Makadamové peklo po italsku

Keď som na preteky cestoval, pri pomyslení na LUT (Lavaredo Ultra Trail) mi napadli ikonické Tre Cime (tri zuby). Teraz po behu, pri pomyslení na LUT, mám v hlave, otlačený aj v nohách, hlavne makadam všetkých frakcií. Môžem ale jednoznačne povedať, že aj keď som sa na záver celkom vytrápil, ten beh za to stál. Ak chcete zažiť neskutočnú atmosféru a sviatok trailového behu, máte podľa mňa v Európe len 2 možnosti a jedna z nich je práve talianske Lavaredo.

Trailové behy nebehám vôbec dlho, nemám ani nejakú športovú históriu za sebou. Je to niečo cez 4 roky, keď som využil možnosť trénovať v Zaži ultra a tým vstúpil nepriamo aj do ultra behania. V tej istej dobe som sa prvý raz stretol s Lavaredom, ktoré mi hneď učarovalo. Pamätám si ten deň, keď som prvý raz zbadal to ikonické logo s troma skalami, vtedy ešte s iným sponzorom, posilnené príbehom o splnení podmienok pre zaradenie do losovania v lotérii o účasť a v prípade splnenia limitu na dobehnutie aj udeleniu špeciálnej finisherskej vesty, ktorú inak získať ani nemôžeš. O atmosfére, ktorou žije celé mesto, región, proste to celé si ma hneď získalo a veľmi som si želal sa tak raz vypracovať, aby som to mohol skúsiť aj ja. Za tie roky vestu vymenila bunda, sponzor sa zmenil tiež, ale túžba tam stáť v cieli, tá ostala.

Minulý rok mi lotéria nevyšla, možno aj mojou chybou (stále je dosť veľká pravdepodobnosť vylosovania, ale my sme poslali žiadosť ako skupina a tým sme sa podľa mňa pripravili o možnosť byť vylosovaní aspoň niektorí), ale tento rok to klaplo. Teraz aj viem, že dobre tak bolo, pred rokom som nebol až tak pripravený a určite by som sa veľmi vytrápil, ak by som vôbec dobehol. Trénoval som poctivo, urobil som pár zmien a zrazu tu bol deň odchodu. Napriek tomu, že tam bolo docela dosť Slovákov, rozhodol som sa to poňať individuálne. Proste si to užiť so všetkým sám, myšlienkami v hlave. A tak som si hotel zajednal na 3 noci (pri tej cene sa inak ani nedalo) a odišiel som 2 dni skôr sa aklimatizovať, spoznať miestny terén, porobiť fotky a urobiť si aj nejaké výlety. Vždy rád spoznávam nové miesta a nie je to pre mňa len o súťaži.

Vďaka tým dvom dňom naviac, keď som spal v aute, som si prešiel čiastočne 3 časti trasy a porobil veľa fotiek. Vedel som, že je to priam nutnosť, aby v závode som sa sústredil hlavne na beh a nie okolie. Aj tak som nakoniec počas behu čo to fotil, ale aspoň som už vedel, čo ma tam čaká. Tie hory sú naozaj neskutočné, výhľady ťa očaria a stojíš tam ako prikovaný. Asi sa tam rýchlo vrátim. Taktiež som sa stihol stretnúť aj s niektorými známymi a hlavne som stretol Tonyho Krupičku. Týmto pozdravujem hlavne Mira Vargu :)  S Mirom sme si intenzívne písali a patrične mi v dobrom vynadal a závidel, ale ja to úplne chápem, vynadal by som mu ešte viac. Asi nemusím nikomu, kto toto číta vysvetľovať, kto to je (myslím Krupička haha, nie Miro, toho poznajú všetci, lebo minulý rok rozbil internety na všetkých podcastoch, ale zaslúžene za to čo odbehal a je super chalan). No a okrem toho som mal aj tú možnosť sa s týmto veľmi príjemným Američanom s českými koreňmi rozprávať, čo ma nabilo neskutočnou energiou a pozitívnym myslením na dosiahnutie cieľa - dobehnutie v limite a zabojovať možno aj o lepší čas.

Zrazu tu bol piatok, v deň závodu. To sa už nekonali žiadne aktivity (tie predtým ma celkom vyčerpali), takže som sa chcel len zaregistrovať a oddýchnuť si, pospať čo sa dá a odniesť drop bag, ktorý mi organizátor prevezie na občerstvovačku do cca. polky trate. Registrácia prebehla celkom ok, aj keď som už vedel od Maja Trégera, s ktorým a Táňou som sa tam stretol, že vôbec nekontrolujú výbavu (organizátor len do obálky s ostatnými vecami dal čip, ktorý bolo treba pripnúť na vestu). Keď som sa išiel 30 minút pred otvorením centrály registrovať, pred zimným štadiónom už bol dlhý rad a schyľovalo sa k dažďu. Našťastie všetko prebehlo rýchlo a ja som sa mohol ísť najesť a skúsiť si ešte pospať. Prvé sa mi podarilo, druhé nie. Stále mi v hlave behali všetky popisy trate od Maťa Urbaníka, Mira Vargu a Dana Blonskeho (ktorým týmto veľmi ďakujem), informácie z videí a rôznych blogov. Trasu som v hlave mal rozdelenú na pár úsekov, ale kontinuálne som si pamätal asi len prvých 20 km a potom som už len vedel, čo asi bude, ale už som to nevedel spojiť, že kedy a v akej časti. Nechal som proste na tu a teraz. Spoliehal som sa, že keď to nastane, v hlave mi naskočia rôzne tie rady a varovania, kde čo neprepáliť, aby ma nedostal ďalší úsek. Bol som vnútorne nervózny, aj keď to tak nepôsobilo. Už by som radšej šiel bežať, ale štart bol až o 23:00. Nemám to veľmi rád, lebo presne celý deň nespím a potom mám ísť na štart. Dobre, že som neštartoval cez deň, lebo sa spustila taká búrka a lejak... Ľutoval som Maja, ktorý bežal 50 km dlhú trať. Ja som v okne medzi búrkami išiel ešte do auta na druhom konci mesta pre druhé tenisky, ktoré som si dal do drop bagu. Pre istotu som si bol aj dokúpiť ešte jednu náhradnú fľašu a premýšľal som, že si kúpil aj ponožky. Tie, čo som mal na štart, lebo tie boli dobré. Ale nakoniec kvôli cene som ich nevzal, veď mám druhé nové náhradné, v takom modeli som už behal a nebudem ich asi ani meniť. Ešte sme sa boli najesť, pizza mi chladla, lebo som čakal na Maja ako dobehne do cieľa v lejaku. Potom sa išiel ku mne umyť a nakoniec som ostal na izbe sám. Ešte som si išiel kúpiť vazelínu do lekárne, ktorú som zabudol doma. Hodiny trávené na izbe hotela ubiehali, nikde som nešiel a keď sa mi nedalo spať, dopĺňal som aspoň energiu, minerály a balil veci. Ešte som komunikoval s Majkou, Horalkou a Magdou, ktoré sa ma snažili mentálne podporiť. Ja som to vnímal, ale tak jedným uchom dnu, v hlave som už bol v závode. Večer som išiel ešte odniesť drop bag s náhradným oblečením, ponožkami, teniskami a gélmi. O chvíľu sa to už blížilo, tak som vypol mobil z internetu, aby som sa sústredil na závod a nie odpisovanie na kvantum správ. Obliekol sa, navazelínoval a odišiel o pol 10 k štartu.

