Už pred viacerými rokmi sa ma Danči s Jančim pýtali, či s nimi nepôjdem k Terstu na tento bežecký skvost, v peknom prímorskom prostredí. Fotky ľudí v kraťasoch, mikinkách a inom ľahko oblečení ma navnadili. "V januári sa skialpuje, s behom ma neotravujte" znela vždy moja odpoveď. Tento rok smerom do Chamonix som sa ale s Danom dohodol, že teda s nimi pôjdem. Sedelo mi to ako dobrý tréning na Vipavu v apríli.
Tak sa teda aj stalo. Prihlásil som sa s nimi na trať S1 Trail, ktorá má 57 km a okolo 2100 výškových metrov. Chalani vraveli., že po 2 rokoch už to majú vychytané. Hotel v Terste, dobrá pizza, kyvadlová doprava. K nám sa pridal nakoniec aj Maťo Horniak, takže bolo rozhodnuté. Na Troch kráľov budeme v teple juhu. Teda teple, riešil som, či pôjdem v kraťasoch, či legínach. Bolo mi jasné, že až také teplo, hlavne ráno, ako bolo v októbri v Dalmácii nebude.
Lenže týždeň pred behom sme začali sledovať predpoveď počasia a stále sa na víkend ukazovali dažde. Dlhodobé, výdatné. No a po nich malo prísť ešte ochladenie. Začalo mi byť jasné, že na kraťase to u mňa nebude. Ešte 2 dni pred odchodom nám Janči napísal, že má horúčky a je chorý. Takže pred odchodom to zrušil a cestovali sme len traja králi. Aké trefné, na Troch kráľov traja králi. Mňa tiež chytalo nachladnutie, lebo blbec som bol behať na Kamzíku a cestou domov išiel neprezlečený v mhd. Vravím, blbec. Ale nakoniec som to proste preventívne nejak vyparalénoval a vypotil na trenažéri a obišlo ma to.
Aj organizátori trochu menili propozície. Začali ľudí upozorňovať, že bude dážď, ktorý sa má podvečer spojiť ešte s ochladením a studeným vetrom. Takže máme dávať pozor na podchladenie a oblečenie. Zmenili aj trasu. Pôvodná, ktorá sa behala doteraz, bola nahradená nejakými zmenami. V praxi to znamenalo, že sme na úvod mali nastúpať a zbehnúť skoro väčšinu výškových metrov ( v minulosti to bolo viac rozložené cez náhornú plošinu a hrad San Servolo) v horskejšom teréne okolo vodopádu Val Rosanda, kde si m§žeme urobiť nezabudnuteľnú fotografiu. Potom nás čakalo štveranie sa po skalách na Cippo Comici. ďalej sa mala vynechať Napoleonica (4,5 km dlhá rovná štrková cesta) a malo sa bežať viac krasovým zvlneným terénom, zákopami zo svetovej vojny a cez 2 jaskynné prechody. No a samozrejme beh po kamenistej pláži na záver, ako bolo zvykom.
Takže som sa pobalil a v piatok ráno sme sa postretali a vyrazili. Danči vyzdvihol najskôr Maťa a došli pre mňa a tradá smer Rakúsko, Slovinsko a Taliansko. Cesta rýchlo ubiehala, teda aspoň mne, lebo chalani sa prestriedali a šoférovali. Dano klasika pracovne vyťažený do poslednej chvíle, tak si potreboval oddýchnuť, keďže málo naspal. Nakoniec sme po 14:30 dorazili do cieľa behu, dedinky Sistiana. Tam sme na kopci zaparkovali a zbehli brutálnym rezortom Portopiccolo, umiestneným v malom súkromnom prístave, dolu až k vode. Tu boli registračky a zároveň aj náš budúci cieľ. registrácia prebehla rýchlo, dropbag sme na trase nemali, len sme si odložili veci na prezlečenie pre dobeh. Vyfasovali sme číslo a tričko s dlhým rukávom a bolo. Kontrola povinnej výbavy, ktorá nebola extra veľká (čelovka, mobil a powerbanka, jedlo a pitie na 15 km, pohár, kombinácia oblečenia s dlhým rukávom, termofólia, čiapka, rukavice) a mne prišla miestami nelogická, sa nekonala. Takže sme sa pobrali smerom do Terstu na hotel, kde sme sa ubytovali a išli do mesta sa prejsť a najesť. S jedlom to bol problém, kedže otvárali vo väčšine až po 19tej. nakoniec sme dali špagety a išli na hotel sa prichystať a spať. Počasie bolo ešte celkom dobré, chladnejšie, ale sucho.
