Cestou od toaleťáku po kancelársky papier

Ultrafatra. 55 km-metrová, raz prebehnutá, kŕčami znepríjemnená, prevýšením šťavnatá, počasím limitovaná, mojim nohám známa a teraz opäť nahlásená. Pôvodne som už po Lavarede nechcel ísť nič, proste si odfrknúť do konca roka. Len na KE maratón, keďže to je 100 ročník. Ale celé je to vždy aj tak nakoniec inak. Takže preložím si svalovicovú nohu cez svalovicovú nohu a idem to nejako spísať.

Poznámka: Teraz rozdelím report do jednotlivých častí podľa občerstvovačiek a porovnám to s behom spred 2 rokov. Aspoň to dostane nejaký význam a ja si zároveň rozanalyzujem sobotu. 

Krátke intro

Ako som už spomenul, po Lavarede som nejak nechcel ísť už na závody. Naplánoval som si len Košický maratón, ktorý nebehám, ale keď je tých 100 rokov. Nakoniec mi k nemu pribudla Javornícka 100, ktorú pôjdem s Maťami a pred to... no čo pred to. Po Lavarede som bol celkom v pohode, vlastne nebyť pľuzgierov, tak úplne. Takže som plánoval a napadlo mi ísť Ultrafatru. Ide aj Lacko, Fiďko a iní moji kamaráti. Kraj mne známy, od Krížnej poznám asi každý kameň tej trasy. Prevýšenia mi nevadia, aj keď dajú pekne zabrať. Zbehy... no to je už horšie, ale keď nezačne pršať, nejako to zbehnem. Vtedy si verím. Úskalie Fatry je v tom, že keď začne dážď, všetky tie hlinené chodníky sa podmočia a je všade šmykľavé blato. Ale počasie neovplyvním. Pred dvoma rokmi nám posunuli štart o hodinu kvôli búrkam, potom bolo strašné teplo a ja som dostal kŕče, takže poslednú časť som ledva zišiel. Minulý rok im strašne lialo, ale že strašne. Tak tento rok uvidíme. Lenže ďalšie úskalie je v tom, že štartovka je limitovaná. No a keďže ja som neuvažoval, že UF vôbec pôjdem, ocitol som sa na čakačke. Našťastie mi volali ale Okruhlicovci, že či chcem ísť bežať a že majú dovolenku, tak mi predajú 1 vstupku. Takže nakoniec, keď mi Lacko povedal, že ma vezme s Marekom autom a sobotu hneď nazad, všetko klaplo.

Pred behom

Špeciálne na beh som sa nejako nepripravoval. Nepozeral som si ani plán z pred dvoch rokov. Paradoxne som bol ešte vo štvrtok na spriroergometrii, kde som behal záťažový test v osmičkovom tempe do kopca, keď mi každú minútu pridali 2%. Proste mi to časovo nejak nevyšlo inak, Fatra vtedy nebola istá a ja som už nechcel prehlasovať testovanie. Hlavne pred ním musí byť človek oddýchnutý a tak by tie dni pokoja boli zbytočné. Nohy teda neboli veľmi svieže, ale v tom stave, že nič ťa nebolí, ale keď pôjde do tuhého, bude to cítiť. Doma som si pobalil veci a išiel čakať chalanov, s ktorými som išiel do RK. Cestou sme sa zastavili v Running Pro a vyrazili sme cez Žilinu do Ružomberka. Našťastie s Lackom som veľký kamarát a Marek je tiež parťák, takže sme dobre pokecali a cesta nám ubehla celkom rýchlo. Cez Donovaly by to bolo vďaka oprave cesty o dosť dlhšie. V RK sa išli chalani ubytovať a ja zaregistrovať. Na rozdiel od Lavareda tu povinnú výbavu naozaj prezreli. A do detailu. Musel som ukázať aj matu v hodinkách. Dostal som číslo a inštrukcie, že autobus ide ráno už o 5:15. Pôvodne mal ísť o 5:30, lebo štart je v Harmanci. Vlastne pobežíme od jednej papierničky k druhej.