Na štarte to žilo, ale koridory boli ešte celkom prázdne. Hrala hudba, pomaličky sa schádzali bežci. Na izbe by som už neobsedel a chcel som byť bližšie k štartu. LUT je známe, že sa šprintuje cez mesto do kopca pod les, aby si zaujal čo najlepšiu pozíciu, lebo sa tu vytvorí lievik pred singláčom a keď prídeš neskôr, je tam už strapec ľudí a čakáš aj 10 minút na mieste, kým začneš ďalej stúpať. Chcel som tento šprint a čakanie eliminovať v prijateľnej forme. Takže som sa postavil najbližšie, ako sa dalo, tzn. za pruhy označujúce boxy pre profíkov. Nešiel som úplne dopredu, ale o chvíľu som bol už v jednom chuchvalci. Prišiel aj Marek a Tomáš, ktorí sa smiali, lebo všade naokolo boli čísla okolo 130 a ja som tam stál s 1501. Niektorí si ma aj obzerali, ja som si zas obzeral druhých kvôli vestám. Každopádne sme sa zhodli, že niektorí nemajú šancu mať povinnú výbavu so sebou. Do tej vesty sa im zmestila tak max bunda a 2 gely. Chalani mi vysvetlili, že štartové čísla sa dávajú podľa bodov (ja som nakoniec zistil, že nie som až taký lúzer, ale že som mal vytvorený profil bez diakritiky a nebol spárovaný s tým s diakritikou, na ktorý boli napojené body za všetky moje behy z minulosti - ale na 130 by som aj tak nemal). Vtipkovali sme o všetkom možnom, s chalanmi mi čas ubiehal a ani sme sa nenazdali a začalo sa tlieskať profíkom, ktorí nastupovali do závodu. Tam som si natočil ešte krátke videá a videl, koľko ľudí je za nami. Zaželali sme si šťastie v behu a zazneli prvé tóny Ennio Morriconeho The Ecstasy of Gold z filmu Dobrý, zlý a škaredý. Začali zvoniť zvony na miestnom kostole, obrovský hukot davu. Štart a my sme sa rozbehli do noci a pre mňa do neznáma.

Možno najskôr ešte dačo poviem k časom a stratégii. Keďže som na LUT a Dolomitoch nikdy nebol, tak som si potreboval urobiť nejakú predstavu a nástrel časov, aby som sa vedel orientovať a zbytočne nestresoval, popr. sa neflákal. Mohlo by ma to neskôr dobehnúť. Keďže mám veľmi dobrých kamarátov, nemyslím tým len povahou, ale aj výkonmi, žiaden ich záznam z minulosti som nemohol pre predstavu použiť ako podklad. Moje výpočty končili pri 2-3 občerstvovačke, keďže už tam som nesplnil limit. Nakoniec som použil záznam Maťa Detvaja, ktorý to pred rokom dal za 25 hodín. To by bol pre mňa viac než dobrý čas, lebo Maťo odbehol Štefánika o dosť rýchlejšie ako ja, má nabehaných viac maratónov. Jediné, čo ma utešovalo bolo, že pred 2 rokmi mi na Ultra Fatre vravel, že technický terén moc nedáva (ja som vtedy dobehol pred ním, ale ja zas to tam poznám do posledného šutra a čas mi zhoršili strašné kŕče). Takže ak som Štefánika dal v takom čase, ako som dal (prevýšenie skoro rovnaké, o 400 m menej a vzdialenosť dlhšia), za tie roky som sa posunul aj ja niekam a Maťo sa nejak extrémne nezlepšil v zbehoch, ktoré mám aj ja veľmi zlé, v prípade dobrých podmienok, málo prestojov na občerstvovačkách môžem použiť jeho záznam ako najlepší optimistický variant. Od neho som si vypočítal reálny na 28 hodín a ešte taký na splnenie limitu pre finishera do 30 hodín. Kopce som chcel ťahať rýchlou chôdzou a pre mňa behateľné zbehy držať na uzde, aby som si čo najmenej rozbil nohy a povedzme si pravdu, extra čas by som tam aj tak nenamútil. Ťahať roviny a behateľné kopce. Peťo mi k stratégii ani stravovaniu (to som mal tiež vypočítané) nič vážne nevytkol a súhlasil, takže to bolo za mňa pripravené. Podstatné bolo pre mňa dodržiavať hlavne gélovanie a nutričný prísun podľa plánu, kde som si už radšej k Maurtenu zobral high5 doplnky, na ktoré som viac zvyknutý, keďže z Maurtenu a tepla mi nebolo na Madeire dobre. Nič iné som nemohol ani tu očakávať, keďže po piatkovom daždi sa malo večer ochladiť, začať fúkať a v sobotu malo byť teplo. Preto som si dal len tričko a rukávniky. Ale nazad k závodu.

