Zasoplená 50

 Všetci chodia behať do lesa, lebo je všetko krásne zelené. Keď máš ale zelené aj sople, tak to až tak krásne nie je.

Po Madeire som fest ochorel. Hneď ako som sa vrátil, tak ma to zlomilo a 3 voľné prvomájové dni som preležal v posteli. Úplne ucpané dutiny. Čakanie v cieli, unavené telo, znížená imunita, chodenie a následný let spojený s 8 hodinovým čakaním v studenej hale letiska Lisabon asi vzalo za svoje.

Pôvodne som si hovoril, že Strážovskú preletím, lebo po Madeire budem rozbehaný ako ďas. Ale viete ako sa hovorí, že človek mieni... Takže vďaka chorobe som týždeň preležal úplne bez pohybu, trochu som sa v Prahe ďalší víkend rozbehal, ale stále som cítil, že telo nie je ok. Nakoniec pred behom som vôbec riešil, či mám ísť, aby som neohrozil ďalší mesiac. Na Strážovskú som sa nehlásil len tak. Zvolil som si ju schválne a to z viacerých dôvodov. Okrem toho, že sa mi tam nepodarilo nahlásiť už minule (je hneď obsadená), že je tam zaradený Vápeč (krásny kopec, raz som tam bol s Táňou a odvtedy naň veľmi rád spomínam), tak ten najhlavnejší bola príprava na Lavaredo. A práve účasť na nej mohla ohroziť môj hlavný cieľ sezóny. Takže radšej som pred víkendom ani nebehal, oddychoval a vravel si, že to bude ok. Nebudem na nič tlačiť, pôjdem pomaly, ako ma telo pustí, že do 9 hodín by som to mal dať. Limit bol 12, mne ale išlo hlavne o to dobehnúť a nebyť odrovnaný na ďalší tréning (nedajbože ochorieť).

Takže v piatok sa nachystať, krátky výklus s fartlekmi na aktivovanie nôh do MTBiker predajne po helmu a ísť spať. Na 5:30 som bol dohodnutý s Magdou, že vyrážame od nej aj s Peťou a Deniskou. Miesto toho, aby som načerpal sily na beh, noc ale neprebehla extra dobre. Prebral som sa po polnoci, potom o druhej, následne po 3 a potom ma už zobudil rozospatého budík o 4:45. Obliekať, zarobiť Maurten a hybaj do auta. Tam mi začala blikať kontrolka, že dofúkať pneumatiku. Bol som na 3 pumpách a nikde nič, takže chvíľu som meškal, zaparkoval nasadol a vyrazili sme.

Cesta bola v pohode, veď s troma babami, čoby nebola. Pindal som na Coros (už ma naozaj dosť serú s tými updatmi), pindal som na nečinnosť ohľadne sponzorstva, pindal som... asi na všetko. Ale inak som vraj milý. Ale keď sme boli už na mieste bolo dobre. Dobre zima. Takže som sa pekne registroval v bunde, následne sa prezliekol a už sme čakali na štart o 8:00. Známych tam bolo docela dosť, takže čakanie ubehlo veľmi rýchlo. Ešte som práskol jeden biely Maurten a mohlo sa štartovať.

Rado nám povedal pár slov k trati, ktoré som vôbec nepočul, lebo bežalo sa aj so psami a títo 4-nohí kamaráti boli takí natešení, že to tam štekalo jedna radosť. Každopádne zaznel štart a vybehli sme z námestia smerom k prvej odbočke a hore do kopca. Magduš išla kúsok so mnou, neplánoval som ísť nejak rýchlo. Ale potom som sa rozbehol, lebo mi vadili ľudia predo mnou. Tak som to popoobiehal, tepy som mal vyššie, ale nič dramatické. No a potom som si mohol ísť svoje. Občas poklus, občas chôdza, cestičky ako karpatské. Niekde pri zbehu pred Petrovanskými lúkami ma obehla Magda aj Peťa. Peťa so slúchatkami v ušiach si tam potom našla aj kamarátku z Dubnice, s ktorou išla väčšinu trasy. Kamarátka si natáčala selfie aj pri zbehu a fotila čo šlo. S Peťou som sa predbiehal, lebo počúvala hudbu a buď prepínala a spomaľovala, vtedy som ju obehol, no ale potom zas obehla ona mňa za spevu do pesničky. To je teda deň, závodiť tu nejdem, lebo som vedel, že ma to bude zbytočne zrýchľovať a tak mi aj utiekla.

