Treš deš Madeira Portugal

 Treš deš treš deš. Tak nejak znie portugalčina, minimálne v podaní Maťa Horniaka, s ktorým som bol opäť na Madeire. Tento krát som nebol len podpora, ale behal som už aj ja.

Najskôr sa asi trochu rozpíšem a spomeniem, prečo práve tento beh. V 2021 sa Maťo zaregistroval na 115 km dlhú trať, ktorú vtedy ukončil skorej a vtedy som mu bol robiť support. Vtedy to mal ako darček k narodeninám a ja som ho prehovoril, že nech ide najdlhšiu 115. Až na mieste počas týždňa som videl, o čom Madeira je. Opticky krásna, bežecky náročná. Všade prudké kopce, aj do potravín ideš do kopca. Špecifikum sú schody, ktoré pre väčšinu ľudí (tým aj mňa) sú nebehateľné. Nie len hore, ale ani dole. Neviem tam chytiť rytmus, sú rôzneho charakteru od prudkých, ťahavých, hlinených, kamenných, betónových, nízkych, vysokých, železných, rebríkových, klzkých, suchých, vyhladaných, odlievaných, proste všetky. Aj sme sa smiali, že tam majú asi na to školu - levadová a schodová. Postupne ťa rozoberú a jediné, čo je isté je to, že na konci už schody určitú dobu nebudeš chcieť vidieť. 

Ale späť k veci. Na základe týchto informácií sme sa zhodli, že pôjdeme tento rok verziu 60 km + 3100 (reálne to bolo +3200). Pre mňa to je ideálny tréning na Lavaredo (polka závodu). Zároveň bežíme cez deň a teda vidíme všetky tie pekné časti ostrova. Rozdiel oproti 85 na ITRA body žiadny, na cenu 25 eur. No a taktiež je na 60 len jeden časový limit (ak nepočítam záver do finišu). Profil v podstate jasný, jedno úvodné dlhé veľké stúpanie, potom viac menej dole z kopca.

V septembri sme sa teda stihli zaregistrovať, čo bol prvý veľký úspech. Tradične to býva do pár hodín vypredané a ja som chytal nervy, lebo si pamätám, ako som sedel vo vlaku do Prahy a akurát mi pred Břeclavou vypadol signál na mobile. Nakoniec to všetko prebehlo, vrátane rôznych potvrdení a prehlásení, no a my sme odleteli. Let bol síce hektický, ale to tu rozpisovať nejdem. Ani o registrácii sa na mieste a podobných veciach. Proste večer sme si nachystali veci a zaľahli sme do postele a nastavili si budík na 4:30. Štart bol o 8:00, ale o 6:30 nám išiel autobus z cieľa (Machico) na štart (Boa Ventura) a to sme sa tam ešte museli dostať z ubytovania vo Funchale. To bola asi polhodina autom.

Samozrejme sme sa zobudili už okolo 4, ja som si zarobil Maurteny, jeden vypil cestou a vyrazili sme hľadať parkovanie v Machicu. Čo je tam ale dosť problém, lebo určené parkovisko je pre všetkých závodníkov a teda je hneď plné. Ostatné miesta sú platené a to na 3 hodiny, čo by sme nijak nevedeli predĺžiť. Ale nakoniec sme našli miesto zadarmo, lebo sme si to už trošku pozreli deň predtým. Keďže bol ešte čas, poležali sme si v aute a potom sa vydali k autobusu. Tu sme si už ledva chytili dve miesta na sedenie za sebou a užívali si jazdu. Akože keď som videl, akými uličkami išiel ten autobusár dole do dediny miesta štartu, tak som pri predstave, že som to ja, začal chudnúť a potiť sa. Asi by som sa v prvej zákrute s autobusom vzpriečil, vystúpil a povedal, že im to možem akurát tak jeb**ť. Klobúk dole, proste sme boli radi, keď sme už vystúpili.