Štart prebehol podľa očakávaní, všetci to napálili. Ja som si ale držal rýchlejšie prijateľné tempo, tepy síce vybehli, ale pripisoval som to adrenalínu. Tých, čo ma obehli, som si nevšímal a po chvíli zapol čelovku. Ťahali sme sa hore ulicami do kopca, lebo trasa bola trošku zmenená z dôvodu opravy cesty. Viem, že tu vznikajú krásne zábery svetelného hada z čeloviek. Cesta stúpala a na úzkom chodníku mi zavadzali ľudia. Nejak som to ale neriešil, lebo sme mali prijateľné tempo a tak som si ho len držal. Veď celý závod je pred nami. Po traverze, kde celkom pofukovalo a mal som pocit, že tam bude asi dobrý zráz, nasledoval technickejší zbeh. Nikam som sa nenáhlil, ale nohy som mal čerstvé, tak som tie kamene a korene zdolával celkom ok. Samozrejme ma aj obiehali, ale celkom som so zbehom spokojný. Konečne sme boli dole a čakala nás ťahavá cesta a po prechode cez most sme stúpali hore. Počul som hudbu a videl svetlá, ale to asi nebude ono. Pozrel som na hodiny, zdalo sa mi to príliš skoro, aj čas som mal nejaký dobrý. Nebolo to ono. Mal som dobehnúť na prvú stanicu Ospitale, ale toto bol nejaký parking s bufetom, autami a párty v lese. My sme išli ďalej do kopca, ja som už kráčal a na každé pípnutie hodín hneď dával gel. Začal som s Maurtenom, pričom som mal M320 zarobený aj do dvoch fliaš (jeden som vypil 2 hodiny pred štartom). Už na začiatku lesa som si začal všímať, ako ľudí moce. Mne sa začalo zahmlievať pred očami a začalo ma motať tiež. Zaspávam počas chôdze do kopca! Neprebrala ma ani zima, ani zrýchlenie, proste som si vybral kofeínovú tabletku a spolu s minerálnou ju dal o 2 ráno do úst a zapil. Snáď zaberie. Cítil som sa nevyspatý a tak by som si ľahol. Aspoň na chvíľku. Zabrala. Po chvíli sa objavila občerstvovačka. Postavený veľký stan a v ňom hromada ľudí. Samozrejme všetci pri vchode tak som sa predral k východu, kde skoro nikto nebol. Doplnil som si len trochu vody do fľaše, veľa som nevypil, napil sa coly, zjedol dva malé kúsky banánu a vyrazil preč. Prešiel som snímačom a čas ukázal 2:33 (budem písať závodný čas, nie denný - ten je o hodinu menej). Super, takže extra žiadny výkon, ako som si myslel. Držím sa len podľa plánu, ale aspoň medzi optimistickým variantom a reálnym. Ide sa ďalej. Trochu ma ovial chlad, lebo v stane bolo tesno a dusno. Veď sa zahrejem.

Čakalo ma Passo Tre Croci. Tam som parkoval prvý deň keď som šiel k jazeru Lago Sorapis s tyrkysovou vodou a časť cesty bola totožná s LUT. Predtým ale makadamové stúpanie a technický zbeh. Oboje sa dalo. Kopce mi zatiaľ išli. Hore fúkalo. Zbeh bol trošku ťažší, lebo bol strmší a ja som brzdil. Samozrejme ako všetko dlhší, ako som zvyknutý tu z Karpát bežať. Ale to všetko sa mi zdalo nejak 3-4x dlhšie ako písali. Takže som vypol vždy senzory a proste som to neriešil. Neriešil som koľko, ako, len tu a teraz. Čo predo mňa dáte, to prejdem. Dole bola ďalšia občerstvovačka. Tu som sa samozrejme zase moc nezdržal, zamiešal som len high5 drinky s vodou, vyhodil odpadky a vypil colu. Videl som, že niektorí mali už aj tu polievku v poháriku, ale na to som si ja ešte počkal, dal som si snickersku. Čakala ma na chvíľu známa trasa a hodiny pípli 4:15 a ja som bol 15 minút pod optimistickým variantom. Schyľovalo sa na lepšie časy.

Od Passo Tre Croci ma čakala známa cesta z môjho výletu, takže som si v pohode vyklusával lesný traverz širšou cestou. Z nej sa po chvíli zbehlo na technickejší terén, ktorý sa už aj vlnil a prebiehalo sa cez potok s malým vodopádom, kde sa vystúpalo mierne po skalke. Tam už nasledovala šípka na zbeh lesom, kade som nešiel. Nejak som ani neriešil, či sa mi to bude šmýkať, tenisky držali celkom dobre. Samozrejme o rýchlosti u mňa ťažko hovoriť, ale bol som dole a mohol som postupovať ďalej smer Misurina. Ešte sme prebehli okolo požiarnikov, či záchranárov na Federaveccia, kde nebola normálna občerstvovačka, ale zosnímali nám číslo. Čas 5:04 som nevnímal, ale stále som si držal trend z minula. Postupne sme sa dostali zase do stúpania a mňa začalo zase brať na spánok. Bojoval som s ním vodou a chladom. Nakoniec sa po dlhšom stúpaní, teraz si naň ani nepamätám, dostali na traverz lesom. Paráda, to je taký náš Kamzík, konečne po makadame hlina, korene, ani mi nevadilo, že sa to v blate občas šmýka. Celkom sa mi dobre išlo, ale ma trošku brucho bolelo. Cesta lesom ubiehala, ale jazero, poza ktoré sme mali bežať, nikde. Ja som sa rozhodol nakoniec zbehnúť z trasy, lebo nevyuži lesný terén. Pekne v zákryte stromov som sa dobre vys...ral. Vysmiaty som sa zaradil na singláč a bežal ďalej. Pozrel som na hodiny a videl, že mi to ide dobre. Keď sme s Majom a Táňou riešili Misurinu, najlepší tam mali byť okolo 4 ráno (po 5 hodinách behu) a ja som vravel, že tam budem najskôr medzi 6-7 . Chceli totižto vstať a prísť ma povzbudiť, lebo tam spali. Môj čas ukazoval, že dobre, že som ich ukecal, aby nešli. Singláč nekonečný totižto nakoniec koniec mal, medzi stromy začalo presvitať jazero a my sme zbehli k občerstvovačke. Vonku pred vchodom som si zarobil nápoje a v stane som si dal nejakú Näak placku, do pohára vývar s písmenkami, vypil pomarančovú limonádu a colu a bežal preč. Čas 6:51 a ja som si to valil ďalej popri jazere na dlhý výstup smer Tre Cime.