Ráno to už bola iná káva. Nespal som úplne ideálne, ale dalo sa. Vstávali sme po 5 ráno, lebo o 6 sme mali dohodnuté stretko a išli sme spoločne na bus. Ja som spal s Maťom, Danči sám. Takže obliekol som sa a vyfotil zabalený v bunde cez vestu pred zrkadlom (to som ešte netušil, že tak budem celý deň). Vonku pršalo, ako celú noc, no a my sme išli na autobus kúsok od nás. 6:15 bol pristavený, ale na inom mieste, ako označili. Našťastie sme si sadli a vyrazilo sa do miesta štartu neďaleko slovinských hraníc, dedinky Bazovica. Autobus nás najskôr vyhodil na kopci na nesprávnom mieste, tak sme nastúpili a zviezol nás dole k štartu, ktorý sme predtým obišli. Ešte v buse som si vybral čelovku, lebo osm zistil, že tu o 7 teda svitanie nie je a bude tak o hodinu po štarte. Štart sa posunul zo 7 na 7:10, čo nebolo extra príjemné, lebo stále pršalo. Niektorí sa rozhodli sa rozbehať, ale keď som videl tie mláky, povedal som si, že vydržím so suchými nohami čo najdlhšie. Prišiel aj Pali Porubčan, tak sme sa chvíľu bavili a šaškovaní miestneho organizátora, ktorí polonahý pobehoval s pirátskou vlajkou a dačo pokrikoval sme vyrazili.
Úvod bol hneď na zahriatie, po krátkom behaní a miernom stúpaní sa išlo na najvyšší vrch trasy kopec Kokoš / Monte Cocusso 672 m. Ten bol hneď na hranici so Slovinskom, do ktorého sme tento rok ani nevkročili. Úvodom som teda pobehol, aby som sa zahrial a mierne stúpanie mi nevadilo. Potom už som vybral paličky a išlo sa do kopca. Dobehol som aj k Palimu, ktorý išiel v zástupe ďalších, ktorým v čele vládol pomalý chlapík. Proste klasika, idem si svoje, neuhnem nikomu. Tak som ich začal obiehať a nadrzo sa predierať dopredu. Následne som získal priestor a mohol som si ísť svojím tempom, čo mi vyhovovalo. Asi som si urobil značnú rezervu, lebo následoval zbeh a nikto ma nedobiehal. Pravda bola, že som to na mňa celkom aj pustil a prvou občerstvovačkou v dedinke Pešek len prebehol. Občerstvovačky som extra neriešil, lebo som mal gely, ktoré mi mali na odhadovaných cca 8 hodín aj vydržať a hlavne stanice na trase boli docela husto. Takže ma čakal výstup na kopec ďalší kopec a potom zbeh veľmi blatistým singláčom (podľa mňa to bola zjazdárska dráha pre biky), kde ma začali obiehať prví ľudia. Všetko od blata, ľudia vedľa mňa padali a tak som sa zapieral paličkami a chodil po krajoch s lístím. Tu ma už obehol aj Pali a pri konci aj Danči. No zbohom, ak ma toto čaká. Už nech som z tejto hornatej časti preč a som pri mori, tam určite budú suché štrkové cesty. Budú?