Všetko bolo už nachystané, začalo pomaličky svitať. Ja som sa išiel vyklusať, ešte sme si urobili štartovné fotky a už sme čakali na oznámenie štartu. O 8:00 sa dav ľudí rozbehol smerom hore dedinou. Môj plán bol jasný. Podľa profilu trate som sa rozhodol zaujať stratégiu nasledovnú. Úvod viac kráčať, odhad tam bol na stále stúpanie do kopca, miestami prudkého. Potom trasu od Pico Ruivo som poznal, tam som vedel, že bude plno schodov hore dole, čo bude tiež veľa o kráčaní a záver neznámy, zbehy a na konci stúpanie. Teraz keď na to pozerám, už presne viem, čo kde ako a určite by som bol rýchlejší, ale keď nevieš, stále kalkuluješ s niečím, čo neznáme príde. Kaloricky som mal cca 300 kcal na hodinu formou gelov, drinku (oboje od Maurtenu) a občas dačo na občerstvovačke. Reálne by som tam mal byť za  12 hodín, vo veľmi dobrom rozpoložení za 10:30 (viem, ža tam bola Natálka Polcová a tá to dala za 10 a je inde ako ja, dokončila aj Ultra šelmu, čo som ja ani nedobehol).

Takže sme sa rozbehli a ja som začal výklusovo. Miestami sa na chodníku tvorili zápchy, čakalo sa na úzkych prechodoch. Občas sa bežalo cez cestu, ktorá viedla dedinou. Doprava stopnutá, nikto nereptal, že musí stáť. Maťo bol kúsok predo mnou, ale než sme došli k prvej občerstvovačke, došli mi nervy a som sa predbehol pred niektorých, čo ma zdržiavali. Tým som predbehol aj jeho a už sme sa nevideli. Na tých úzkych chodníkoch mi proste vadilo to tempo, ktoré má viac unavovalo, tak som sa rozhodol to poobiehať a zvoľniť.

V Lombo do Urzal som bol presne podľa plánu - za hodinu. Doplnil som si akurát ionťák a vydal sa do stúpania. Cesta viedla lesom, chodníkmi, ktoré sa menili z vykladaných kameňov na lesné cesty. Občas cesty boli vymleté vodou a bol to vyslovene singláč v chodníku, kde sa nedalo moc obiehať. Niekedy sa mi to ale podarilo a postupne som nechával ďalších za sebou. Bolo to vyčerpávajúce, lebo nikto nechcel uhnúť, bežalo sa lesom, kde bolo dusno a vlhko, ale aj tak som do toho išiel a využil som každú príležitosť niekoho obehnúť. Horná časť sa trochu zvažovala aj k malým zbehom a hore na hrebeni sme sa prehupli na druhú stranu kopca. Tu sme sa spájali s 85 a 115 km. Bol som rád, že najväčšie stúpanie mám za sebou, ale... ale som netušil, že ono sa to ďalej bude ešte ťahať a na Pico Ruivo je to ešte ďaleko. Hlavne po slnku, už bolo pred poludním. No a čo ma prekvapilo, vôbec nefúkal vietor. Začal som cítiť, ako ma slnko vysáva. Stále som ale dodržiaval režim gelovania a pitia.

Občas ma prebehli aj bežci z dlhších tratí, občas som predbehol ja niektorých našich, občas ma predbehli niektorí naši. Maťa som za sebou nevidel. Slnko bolo únavné a ja som mal chuť zastaviť. Ale išiel som svoje, občas kráčal, aby som sa neprehrial. Stále som očami sledoval, kde už bude vrchol Pico Ruivo. Pod ním mala byť občerstvovačka a ja som si stanovil, že by som tam mal byť do 4 hodín. Pod sebou som videl na ľavo dedinu, z kade sme od mora vybiehali. Na pravo dedinu a známe výhľady z minulej návštevy. Vtedy bolo ale chladnejšie, pofukovalo. Teraz nič, teplo, horúco. Ale veď možno sa to zmení, som v závetrí skál asi. Už som videl známy chodník, kde ma Matis minule natáčal dronom a po krátkom zbehu som bol na chate. Občerstvovačka a môj čas 3:38. Veď to idem na môj najlepší scenár s koncom 10:35. Paráda.

