Dobrodošli i pecite sami

"Co hledají bledé tváře u osady Ponců?" Známa to veta z filmu Vinnetou - Rudý gentleman. Ja to proste tak mám prepojené, chorvátske hory sú pre mňa tie "indiánske" hory. A to pravé indiánske leto na nás v strede októbra ešte len čakalo. Ale o tom viac v článku. Takže pohodlne sa usaďte, zapáľte si fajku mieru a ohnivú vodu radšej odložte. Tepla bude ešte dosť.

Behať na juh Chorvátska na otočku znie ako dobrá blbosť. Tiež mi to tak prišlo. Cestovať niekam 9 hodín, druhý deň celý deň bežať a potom ďalší deň cestovať zase 9 hodín domov. To nevyzerá dobre ani takto napísané, nie ešte prežité. K tomu ešte finančné náklady. Ale celé sa to zvrtlo tak, že nakoniec sa tak stalo. Jedného dňa mi kamarát Juro povedal, že by tam chcel ísť na tú 56 km trasu, hikovať. Jeho návrat do ultra, lebo zdravotné problémy ho zastavili na ceste. Veď čoby nie, pozdávala sa mi aj tá 122 km trasa, keď už tam mám ísť, ale dobre pôjdeme spolu. Ja možno pobehnem a bude zážitok. Zaregistrovali sme sa a bolo vybavené. Pridal sa ku mne aj Maťo, tak som zajednal ubytovanie pre 3 priamo v Omiši a bolo. Do Omišu sa dobieha a ráno z tade ide autobus na Makarskú, takže všetko dobre naplánované. Neskôr sa k nám pridal ale aj Fiďo, že on pôjde tú kráľovskú 122. Nevadilo mu ani to, že vybehne ešte v deň príchodu, doslova pár hodín po tom, čo vystúpi z auta.

Čas odchodu sa blížil a tak sme začali riešiť, ako sa postretáme. Vedeli sme, že pôjde autom Maťo, nevedeli sme ale, že nakoniec Juro nepôjde. Takže na poslednú chvíľu upraviť ubytovanie, pobaliť sa a v piatok ráno vyraziť. Aby to nebola nuda, zobrali sme si aj ferratové sety, že v nedeľu v rámci oddychu pôjdeme ešte na ferratu. Zobral som si dovolenku, pobalil sa a ráno o 4:15 vstal a čakal na chalanov. Tí prišli pred piatou a tak sme vyrazili smer Maďarsko a Chorvátsko.

Cesta ubiehala celkom rýchlo, v Maďarsku už začalo svitať a Fiďo stále niečo jedol. Vraj musí zacukrovať. Viedli sa rôzne debaty, ako to tak už býva, no keď sme prekročili Chorvátske hranice a dostali sa na diaľnicu, uľavilo sa nám. Tá cesta cez Maďarsko je desná. Ani nám nejak nevadilo, že stále bola hmla a o slnku sa nám mohlo len zdať. Po telefonáte s Maťovou sestrou sa z Fiďa stal Fiťo a nám dokonca aj vyšlo slnko. Nálada sa zdvihla, keď sme po výjazde z jedného tunela zbadali more a skalnatý masív. To bude behanie, ten terén nám dá asi zabrať, ale veď to nebude celé také. Určite časť je cyklo cestami a turistickou značkou, dačo pri pláži, to bude ok. Behanie po Kréte milujem a toto bude dačo podobné. Pekne slniečko hrialo, to bude paráda. Výhľad na more a cupitanie si po pobreží a kopcoch. 56,5 km a +3010 m, to by som mal do 10 hodín dať. Pre tento prípad som si žiadny plán nerobil, nechcel som sa naháňať. Vedel som, že je tam jeden limit 7 hodín a potom 15 hodín na cieľ. Pohoda lesná, krásny záver sezóny, dovolenkové behanie.

