +400 kopcami. Prvý bol za mnou a druhý sa tu črtal. Vedľa mňa prešla známa postava. Miloš. Išiel bez paličiek a ani som mu nestíhal. Ale ani som nechcel, ja som si išiel svoje na pohodu. Maťa som síce predbehol v stúpaní, ale netlačil som na pílu. Po dosiahnutí vrcholu Sveti Socerb, ktorý nemal snáď koniec, sa to zlomilo a bežalo sa dole. No nebol to pre mňa úplne ľahký zbeh. V svetle len čelovky boli občas kamene a korene, aj ma niektorí predbiehali. Ale nepúšťal som to, nechcel som si rozbiť nohy hneď na úvod. každopádne som bol rád, keď som sa objavil v dedinke Podnanos. Mal som 2:58 odbehané a bolo treba sa občerstviť. Čakal ma najvyšší výstup +1100 na kopec Nanos s ktorým nás všetci strašili. Tak som si zarobil nápoje, vyhodil staré obaly, dal nejaké ovocie a vydal sa smerom na kopec. Časovo som bol presne podľa reálneho limitu. Pri odchodte ma pozdravil Maťo, ktorý tam dobehol a odvtedy som ho už nevidel.

Začali sme hneď stúpať a za mňa sa zavesila 3jica chalanov. Asi som mal dobré tempo, ale mne liezli na nervy, tak som ich pustil, lebo by ma uhnali. Prešli sme popod cestu, ktorou sme pred 2 dňami prišli, a po začali stúpať. Občas sme sa napojili na asfaltky, ktoré boli úplne behateľné s miernym sklonom. Ja som ich ale kráčal, nechcel som sa vyšťaviť. Kým dole bolo teplo a ja som bol dosť spotený, hore už začalo pofukovať. Síce som stále mal len vestu, ale keď sme prešli cez veľké cikcaky pod kopcom Strmec a začali ťahať traverzom hore, vietor pribudol. Cesta taká klasická Veľká, či Malá Fatra. Občas sa to zlomilo do zbehu a potom už bolo len stúpanie. Už som videl červené svetlo vysielaču, kde mala byť aj chata a občerstvovačka. Neviem, prečo strašili, že zima a oblečenie. Zatiaľ všetko v pohode.

No trošku som vytriezvel, keď som zistil, že to bola len väčšia ledka. A za ňou nastával úsek hmly. Hm, takže tu asi na vysielač neuvidím. Nevadí, veď to je len taká dlhšia Ploská. Vietor by sedel, hrebeň a terén skôr na Krížnu. Ide sa ďalej a ja som pomaly vošiel do hmly. Vošiel do hmly a snažil sa sledovať chodník. Miestami bol označený, ale miestami to bolo horšie a delil sa na viac iných. Do toho hmla zhustla a svetlo čelovky teda narážalo do bielej steny. Začalo mi byť zimšie, naokolo sneh, tak som si navliekol bundu a zakuklil sa. Ďalšie červené svetlo, potom som zbehol z chodníka na súbežný, tak som s avrátil a zrazu som stál hore na lampášmi vysvietenej hornej stanici vysielača. Po jeho obehnutí som bol na občerstvovačke Nanos. Čas 5:15 a ja som bol 15 minút za reálnym časom a 15 pred Jurovým. To som vtedy nejak nesledoval, len som mal o tom trochu prehľad. Chlapec v rukaviciach a páperovke mi ponúkal jedlo. Ja som si len vypýtal polievku, čo bol teplý vývar a dal som si proteinovú tyčinku v domnienke, že to je čokoláda. Polievka zahriala, ale tyčinku som za stanovou vypľul. No a bežal som dole.