Nabral som si vodu, zarobil Maurten, napil sa Pepsi (Colu na MIUT nemali) a rozbehol som sa preč s plným pohárom Pepsi. Kým som ju nevypil, som si kráčal, mám čas. Niektorí ma obehli a ja som pred sebou videl chodník, ktorý sa kľukatil. Tam niekde budú schody, ktoré sme minule nešli. Našťastie teraz prudko dole. Minule sme išli opačne a kúsok pred nimi sa otočili nazad. Takže teraz si tento úsek prejdem. Úsek, ktorý si každý natáča. Miesto, kde keď fučí a prší, voda ti ide do očí. Schody sú skôr rebríky, aspoň sú tak prudké, paličky zavadzajú. Po chvíľke som už bol aj pri nich a kráčal dole. V protismere išli rôzni turisti. Čítali mená na pripnutých štartovkách a povzbudzovali. Uhli, nechali ma prejsť. Nikto nepindal, všetci fandili. Úplný opak toho, čo som zažil v Tatrách, kde neuhli ani z cesty a ešte nadávali. Hold iná mentalita (inak druhý deň po závode sme sa boli najesť vo Funchale, no a keď čašník videl náramky MIUT, tak nám strašne fandil a zaujímal sa, ako sa nám páčilo).

Po schodoch nasledoval už úsek, ktorý poznám. Beží sa vysekanými cestami v skale, vedľa zrázy, ale nie je sa čoho báť. Všade je natiahnuté zábradlie. Taktiež sa beží aj cez skalu vysekanými tunelmi. Tu je dobré mať čelovku, niektoré sú docela dlhé a je v nich na zemi voda. Samozrejme, že tade museli bežať mladí idioti bez čelovky a vrieskať aká to je sranda, keď bežíš cez kaluže a špliechaš a zasereš ostatných od blatovej vody. Mal som 100 chutí im v tej tme jednu natiahnuť. Ale bežal som ďalej k úseku, ktorý som si pamätal. Schody hore. V tom teple to bolo dosť únavné, miestami som ani nešiel s paličkami, ale som sa ťahal po zábradlí rukami. Schody boli miestami prudké, o behu nebolo ani reči. Potom som už videl stanicu na Pico do Arieiro, kde sme pred 2 rokmi štartovali od auta. Ešte pár schodov a bol som tam. Tu už boli aj fotografi (bohužiaľ neurobili mi také pekné fotky, ako niektorým) a zároveň aj služba, ktorá pípla môj čas. 5:02. Z tohoto miesta ľudia chodia pozorovať východy slnka. Dá sa sem dostať autom, ale ja som teraz bežal dole smerom k občerstvovačke, ktorá sa nachádzala neďaleko pod kopcom.

Čakal ma ešte zbeh ďalšími schodami, teraz vymedzenými drevenými brvnami. No a potom po lúke a traverzami a lúkami som bol na Chao da Lagoa. Čas 5:42 som vôbec nevnímal. Nevnímal som, že som o 45 min lepší, ako môj odhadovaný najlepší čas a o 1:15 lepší, ako predpoklad. Jediné, čo ma trápilo, bolo jedlo a pitie. Už mi bolo teplo a prestalo mi chutiť dávať si gely a Maurten drinky. Bez energie to ale nepôjde. Tak som si dal najskôr 2x Pepsi, zarobil Maurten a že si dám cestoviny. Kvôli tomu som musel mať vo výbave aj misku. Lenže cestoviny mali s takým bolonským mäsom, čo som si nechcel dávať. Polievka bola slepačia, ale nejak sa mi nepozdávala. Tak som si dal opekané bataty a bežal som preč. Toto som vyhodnotil neskôr ako chybu, ale k tomu na záver.

Cesta sa stáčala do vavrínového lesa a levád, ktorý sa mne nezdal moc na behanie. Bol to proste vysekaný chodník a zo zeme trčali kusy z odrezaných kríkov. Vedel som, že teraz to pôjde dlho dole. Ale že tak dlho, to som nejak nedomyslel. Bežalo sa vedľa levád hlinenými cestami, zase schodmi z driev, mokrá hlina, proste všehochuť. Hlavne ja som v tom nejak bežať nevedel a niektorí prešprintovali vedľa mňa. Potom sa cesta už viac upravila na také trailíky a to som si užíval a ani som sa nenazdal a bol som na námestíčku dedinky v horách, ktorá sa volala Portela. Bolo tu plno ľudí, lebo sa sem dalo dostať autami a aj občerstvovačka. Ja som si dal Pepsi a bežal som preč. Čas bol 7:40 a bol to čas, ktorý som mal podľa najlepšieho scenára. Môj náskok sa teda bohužial stratil, ale stále super. Zbehy proste extra nedávam.