Každopádne sme prebehli malým tunelom a mal nás čakať slávny vodopád. Cesta stúpala, ale vodopád nikde. Otvoril sa nám ale pohľad na krásnu upršanú roklinu. Tu som zbadal slávny vodopád dole v rohu, veľmi veľmi ďaleko od nás na sľubovanú pamätnú fotografiu. A schoval čelovku do opasku. Už bolo svetlo, ale bundu som si nechal zahalenú. Stále mrholilo a mne sa vytvorila taká kapsla, komfortná, moja. Bunda super držala, nepotil som sa, len som si dal šilt dopredu, aby mi nepršalo do očí a pri výstupoch sa porozopol. Vybral som foťák a urobil pár záberov. Bolo mi jasné, že tento krát moc fotiek nenarobím (niektoré zo skalnatého terénu a mlákovej aleje som prevzal od Paliho). Dano bol predo mnou, ale keďže cesta išla hore, videl som, že ho o chvíľu dobehnem. A tak aj bolo, v zlome ma pustila ja som okolo kostolíka Santa Maria in Siaris, kde bola horská služba, začal stúpať skalami hore. Tenisky mi držali, čoho som sa najviac bál, že tie vápencové skaly budú ako ľad. Takže som prešiel pár exponovaných terénov a videl, ako niektorí predo mnou majú problém aj kráčať. S vysilenými nohami po skalnatom teréne to nie je výhra. Hore v jednom úseku bol aj fotograf, takže budú aj fotky (vzhľadom na cenu a kvalitu som si zo všetkým 16 nakoniec vybral len 1 z tohto miesta). Následne sa prešlo po skalnatom hrebeni do lesa, kde som ledva obehol ďalších, ktorí proste neuhli, aj keď si im niečo povedal (potom som čítal v Paľovom reporte, že on ako prvý mal problém ešte s tými, ktorí sa neskôr pripojili z iných trás a tak pred ním boli skupiny turistov).
Už som bol na vrchole Cippo Comici a po ňom hrebeň na Mali Kras a následoval najdlhší zbeh, aký môžete v Terstskom krase urobiť. Začiatok som zase trochu pustil, stále som mal taký raceový mód, ale keďže cesta bola z vratkých kameňov, na jednom mieste som si podvrtol členok. Našťastie nič strašné, ale už som si dával pozor a občas pri nejakom dostupe som ho cítil. Tu ma už obiehali ďalší ľudia, čo ma teda vôbec neprekvapilo. Ja som bol ale sústredený na cestu, snažil som sa neodbiehať mysľou. Vtedy býva najviac zranení a nehôd. Po dlhšej chvíli sme dobehli do Bagnolli dela Rosandra. Čas 2:18 a ja som sa dostavil k občerstvovačke. Prebil som sa k vode, kde som doplnil 1 fľašu ionťákom, dal si 2 poháre coly a zjedol jeden malý trojuholník pizze (od tej som potom upustil, lebo s ami grgalo a neprišiel som sem hodovať, tak som striktne držal gely a v polke orechovú tyčinku) a po 5 minútach som vybiehal preč. Vo vnútri som sa zahrial, takže mi bola vonku zima a tak som pridal do kopca. Ako som vybiehal smer kopec, stretol som Dana. Maťo nikde.