Do Omišu sme prišli s 30 minútovým oneskorením, lebo sme cestou stáli na pumpe. Kontakt nás čakal, ubytovali sme sa a išli sa zaregistrovať. Na dvakrát. Samozrejme, kontrolovali povinnú výbavu a nenapísali to do inštrukcií. Ani jednému sa to vláčiť nechcelo, takže nakoniec sme sa museli vrátiť. Medzi tým sme si ale aspoň prezreli mesto a omočili si nohy v mori, ktoré bolo už celkom studené. Slnko docela pieklo, čo o 16-tej hodine bolo dosť prekvapivé. Čakali sme teda slabší úpek. Po kontrole vecí som dostal štartové číslo 252, tašku s funkčným tričkom, ponožkami a nejakými drobnosťami. Išli sme sa ešte najesť, chalani špagety a ja kalamáre. To som si proste musel dať. No a nazad na izbu sa prezliecť. Fiťo (už ho bude tu len tak oslovovať) do štartového, autobus mu odchádzal o 18:30, my do bežeckého. Išli sme sa vyklusať v tme po móle a mestečku. Potom už len pobaliť a nachystať na ráno, zaľahnúť a spať. Ešte písal Fiťo, že na štarte im prichystali švédske stoly (zase jedol) a šampanské s čašníkom. My sme riešili, či si zobrať bundu, čelovky (ak dobehneme do 10 hodín ju netreba). Bundu beriem, hore môže fúkať. Čelovku asi tiež, radšej aj náhradnú. Mňa už brali mrákoty, celkom som sa tešil na ráno. Zato Maťo bol nejaký nevrlý a tak si pozeral na mobile ešte film. Ale našťastie sme spali každý v inej miestnosti, tak mi to bolo jedno.

Ráno som sa zobudil okolo piatej. Budík bol na 5:15, lebo 6:30 sme mali pristavený autobus a odchod 6:45 do Makarskej. Maťo už vstal tiež, tak som sa umyl, zjedol banán, polku kaše, obliekol sa (nedal som si sieťované tielko, ale rozopínacie tričko) a bol som ready. Trošku unavený, lebo ma v noci zobudili vrieskajúci ľudia, ale dalo sa. Schoval som si kľúče do vesty, predpoklad bol, že budem asi rýchlejší, no a vyrazili sme na bus.

Všetko bolo super označené, vrátane stojiska pre busy, dokonca aj voľné parkovanie v meste. Čo ma ale prebralo nebol plný autobus (bolo ich viac), ale vôňa po vstupe dnu. Niekto sa natrel mentolovou masťou. Ale tak, že podľa mňa ju ešte aj jedol s chlebom. Prvá minúta sa dala vydržať, ale keď idete hodinu po pobreží a cítite len mentol, máte chuť buď vystúpiť alebo toho jedinaca/-cov zabiť. Udialo sa to prvé a ani som si neuvedomil, koľko pobežím nazad do Omišu. Na nábreží v prístave sa vyrútili z autobusov 2 skupiny ľudí. Tí, čo išli na štart a tí, čo na WC. Samozrejme, že väčšia rada bola na WC ako na móle. Kde sme stáli my? Na móle (som ťa dostal čo?)! Už sa blížil pomaličky štart, boli tu voda, džúsy a iné nápoje zdarma. Jeden pán rozdával také smažené guličky z cesta ako na šišky. Jednu som si dal, ale nechcel som riskovať. Niektorí ako ja, využili čas na zatiahnutie tenisiek, upravenie oblečenia. Iní tam robili strečingové zázraky a rýchle štarty. Každopádne pred štartom zazneli slová od organizátora o značení a potom aj od starostu Makarskej. Podľa mňa ho nikto nepočúval, ale mladý chalan v teplákoch. Ešte pár fotiek a o 8:00 zaznel štart. Spúšťam hodiny, tepy už z hrudného boli ok a vyrážam smer prvá občerstvovačka.