Horšie bolo, že ma čakal ďalej zbeh. Dláždený chodník z okruhliakov, ktorý mi tlačil do nôh a potom makadamová cesta. Ľudia s Hokami ma predbiehali, tlmili im to podrážky, ale moje nohy boli unavené a vedel som, že strácam. Pod sebou som videl, ako ďaleko je ešte dedina. Vedel som, že musím zbehnúť až k moru. Ešte nás vyhupli zase nezmyselne do kopca cez jednu levadu a potom nastal zbeh asfaltkami a betónovými prudkými cestami v dedine až do centra. Niektorí, ako mali zo zbehov po asfalte odpálené nohy, už cúvali dole, popr. chodili traverzom. Tu keď som prebiehal mestom sedeli 4 Portugalčanky, dve také pekné spolu a jedna sa na mňa usmiala a že "Sexi". Som mal aj chuť tam ostať, krásna bola. Ale závod je závod a ja som vbehol do občerstvovačky. Už bolo načase sa schovať v tieni. Žalúdok mi nič nebral. Už mi nechutili ani bataty. Napil som sa Pepsi, zobral si pohára a vydal sa naposlednú časť. Polievku som odignoroval (Maťo mi potom vravel, že urobil to isté, ale že tu si ju dal a tak mu pomohla, bola fantastická). Čas v Porto da Cruz som mal 8:40, čo bolo 20 min za optimálnym časom (takže na celom zbehu som stratil hodinu) a vedel som, že predo mnou je posledných +400 výškových.

Akurát som netušil, kade sa dostanem cez tie kopce. Ani jeden mi neprišiel len na 400 m. Najskôr sa bežalo kúsok popri pláži, sem sa chodí surfovať. Tu som Pepsi ani nedopil a vylial ju, už mi žalúdok plával. Každým krokom som mal pocit, že keď si dám gel, tak sa buď povraciam, či poseriem. Nebralo mi ani Maurten drink, jedine, čo mi išlo bol ionťák (tie osm dopĺňal na každej občerstvovačke do 1 fľaše, aj keď to bola skôr nariedená voda).

Na konci pláže začali, veď ako čo iné na Madeire, schody. Betónové po slnku. Tu fotil ďalší fotograf a my sme stúpali okolo chabých príbytkov miestnych. Madeira je takto dosť cigánska a chudobná pre bežných ľudí. Niektorí tam zbierali cukrovú trstinu. Ďalší tam nosili vrecia cementu do tých schodov. Cesty také, že polka národa by to radšej vzdala, ako tam ísť do toho zrázu. Ale to poznám aj z Kréty. Nakoniec som zistil, že celých tých 400 m sú tie schody. To ako ísť 2 lanovky po schodoch. Ale čo ďalej. Vbiehal som do traverzu. Na ľavej strane sa črtalo more a zrázy. Na začiatku úseku boli nejakí zdravotníci a na zemi ležal niekto prikrytý termofóliou a klepalo ho. Asi ho pekne odpálilo. Ja som sa ale rozbehol. Nohy nejak pomaličky išli, obiehal som pár ľudí, občas niekto obehol mňa a zráz sa menil na prostredie bez stromov. Hlavne to bolo nekonečné a ja som v diaľke videl východný cíp Madeiry. Pár dní predtým sme si ho fotili. Brucho mi plávalo, aj ma začínalo napínať. Spoza skaly vykukol fotograf a urobil mi jednu fotku, ja som ale bežal ďalej. čas osm nemal zlý a hlavne už by mal byť za kopcom o chvíľu koniec.