Najskôr sme bežali ďalej okolo jazera, potom sa napojili vedľa asfaltky na stúpanie k ďalšiemu jazeru Lago Antorno. Tu som spal prvú noc, keď som prišiel. Čakal som, čo bude ďalej, lebo po asfaltke na Tre Cime som mal občas problém aj vyjsť autom a musel som zaradiť 1. Kupodivu sa mi išlo ale stále fakt dobre. Jediné, čo som riešil boli gély, svižný krok a obiehanie ľudí, ktorí už dosť odfukovali. Ja som sa zaradil na koniec za tých, čo s tempom nemali problém a rezko sme kráčali hore. Hore už bolo vidieť slnkom zaliate skaly a ja som sa tešil na výhľady, ktoré mi už boli známe. Toto bol dobrý ťah, ktorý som si vzal za svoje od Mira, že som si to pozrel, polietal a pofotil predtým. Neostal som aspoň taký skamenený z tej krásy. Majestátne skalnaté kopce, zaliate na oblohu sa derúcim slnkom, brutál. Už len kúsok a od elektrického vedenia som po miernom kopci dobehol ku chate Rifugio Auronzo, kde bola občerstvovačka. Doplnil som vodu a napil sa ľadového čaju a vyrazil. Nechcel som sa zdržiavať, nebol dôvod. Čas pri odchode 8:10 a ja som bol hodinu lepší, ako môj optimistický odhad.

Nebol dôvod sa zbytočne hnať. Cestu som poznal a tak som sa snažil klusať po chodníku, ktorý je široký aj pre autá. Veď tade terénne auto aj pred 3 dňami išlo. Slnko svietilo už celkom silno a ja som mal trochu stuhnuté nohy. Časť so sedla som vykráčal a pozerám, že Simon. On pozerá na mňa, že čo tam robím. Že jeho dosť posledný výstup vypol a že ja som podľa jeho času 20 minút na dobeh za 20 hodín. Koľko? Ale tak máme ešte polku pred sebou a hlavne príde ešte technický zbeh dole, ktorý som nestihol si prejsť, výstup údolím smrti a záverečný zbeh, ktorý som si tiež nestihol. Ale každopádne mám dobre nakročené. Simon že pôjde so mnou, tak vravím ok, ale ja si určite pôjdem svoje a nebudem sa extra prispôsobovať. Tak poďme, tento úsek poznám, dole sa bude fotiť, tak držme odstup od ostatných, nech nám neskazia fotku. Tak aj bolo a výsledky stoja za to. Jediné, čo mi rušilo dobrý pocit z behu, boli moje nohavice. Dal som si na prvú časť tieto, ale pocitovo mi zliezali (aj kvôli gélom vo vreckách, ktoré som sa snažil prehodiť do vesty, aj tým, že šnúrka tam je iná a aj elastická nohavička na stehne mi ich ťahala dole). Nebolo to také strašné, ale hovorím si: " Prezlečieš si ich, bude drop bag, ale potom zase nevymýšľaj, ešte ti to prinesie nešťastie. Ale snáď nebudeš veriť na povery...".

Po makadamovej ceste nasledoval dole pod chatou Rifugio A. Locatelli, kam sa nejde, nastáva zbeh. Časť som išiel, potom som sa musel odkloniť, lebo opravovali chodník a dole do údolia som už nešiel. Vedel som, že ma čaká niečo technické a záver dlhá makadamová cesta, ale nevedel som čo. Začiatok nebol taký zlý, aj keď technický, mňa ale začali trápiť kolená. Potom sa to zlomilo a nastali technickejšie schody, rozsypané skaly a toto som ja bežecky nedával. Simona som pustil nech ide, lebo toto je moja slabina. Predbiehalo ma plno ľudí, ale ja som si išiel svoje, veď som pred odhadom. Konečne som bol na ceste dole. No konečne. Fakt bola nekonečná a únavná. Bolo teplo, slnko už pražilo a ja som si stiahol rukávniky. Z makadamu ma boleli kolená a aj chodidlá som cítil. Našťastie sme sa dole dostali k jazeru Lago di Landro, to sme obehli cez koryto bez vody, len plné kameňov a začal som sa ťahať miernou rovinkou k ďalšej občerstvovačke. Cestou chodili cyklisti a zvonili na nás. Ja som ale bežal, ale po čase som začal aj ja kráčať a striedať beh s schôdzou. Podliezli sme cestu a ja som hľadal tiene od stromov. Po čase sa začali kopiť ľudia a nakoniec sme dobehli k občerstvovačke Cimabanche. 67 km a drop bag. Môžem sa prezliecť, doplniť gély a najesť.

Tu už bol aj Simon, ktorý jedol polievku a než som si vyzdvihol drop bag tak mi za tanier aj doniesol. Než som sa do nej pustil, tak som sa najskôr prezliekol. Vymenil som tričko, už som nešiel aj v tričku pod ním, ktoré som mal na transport vlhkosti a lepšiu izoláciu v noci. Prezliekol som si aj nohavice. Keď som sa ale vyzul, aby som aj trošku prevetral nohy, zistil som, že na pravej nohe mám predratý palec na ponožke. No pekne. Ale až keď som vyzul ľavú som zistil, že celá päta je na komplet zodratá a ostali len mriežkované šnúrky ako náznak, že tam naozaj bola aj látka. Prach z makadamu a pot urobili svoje. No nič to, prezujem sa. Staré som vyhodil a dal nové. Úplne nové, trochu iný typ, hrubší model. Behal som v ňom už dávnejšie (pôvodne som chcel kúpiť rovnaké v Cortine, ale že načo budem míňať peniaze, veď sa aj tak neprezujem, lebo nie je dobré meniť už veci, ktoré sú počas behu sadli, ak netlačia). Dobalil som si gély, doplnil vodu do prípravkov a mohol začať jesť polievku. Atmosféru mi spríjemnil chlapík, ktorý sa nahol nad vrece s odpadkami a pekné dve minúty tam dávil až z neho liala voda. Chlape ty to máš jasné. Simon išiel ešte pozrieť Andreja z jeho skupiny, ktorý išiel za nami a mal problém s nohou. Keď som dojedal zrazu sa v stane objavil Ľubo z Runningpro. Čakal som ho niekde predo mnou, tak som bol prekvapený, že som ho stretol. Kým si zobral niečo na jedlo a ja som si dal colu, tak mi vravel, že Sisa ide vzadu. Že sa dosť trápi, lebo má problém s nohou. Tak snáď dobehne (nakoniec to dala!). To už došiel Simon a my sme vyrazili, lebo Ľubino že sa ešte naje (nakoniec sa vraj prejedol). Na môj vkus sme boli dlhšie, tak sme vyrazili. Ešte predtým som si navlhčil ochladzovaciu šatku (v práci sme raz počas horúčav dostávali špeciálne šatky pre robotníkov na stavbu, ktoré keď sa namočia a vyžmýkajú, tak chladia), ktorú som mal nachystanú v drop bagu a namočil čapicu. Slnko pieklo. Čas po občerstvovačke 11:11 a ja hodinu náskok pred 25 hodinami.