Bol som na 17 km, ale pocit som mal, ako po 30 km. Pravda je tá, že som si túto trasu extra neštudoval. Ani som si nerobil klasický rozpis, aby som mal prehľad, ako na tom som. Moja predstava bol prísť do 8 hodín, najlepšie čo najbližšie k 7. Ak to bude behateľné, čo by mohlo, keďže väčšinu výškových som už mal za sebou. Takže poďme na ďalší kopec, potom už budú predo mnou len krpále. Všetko sa mi zrazu zlialo do jedného. Kopce mi prišli ako nepretržité malé stúpania a klesania v singláčoch, ktoré boli samé blato. Snažil som sa obiehať mláky, aby som nebol úplne mokrý, stále lialo, obiehali ma ľudia, čo do mlák a blata skákali, mokro, zima, nuda, nič som nevidel, len tu blatistú čiaru predo mnou. Začal som si v hlave odpočítavať, koľko ešte do polky, potom už to pôjde rýchlejšie. Ale km, dokonca metre mi ubiehali strašne pomaly. Mentálne ma to nebavilo, strácal som zmysel závodiť. Ten pocit, že väčšinu behu naozaj bežím sa vytrácal. Už ani do kopca som nešiel behom, lebo v blate to nemalo zmysel. Takže som využíval každý suchší terén (tým myslím, že to nebola brutálna kaluž, či blato). Bolo jedno, či som išiel hore, dole, po rovine, proste som bežal. Nohy ma boleli, ale bežal som. Stále mi to prišlo ale málo, cítil som, že byť to suché, tak proste aj unavený, ale pobežím. Takto sa mi behať nedalo. Nakoniec som dobehol ku kempu Obelisco. Bol som vzdialenosťou v polovici, výškovo už dávno za. Tu aj grilovali mäso. Ja som len doplnil vodu, dal si 4 pomaranče, ktoré mi prišli neskutočne šťavnaté, sladké a chutné. Rozlúčil sa a bežal preč.
Prebehol som lesom na parkovisko, potom tiahlou asfaltkou popri ceste k podchodu na druhú stranu cesty a tam zase do lesa najskôr hore a potom po hrebeni. Dano mi potom vravel, že predtým práve tu sa bežalo dole rovnou dlhou cestou 4,5 km. Teraz sa to nekonalo. Bežali sme naďalej blatom, okolo nejakých vysielačov, potom modernou budovou, ktorá bola kostol (vyzeralo to ako brutálna horná stanica lanovky s reštauráciou) a popri skalnatých stráňach ďalej. Tu som na chvíľu zastala vyfotil si aspoň Terst, nech mám nejakú fotku. A blato (neskôr boli aj horšie úseky, ale to som už nemal náladu). Ťažko sa mi aj opisuje, čo som videl. Pamätám si len nejaké vysielače, výhliadky, občas fotograf a blato a mláky. Snažilo sa mi im celkom vyhýbať, ale v mestečku Contovello som dobehol na úsek medzi 2 vysokými plotmi, ktorý bol zaliaty 20m dlhou mlákou. Tu skončili moje "suché nohy" a ja som sa po členky brodil skrz. Dobehol som k občerstvovačke, kde som si dal len 2x colu pomaranče a išiel preč. Snažil som si navodiť atmosféru Madeiry, keď som sa v kľukatých cestičkách mestečka motal. Že ako je to dobre značené, až som došiel k úzkych zarasteným schodom a bežal dole. K môjmu prekvapeniu po 50 m som došiel k malej zamknutej bránke. Keď som sa hore otočil, už som videl len chlapíka a jeho paličky, ako pozrel dole za mnou a bežal preč. Paráda, takže nazad hore a bežím ďalej po značke, ktorá smerovala k rozkopanej rozbitej blatovej ceste. Tá sa po chvíli ťahala dole, ale naša cesta odbočila prudko hore. Jedna Talianka tam na niekoho kričala, čo zbehol dole a potom začala hovoriť dačo mne. Tak som jej povedal, že nerozumiem, tak mi začala anglicky vysvetľovať, že niekto odbočila ona na neho kričala...a čo ja s tým, začal som šlapať schodami hore do kopca a zase predbiehal tých, čo ma na zbehu obehli (toto sa mi s niektorými ľuďmi dialo stále).