Bežalo sa asfaltkou a štrkovou cestou, nakoniec sa odbočilo po lúčnej. Horšie bolo, že mi začalo krútiť brucho. Bolo to asi aj z tej zimy, to sa mi občas stáva, tak som si nechal bundu na sebe, aj keď sme vbehli k lesu. Čakal ma totižto 18 km zbeh do dediny Vipava. Všade sneh, ktorý sa začal topiť a meniť na blato (možno to bolo aj rozbehaním po 160 km bežcoch a tými predo mnou). Došľapol som na jeden blatový strmší úsek začínajúceho zbehu a prásk. Už som sedel na zadku. No super. Takže teraz nastalo to, čoho som sa obával. Blato a mokré kamene, so snehom. Začal som hladať úseky s trávou, tam mi tenisky dobre držali. začali ma obiehať nejakí bežci, aj miestny Paťo Hrotek. Toho som tak nazval, lebo mal horské nohavice, normálne tričko a batoh, len bežecké dynafity. A ten si to po blate nejak scupital, čo o mne sa nedalo povedať. Nakoniec ale začali makadamové cesty a lesné chodníky, ktoré sa zbehnúť už dali. Problém boli kvadricepsy, ktorým zbehy dávali zabrať a tak som šiel pomalšie, aby som ich nerozbil úplne. Niektorých som aj obehol, ale stále mi krútilo brucho. No nič, vojdem do lesa a usadím sa. tak aj bolo, našiel som si strom a tralala. Plesk ako keď hodíš maltu na stenu. Ale dôležité bolo, že sa mi uľavilo a odvtedy už sa mi bežalo dobre. Začalo aj svitať a tak som mohol vypnúť čelovku a už som čakal na to, až ju dám z hlavy dole, lebo už ma tlačila na hlave. Strčil som ju do bežeckého opasku a začal aj fotiť. Pokus hore na Nanose nestál za nič, bol tam len čierny obraz s bielym svetlom. Pomaly som po makadamovej ceste prebehol k zrúcanine vipavského hradu Stari grad, niečo ako náš Pajštún, no a už som bol v malebnej dedinke Vipava. Tu to bolo naozaj pekné. Obehol som námästie, ktoré opravovali, no a vbehol na občerstvovačku. 7:59 a časovo som bol na tom rovnako, ako na Nanose. Doplnil som fľaše, dal nejaké pomaranče a čokoládu a vyrazil. Dobre som videl zo zbehu nad kopcom, čo ma ešte čaká a nebolo mi to teda jedno. Ale aspoň už išlo svetlo, aj keď zima bola dole riadna, lebo dole sa držala rosa a hmla nad poliami.

Prebehol som cez dedinu a okolo kasární z prvej svetovej zabočil do prava a cez pole dlho rovno. Ľudia tu venčili psov a ja som bežal a dobiehal bodky v diaľke. Čakal ma totižto ďalší nástup cca +800, ktorým som sa mal dostať na hrebeň. Nazval by som to ako 2x Sidorovo. Nebolo to technicky náročné, ale prudšie stúpanie, cikcak hore. Takže žiadne lamentovanie nepomôže, len stúpať. Dobehol som tých z diaľky a predbehol ma jeden asi Nemec/Rakúšan. Ale úsek to bol pekný, pekné stromy no bol som už rád hore. Tam pod kopcom Sončnica tí predo mnou zazvonili na zvonček, čo som ja odignoroval a na hrebeni som sa rozbehol pred nich. Nastalo ťahavé lezenie hore dole, po vlnitom kamenistom teréne. Občas sa to bežať dalo, občas nie. Ja som tu aj veľa fotil, asi najviac fotiek, lebo bol pekne vidieť hrebeň a už bolo vidno (aj keď kvôli mrakom nebolo jasno). Zeleni Grič, Kraguljc, Pravi Vrh, Črne Stene. Všetko to bolo také kráčavo behateľné, skalnatý terén, po ktorom sa extra bežať nechcelo. Nohy začali cítiť všetky tie skaly a zbehy, čo sa naakumulovali. Najhoršie bolo, že pod nami bola dole Ajdovšina, kam sme mali dobehnúť. A ja som bol len v polke trasy. Pozrel som sa, kam až mám bežať a nazad a pritom som kúsok od tade. Dokonca som počul hudbu z dola a ako odštartovali nejakú časť závodu.