Čakal nás nie veľký kopec cca +400 a Malga Ra Stua. Najskôr sme bežali ďalej štrkovou cestou. Cítil som, že dačo nebude v poriadku, došľapovanie a pocit v ponožke iný. Kolená ma prestávali bolieť. To je divné, telo nevie vnímať dve bolesti a zrazu sa aj ukázalo prečo. Pľuzgier na päte. Ojoj no nevadí, s pätami je to v pohode, aspoň že kolená nebudú bolieť. Podliezli sme úzkym peším tunelom pod cestou, asi to skôr bol odtokový kanál a vydali sa do kopca. Makadamovú cestu časom vymenila betónová doska. Spomenul som si na Mira, ktorý na ňu nadával. Aj ho chápem, zle sa po nej išlo, aj to nepekne vyzerá, ale spevňujú tým pôdu. Kopec nekonečný, kde je tých 400 metrov. Stále sme si hovorili, že už budeme hore a to nikdy nebol vrch. Slnko pieklo aj v lese, ale šatka bola super. Nakoniec sme vykráčali hore a nás čakal krásny zbeh, vedľa nás lúky a výhľady. No zbeh. Ja som zistil, že som dobehal. Lebo okrem pľuzgierov na päte sa mi vytvorili pľuzgiere na chodidlách na došľape. A to bolo zlé. Makadamové cesty a skalky mi nedovolili bežať, začal som intuitívne hľadať rovné plochy a zem. Ale tej bolo málo a mne bolo jasné, že na zbehoch už budem len strácať. Hlavné je ísť. Nejako som dole dopajdal, čo ma hnevalo, lebo terén bol super behateľný a vkročili sme na občerstvovačku. Ja som si zarobil hneď nápoje do fliaš, dal 2 coly a chcel som už ísť. Len Simonovi sa nechcelo. Dal som si teda s ním ešte 2 zemiaky so soľou, on tam ešte jedol a tak som čakal. Veď on čakal mňa pri tých zbehoch (inak presne takto sa stráca čas, že idete dvaja a čaká sa jeden na druhého presne na tých iných pasážach a tým sa strata kumuluje). Sedel na zemi a ja som bol nervózny, lebo bežal čas a nechcel som ho strácať na občertvovačke. Nakoniec ale dojedol a vyrazili sme do pekelného údolia. Čas 13:36 bol stále 45 minút za odhadom. Tu už bolo vidieť, že zbehy mi budú z náskoku uberať.

O údolí smerti som počul veľa. Miesto, kde budú samí zombíci. Kde nie je voda. Treba tam byť čím najskôr, aby slnko nestihlo rozpáliť skaly, ktoré potom sálajú teplo a vysajú z teba všetku energiu. Energiu, ktorú na nekonečne dlhom stúpaní potrebuješ. Mal som rešpekt, ale väčší problém mi robil prvotný zbeh do doliny, lebo sa išlo koreňmi a skalami a to som s mojimi nohami nevedel bežať. Takže som nakoniec aj bol rád, keď sme prišli k rieke Rio di Fanes a nasledoval výstup. Tam ma aspoň nohy nebolia. Hlava drží. Ale predtým si naberieme vodu, schladíme hlavu a ja si namočím šatku a čiapku. Dohodli sme sa so Simonom, že každé miesto na navhlčenie využijeme, aby sme toho potom neľutovali. Voda bude ďaleko a býva tam vždy rad, takže to skúsime obísť. S 3 fľašami by mi to malo stačiť. Vyrazili sme do kopca.

Cesta bola v pohode, cestou nás už obiehali aj 80-tkári, ktorí sa tu pripájali na tú istú trasu. S nami bežcami tu bola aj hromada turistov. Dôvod bol jasný. Ferrata Giovanni Barbara, ktorá je A klasifikácie a teda je to skôr istený chodník údolím popod vodopád. Zráz je to teda dobrý, aj sme tu chvíľu fotili a išli ďalej. Úzkou štrkovou cestou nám zrazu do protismeru schádzal záchranársky terénny automobil, asi niekoho zvážali. My sme prechádzali rôznymi malými potôčikmi a snažil som sa obiehať ľudí, čo to išlo. Niektorí išli svižne, iní boli vykapatí. Pred nami sa zrazu otvorilo údolie. Tak to je ono Simon, tu sme u toho. Kupodivu ale naokolo tiekli aj vodopádiky, takže sa dalo ovlažiť. Nám to nebolo treba a stúpali sme. Snáď každých 10 metrov bol na zemi nejaký obal od gélu. Toto ma akože dosť sklamalo, že ľudia to odhadzujú. Áno stane sa, že vypadne, ale toľko nemohlo vypadnúť náhodou. ťahali sme hore ako píly, ja som sa zavesil na jednu babu, ktorá mala dobré tempo - tzn. čierne obtiahnuté legíny. Ale ozaj išla svižne, čo bolo dôležité, lebo často nás predbehli nejakí nadšenci, ktorých sme o pár metrov obehli. Z mierneho kosodrevinového lesa sme vystúpali do údolia, kde bola kamenná lúka. Bolo to nejaké koryto, v strede tiekla riečka a po kameňoch sa dosť zle išlo. Vravím Simonovi, na Malga Travenanzes nestojíme, ideme ďalej. On že nie, musí si nabrať vodu. Tak že ok, ale rýchlo, lebo tam bude plno ľudí. Obehli sme ešte pár ľudí a ostali stáť pred zastávkou. Bola to vlastne drevená búdka, pri nej tiekla voda a pred ňou nám služba pípla čip. 16:27, super, údolie sme prežili v najväčšom teple. Šťastie nám celkom prialo. Náskok sme si udržali. Okolo domčeka sedela hromada ľudí, využívali tiež a my sme mali šťastie a hneď nabrali vodu. Ja do jednej fľaše, mal som jej dosť. Vedel som, že nás čaká stúpanie, vraj prudké. Nezdalo sa. Ale bolo výživné a dlhé. Tu som musel na chvíľu prvý raz zastať a vydýchať sa. Hore na vrchole som videl žltý stan záchranárov a zatiaľ čo jeden sledoval ďalekohľadom ľudí stúpajúcich k nim, druhý zbehol a kontroloval tých, čo ich motalo. Tak dobehol aj k jednému vedľa mňa, ktorý naozaj išiel, ako križiaci z krížovej výpravy. Nakoniec ho pustil. Pre mňa bolo dôležitejšie, že hore už značne fúkalo a bol som hore. Sedlo Forcela Col dei Bos a 2250 m. n. m. Super, prežil som to a celkom v pohode. Teraz sa ale pôjde dole a to bude zlé.