Čakalo ma prvých 8,9 km a +472 m. Hneď na konci prístavu sme vbehli na pobrežný chodníček, kde sme sa jeden cez druhého predbiehali. Technicky nič náročné, len som sa radšej strážil. Načo sa budem naháňať, ešte mám 56 km pred sebou. Maťo mi niekde utiekol, ale to som neriešil. Skôr som sa sústredil na terén, lebo pri pobreží boli aj úseky s ostrými skalami. Na jednu som stúpil, vyvrtlo mi členok a ja som si sadol na nohu. Našťastie sa mi nič nestalo a tak som bežal ďalej. Po chvíli sme prebehli na pláž Slatina a po mestečku Tučepi (ťažko povedať, tam je to celé poprepájané) sme začali stúpať hore. Najskôr podchodom pod hlavnú cestu a potom už lesnými cestami. Niektorí ľudia to hnali a mali dosť už tu, ja som si držal kľudové tempo,a le aj tak predbiehal, koho som vedel. Pri prechode cez jednu hlavnú cestu nám dokonca policajti zastavovali autá. Fakt super zorganizované. Následovalo ďalšie stúpanie a už som začal cítiť slnko, ktoré dovtedy bolo schované za skalami. Jáj, to je príjemné, toto milujem, teplo, ale taká jar v októbri. To bol super nápad ísť sem behať. Ešte kúsok zbeh a bol som na prvej občerstvovačke Kotišina za 1:22. Tu som si len doplnil vodu do fliaš, veľa som nevypil, dal 2x colu a poďme ho hore na výstup. mal som v sebe gelové cukríky a už jeden Maurten čierny.

Výstup pod masív Biokova bol výživný. Cik cak za cik cakom, taká chorvátska Ostrva, akurát že začalo už poriadne pražiť slnko. Bolo okolo 10 hodiny a na chodníku si nás vychytali hneď 2-ja fotografi. Usmieval som sa, lebo čo budem. Už som v masíve videl pred sebou aj Maťa. Podľa chôdze som hneď videl, že mu to teda nechutí a v hornej časti som ho dobehol. Iba som na neho zvolal: "Hej Kiki (ako po Kilianovi)!" Lialo z neho, celé lýtka mal ako obliate kýblom vody, čapicu total mokrú. A to mal na sebe tielko. Obehol som ho, počul niečo o tom, že kľúč od izby je v dobrých rukách a išiel som ďalej. Hore sa cesta pomaličky zvažovala a chodenie už bolo pohodlné. Začali ma predbiehať nejakí ľudia. Dobehli ma dve ženské a jeden starý chlapík, ale unikol som im. Fučali. Ja som si hovoril, že ok, ja dýcham v pohode, tak je všetko. Nasledoval prebeh traverzom cez les. Super, bol som v tieni a terén sa zo skál zmenil na popadané ihličie a šišky. Občas ma šmyklo, ale neboli to už tie ostré kamene a hlavne makadam. To tam majú takú špecialitu, chodníky vysypané makadamom. Ešte aj po schodoch, čo sa skvelo šmýka. Les striedal sutiny z kameňov, ktoré lavínkami padajú do údolia. Tie ma zdržovali v prechode cez ne a keďže pribúdali a kamene sa zväčšovali, 2 ženy a chlap ma dobehli. Tú jednu, čo funela, som pracovne nazval "Bageta" a pustil pred seba. "Len si choď, veď o chvíľu ťa dobehnem a zem, keď budeš do chrumkava upečená" som si hovoril. Tak aj bolo. Ale potom zase nastal terén ešte horší a Bageta ma s ďalšou ženou a chlapom predbehli. Nečudo, väčšinu som kráčal. Hovoril som si, že toto je neznačený terén a o chvíľu bude chodník. Na jednom zlome ale nastal zase stupák cez balvany a ja som pochopil, že moja pamäť je zlá. Toto je ten neznačený terén, doteraz bola turistická cesta. Našťastie značenie bolo super (inak značili na zem, potom oficiálnymi značkami a ešte fávorkami, takže som na trasu v hodinách nemusel ani pozrieť), tak som pokračoval a konečne sa dotrepal na zlom k zbehu. Už som mal celkom dosť, predbiehal som ľudí, iní mňa, ale väčšinu som bol sám. Sústredil som sa len na gely a pitie. Zrazu následoval dlhý zbeh čudujme sa svetu po makadamovej ceste dole k druhej občerstvovačke. Táto cesta ale bola široká, vedel som, že to je cyklo cesta a bola aj pre autá. tak som to rozbehol a Bagetu zase predbehol. Nasnímal číslo (mali to super urobené a mali čítačky na číslo) a pozrel na čas. Bast. 4:13 za mnou, z 94 miesta som sa posunul na 90 a mal som za sebou 21,5 km a +1444. Najťažší kopec za mnou, teraz to pôjde dole a potom dlho po pláži. Doplnil som vodu, zarobil si svoj ionťák (nie všetky stanice ho mali), dal som si banán a pomaranč, vyhádzal prázdne obaly a vyrazil.