Potom už pre mňa došiel Števko s Maruškou, Aďom a Lili a išli sme na Podsuchú na chatu. Tam už bola Barborka a kým ostatní popíjali, ja som sa napájal len Fantou a dru tyčinkami. Mal som aj Maruškin čerstvý rebarborový koláč, mňamka. Lili sa pri mne túlila a obaja sme si vychutnávali oheň v krbe kým vonku popŕchalo. Asi to bude všetko podmáčané, lebo 2 dni pršalo. Ale ja som nejak tajne dúfal, že to bude ok. Už bol ale čas ísť spať, ráno som vstával 4:30. Takže som sa skorej vytratil a zaľahol. Noc bola celkom ok, zaspal som rýchlo, ale v noci som sa budil a v podstate posledné hodiny pred budíkom som bol v polospánku. Nervózny som vôbec nebol, ani som nepristupoval k závodu ako k závodu.

Takže som vstal, obliekol sa, nabalil gély do batohu, doplnil vodu do fliaš a Števko ma hodil k autobusu na štart. Lacka som nevedel sa dovolať, tak som si dal batoh do telocvične a nasadol k Fiďovi do busu. Ten bol už nedočkavý a mi volal, kde som. Cesta nám ubehla. Ja som sa dozvedel, že som to minule bežal 12:08 (vždy si myslím, že 10, ale to už by bol na mňa super čas, 11 by bolo také predpokladané). Vtedy ma ale zdržal šmykľavý terén na Japeni, generále a hlavne kŕče z Malina, na Sidorovo a z neho dole. Uvidíme, ako bude teraz, prehánky by mali byť. Ešte sme kecali so šoférom a už sme vystupovali v Harmanci. Pár ľudí som tu ešte postretal, čo to sme povtipkovali a už bol štart.

Z Harmanca na Staré Hory

Štart bol teraz úderom 7, žiadny posun kvôli búrkam sa nekonal. Nejdem to rozpisovať nejak do detailu. Už som nebol panic na tejto časti. Vedel som, že úvod sa celkom driape hore, tak som to netlačil. Netlačil som v podstate skoro vôbec nič, lebo hneď som cítil, že dnes to asi môj deň nebude. Paradoxne ma až tak neboleli nohy ako kríže. Snažil som sa to vytesniť, ono to väčšinou vždy prejde. Tak aj bolo, ale každopádne som bol rád, keď som bol na horných lúkach. Nad nami lietal dron a otvoril sa nám prvý výhľad na hrebeň. Tráva nepokosená, takže som bol aj rád, že predo mnou išlo viac ľudí. Niektorí pri zbehoch leteli dopredu, ja som sa nejak držal tak v rýchlejšom normále. Potom nasledovala taká hrebeňová pasáž lesom po skalkách. Nič ťažké, ale mne sa na tých kameňoch šmýkali tenisky. Tak som púšťal aj psíčkarov dopredu, nerobilo mi dobre cítiť za mnou psa, ako na mňa tlačí a hlavne neustále povely od pána. Až tam som si uvedomil, aká to je vlastne drina. Žiadne, že s tebou ten pes ide. To bol stále povel, že kam ide, za ním nech je, pred ním nech je, atď. A mňa to ubíjalo, ale slúchadlá si vyberiem keď tak až na Krížnej. Pomaly sme sa dostali na Japeň, kde už bol Riško Pouš z Vetroplachmagazínu (ďakujem za fotku), s ktorým som pred rokom na Strečnianskej mašli šiel celý úsek od Suchého až dole a super sme pokecali. Hore ma nabádal na skratku, ale išiel som klasickou cestou. Vrch bol vďaka kameňom šmykľavejší, ale potom to išlo. Oproti blatu, ktoré tam bolo pred dvoma rokmi sa to nedalo ani porovnať. Ale aj tak ma obiehali ľudia a vedel som, že strácam. Dole nad Starými Horami ma obehla aj Peťa, ktorá hneď aj padla. Ja som kupodivu nepadol, ale nohy ma boleli statočne. Z brzdenia. Už som bol rád, že som na ceste a celý spotený z neskutočného vlhka som dobehol na občerstvovačku. Čas 1:37.