Ešte horšie bolo, že po miernej technickej pasáži sa išlo ťahavou makadamovou cestou dole. Toto by bol pre mňa behateľný terén, ale teraz som nevedel došľapnúť. Simon išiel dopredu a ja som ho videl o pár zákrut podo mnou. Všetci ma obiehali a mňa to strašne nahlodávalo. S dobrým časom je koniec. Cesta bola nekonečná a keď sme prebiehali skalnatým tunelom, cez zuby som sa usmial fotografovi do objektívu. Bol som smutný zo straty času na tak ľahkom teréne (tých ešte len príde), ale nakoniec nekonečná cesta skončila a išlo sa zase hore. To som vedel, že nemám podľahnúť nádeji, že tú chatu, čo dole vidím, že aj navštívim. Naša nás čakala až za kopcom. Do kopca som zase obiehal niektorých ľudí, ale tiež som začal mať toho plné zuby. Prešli sme popod zrúcaninu základne Falzarego Grande Guerra a schodovým technickejším zbehom som nejako zoskákal a dobehol na občerstvovačku. Ľudí tu bolo veľa, aj tých, čo povzbudzovali. Klasicky som si doplnil nápoje a dals om si trochu ryže a Näak placky. Sadli sme si so Simonom k Andrejovej priateľke, ktorá na neho čakala. Ja som si dal bundu, lebo mi bola trochu zima. Po chvíli ale vravím, že poďme, lebo nechcem tráviť čas trpením, nech to mám čím skôr za sebou. Čakali nás totižto ešte dáke nie dlhé, ale výživné a strmé stúpania. Čas prechodom cez Col Gallina oznámil 18:29 a nás čakalo posledných cca 22 km závodu. Tak poďme.

Veľmi ťažko sa mi zbiehalo lúkou dole, ale na konci som videl, že tento krátky zbeh končí a začína stúpanie. A výživné. Už sa išlo v rade a skoro nikto nepredbiehal, občas sme obehli nejakých unavených. Neviem z čoho :) Cikcaky nás vytiahli hore a Simon hlásil, že tu má byť chata. Vravím mu, že to pôjdeme poza skaly a tam. Tak aj bolo, ťahali sme sa hore a cestou nás vycvakli až dvaja fotografi. Miestami boli ešte snehové polia, ktoré sa síce obchádzali, ale bolo nám jasné, že sme asi vysoko. V diaľke bola chata, údolím sa niesol zvuk z diskotéky, ktorá tam bola. Párty po Italsku. Nás ale zaujímala iná chata, ktorá sa už črtala pred nami. Popod sedačky sme sa dostali na Rifugio Averau, kde som si dal do pohárika čaj. Bol skvelý, ale hneď sme išli ďalej. Tento výstup nám zabral hodinu a bolo 19:39.

Čakala ma pasáž, ktorá nevyzerala ani tak zle, aká bola. Pre mňa. Zbeh bol totižto po prudkom chodníku z veľkého makadamu, čo som fakt nedával. Dole sme sa od chodníka oddelili a začali zbierať výškové metre na traverze smerom doľava pod kopec. Bolo teplo a traverz komplikovalo prekračovanie kamennej sute, takže som viac kráčal a ešte aj celkom zdržiaval ostatných. Nedalo sa moc obiehať a mne, vďaka mojim nohám, chýbala istota na došľapoch. Neviem koľko sme tak išli, ale prišlo mi to strašne dlho. Na konci som ani nevnímal, ako na mňa niekto volá. Táňa s Majom a krpatou ma došli pozrieť a povzbudiť. Moje nadšenie sa asi ani nedostalo na povrch mojej tváre, ako som mal všetkého dosť. Čas mi bežal, strácal som minúty mojou neschopnosťou sa rozbehnúť, únava a teplo nastupovali. Už som prestal poriadne dopĺňať gély, lebo som vôbec necítil taký výdaj energie. Rozlúčil som sa s nimi a išli sme dole na Passo Giau. Tu som s aveľmi nezdržiaval. Nabral som si ice tea a dal si 4 sušené marhule. Obsluha ma sprdla, lebo som si ich zobral rukami a mali mi ich podať. Simon sa tam motal a ja že idem preč, veď ma dobehne. Ja potrebujem kráčať. Čas 20:37, o chvíľu začne zapadať slnko a mňa čakal v podstate posledný väčší kopec. Vydal som sa dopredu chôdzou ala Emil robotek, ktorú som už niekoľko hodín praktikoval. Asi za moje electic boggie by som dostal nejaké tie body na breakdance súťaži.