Prvá občerstvovačka bola na 10 km, takže sme museli ešte prebehnúť cez Petrovu Lehotu. Tu má chatu Bendžo, ale ten tam nebol. Takže som prebehol okolo domov, ktoré som poznal, cez dedinu a nazad hore okolo jeho chaty a smer dole k hlavnej ceste Pod machnáč. Tu opravovali cestu, tak sme si museli dať pozor. 9:11, takže skoro hodinu a štvrť (tento krát som si vôbec nerobil nejaký plán cesty, ani ju extra neštudoval, takže som ani nevedel, či ide dobre, proste chcel som do 9 hodín a aby telo vládalo ako tak). Rado zapísal moje číslo a na občerstvovačke už sa kŕmila Peťa. Že ako mi to ide, tak vravím dá sa, ale nebolo to ono. Cítil som, že telo je iné. Nevládze, unavené, tepy vyššie aj keď som nič extra netlačil. Takže som sa napil Pepsi (Colu nemali), zobral kúsok banánu a bežal ďalej. Terén to bol dosť behateľný. V podstate celá trasa je takými zvážnicami, chodníčkami, lúkami. Až na pár výnimiek. Počasie bolo ideálne, pod mrakom, ale bez dažďa (čo bol zázrak, keďže všade lialo). Horšie bolo, že vďaka nezdravému telu som potenciál chodníkov veľmi nevyužíval. Cítil som, že tam chýba tá energia. No a to som mal za sebou len 10 km, čo je nič. Cítil som sa akoby som už bol v polke behu.

Ale preč od mojej únavy nazad k ceste. Chodník bol dosť behateľný, ťahavý, ale nebežal som tak, aký som mal potenciál. Telo som zásoboval gélmi (teraz som si zobral už aj High5) každú polhodinu, svedomito. Nechcel som vynechať ani minútu, lebo  som vedel, že potom sa mi celý harmonogram rozbije. Horšie bolo, že mi začínalo byť opäť blivno.  Dal som si už slúchadká a počúval som hudbu. No a v hlave zvažoval, či mám ísť na WC. Nakoniec som išiel na malú a to ma obehla Peťa (ktorú už hľadala jej kamarátka) a Peťo. Prebiehali sme cez lúku. V kopci bola tabuľa, že sa nachádzame v území medveďa hnedého. Mňa však viac trápil môj sopeľ priesvitný a hlen zelený. Tažko sa mi dýchalo, teda nie optimálne a stále som smrkal. Zrazu som ale videl, že niekto na mňa volá  zpredu. Majka Kubová. A toto kýhože je možné. Hneď jej aj hovorím, že toto je prvý raz v živote, čo som ju dobehol. Lebo ona chodí ako guľa. Nie tá väzenská, čo ťa brzdí, ale tá ohnivá. No a ja ešte nezdravý, toto mi je dákosi divnô. Záhada bola ale hneď vyriešená. Má alergiu na tu krásu okolo, peľnatú, takže dýchala asi tak ako ja a takto sme si tam pindali a behom kráčali ďalej. Ešte som jej dal napiť vodičky a to sme popri druhej medvedej tabuli sa dostali na cez Uhriská na Baské.

Tam bola nejaká skupinka pri miestnej chata, ale čo bolo dôležitejšie, tak to bola bandaska so zvyškom vody. Tak som ju naklonil a nechal Majke prvej sa napiť doplniť a bežať. Vraj ju hneď dobehnem. Túúúdle, mali ste to vidieť. Asi pila zo živej vody. Lebo kým som si nalial ja, tak už jej nebolo a to platilo dosť dlho. Takže som začal ísť ďalej. Na lúkach pred Zrázovým vrchom som ju videl takých 300 m vpredu, ako už aj cupitá. Za ňou Peťa s kamoškou. No nič, ide sa ďalej bojovať. Telo unavené, pozriem na hodiny, do občerstvovačky Homôlka ešte asi 6 km a mne nebolo pri pomyslení na Maurten dobre. Žeby mi tie gély nesedeli? Lebo High5 mi nerobili problém. Alebo proste málo trénujem príjem kalórií.