Porovnanie: Tento krát som nemal trenky od blata, ale mokré od potu. Každopádne som teraz pozeral, že som tam bol minule za 1:38, čo bolo o 8 minút za plánom (plán bol nastavený na 10:30). To teda znamená, že som vlastne išiel rovnako, aj keď som si počas behu myslel, že som o 30 minút lepší. To zodpovedá tomu, že som do kopca vôbec nešiel tak rýchlo, ako minule. Viem, že vtedy som to celkom rozbalil a nebyť zbehu z Japeňa, tak som tam rýchlejšie. Moje pocity, keď som s ateraz trápil a cítil, že to nie je ono, boli teda opodstatnené.

Staré hory na Borišov

Na občerstvovačke som sa moc nezdržal. Dal som si len pohár coly, druhý zobral do ruky a išiel preč. Peťa bola predo mnou, tak som s ňou chvíľu prehodil pár slov a kráčal som ďalej. Vedel som, že ma čaká celkom v pohode traverz, až na záverečný výstup pod Majerovou skalou. No a potom je už len hrebeň na Krížnu. Tam snáď bude fúkať, lebo to dusno je neskutočné. Trenky som mal totálne premočené. Ale to všetci, aj jedno dievča. Tá sa  ma pýtala, čo to mám za visačku na batohu. Tak som ju ubezpečil, že nič neurobila zle a to mám ešte z Lavareda. Cesta ani neviem či ubiehala, už sme boli hore. Ten prudký výstup ani nebol tak zlý. Neboli. Zase som sa okašľal a prudký výstup len nasledoval. Našťastie som paličkami prenášal váhu na ruky, chrbát nebolel, už viac nohy a ja som bol rád, že som hore. Problém mi robil zbeh po skalkách, kde na jednej časti som fakt liezol chrbtom dole. To som radšej niektorých pustil a mal paličky zbalené, tento kúsok som si pamätal. Potom už len okolo starého vleku a bude Krížna. Hore si nasadím slúchadlá a pustím si hudbu. Hlavné je, že teraz bude úsek, ktorý už dobre poznám a v podstate najdlhší výstup budem mať za sebou.

Pri starom vleku stálo auto horskáčov a ja kukám, že tie tváre sú mi známe. Aďo a Maruška. No a zrazu aj Števko s Lili. To je mi prekvapenie. Vybehli hore, lebo idú na Kráľovu studňu po veci zo svadby. Aďo sa rozbehol dopredu, Maruška a Lili so mnou a Števko za nami. Samozrejme som dostal zdrba, že kde som, že aj baby ma predbiehajú. Mysleli si, že som už dávno vpredu. Ešte som aj stretol Revúčanov, ktorých viedol Miro Gazdarica a tak sme prehodili pár slov. Tiež ma podporili, že čo robím vzadu, že vpredu mám byť. Ale po chvíli som už šiel len s Aďom a hore na Krížnej sa s ním rozlúčil a bežal smer Ostredok. Bolo pod mrakom, ale už nie dusno, už bolo chladnejšie a občas pofukovalo. Ja som to dal na Braňa Ziga a pustil si Rammstein. Ohne dich kann ich nicht sein... ale po chvíli som to prepol na Dana Heribana a nechal sa unášať jeho skvelými textami a hudbou. Škoda ho, ozaj.

Na Ostredku sedel chalan, oddychoval. Nedával to. Ja som sa obiehal s niektorými babami, snažil sa občas aj fotiť a tak ma zas baby obehli. Ale keď som videl v stráni ovečky, nedalo mi to. Potom už len povinná jazda, ako trochu šmykľavý zbeh zo Suchého, Kýšky a bol som v traverze pod Ploskou. Vodu som už nemal, ale pri prvých korytách boli ľudia a ja som nechcel sa zdržiavať. Tak som bežal ďalej a nabral si ju pri druhých. Nejdem s vodou šetriť, nechcem vyhorieť. Kŕče som zatiaľ nemal, dával som si aj minerály, všetko išlo ok. Pri napojení sa na cestu z Ploskej som stretol akurát Lacka, ktorý išiel hore. Vraj nejaký Aďo tu je či čo. Nerozumel som mu a tak som prebehol cez miesto, kde sme na jar stretli medveďa a už som bol na Borišove. Čas 11:54 znamenal, že som na ceste 4:54.