Prešli sme cestu a nasledoval krásny singláčik. Och, kebyže ho môžem tak normálne bežať. Cez zuby som sa snažil po tej hline ako tak pohybovať. Zrazu ho narušili 2 skalné úseky, po ktorých bolo treba zísť dole a pohybovať sa ďalej po singel tracku. Aj mi to bolo trošku neprirodzené, nejaká reťaz by sa hodila, ale zliezol som to v pohode. Pokračoval som ďalej, ľudia ma obiehali a ja som v diaľke videl kopec, kde sa všetci dali do stúpania. Nebol dlhý, ale bol tam. To ma už dobehol aj Simon a dali sme sa do stúpania. Už mi to išlo ťažko a začal som odddychovať. Pocit strateného času a boľavé nohy na mňa doľahol. Už by som bol minimálne niekde pred cieľom a takto... Simonovi sa išlo ok, tak som mu povedal, nech na mňa nečaká, že ja trafím a v pohode zídem. Tak sa vydal dopredu. Videl som ho kúsok pred sebou, pozeral na tých, čo zastávali v kopci a fučali. Mysleli si, že aj ja už nevládzem. Vládal som, ale ukrutne ma už boleli chodidlá a odmietal som si dať nejaký utišovací prostriedok ako flector. Prejdeš si to za svoje, to mi znelo v hlave. Od začiatku až do konca. Vedel som, že po flectore vy mi potlačilo bolesť a ja by som dole zbehol akoby nič sa nestalo. Ale nie, stalo sa, debil si a tak si to vyžer. Začal som si vyčítať tie trenky a hlavne ponožky a vazelínu. Proste netreba veci robiť, ktoré bežne nerobím. A tie ponožky by ma nezabili, ak by som si ich kúpil. Už je ale pozde, prestaň sa tu obviňovať, každý má niečo svoje a na ultra sa vždy niečo stane.  Ide len o to, ako sa s tým dokážeš vysporiadať. Možno by som sa zranil, možno by mi vypol žalúdok a ani by som nedobehol. Možno. Nerieš, ideš, do cieľa to musíš dať. Zrazu som bol hore a mne sa otvoril nádherný priestor, ktorý priam lákal na zbeh. Veď všetci aj leteli, teda až na mňa.

Začínala ma páliť aj záha po tom čaji a marhuliach a mojím robotickým štýlom som sa sunul dole. Tu by mala byť už chata a z tade už len ten hnusný zbeh, pred ktorým ma varoval Maťo Urbaník. Prudké blatové časti, no a hlavne potom časti s koreňmi a skalami, ktoré kĺžu. Ale veď ja som tam bol deň pred závodom, na konci toho úseku som končila bolo to strmé, ale zas dalo sa. Ľudia ma obiehali a ja som sa dostával dole do údolia a začalo mi dochádzať, že nastala chyba v programe. To nemôže byť to údolie s chatou, tam je jazero a ja ho stále nevidím. Skôr sa mi zdá, že to ide zase hore. A ozaj. Na konci údolia išiel kopec mierne hore a ja som videl, ako po ňom idú malé mravce. Doriti. Stihnem to? Toto kým prejdem bude hodina, kým prejdem k chate ďalšia, dole pôjdem aspoň 2 hodiny, ešte časť mestom, čo keď nebudem vedieť ani kráčať. Dokelu, dokeluuuuuu. Preplo mi.

Dole v údolí som zaradil iný prevodový stupeň. Môj kráčavý krok sa zmenil na rýchly krok a miestami poklus. Cez bolesť. O chvíľu ma to síce bolelo, ale dalo sa to vydržať. Začal som obiehať ľudí a za chvíľu som bol v sedle Forcella Ambrizzola za stúpaním, kde plot mal v sebe taký malý turniket a ja som sa dostal na druhú stranu údolia. Údolia, kde už mi bolo jasné, že tam dole je Cortina a cieľ. Že pred mnou je jazero a chata, kam mám prísť. Ale ďaleko. Panika pokračovala a ja som cez bolesť sa snažil bežať dole. Zapadalo slnko a zdolával som chodník normálne behateľný, pre mňa ale nekonečný. Vyhľadával som čo najmenej kamenné úseky. Ešte že som sa podopieral paličkami, lebo v jednom momente som zrazu zakopol a už už som sa skoro natiahol na zem. Baba vedľa mňa až zhíkla. Ale pohoda, ide sa ďalej a ja som so zahmlenými očami dobehol na poslednú oficiálnu občerstvovačku (ak nepočítam tú tesne pred cieľom), chatu Rifugio Croda da Lago. Vybral som a zapol čelovku, napil sa coly a vydal som sa do obávaného lesa. 22:26  a ja hodinu pod 25:15. Ak všetko pôjde podľa plánu, asi dobehnem pred 25. V lese už bolo šero a začínala byť tma.

Čo si hlavne pamätám z lesa? Všetci ma obiehali, ale fakt asi 50 ľudí. Neviem presne, ale kvantum. Hneď začiatočný traverz bol o koreňoch, blate a skalkách. To som bohužiaľ s mojimi nohami musel odkráčať a všetkých púšťať. Tí už cítili, že to je posledný úsek a snažili sa dobehnúť čas. Ja som s časom bojoval aspoň tak, že som sa snažil si ho udržať. Nasledoval úsek, kde mi Maťo vravel, že sú tam také výmole a býva blato a dosť sa kĺže. Paradoxne mne tenisky držali a blata nebolo veľa, len taká mokrá pôda a ja som už aj pobehol. Niektorí ma obiehali, ale začal som byť v skupine, kde sme sa striedali. Raz oni obehli mňa, potom ja ich. Padla tma a mne sa ten les zdal nekonečný. Čakal som, kedy bude už úsek, kam som došiel. Veď som bol docela vysoko, ale úsek nikde. V tme bolo vidieť nejakých ľudí od organizátora, mali tam svoje stanovisko. Bežali sme ďalej až sme došli medzi dve skaly, medzi ktorými sa prudko vinul chodník dole. Šmykľavý kamienkovo blatový. Doprdele. Tak toto presne nedávam. Ľuďom podšmykovalo nohy a mňa chytila panika. Išiel som ako posratý. Dôchodca na výlete. Nič som skoro nevidel a ešte aj som nemal istotu v nohách. Púšťal som jedného za druhým, ani som sa im nemal moc kde uhnúť. Lialo zo mňa, ako som sa trápil. Toto by mi robilo problém aj so zdravými nohami a teraz? Pomáhali mi paličky a našiel som si štýl ako aspoň to kráčať dole. Zrazu som zistil, že o kus nižšie je úsek, kam som dobehol. No paráda, takže to najhoršie som vlastne vynechal a to som si myslel, že vlastne to bude také isté. Veď čo už môže byť iné na tom kúsku. A bolo. Horšie bolo, že som nevedel bežať ani tento úsek. Keď som si to išiel vyskúšať, kráčal som, aby som vedel, koľko mi to potrvá do dediny, keď nebudem vládať. Hodinu. Hej, lenže som mal čerstvé nohy, neotlačené a vtedy bolo mierne vlhko. Teraz po lejaku tam bolo všade blato a v tom behať neviem. Spoznával som úseky, ale nevidel som v šere čelovky. Zrazu mi skoro vyzulo jednu tenisku, koľko blata tam bolo a ja som sa na druhom mieste vyhýbal ďalšej bahnistej pohrome a zakopol o šuter, ktorý nebolo vidieť z boku rigóla. Brutálne do malíčka, až som skoro zakričal. No ešte sa tu dorazím. Postupne som kráčal až som došiel na úsek, kde som pred 2 dňami ... sral. Teraz sa to celkom vyrovná. Začal som bežať. Možno keď budem rýchly, dám to aj pod 24 hodín.