Opisovať cestu asi nemá zmysel. Môj život sa zmenil na myšlienky na Maťa a Dana. "Počkajte, keď dobehnete sem, to budete nadávať." O chvíľu som ale narazil na ešte "lepší" úsek a pomyslel si "Tak mažem. Počkajte až prídete sem...". Už nech som z tohto lesa preč, veď pri mori bývajú také štrkové kamienkové cesty, tam to konečne rozbehnem. Nohy ma boleli, ale nebudem tu predsa moknúť. Hlavne nechcem ešte dobehnúť s čelovkou. Na 8 hodín je dobeh na 15-tu, to by mohlo byť ešte svetlo a stratu dobehnem na tých rovinách a zbehoch. Čakala ma na 42 km Santa Croce, kde som si dal len pomaranče a bežal preč. Čas som mal 6:24, z celkového 141 miesta som sa dostal na 97. Ale priemerka sa mi dosť zhoršila z 8 na 11 min. To už je pomaly ako chôdza. Zasraté blato. Pokrylo skalnatý terén a to občas zaliala voda, takže nebolo možné ani odhadnúť, kam dať nohu. No nič, ide sa ďalej. Do novej časti, ktorú vymenili s pôvodnou. Mali tu byť jaskyne, krasy, bunkre a neviem čo.
Podbehli sme cestu, neskôr vlakovú trať a začali mierne stúpať. Tu sa dalo aspoň trošku bežať a zase som niektorý prebehol. Konečne. Lenže moje konečne trvalo asi 10 minút a nastal úsek širokých ciest zaliatych vo vode, ktoré sa nedali obísť. Ak nebudem po tomto chorý, tak už nikdy. Po piatej som ich prestal počítať. Nemalo to zmysel. Ani meniť ponožky, ktoré som mal v rezerve. Ešte že nemám goráčové tenisky. Tu ako voda natečie aj vytečie, tam by mi ostal bazén, lebo v brodení sa po členky ti goráč moc nepomôže. Zrazu niekto za mnou kričí, že som mimo trasy. Ako mimo, predo mnou 10 m je na chodníku chlapík a stojí pri fáborke. Hej, ale oni urobili odklon dole do roklinky, tak tam teda vleziem (zatiaľ ma obehli zase tí, čo som ich ja) a vyfotím si tú skalnú krásu, kvôli ktorej sme tam zišli a zase sa napojím na cestu. Pecka, Grotta Azzurra stála za to! O chvíľu ma čaká ešte Jama Hana, kde sme podbehli do krasového útvaru a keď som sa vyhýbal skalným stropom v tej tme ma oslepil blesk fotoaparátu. O chvíľu druhý. Hej, tak tieto fotky s vytreštenými očami si určite kúpim. Ešte tam niekde bolo také bludisko, mláka po lýtko a alej mlák (fotku mám od Pala, ktorý tam zažil ešte dav ľudí). Áno, mnou vytúžené štrkové cesty tu boli. Bez blata,a le úplne zaliate vodou. Ale to už ani nepočítam, to som sa už zmieril s tým, že to nemá zmysel a nechám na osude, či prežijem bez choroby. Dám si aspoň acylpirin na izbe.
Na občerstvovačke San Pelagio boli tiež veľmi ochotní, ale ja som si len zarobil obe fľaše, napisl sa 2x coly a išiel preč. Bol som na 47 km a s časom 7:38 mi bolo jasné, že to už ak dám okolo 9 hodín, bude dobre. Netušil som, čo ma ešte čaká, ale 10 km tu bolo ako 20. Mal som bežať ešte po pobreží a bohvie, aké blato je dovtedy. Nasledovalo však už len motanie sa okolo diaľnice (samozrejme po blate a mlákach) a jej podbehnutím som sa dostal cez mestečko Aurisina zbehom na rovný stúpajúci a klesajúci úsek, kde som sa začal naháňať s 3 chalanmi. Ja som išiel konštantne a oni len zbehy. Nakoniec som ich predbehol a dostal sa na poslednú občerstvovačku.