8,4 km a +322 vzdialená Brela čakala na mňa. Celá cesta bola celkom v pohode, stále som si ju užíval, aj keď už mi začínalo byť dosť teplo. V diaľke som videl už aj cieľ. No videl, podľa kopca nad Omišom som tušil, kde asi bude. Zalial ma pot, nie len od slnka, ktoré pieklo brutálnym spôsobom, že kam až musím bežať. Vypni hlavu, toto nevnímaj. Zbehneš dole a ide sa potom väčšinou pri plážach a popri mori. Tak som ju vypol a dobehol na tzv. Francúzsku, či Napoleonovu cestu. V čase svojej vlády (1808-1813), vo veľmi krátkom termíne, Francúzi vybudovali cestu pozdĺž celej Dalmácie. Vybudovaná je vďaka Napoleonovmu generálovi a vojvodovi Dubrovníka Augustovi Marmontovi. Cesta predstavuje mimoriadny architektonický prínos cestárstva zo začiatku 19. storočia (postavená v rokoch 1810-1811). Nebola nikdy dokončená, takže je nemožné zrekonštruovať všetky fázy výstavby. Stavali ju, či lepšie povedané položili, na strmých svahoch Biokova, medzi 357 a 443 m. n. m. Stúpanie neprevyšuje 6 %, vďaka čomu mala byť veľmi pohodlná pre jazdu s konskými záprahmi, jazdu na koni a chôdzu. Popri ceste stoja informačné tabule, ktoré majú za úlohu priblížiť a vysvetliť spôsob a účel výstaby tejto jedinečnej a vzácnej cesty. Tabule som nečítal a cestu som skôr len vykráčal, lebo som písal Maťovi správu. Na Brelu bolo treba prísť do 7 hodín (tzn. 15:00 času), lebo bola ako jediná časová brána. Ak by ju nestihol, končí. Ja som mal čas, na ceste som bol 5,5 hodiny a predo mnou zbeh do Brely. Čo ma tam čakalo? Makadam. Už viem, kde tú chujovinu vymysleli a vyrábajú. Určite tu. Takže poďme sa kĺzať dole. Tie hrubé časti ešte išli, ale tam, kde už bola len vrstva na vydratej zemi, či iná miestna vychytávka - na schodoch a kameňoch, tam som dával sakra bacha. Párkrát mi uleteli nohy a fakt som nechcel spadnúť a zraniť sa. Celý čas som si aj hovoril, že musím prísť do cieľa, lebo ako by som tu riešil nejaký odvoz (aj keď vždy sa všetko nejak vyrieši). Už som videl prvé domčeky, moje nohy dopadli na pevný chodník. Podobne ako na Kréte, vyššie domy majú vybetónované nahrubo upravené chodníky, častokrát so šikmými ryhami na odvod vody. V tejto krajine ak by nasnežilo, či mrzlo, tak sú v p... Betón striedali schody (spomenul som si na Maťa a Madeiru), musel som dvíhať nohy, aby som na nerovnom teréne nezakopol. Nohy začínali byť celkom odpálené, lebo tie cesty boli naozaj dosť prudké. Našťastie čo bolo geniálne bolo značenie, ani v uličkách som nemusel pozerať na hodiny do navigácie. Občerstvovačka. Oscanovať číslo a čas 5:52 ma transportoval na 89 miesto. 29,9 km za mnou, už som za polovicou, aj výškovo. V nohách mam +1766. Dopĺňam vodu a ionťák, dojem clif tyčinku rozjedenú z behu v kopcoch, vyhadzujem papiere z gelov a dávam si colu, mandarinky (sú skvelé čerstvo natrhané) a nejaký keksík. Ešte pozriem dnu do budovy, kde leží niekto na lehátku zabalený v deke a klepe ho. Vraj dostal úpal, nebol jediný. Ani sa nečudujem, treba naozaj veľa piť a dopĺňať minerály (to ja dávam buď z Maurten drinkov alebo si dávam soľné tablety z Bodyworldu). Nie je čas strácať čas, ide sa ďalej.