No nič, ide sa ďalej, čakala ma vysnívaná Otlica. Občerstvovačka, kde bol drop bag a s tým spojené prezliekanie, prezúvanie. Ale najskôr sa treba ešte dostať z tohoto hrebeňa. Už som chápal, keď Juro vravel, že nebehateľné úseky. Na Slovensku bežali akurát Kras, tak sme to mali asi telepaticky prepojené. V pravo už boli vidieť osady z Angelska Gora a na ľavo mal byť skalný úkaz Otliško oko, ktoré sme my ale nevideli. To by sme museli zbehnúť dole z trasy ako pár turistov, ktorých sme občas stretli. Ale nakoniec cez lúku a okolo príbytku sme dobehli na Otlicu, kde som vbehol hneď dnu do miestnosti. Čas 11:22 mám evidovaný po tom, čo som odišiel. Na tomto úseku som stratil veľa, lebo som tu mal byť podľa reálu za 9:25 (a občerstvovačka), Juro bol 10:13. Takže hodina sklz. Nevadí, vtedy som to tak nevnímal a zobral som si drop bag s vecami. najskôr som si prezliekol brynje, v ktorom mi už bolo teplo a dal sportful sieťku. Na to soms i dal cyklistický dlhý dres a vymenil ho za prepotené triko s dlhým rukávom. To som si asi mal nechať, lebo v drese mi potom bolo teplo, aj keď mi prišiel tenký a dal sa rozopnúť. Okrem toho som si doplnil nové gely a nápoje a bolo. Tenisky som nechal tak, nemenil som ich. Ani ponožky. Po skúsenosti s Lavaredom som vedel, že neradno to meniť, aj keď mi bolo jasné, že hrubá ponožka spotená noha nie sú ideál. Niektorí tam zasypávali nohy pudrom ako keď cukruješ buchty. Ešte som si doplnil vodu, dal si polievku s perličkami, nejakú čokoládu, banány, colu a odišiel rýchlo preč.

So mnou vyšla aj jedna Belgičanka, ktorá sa tam lúčila s priateľom a jedla ešte na Krupičku balík chipsov. Chvíľu som išiel za ňou po ceste, pohľad to bol dobrý, ocenili to aj miestni chalani, ale keď som videl dom Zuzky a Jula, cesta sa stočila dole a ja som jej utiekol. Zbehlo sa dole na Dolski Maj a potom sa šľapalo hore k ceste. Obiehali sa nejaké serpentíny, čo sme sa škriabali autom, ale v realite sme ich išli hore aj my, len lesom. Vedel som, že sa musím dostať k ceste, lebo sme tam videli z auta fáborky. Tak aj bolo. Ale pred tým ma začali obiehať prví 30 km závodníci. Bolo vidieť, že mali čerstvé nohy, ale niektoré technickejšie pasáže by som asi ja tak nedal ako oni. Blato a skaly. Napojili sme sa na cestu a mňa obehol jeden pretekár, ktorý o chvíľu začal stáť a kričať od bolesti. Kŕč do nohy. No tak to ti teda nezávidím som si povedal a bežal ďalej. Pri zastávke bola odbočka do lesa. Boli tu aj fotografi, ale mne urobili len blbé fotky. Fakt nič poriadne z tohoto závodu nemám (nejaké sem dám s logom, lebo za to platiť nebudem).

Začali sme sa ťahať smerom do lesa. Čakal ma posledný väčší cca +500 výstup. Išlo sa lesom po vyšľapanom chodníku v snehu. Mňa obiehalo viac a viac 30tkárov. Potom sme sa napojili na lesnú cestu, ktorú som kráčal a nebežal, až ku chate Koča Antona Bavčerja na Čavnu. To bola len prvá chata, kde nič okrem fanúšikov nebolo a musel som zbehnúť dole technickými kameňmi a blatom, ktoré som samozrejme išiel ako posratý, lebo už tu zase pršalo a obehnúť kopec Mala gora k druhej chate Koča na Mali gori. Čas 13:44 a ja som bol len 30 minút za reálnym odhadom. Zato Juro tu bol až 15:32, takže tu dosť stratil a ja som vedel, že sa držím cca na 20 hodín výsledný čas. Tento prehľad som nemal, len som si to nejako kalkuloval v hlave. Veď už len nejaký zbeh a traverz, zase zbeh a bude rovina a ja to môžem prebehnúť. Doplnil som vody, dal si 2x colu a vydal sa smerom ďalej. Občerstvovačka bola rozdelená na 2 časti, 30tkári ju mali vedľa a bežali dole z kopca, my hore. Tu som obehol černošku, ktorá išla 160 km a nakoniec dobehla až v nedeľu, keď si Zuzka okolo 12:30 preberala medailu za 2. miesto.