Slnko už klesalo a ja som sa konečne dostal na koniec. Neskutočne dlhý úsek, behateľný, ale už som mal toho docela dosť. No a to som ešte nevdel, čo príde. Prehupli sme sa cez kopec a napojili sa na levadu. Rozbehol som sa, dole som videl začiatoch mestečka Machico. Tam pri mori je cieľ. Konečne. Bežal som a obiehal ľudí, ale koniec nikde. Najhoršie bolo, že mi začal plávať žalúdok a mal som pocit, že sa každým krokom zoseriem. Začal som kráčať, tí, ktorých som obehol obehli mňa a ja som sa rozbehol a zase obehol ich. Na tom úzkom levadovom úseku (na ľavo tiekla voda a na pravo bol zráz so záhradami) sme sa museli púšťať navzájom. Tých 50 cm chodníku bolo tak pre jedného. Stále som sledoval čas, keď to dám pod 11 hodín, budem mať 10 niečo a to bude super. Ale mestečko nie a nie skončiť, cesta sa kľukatila, prístav a more v nedohľadne. Nekonečné. Už sme dobehli do mesta na jeden úsek, kde nám miestni fandili. ja som kráčal. Bolo tam nejaké dievčatko, všetci s azačali smiať. Nerozumel som, čo vravela portugalsky, ale asi niečo že čo nebežím. mal som už v paži. Zbehli sme o úroveň nižšie a ja som to s behom vzdal. Bolo mi teplo, nebolo mi dobre a povedal som si, že či prídem 10 niečo, či po 11, čo sa zmení. Tak som kráčal. Kráčal a kráčal.

Zrazu fotograf. Tak som sa usmial a videl som, že o niekoľko stoviek metrov už ľudia bežia dole. Bolo vidieť aj prístav, takže super. Zbeh bol ukončený lúkou a na nej sa pásli kozy. Nohy som mal už unavené a otlačené, tak som ho skôr skráčal. Dole v meste som sa už ale rozbehol a postupne som sa dostal na záverečnú rovinku. Tu bola kopa ľudí, ktorá fandila a ja som utekal do cieľa. Nohy vládali, ale hlavu už sa tešila na záver. Hlavne ja brucho, lebo som cítil, že už pracujú črevá a blížim sa k záveru nie len ja. Cieľová rovinka a výsledný čas 11:23:23.

Hurá. Vypnúť hodiny. Prevziať medailu a konečne relax. Prevzal som si medailu, no a než som si zobral drop bag, tak som bežal na záchod (kde nebol papier, tak som použil aspoň kartónovú rolku, čo z neho ostala). Vyzdvihol som si veci, prezliekol si suché a teplé, zobral vodu a čakal na Maťa. Klepalo ma, bola mi zima (potom som aj pekne ochorel a doteraz - 2 týždne po Madeire, nie som ešte zdravý a to ma čaká Strážovská 50). Sprchu som si nedal, porozprával sa s pár Slovákmi a Poliakmi, čo som tam postretal a potom už o 2 hodiny došiel Maťo. Jemu sa už stmievalo, ja som čelovku ani nevytiahol.

Záver a zhrnutie. Nebyť tých pomalých zbehov mojich, kde som strašne stratil (aj hodinu) a záveru, ktorý som vypustil kvôli energiu (nejedol som poriadne posledné 2-3 hodiny) a črevám, tak ten čas by bol okolo 10 hodín (možno aj pod.) Na to s ale nehrá. Na čo sa hrá je poučenie. Musím zlepšiť zbehy a poriadne jesť. Polievku som si nedal, lebo mi bola podozrivá, ako cestoviny (tie som si dal v cieli a boli super). To je chyba. Mohol som si ju aspoň nabrať a keby mi nechutila, mohol som ju vyliať. Ale takto som urobil zbytočný záver a možno by ma zachránila.

Ak pôjdete behať MIUT, počítajte s tým, že Madeira môže byť aj pekne vlhká, mokrá a daždivá, teplá a suchá, veterná. Je na nej, aká bude. Každopádne ale počítajte so schodami, ktoré sú tu na všetkymožné variácie a treba ich vediet kráčať aj behať. Vyvedú vás z rytmu, čo vás môže docela rozhodiť. Odporúčam ísť 60, popr. 85 km. Tá 115 je už celkom morda, ale aj tak ju asi raz pôjdem. Teraz ale mám Madeiry na niekoľko rokov dosť. Každopádne sa oplatí ísť turisticky a pozrieť si to všetko v kľude. Hlavne cez deň, lebo tie dlhšie trasy idú peknými miestami, ale veľa sa beží v noci (napr. 115 ide cez Fanal).