Nie sú zbehy, nie sú výsledky

Niekedy tie tréningy sú celkom cez hranu, hlavne keď realita je iná ako plány.

Beh Jána Veštíka, 10 km s prevýšením +472 m. Proste taká vertikála, kde bežíš z Modry Harmónie na 709 m vysoká Homoľu a potom zase dole. Beh má aj charitatívny účel, čo je fajn. Každopádne bežne na takéto akcie nechodím, lebo toto je dosť o tlačení a bežne takéto behy nechodím (snáď len Ploskú, ale to je len hore).

Ale prečo som tam teda bol? V sobotu mala prísť Majka Kubová, tak sme sa dohadovali, že si pôjdeme niekam zabehať. Keďže nešla sama, tak ich výber s Peťou padol na tento beh. Tak som si povedal ok, prihlásim sa aj ja. Nakoniec tam mala byť aj Magduš, Lacko, Braňo, aj Dano. Lenže ako plynul týždeň, došlo na to, že nepôjdu. Ja som už bol nahlásený, tak som si povedal, že pôjdem aspoň tréningovo a potom si dám ešte trenažér, popr. zabehám v okolí. Ešte som si v piatok dal trenažér s kopcami a išiel som spať.

Ráno som vstal, dal si kašu, obliekol sa a vydal som sa do Harmónie. Tu už bolo pár ľudí, tak som zaparkoval a išiel sa zaregistrovať. Vonku bola riadna kosa a kým prišli viacerí, postával som v reštaurácii. Nakoniec som sa išiel trošku rozklusať a to už bolo 10 hodín a sme sa postavili na štart.

Vybehol som spolu s Danom pohodovým tempom, čo sa nedá povedať o zvyšku zúčastnených. Keď som sa obzrel dozadu, zistil som, že za nami je v podstate len chlapík, ktorý išiel bosý a bez trička. Tak som pomaly pridal, čo bol občas problém. Asfaltová cesta sa zmenila na lesný chodník a tak som musel počkať, až sa rozšíri. Každopádne predbiehanie stojí viac síl, lebo som musel zrýchliť tempo, ale po chvíľke som predbehol docela dosť ľudí a už som videl aj Magdu nejakých 20 m vpredu. Vedel som, že z pohodového tempa už idem do červenej zóny a tak som sa musel strážiť, aby som sa nezapiekol. Miestami som aj kráčal, čo by sa ešte bežať dalo. Ale to by som už tlačil maximálnu hranu a asi by ma vyplo. Za tú úsporu času to nestálo. Ešte sme prešli okolo Miša, s ktorým som sa chvíľku bavil na štarte a bol sa prejsť a povzbudiť s dcérou, no a to mi už pípli hodinky 30 minút. Koľko ešte, bola celkom zima, do tváre, naokolo fúkalo, hmla a blato. Vyššie ale začalo nejak tuhnúť a zrazu na zemi sa objavil ľad a sneh. To som už došiel pod Homolu a tu som zbadal už Magdu, Braňa a aj Lacka s Roxy, ako zbiehajú posledný úsek od veže. Mňa ešte čakal výstup, nohy mi tuhli a tak som bol aj rád, keď som sa dotkol ceduľky na veži a mohol ísť dole. 43 minút.

Horšie však bolo, že som mal celkom zatuhnuté nohy a hlavne v hlave mi preplo že ľad a bude sa šmýkať a začal som brzdiť. Teda išiel som ako posratý, skôr kráčal. To už som videl aj Dana ako ide hore a čo bolo horšie, o chvíľu bol pri mne. Ešte horšie bolo, že ma predbiehalo o dosť viac ľudí a vedel som, že sa zase strácam v poradí. Tieto moje zbehy a pritom tenisky držali (naschvál som si zobral štupľové inov8-ty). Na dolnom úseku Dano chvíľu išiel so mnou a  potom povedal, že ide sám.

Tak som chvíľu ešte sa lámal a potom som si povedal, že idem za ním. Na žltej som sa rozbehol a aj som ho už videl kúsok predo mnou, ale potom nastali pasáže s blatom, ktoré ma zbrzdili. Hlavne úsek rozbitý od lesných strojov. Ale v momente, ako nebolo bahno, som pridal. Prebehol som cez Zámčisko, kde opekali ľudia, zbehol na ďalší blatový úsek. Tu ma prebehli ďalší dvaja a ja som vstúpil do poslednej časti, k potoku. Miestami som aj tu kráčal, lebo v listí som nevedel občas, kam skočiť a kde je cesta. Išlo sa aj cez potoky, kde som sa nechcel namočiť a tak som prekračoval kamene. Jeden chalan ma predbehol a skočil do potoka. Bežal som za ním a nakoniec som po mojom vymýšľaní v poslednom úseku stúpil do potoka aj tak. Zbytočne som vymýšľal a to som sa už rozbehol za ním. Nakoniec sme sa napojili na asfaltku a 10 sekúnd predo mnou mi unikol.

Skončil som s časom 1:17:31 až 45-ty zo 49 (za mnou boli už len dvaja muži vrátane toho bosého a 2 ženy), čo teda nie je žiadny úspech. Keď si pozriem, že Dano mi len na zbehu dal 5 minút, čo sa odo mňa odpojil, tak vidím, že tam je môj najväčší problém (čo neznamená, že do kopca nemám ešte zrýchliť). Hlavne keď Lacko si na 7 km vytkol členok a s takým členkom došiel 4 minúty predo mnou (ok, hore ho ťahala aj Roxy, ale to ťahanie dole mu nezávidím). Ešte prebehlo rozdávanie cien, tombola a ja som sa ponáhľal domov, lebo som pri čakaní pekne premrzol. Akcia to bola nakoniec pekná, pôjdem si to ešte niekedy zabehnúť a aspoň uvidím, či som sa aj niekam posunul. Hlavne aspoň som zistil svoje nedostatky.

PS: No a kto bol ten Ján Veštík? Pôsobil v Harmónii ako mestský horár a do histórie sa zapísal najmä v dôsledku rušných udalostí meruôsmych rokov. V máji 1848 vydala maďarská vláda zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu. Sľubovala 100 zlatých v striebre ako odmenu za ich zadržanie. Ľudovít Štúr mal v pláne ujsť do Prahy. 27. mája ale ešte prišiel ku bratovi Karolovi a zdržiaval sa na evanjelickej fare v Modre. Hneď na druhý deň sa o ňom dozvedeli mestskí gardisti a prišli ho zatknúť. Podarilo sa mu v poslednej chvíli schytiť klobúk, pištoľ a uniknúť cez záhradu a vinohrady za mesto. Ukrýval sa v chotári a po zotmení sa vybral do Harmónie za horárom Jánom Veštíkom, ktorého dvaja synovia boli Štúrovi žiaci. Ten ho prichýlil v horárni a v noci z 28.-29. mája ho tajne previedol cez Malé Karpaty do Jablonového na katolícku faru Jána Galbavého. S jeho pomocou sa cez Záhorskú Ves dostal do Rakúska a odtiaľ na Slovanský zjazd do Prahy. Ján Veštík tak pomohol Ľudovítovi Štúrovi uniknúť pred zatknutím.