Keď som vyšiel z lesa v diaľke som videl ostrý kopec Kucelj, kam sa všetci driapali. Technicky taká Ploská od Borišova, proste som začal kráčať a bol som hore. Zase som si porobil fotky, lebo bolo slnečno, ale bundu som si nechal, kvôli vetru. Začal zostup dole, ktorý sa dal miestami kráčať, miestami pobehnúť až cez nejaké technickejšie pasáže k časti Ušja vrata. Tu som nevidel fáborku, tak som nevedel, či do prava, či do ľava. Hodiny ukazovali vľavo, ale kostol,kam sme mali ísť bol v pravo. Tak som išiel podľa hodín. Nevidel som nikoho z tých čo boli na kopci pred sebou, ale veril som hodinám (občas bola totižto trasa inak vyznačená, ako v gpx). Napojil som sa na makadamovú širokú cestu a pomaly bežal dole. Nohy dostávali zabrať, už sa mi robili trochu pľuzgiere na malíčkoch, ktoré to vždy odnesú. Technické a vlhké zbehy predtým boli dôvodom. Niektoré časti boli hrubé makadamové skaly. Ale zbadal som babu (čo ma obehla pri stúpaní od zastávky) s chalanom, ktorí boli na kopci. Oni kráčali, ja som bežal. Nie neprestanem, idem ďalej a tak som ich pri vstupe do traverzu, ktorý bol na konci cesty obehol. Srednječavenska sa volala a začala krásne. Hlinený úsek ako v Karpatoch. Síce v strmej stráni, ale konečne hlina. To sa to bežalo, ešte si vravím, že nič si nehovor, lebo sa to posere. Tak sa aj stalo.

Cesta sa zmenila na skalnatú, ktorú som už kráčal. Lebo vyčnievali tam rôzne skaly, ktoré nedovolili pravidelne bežať a zakopnúť tu fakt nechceš. Obehli ma asi aj nejakí 3 ľudia a došiel som ku kamenným lavínam. Úplne ako DUT z Chorvátska. Pod kopcom Sekulak som ostal stáť v kamennom žľabovom násype. Teraz kade? Pozrel som sa hore a došlo mi, kade. Zbadal som tam 1 chalan hore, tak som sa cikcakom vydal za ním po posúvajúcej sa suti. Keď som bol hore, musel som sa pretraverzovať okolo pekného skalnatého zrázu, tak som sa radšej nepozeral dole. Ešte pred ním som si urobil fotku, lebo dole sa driapala baba, ktorá tiež ostala najskôr stáť.

Následoval traverzový úsek po skalách v krovinách, ale už som zbadal v diaľke aspoň kostolík Vitovski hrib, kde mala byť občerstvovačka Vitovlje na 80 km. Cesta bola nekonečná, potom nasledovali zbehové hlinené pasáže. Kráčal som, nebežal. Obával som sa, že mi bude šmýkať, ale bolo to len pár úsekov. Potom ešte cesta lesom a malé stúpanie a keď som obišiel kostol, stál som pred stanicou. 16:01 a ja presne hodinu za mojím želaným reálnym časom. Toto som ale nevnímal, vedel som, že bude nasledovať zbeh a konečne budem dole, kde budú už len vinohrady. Rýchlo som si dal polievku, ktorá aj keď bola teplá a mne teplo, pomohla. A bežal som ďalej. Teraz by som to mohol rozbehnúť konečne. Nohy unavené, ale hlava vládala bežať.

Tak som sa rozbehol lesnou cestou dole a potom ťahavým lesným traverzovým chodníkom popod ten traverz, ktorým som pred chvíľou bežal hore. Občas som stretal ľudí, ktorí venčili psov, či povzbudzovali a ťahal sa po ceste až som dobehol na singláč v lese. Tým ďalej až sa terén zmenil a prudko dole som sa dostal k potoku Ravenščak, kde bolmalý vodopád a rôzne drevené lavičky. Nakoniec som zbehol do dediny Črniče, kde som minul cestu a cez vinohrad a poľné lúky sa vynoril pri cintoríne Batuje, kde už to bolo len pár metrov cez nadjazd k športovému parku. Tu už na mňa mávali ľudia z občerstvovačky a konečne som bol tu a v nohách 88 km + 4000 a čas 17:31. Chýbajúcu hodinu som stiahol na 45 minút a nezdržiaval sa. Len sa napil coly, doplnil ich ionťáky a vydal sa na druhý dlhý úsek celého závodu, 17 km a posledných +460 výškových metrov do dediny Planina, kde sme sa odpájali.