Ale tentokrát som mal tajnú zbraň. Maurten tyčinka. Chuď divná, taká slaná s cukrom, ale pevná konzistencia. Možno žalúdok potrebuje len zmenu. Tak som ju kúsal asi pol hodiny a zapíjal vodou. Prebehol som cez ďalšiu lúku zbehom dole, pričom v diaľke som videl Vápeč. No o chvíľu tam budem, už aby to bolo, unavený som ako už v cieli, ale nepredbiehajme. Najskôr občerstvovačka.

K tej som sa dostal o 11:43 zbehom cez les a Sedle Košariská zabočením na zjazdovku a jej zbehom. Bufet Partizán. No a teraz čo. Peťu som tam stretol a vraví mi, že dobre idem. Tak som jej vravel, že dík, ale som unavený, ako keby som bol v cieli. Nabral som si ionťák do oboch fliaš, Maurten som si nezarobil. Zobral som jeden celý banán, vypil 2x Pepsi (Colu zase nemali) a tretiu som si zobral so sebou a vykročil smerom na Vápeč. 27 km za mnou, už to bude len menej. Ale ešte ma preveria výškové metre a technický terén.

Prešiel som cez cestu a popri popíjaní Pepsi ma predbehla hneď pri chate Homôlka Peťa s kamarátkou. Kvákali, ako vždy. Pri chate bol bazén, kúpanie len pre ubytovaných. Niektorí tam mali svojich známych. Ja som mal prd, tak nemalo zmysel čakať. Začalo stúpanie, dopiť, pohár schovať a ide sa bojovať.

Prebehol som okolo výhľadu, potom druhý. Tu ma parádne naplo, predbehla ma baba so psom. Ja som si ešte urobil pár fotiek na Hornú a Dolnú Porubu a išiel som ďalej. Jedno klesanie bolo dosť prudké, našťastie nebolo mokré. Minulý rok sa tam vraj celkom šmýkalo. Aspoň tak hovoril jeden chalan, čo tade prebehol. Ja s unavenými nohami nehrozilo.

Prešli sme cez Srvátkovú lúku. Aha tak asi tu sa vyrábajú tie proteíny. Mne sa ukázal konečne Vápeč. Tak už sme pri ňom. Cesta začala stúpať, pribudli kamene a ja som zabral. Krátky úsek, ale docela hustý. Niektorých som obehol, až som sa vydriapal hore na skaly a z tade k sedlu Palúch. Z tadeto som to poznal, to je len  pár metrov. Predo mnou tá baba so psom, trochu mi zavadzala, ale bol problém sa na chodníku vyhnúť aj tým, čo išli dole. Na tomto 32 km bola selfie kontrola. Mali sme si urobiť svojku (neviem, kto tie názvy vymýšľa) pre prípad kontroly. Trasa v hodinách nepostačovala. No a zároveň ak ju pošleš, môžeš dačo vyhrať. To mňa trápilo najmenej. Hore som sa vyfotil a kríž a išiel dole. Kochať sa prídem nabudúce. Nebolo mi už teplo a mraky vyzerali na dážď.

Hlavne som vedel, že ma čaká najnáročnejší zbeh a dole na začiatku dediny občerstvovačka. Takže nazad tou istou cestou, teraz som babu so psom obehol, no a poďme na zbeh. No v mojom prípade to moc zbeh nebol, zrýchlený presun. Už ma boleli aj nohy, ale tak snažil som sa. Občas som minul turistov, ktorí išli smerom hore, potom ma obehla tá baba so psom a pár ľudí a bol som na dolnom chodníku. Z tade to bol už iba kúsok do dediny. Tesne pred občerstvovačkou som obehol chalana, ktorý asi spadol, zdalo sa mi, že mal cestné Niky. K3 a 13:17. Čo mi prvé udrelo do očú bola Cola. Hurááá. Hneď som si jednu dal, zobral syrovú tuc sušienku, doplnil ionťák a nabral Colu do pohára a vyrazil na záver. Všetci z občerstvovačky bežali, len ja a jedna baba krokom s pohárom v ruke. Bola to Zuzana Kamendy. Tak sme sa začali baviť, že takto sa odchádza. Vravela, že to ide už asi 7x a podľa času by sme to mohli stíhať okolo 7:15. No ja som mal predstavu do 9, čo by bolo super. Vravel som jej, že som bol chorý, čo mi potvrdila, lebo vraj ma počula smrkať a kašlať cestou na Vápeč. V strede dediny sme sa rozdelili, ona sa rozbehla a ja som dopíjal Colu. Vraj má nasledovať ešte výstup a potom to je už dobre behateľné. Tak poďme hore!