Bol som na 53 km a mal som všetko, len nie chuť sa tu zdržovať. Tak som bežal ďalej, až som sa dostal na kamenistý terén, kde sa dalo skôr len kráčať. Skalnatý terén moc neumožňoval beh, stál tu aj fotograf, ktorý nás fotila predo mnou dáka stará ukecaná závodníčka babka, ktorá samozrejme neuhla z cesty, len stále si na skalách niečo pindala (takých ľudí som obiehal dosť aj ja, z tých iných trás, ktoré sa už ku koncu k cieľu spájali). Nakoniec som ju obehol a zbehol dole na asfaltovú cestu. Tu všetci bežali po nej a nie dole k moru, ako mi ukazovali hodinky. Idú dobre? Personál, čo tam stál, nenavigovala skôr sa bavil medzi sebou. Keď som sa otočil, že sa idem spýtať, zbadal som tú babku, ako beží ku mne. Tak teda ty ma nepredbehneš a rozhodol som sa bežať po ceste (to neurobil napr. Palo, ktorý zbehol dole, kde bol zosun pôdy, stratil čas a nakoniec dobehol po tých, ktorých predbehol).
Nejako som tušil, že už ide o záverečné km a tak som pridal. Strašne sa mi už nechcelo, ale zároveň som to chcel mať už krku. Popredbiehal som ešte niektorých bežcov a dorazil som k vstupnej bráne k rezortu a začal bežať dole po asfaltke. Niekde nás musia ale odkloniť k moru, lebo dobeh je zo zadnej časti móla. Tak aj bolo, v rezorte sa prebehlo cez viadukt a už sme boli na pláži. Tu zrazu niekto na mňa kričí a to bol Maťo vedľa fotografky. Skončil na Obelisco, no a sem prišiel autobusom. Tak ma aspoň natočil ako som dobehol do cieľa. Výsledný čas 9:13:37 a 114 miesto z 226 dobehnutých (25 dalo dnf a 18 neodštartovalo).
Potom som sa už len rýchlo išiel prezliecť a po trampotách s cestovaním do Terstu (utiekol nám o 3 min autobus a tak sme museli ísť medzimestskou) sme počkali na hoteli na Dana (prišiel hodinu po mne) a spoločne sme spolu aj s partiou zo Slovenska, tzn. Palim, Maťom, Katkou a Lenkou skončili pri debate na pizzi.
Aby som to nejak zhrnul, nebyť toho počasia, tak by to bola pekná akcia. Áno, počasie si nevyberáš, ale hodnotím aktuálnu akciu. Taktiež mi trochu vadilo, že sa miestami menili farby fáboriek, krížili trasy a tak boli plné cesty a najmä ten odvoz autobusom je podľa mňa úplne zlý. Nie len časy, ale ešte musíš šlapať hore na kopec (čo sa ti už fakt nechce) a miesto zastávky pri vchode je zastávka nezmyselne ďaleko v dedine. Občerstvovačky ma prekvapili rôznorodosťou, ale keďže ide o závod, tak som si ich neužil. Som toho názoru, že jesť podľa chutí mám po závode, nie počas. Takže asi tak, uzatváram túto kapitolu. mentálne aj fyzicky to bolo ťažké, zle sa mi hľadala motivácia a sústredenie, dážď, chlad, blato a kaluže ma postupne rozoberali. Prežiť sa to dá, ale aj tak si kladieš otázku, či to stálo za to. Ale to si už musí každý odpovedať sám. A čo sa týka môjho výkonu, som celkom spokojný. Zatiaľ asi najviac odbehaný beh, ak započítam ešte tie podmienky. Zlepšiť zbehy jednoznačne, pohyb v blate som mal tiež vždy problém. Tu sa mi to spojilo a to bolo pre mňa veľmi ťažké s oboma faktormi bojovať a bežecky napredovať.
Komentáre
Zverejnenie komentára