Ako som si to ale idealizoval. Konečne budem dole a bežať. Hej, ale nohy boli ubolené, už som mal pľuzgiere aj na pätách a mňa čakalo nezmyselné ťahanie sa aspoň 10 km, aby som sa dostal z druhej strany údolia cca na úroveň Ajdovčiny. Prebehol som cez Batuje, zbehol k železnici k fabrike a tam popri ceste poďme ho. Akože fakt sa mi už strašne nechcelo, takže som občas aj bežal. Občas kráčal. Cesta nekončila a baba, ktorá so mnou prišla na občerstvovačku mi tu utiekla. Dobehol ma aj jeden chalan, ktorého som raz obehol ja. To už sme bežali po poľnej ceste vedľa rieky Vipava. Pýtal sa ma anglicky, že ako sa mi ide a ja že ok. On že jemu nie dobre a bežal ďalej. Hm tak nedobre a si sa mi stratil? Tak to nejak nesedí. na konci úseku, ktorý mi teraz podľa mapy ani neprišiel tak dlhý, ale asi únava, otlaky a nuda na trati mi ho predĺžili, som prekročil potom a zabočil do kopca Počivalec. Z tade som sa dostal do osady Pečenkovi, kde lietal chlapec na malej motorke. Všetky tie usadlosti, či dediny, sa mi zlievali, prišli mi rovnaké. Cesta sa ťahala vinohradnými makadamovými cestami. Obehla ma aj tá baba z násypu ešte s jedným mudrlantom, ktorý ma viac menej sprevádzal od stúpania "Sidorovo 2x" a zaradil s ak nim ďalší bežiaci. Videl som, že sa skamarátili zoznámili a bežali preč. Nechcel som nikoho vidieť. Obehol som aj toho, čo sa mu bežalo ťažko. Už kráčal. Prebiehal som rôzne úseky, kde ľudia pracovali na poliach a vinohradoch, po plotoch boli rôzne plachty s nastriekanými textami. Konečne som sa dostal k dedine Vrtovče a Lisjaky, kde bola krásna koňská farma a akurát sa tu koníky kŕmili. tak som ich chvíľu pozoroval. Jediné, čo ma zaujímalo bolo, kade kurnik ešte pôjdeme, aby som nastúpal zvyšné výškové a mohol konečne bežať už dole. Už som chcel byť v cieli, vedel som, že čas 19 hodín to nebude. Už ani 20. Uvidím, či stihnem aspoň 21, ak pridám do 22 hodín by som tam mal byť a to by bolo asi naozaj čo by som si odhadoval, ak by som ambiciózne nesekal časy podľa Jura. Možností na stúpanie bolo dosť a ja som videl, že 3jica predo mnou odbočila na jeden kopec. Takže tade. Ostri vrch.

Vedel som, že zbeh má byť technický, tak nám písali (podobne ako traverzy a hrebeň). Ale najskôr sa tam musím dostať. Na behanie to nebolo, ale nebolo to ani tak strašné. Kríž tu nebol, len kamenný stĺpik a ja som sa vydal smerom dole. Začiatok bol technický, ale potom sa dalo už aj pobehnúť. Dole začali vinohrady a lúky a ja som zbadal moju trojicu, ako sedia stoja okolo niekoho. Bola tam ešte jedna žena  na zemi ležal chlap v čapici zakrytý fóliou. Asi skolaboval. Tak som sa spýtal, či potrebujú pomoc a že mám ísť. Tak som bežal ďalej. Obehol som dvoch chalanova  prišiel nad dedinu Planina, kde sa po mne rozbehli 2 psi jedného pána, ktorý ich venčil. Ale nič nebolo a už som videl v diaľke chlapíka, ktorý prudko odbočil vľavo do dediny. Križovala ho jedna miestna, ktorá išla rovno do vinohradu. Normálne si dala tú námahu, zastala, zakričala na mňa, zamávala a ukázala mi že super a išla ďalej. Mňa zaujímalo jediné - posledná občerstvovačka, kde som sa nechcel ani zdržať a bežať preč. 20:36 a ja som tam stál. Bol som hodinu za odhadom, takže na tom ťahavom som vinohradníckom úseku som nakoniec nenabral, ale stratil. Dal som si colu a bežal preč už na úsek, čo som išiel, ale nejak si to nepamätal. Vedel som, že ma čaká asi 5 km, z toho 3 rovinou, takže to za 30 minút nedám a čas bude po 21. Takže mi je vlastne jedno, koľko presne. Hlavne nech to stihnem ešte za svetla. Keďže sme štartovali o 1,5 hod skôr pred polnocou, tak by som to mal stihnúť.