Z občerstvovačky so mnou vybieha aj jeden Chorvát. Tak sa ho len tak pýtam, že či toto teplo tu je v tomto období normálne, či ide o nejaký výkyv. Vraj normálne. No to slnko je ako na Kréte, kde cez deň ešte v novembri behám bez trička, ale keď príde večer, už je to na teplú bundu. Prejdeme cez cestu a zbiehame po lesnej dole. Na stromoch sú omotané madrace, sem tam skok. Aha, veď to je cyklo trail. O chvíľku dobiehame dole k plážam, ktoré lemuje betónový chodník. Chorvátovi hovorím, že už je to v pohode, už len rovina a záverečný kopec. On mi tvrdí, že ten kopec nie je v pohode. Jasne, unavený si, ty už nevieš, čo hovoríš a bežím si preč. Je to dosť na morál. Okolo sa opaľujú skupinky ľudí, čisté more, minimum ľudí. Pozerajú na mňa, keď si v sprche omočím celú hlavu a utriem tvár. Boha tak by som sa tam drbol, jak som oblečený aj. Chorvát ma predbieha, lebo ešte si robím fotky. Prebieham ho a o chvíľu skúšam sprchu, nejde. Tak idem ďalej, okolo krásnej skaly vo vode. Vyberám foťák a pred ňou sa vyzlieka jedna ceckaňa, pozerá na mňa tak ustúpim ďalej a fotím len skalu. Tá keby ma chcela, asi tu ostanem na pláži. Ale radšej bežím ďalej, obieham zase Chorváta a pomaly začínajú schody, ktoré ohlasujú koniec pláže. Tento 8,4 km úsek má len +254, takže viem, že nič vážne ma nečaká. Ale telo je už zo slnka dosť unavené, hore bolo chladnejšie, tu je dusno. Vybieham na koniec dediny a pokračujem traverzom ponad more. Príde mi to taká traverzová hrebeňovka, ako vo Fatričke, len Minčol a pod ním Revúce mi nahradilo more. Pred sebou vidím taký malý záliv a stráň. Toto si pamätám, hore po ceste sme išli autobusom a pozeral som na ten zráz. Vtedy vychádzalo slnko, teraz tu praží. Hore na konci vidím sošku Stella Maris (Panna Mária) a dole pláž Vruja. Nad hlavou mi burácajú motorkári, ktorí tu režú zákrutu. Nedivím sa, je tu ideálne teplo, nie ako v lete, keď sa mi uvarila hlava. Pred sebou vidím v diaľke trojicu bežcov, ktorých dobieham pri soške. Predbehnem ich a kamenistým terénom a lesíkom vbieham do časti Pisak. Príde mi to ako záhradkárska osada, hlavne že tu nie sú šípky a iné kríky ako hore v horách, ktoré ma dobre doškriabali (Fiťo a Maťo boli ešte viac). Pred občerstvovačkou mi tlieskajú a ja sa prihlasujem s časom 7:27. 38,8 km a +2020 za mnou, fotím si cedule s označením, čo ma čaká. Viem, že budem musieť nastúpať do 1/3 posledného kopca na občerstvovačku. Slnko už bude nižšie, nebude tak teplo. Dúfam. Ale aj tak si dopĺňam vodu, zarábam svoj ionťák, niečo malé do úst ako banán a čokoládu a vyrážam. Začínam si vyzualizovať, ako sa v cieli hodím do mora, v podstate som to robil už posledné 3 hodiny. Ale ešte je ďaleko, čas mám ok. Ešte 8,9 km a +457 a pôjde sa do záveru. Vybieham.