Začal som obiehať tých, ktorí ma pred chvíľou predbehli. Chalan opretý druhému o rameno zaspával a tak kráčali. Začalo sa to prebúdzať. Ľudia začali pozerať, komu to hrabe a ešte beží. Za mňa sa zavesil nejaký bežec. A nechcel povoliť. Cítil som, ako ide tesne za mnou, ako odfukuje. Ja som dýchal nosom, ale tempo a bolesť nôh boli celkom cítiť. Chalan stále nič, držal sa ma ako kliešť a fučal ďalej. Kámoško, túto hru so mnou nehraj. Ja nepoľavím. Nohy ma bolia, prestávam vládať, ale zabudni. Pridal som a on za mnou, ale už som cítil, že vyslovene lapá po dychu. Pred poslednou stanicou Mortisa, ktorá je vlastne už časť mesta, bola malá poľná cesta z lesa smerom do kopca. A tam ho vyplo. Mňa nie. Bežal som ďalej. Hodiny ukazovali 23:55. Za 5 minút dole v cieli nebudem, nevadí, skúsim aspoň čo najbližšie k 24. Okolo občerstvovačky som len prebehol a zamával personálu. Tí mi tlieskali, keď videli, že na rozdiel od väčšiny ešte sviežo bežím. Čas 23:56 a ja som vypol receptory bolesti. A čelovku. Bežal som po asfaltke a nechcelo sa mi už naháňať s nikým. Tak som ju vypol, aby niekto náhodou nevidel, kde som a dostane chuť ma dobehnúť. Zato ma prekvapilo, že predo mnou som na ceste ešte videl veľa čeloviek. Pridal som. Zrazu nastala panika. Ľudia počuli, že dakto beží a lúče čeloviek sa začali otáčať miesto dopredu dozadu. Zapol som aj svoju, lebo som na tmavých úsekoch nechcel zakopnúť a bežal som ďalej. Pre mnou ožilo mravenisko. Niektorým došlo, že ich niekto môže predbehnúť a tak začali bežať. Niektorí hneď aj prestali, telo im povedalo svoje. Iní bežali, ale neunikli mi. Začal som získavať lepšiu pozíciu. Zozadu ma prebehol chalan s babou. No pekne, takže tu máme závody. Ale ja neprestanem. Po chvíli obaja prestali bežať a ja som ich zase obehol. To už bol spodok mesta a od hlavného korza nás delil krátky výstup. Kúsok som vybehol a keď som videl, že som sám, začal som rýchlo kráčať. Hlavné korzo. Tu som čakal Maja. Začal som bežať a zase zapol čelovku, ktorú som medzi časom vypol, keďže všade svietili lampy, aby mi niekto nevhebol do cesty. Ľudia z barov mi tlieskali a ja som uháňal dopredu. Už som videl cieľ, už tam budem. Záver už vyklusávam a vypínam hodiny. 24:08:18 V očiach nemám moc radosť, ale skôr sklamanie. Hnevám sa, že ten čas mohol byť aj o 2 hodiny lepší, nebyť otlakov.

Vyzdvihujem si bundu a chcem písať Simonovi, kde je. Mobil sa mi akurát vybil. Je mi zima. Obliekam si na seba svoju bundu a pomaly sa suniem do hlavnej časti k zimnému štadiónu, kde je môj drop bag. Nohy ma začínajú strašne bolieť, najradšej by som sa vyzul. Adrenalín opadol, bolesť nastúpila. Dokulhal som k štadiónu, dal som si tam cestoviny, zobral batoh a išiel na izbu. Nakoniec sa stihnem ešte aj vyspať, dal som horúcu sprchu a acylpyrín, aby ma prehrialo. Vyzul sa a kukal, čo to mám na nohách. Ráno to už nevyzeralo tak zle. Ale chodiť sa s tým veľmi nedalo. Najedol som sa, odhlásil z hotela a odniesol veci do auta. Ešte sa stretol so Simonom na káve, kde som stretol aj uvádzača celej súťaže. Rád sa so mnou vyfotil a zablahoželal mi k výsledku. Postupne mi dochádzalo, že nie je na čo sa hnevať. 362 ľudí bolo DNF, mohol som byť medzi nimi. Ja som na závod išiel s tým, že ak mi všetko vyjde dám čas 25 hodín, možno niečo pod. Nakoniec som s tým všetkým trápením bol tesne nad 24. Hlavne ho ale ukončiť. No a finišerská bunda doma, môžem hrdo nosiť aj tričká. Závod oficiálne ukončený. Moje snaženie stálo za to a ostatné ma vlastne netrápi. Sú to len čísla, moje ego. A hra na keby. Keby keby... to sa nikto nikdy nedozvie. Momentálne náladu na tento beh teda nemám, ale bohvie. Možno za chvíľu časom k tomu dospejem. Bolo to parádne a stojí to naozaj za to!

Ďakujem všetkým, čo mi fandili, držali palce a povzbudzovali ma. Najmä tým, čo mi aj pomohli svojimi radami, spolu trénovaním, regeneráciou, ako aj zostavením tréningov. Je vás veľa a všetkým naozaj zo srdca ďakujem!