Porovnanie: Minule som bol na Borišove za 5 hodín, takže čas bol rovnaký. Takže som išiel zase celkom rovnako. Podľa rozpisu to nejdem ani porovnávať, ten som mal nastavený už minule úplne zle. Tento úsek by som ale zhodnotil ako v pohode. Nejak som na tých kopcoch netlačil, neflákal som to, ale netlačil.

Borišov na Smrekovicu

Na Borišove mi zdrazu došlo, čo ten Lacko vravel. Nie Aďo, ale Aďka. Bol tam na občerstvovačke, tak mi pomohla zarobiť si ionťák a minerály do fliaš. Dal som si zo 3 coly, čokoládu. Chvíľku sme sa rozprávali a išiel som. Čakal ma úsek, ktorý poznám naspamäť. Koľko krát som išiel tento úsek tu asi ani nemusím písať, v lete, v zime. Na Ploskej som teda zapol senzory a kráčal hore. Únavu som nevnímal, proste som išiel svoje a bol som hore. Od žltého stĺpika to ide rýchlo, ja som cítil trošku achilovku a hlavne mokré nohy. Asi z toho potu, ako sa mi valil na začiatku dole. Každopádne som si zaviazal hore ľavú tenisku, lebo tieto Dynafit 50 majú širší predok a tak mi lieta noha. Preto musím nájsť optimum medzi dotiahnutím, aby mi zas netrpel nart. Žeby môj problém na Lavarede nebol ani tak vazelínou a ponožkou, ale teniskou? Na Ploskej boli kliešte a tak som si cvakol prvý kontrolný bod. Začalo mrholiť, ľudia tam stáli v pršiplášťoch, niekto vyberal bundu. Ja som sa rozbehol smerom dole na Čierny kameň. Nefúkalo, tráva nepokosená, ale išlo sa mi dobre. Paradoxne tu som držal až po potok pod Čiernym tempo na zbehu aj so skupinkou predo mnou. Nakoniec mi utiekli, ale predbehol som ešte tých pred nimi. V sedle som si nabral vodu do fľaše a bežal cez lúku pod Minčol. Traverz tu bol skôr o chodení, lebo sú tu miestami preliezačky konárov. Ale všetko to bolo ok, vyhrával mi Dano a ja som bol pod Rakytovom. Tak, v podstate posledný najhorší kopec mám pred sebou. Potom už len Sidorovo. Nečakal som a stúpal. Hore som bol relatívne rýchlo a v pohode. Celkom mi to išlo. Obehli ma len ľudia vďaka foteniu, ktoré som už vynechával (mobil bol dosť zarosený, fotky rozmazané). Hore som cvakol opäť kliešťami do vyznačeného miesta na čísle a išiel preč. Ešte som si zaviazal pravú tenisku, nejak sa mi začal robiť zase pľuzgier zospodu. Žeby to nebolo až tak ponožkami, ktoré boli teraz síce mokré, ale teniskou? Tá je širšia a keď tam lieta noha, môže to byť. Horší bol zbeh. Tu ma na kamenistom úseku predbehli. Už som cítil nohy a hlavne tie kamene sa mi šmýkali. Takže som stratil zase nejaký čas. Tajne som dúfal, že ílovitý zostup do sedla bude v pohode a premočený tak akurát. Tam sa to dokáže pekne kĺzať. Bol ok a tak mi nič nebránilo v tom bežať ďalej popod Tanečnicu k Skalnej Alpe. Blbé bolo to, že som si od potu pretrel oči a stratila sa mi z pravého oka šošovka.

Skalnú Alpu som vykráčal a potom sa prinútil pobehnúť. Bol tam aj fotograf a pri zbehu k Supre, ktorý som naozaj utekal, ale nie naplno, mi zatlieskal aj Matej Oravec a dole som stretol Jogošíka so psom. Tak sme zase tak na diaľku pokecali a už som išiel po lúke hore a bol som na mojej milovanej niekoľko rokov odžitej Smrečke. Bola tu Peťka troška bežká a zapísala mi čas 14:43. Limit pre Smrekovicu, ktorý je vlastne jediný limit na trati, je 16:00. V podstate aj to nie je doležité, ak stihneš posledný úsek odbehnúť v takom čase, aby si v cieli bol do 20:00.