Pokračujem okolo mora a v dedinke Marušići si fotím graffity na hosteli Dalmatia a prebieham cez cestu. Stoja tu požiarnici, ako regulátori dopravy, ale iba na seba mávneme. Nikto nevylieza z auta a ja prebieham cez prázdnu cestu hneď do stúpania uličkou Put Sela okolo docela hustých viliek a apartmánových domov. Vybieham na poľnú cestu nad cestou pre autá. Dole počuť ruch, ja si bežím medzi olivovníkmi a vbieham na úsek s divnými skalami. zase prsatica, ale kamenná. Má ich skoro ako tá pri vode niekoľko km dozadu. Je to nejaký miestny Omiš par so sochami. Dosť bolo kochania sa a idem ďalej, už by som chcel byť naozaj v cieli. Stále je teplo, mne už nie je extra dobre od žalúdka. Nie že by som niečo zjedol, ale už som asi zavarený, aspoň že tá cesta je ok. Ale aj tak ju veľmi nebežím, skôr kráčam. Ok neprídem do 10 hodín, tak prídem do 11, veď o nič nejde. Oproti mne ide nejaký chlapík a dačo mi vraví, nerozumiem mu. Neviem, či ma povzbudzuje, či naopak mi vraví, že nech sa neprehrejem. Vydedukoval som, že to druhé a tak kráčam. Vpredu idú dvaja chalani, v čiernom. Tak to by som nedal. Inak taká vsuvka, na štarte niektorí boli v dlhých elasťákoch a mali aj bundu, netuším, či ešte žijú, lebo už na prvým km sa motali. Cesta sa ťahá hore, dole a ja vidím dedinu pod kopcami. To bude asi Lokva Rogoznica, posledná občerstvovačka. Snažím sa očami odhadnúť, kde by mohla byť občerstvovačka a kde je ten posledný výstup. Mám viac možností, tak uvidím. Chalanov pomaly dobieham, ale v tom prejde okolo mňa auto. Na prašnej ceste ma začne o chvíľu napínať na vracanie. Nič zo mňa nejde, buď prach alebo už aj únava? Jeden z chalanov na mňa kričí, či som ok a odpovedám hej. Miznú v dedine a ja idem za nimi. Po chvíľke kľučkovania medzi domčekmi (značenie zase super) prichádzam k starému domčeku. Taká hippies sešlosť. Ale milí ľudia, hneď mi dajú vodu, 2 poháre coly. Chalanovi v čiernom vravím, že som ok, len ma dusil prach. Sadnem si, dolejem si ionťák a dám si kúsok slaniny a tyčinku (niečo ako mini snickers), nech nemám len vodu v bruchu. Jesť sa mi už nechce, gely už nedávam. Viem, že to môže byť chyba, ale veď už len jeden kopec hore cca +400, potom hrebeň a posledný kopec +200 a dole. Tam už bude zbeh a to už dopeckujem do cieľa. Sily mám, len mi je skôr tak divne, prehriato. Chalan si zapáli cigaretu a niečo rieši s hippíkmi, neviem či nejaká baba, možno dcéra že išla na ferratu. Tam chceme ísť aj my zajtra, ale teraz je čas ísť. Je 47,3 km, mám v nohách +2480 m, posunul som sa z 82 na 79 miesto a čas je 9:17. Do 11:00 to musím stihnúť, už zapadá slnko a hore budem aj keď pomaly za 30-45 minút a zvyšok je už brnkačka. Vyrážam.