Posilnený Colou som prešiel cez rušnú cestu a vydal som sa najskôr blatistým jarkom hore na lúku a popod les do lesa a stúpania. Ešte posledný pohľad na Vápeč. Stále som si hovoril, že posledných +400 sú vlastne 2 lanovky, čo je nič. Ale keď už pozeráš na hodiny, že koľko ešte, prepočítavaš, že bežne koľko ti to trvá a koľko teda ešte, dačo nie je v poriadku. Tak aj bolo, ale snažil som sa to vytesniť a nevnímať ani stúpanie, ani následné ťahavé behy, väčšinou z kopca. Ani som si neuvedomil, že idem cestou hrdinou SNP, ktorá sa pripojila pri Srvátkovej lúke a sprevádzala ma až po Kamenné vráta. Tu sme sa rozdelili, ja som išiel smer na Kýšky. Tu pri vode sedel jeden chalan na biku a tlieskal mi. Na pravej strane dačo grilovali a autá mali zaparkované na chodníku. Vo vzduchu bolo cítiť blízkosť cieľa a Trenčiansky Teplíc.

Predbehol som takých chalanov a dobehol jedného so psom. Nastala hnusná, ťažbou rozbitá cesta. Pozeral som stále popod nohy, vyjazdená hlina, pneumatiky od ťažných strojov ju rozbili a v tých výmoľoch behať s unavenými nohami, žiadna slasť. Zrazu mi pípnu hodiny a zavolá na mňa aj chalan so psom, prebehol som. Ako som sa sústredil, kam dať nohy, nevšimol som si odbočky doľava. Našťastie to bolo pár metrov a tak som sa stihol správne pripojiť ešte pred tými chalanmi, čo som predbehol. Potom nasledoval už len kľukatý zbeh dole a stál som na asfaltke. Tam pri obehu doľava mi ešte jeden od organizátora poprial, že super výkon a ja som konečne prebehol námestím T. G. Masaryka davom ľudí (bola tu nejaká akcia, asi Medzinárodný deň matiek) do cieľa.

Výsledný čas 7:36:39 a ja som mohol vypnúť seba aj hodiny. Dobojované. Čas ma aj prekvapil, vzhľadom na môj stav som to ani nečakal. Všetci už boli pri polievke, tak som sa rýchlo išiel prezliecť do auta a najesť. Predtým som ale vypil na šupu liter kofoly. Nastala najkrajšia časť dňa, lebo sme tu svorne kecali pri stole s babami a bolo parádne. Všetky to odbehli super, Magduš, Peťa, Majka, Deniska. Zoznámil som sa aj s Peťou druhou a Jankou a po príjemnom čase nastal čas odchodu. Zobral som si diplom, rozlúčili sme sa a naša osádka nastúpila do auta a vyrazilo sa domov. Ale to je už iný príbeh, v ktorom som medzi nami už tak nepindal.

Záverom musím povedať, že beh je to krásny, trasa behateľná. Určite ešte raz pôjdem dakedy, keď potrénujem a budem zdravší. Nech vidím, čo vo mne je. Teraz malo prioritu sa rozhýbať, otestovať nejaké veci, ostať zdravý (inak nič mi nie je, trochu ma bolia stehná zo zbehov) a v plnej sile doraziť a dobehnúť Lavaredo.

Ďakujem všetkým sponzorom, ktorých nemám. A tým, čo mi držali palce a fandili - tých Vás bolo dosť a si to vážim.