Porovnanie: Ak mám porovnať minulý beh, vtedy bola táto časť nesmierne vyhriata. Slnko pražilo a pamätám si, že som dostal na Rakytove prvý kŕč. Na Smrekovicu do koliby som dobehol za 8:05 a teraz som tu bol 7:43, takže som si vylepšil čas o 15 minút. Nie je to žiadna výhra, ale je to zlepšenie. Hlavne preto, že vtedy som bol z toho tepla, ktoré prišlo po chladnom daždi, celkom vyšťavený.

Od Smrekovice na Malinô

Tu som si opäť doplnil ionťák a minerály. Najskôr som si vybral z oka skrčenú šošovku, potom dal som si čokoládu, zo 2 coly a vyrazil. Peti zamával a v nádeji, že možno uniknem ohlasovanému dažďu vykráčal s colou v ruke dopredu. Všimol som si, že začali prerábať domčeky a dokonca aj A-čko. Musím uznať, že domčeky teraz dobre vyzerajú. No ale to už som šiel na Jánošíkovu kolkáreň. Cesta nejde klasickou skratkou, kade sme chodili s Maťom, ale do zákruty a potom až hore. Takže niektorí sa vracali a išli za mnou. Ja som vedel, že tam je chodník, lebo toto mám schodené a vlastne tento úsek som išiel tiež na istotu. Hore som sa rozbehol až som prišiel na rázcestie, kde som zbadal Moniku Halúskovú, ako kráča spodnou cestou. Viem, že sa cesty hore spoja, ta spodná je behateľná, ale nakreslená trasa v hodinách bola hornou po paliciach (tento krát nevyznačovali trasu, bolo treba ísť podľa hodín, len pár úsekov boli fáborky). Cez čučky sa to ide horšie a tak úzky chodník ma spomalil. Hore sme sa zbadali a ja som ju dobehol smerom dole. Horšie bolo, že som už zle čítal terén, lebo jedno oko videlo tak a druhé inak. Taktiež sa mi vypla hudba a zároveň som tým aj dofotil. ja som zle videl a  môjmu mobilu bránila hrať ďalej pohodovú hudbu výdrž batérie. Game over. Idem bez hudby. Nevadí, veď aj tak bežne s ňou nechodím. Monika mi vravela, že jej je zle a má problém s jedením. To mňa netrápilo a bežal som dole húpačkami. Na spodku malých húpačiek ale začalo liať. Ale že fest. Tak som zastal a vybral bundu. Zatiaľ ma obehlo pár ľudí, ale ja som si schoval pod ňu aj batoh. Tá Dynafitka je naozaj top, je drahá, ale vôbec som sa pod ňou nepotil. Bolo to asi prvý raz, čo som ju použil v závode. Prešiel som veľké húpačky, tenisky plné vody a pod Šiprúňom už bolo po daždi. Tak som bundu zbalil. Horšie však bolo, že cesty boli totálne premáčané, samé blato a kaluže. Nohy mokré a mňa čakal generál. Doprdele, nemohlo to vydržať ešte chvíľu.

No nič, bežal som ďalej, preliezol ohrádku cez plot a pustil sa dole generálom. Kamene a blato. Moja rýchlosť sa zmenila na posranú chôdzu dole. Ešte že som mal paličky. Minule som tu dostal kŕče. Vytrápil som sa aj teraz, síce bez kŕčov, popúšťal zase kopu ľudí a konečne bol na chodníku. Chodníku, ktorý bol tiež úplne blatový a bol problém zbehnúť do sedla pod Vtáčnik. Obišiel som ho teda po tráve a potom to už bolo v pohode. Na Maline som bol celkom rýchlo, utiekol som tým za mnou. Horší bol ale zbeh. Už som cítil unavené nohy a ešte som im nepridal mojím brzdením. Hlavne spodná časť ma vytrápila a bol som rád za to, keď som stál na občerstvovačke. Čas 16:34 a mňa čakalo už len Sidorovo.

Porovnanie: Minule som sem dobehol za 10 hodín. Takže som ušetril ďalších 15 minút a zvýšil náskok o 30 minút. V podstate som išiel aj tento úsek identicky, vtedy ma tiež zbrzdil šmykľavý generál a naviac kŕče na zbehu z Malina. Nejaké zrýchlenie tam bolo, ale nie podstatné.