Z dediny som sa dostal k vinohradom, potom zbehom ku kostolíku a únavným zbehom dole do dediny Dolenje. Už len prejsť cez most a neprestať bežať po tej ceste. Tak som sa snažil prejsť bolesť a bežať. Dať si flector, už som dávno tam, ale nechcel som to. Chcel som byť čistý, čistý voči sebe. Na poli bežala baba, ktorá tam ladne si hopsala, mala svoj výklusový beh. Do toho ja, zombie mód. V hlave mi bežalo jediné. Čím skôr tam budeš, tým skôr prestaneš. Nechcelo sa mi, ale bežal som stále, cesta bola nekonečná a ja som začal premýšľať, či tam je Maťo. Počas cesty mi chodili nejaké sms, ale ja som mal batoh vzadu vo veste a vravel som si. Ak mi prišla jedna, mohol to byť on, že končí. Nechcelo sa mu moc, aj ja som mal dosť a popravde počas behu som si na neho spomenul, ako sa v cieli vítame a normálne mi vyhŕkli slzy. Lebo sme si niečo pred štartom povedali a som si spomenul. Taktiež už som chcel mať aj šošovky z oka von. Lebo ma ľavá trápila celý čas, ale teraz už by bolo jedno aj ju vyhodiť. Už som nemal technický úsek. Obiehal som nejakých ľudí až som dobehol do dediny. Už len kúsok. Autá zase zastavovali, ostali civilizovaní. Nie ako my. Konečne som sa popreplietal uličkami a bol v cieli.

Výsledný čas 21:22:57. Medzi mužmi som skončil 69, celkovo 79 zo 176 bežcov. Štartovalo nás 242, takže 66 nedokončilo, čo je celkom dosť 27%. Stihol som aj limit na Western (25 hodín), aj na trať (33 hodín), takže som dostal finisherskú medailu a 5 itra bodov.

V cieli ma už čakal Julo. Zabehol parádne, ale vravel, že sa tiež vytrápil. Zuzka a Maťo tam ešte neboli. Zuzka dobehla 2. žena a Maťo o 4,5 hodiny za mnou. Mal problémy so žalúdkom, ale dobojoval to parádne. To som ja už bol po acylpyríne, lebo ma na izbe začalo klepať. Po horúcej sprche, poležal som si a vyzdvihol nám drop bagy a dal si v cieli ešte cestoviny.

Druhý deň sme v kľude išli na vyhodnotenie kvôli Zuzke, tam mi Miloš povedal, že to dal za 18 hodín a on je iná liga. Všetci sme sa zhodli, že to bolo ťažké. Nasadli domov a užili si ešte kopu zábavy cestou domov.

No a ja som bol najskôr nespokojný, ale tak pol na pol. Ego chcelo lepší čas, ale na viac som nemal. Alebo možno aj mal, ale nepretavil to do výsledku. Nevadí, presne na tomto sa človek učí. Bežne netrénuješ takú vzdialenosť, takže to ani nemáš kde pochytiť.

No a či sme pôjdem zas? Teraz vravím, že nie. Je kopa iných behov. Ale nikdy nehovor nikdy. Organizácia bola fakt pekná, aj ceny (prvým dávali rímske helmy a meče), vidieť, že majú na to peniaze. Všetko vie fungovať, keď sa chce. U nás bohužiaľ funguje len pár ľudí... Ale to je už o inom ďakujem že si to dočítal/-a.