Malinô až do cieľa

Ostával už len posledný úsek. Pri dobehu na občerstvovačku som mal celkom rozbité stehná, fakt som tú spodnú časť docela brzdil. Na občerstvovačke som si zarobil ionťák a napil sa coly a vyrazil. Asfaltku som zbehol, ale nohy už dosť boleli. Obehol som dve ženy, kde jedna vravela, že jej robia problém zbehy, že do kopca je to pohoda. Tak som si povedal, že veď povieme si hore (ale išla inak pekne). Ešte aj jedna z východu baba, podľa akcentu, že "ci pana koľko ešte do Ružomberka?". Tak jej vravím, že už len tento kopček. Vyvalila oči. Postupne som dobehol zase Moniku a to rovno v nástupe do Sidorova. Išlo sa mi teda ťažko. Vedel som, že hore to je asi posledných 30 minút stúpania, tak som išiel. Ale pomaly. Ten kopec je nekonečný a strmý, ale našťastie ho poznám, tak som vedel, kedy bude už vrchol. Išiel so mnou aj jeden Maďar, tak som mu vravel, že to má pekný rozdiel výškových oproti Maďarsku. Smial sa, že brutálny. Za tých 30 minút sme boli aj hore. Ja som si cvakol poslednými kliešťami kontrolný bod a rozbehol sa za Monikou a tou druhou ženou dole. Po chvíli mi ale utiekli. Nohy ma boleli a na koreňoch a prudších pasážach som spomalil. Poznám ten úsek, ale prišiel mi nekonečný. Aj ma zase nejakí obehli, aj ten Maďar, čo si išiel fotiť ešte Sidorovo (ja som už nemal čím). Na hodinách som videl, že na vrchole Sidorova som mal 45 minút na to byť dole v cieli do 11 hodín. Čím ďalej mi bolo jasné, že vďaka môjmu neskutočne pomalému zbehu to bude tesne a že sa už nejdem naháňať. Obehol som ešte jedného chalana, ktorý bol na tom ešte horšie ako ja, na poslednom úseku pred bývalým skokanským mostíkom a už som bol na lúke pri kalvárii. Z tade už len trápenie po asfalte dole do mesta a prebeh námestím. Tam ma sprevádzal malý chlapec na bicykli a už som prebehol cieľom. Nejak som to netlačil, nevidel som dôvod. Výsledný čas 11:06:22. Už som ani nejedol, iba sa umyl a išli sme hneď s chalanmi domov (tí to dali za časy pod 9 hodín).

Porovnanie: Pred dvoma rokmi som mal obrovský problém vykráčať na Sidorovo a najmä zísť dole. Mal som vtedy strašné kŕče v lýtkach, takže môj pomalý zbeh bol aj tak rýchlejší, ako bol ten posledný. Ale keď pozerám, tak za Monikou som bol o 6 minút, veľa som stratil pred rokom aj na výstupe. Tu som mal najväčšie zlepšenie.

Zhodnotenie na záver

Paradoxne mám o hodinu lepší čas a skončil som o 1 miesto lepšie v celkovom poradí ako pred dvoma rokmi. Skončil som 126 z celkového počtu 197 závodníkov (169 dobehlo do cieľa a 28 bolo DNF).

Čo ale povedať na záver. S časom som aj spokojný, aj nie. 11 hodín vzhľadom na profil nie je zlých, asi sa prejavila aj moja únava zo štvrtka. S čím nie som ale spokojný sú moje zbehy. Začnem s tým dačo už robiť. Je mi jasné, že technické a blatové časti asi nebudem extra dávať, ale boli aj úseky, ktoré boli len o tom to proste pustiť. No a ešte musím ubrať aj z váhy, lebo to ma zrýchli tiež. Každé kg naviac je kg naviac. Uvidím, či tam zase pôjdem. Potom budem mať opäť porovnanie. Aj keď každý ročník je iný, počasím, vekom. Každopádne ITRA body sú doma, deň strávený na horách detto.

Ďakujem organizátorom a dobrovoľníkom. Všade bolo super o nás postarané, aj keď ja som využil len vodu a colu, ale všetko šlapalo, všetci boli ochotní a ústretoví. A tak to má byť.