Hneď sa napojím na asfaltku a po chvíľke "miestna Strava" ukazuje odbočku. Prečo miestna Strava? Je tu tabuľa, kde je napísané niečo v štýle, že krokom 45 min, rýchlejšie 30, behom 15 a rekord má niekto s časom 13:40. Chcel som si to vyfotiť, ale prdím na to a stúpam štrkovou cikcak cestou hore. Je behateľná, ale nie pre mňa. Asi mi dochádza energia, lebo som nejedol. Začne ma napínať a časť tyčinky ide von so slinami, ale našťastie sa mi uľavilo. Pozerám pod seba, začína stúpať niekto hore. Nevidím ho, len počujem paličky.  Obchádzam lavičku, tak by som si sadol a kochal sa, ale nemôžem. Ono to je asi nejaká pútnická cesta, na skale je Kristus. Stúpam hore, fotím západ slnka. Zisťujem, že s anemôžem moc pozerať okolo, lebo s ami točí občas hlava. Už vidím dvoch podo mnou v cikcakoch, jeden s paličkami, druhý v čiernom bez. To je ten druhý z tých dvoch, čo boli dole na občerstvovačke. Dobieha ma, lebo na tomto stúpaní už zastavujem a rozdýchavam, Je mi už aj zima, asi som bol prehriaty a telo to nedáva. Chalan ma dobieha a púšťam ho. Je to Slovinec a ide 122 km. Hore na kopci je malý kostolík Sv. Víta, skôr kaplnka. Tu zastanem a pozerám prvý raz kade, ale zbadám, že cesta je viac naľavo a vzadu vidím aj Slovinca a tak idem. Hurá, už bude hrebeň a kúsok, môžem bežať. Môžem? Nemôžem. Celý hrebeň sú ostré kamene, ktoré treba nejak preskakovať a to fakt nedávam. Takže kráčam medzi ne, sem tam sa mi zasekne teniska. Stretám fotografa, ktorý ide naproti a robí mi nejaké fotky. S tým zapadajúcom slnkom budú asi pekné, ak ich zverejnia. Pokračujem, čierny mi mizne a už ho nevidím. Približujem sa k lesíku a tu ma dobieha asi miestny. Myslím, že je miestny, lebo cez tie skaly beží a pred lesom nasadí čelovku a v lese presne vie, kam odbočiť. Vyberám malú čelovku, nasadzujem ju a zdrží ma hromada kameňov, cez ktoré sa snažím prekráčať. Som v lese a cesta sa mi stratila. Všetko rovnaké, pozriem na hodiny a mám ísť do ľava, kam bežal aj ten bežec. Zbadám reflexku, predtým nebola cez hustý les vidieť. Idem chodníkom a vybieham z lesa von. Už je tma, chladnejšie, ale bundu nevyberám. Zabočím do prava, za sebou vidím v diaľke čelovky. Pekné. Nie až tak pekný je terén predo mnou. Skaly, teraz už masív a pod ním nejaký zráz, nič strašné, ale treba si dávať pozor. Niečo ako Biele skaly, nadávam si v duchu, načo toto. Tých 200 výškových som inak odhadoval, nevadí prejdem to a bude zbeh. Po chvíli trápenia to končí a ja pobehnem do sedielka, kde oproti mne kráča chlapík s červeným svetlom čelovky. Vbieham do sedla pod vrchom Kula a prebieham okolo nejakej chaty. Dole vidím Omiš v tme (prikladám fotku cez deň z googlu), údolím sa nesú hlasy z reproduktorov. Ohlasujú ľudí, ktorí vbiehajú do cieľa a strieda to hudba. Super, už len kúsok. Tak poďme na to.

Hops, Hjústne máme problém. Prvý problém je, že terén je skala niečo ako Záruby, takže toto bežecky moc nedávam. Skala sa o chvíľu mení na skalnaté chody a všade čo? Makadam. Takže si dávam pozor už pri chodení a podšmykuje mi nohy. Druhým problémom je, že neviem, čo je chodník. Keď stojíte na skale a nevidíte označenie, netušíte kade máte ísť. Odhadujem smer trasy a utvrdím sa vždy prechodom okolo značky. Cez deň by som ju videl, ale v tej tme. Vyčerpáva ma to ani nie tak fyzicky, ako mentálne. V mori sa kúpať nebudem, už je mi chladno aj tak. Strácam čas, doslova mi preteká medzi prstami a ja mám pocit, že sa nehýbem. No každá skala musí skončiť, bude snáď ten lesný chodník. Viem, že dole sú domčeky. Niekto ma obieha. Ja kráčam dole, lebo skala sa zmenila na balvany s makadamom, takže tu neriskujem, že zrýchlim. Stále nie normálna trasa. Kamene sa menia na vyšúchaný makadamový trail s prachovou hlinou. Podšmykne ma, ustojím to. za mnou ďalší chalan a ja ho púšťam pred seba. Hodinky len pípajú, že mám jesť, takže viem, že ďalších 30 minút ubehlo a ja stále na tom vyjebanom kopci a prístav ďaleko. Drbne ma. Konečne vidím svetlo pouližných lámp a skočím na cestu. Super. Predbehnem chalana, ktorý mi tiež až tak neutiekol a po pár metroch ostanem stáť. Z cesty sa zbieha do lesa a v ňom zase samé skaly. Púšťam chalana, že je rýchlejší, hovorí, že ani nie. Zrazu okolo nás preletí s čelovkou chalan, čo fajčil na občerstvovačke. Nechápem, že vie, kam dať nohy. Vidieť, že to tu má nabehané (Fiťo mi vravel, že mal to isté, že miestni leteli dole s juchotom, že to je ich bežný tréningový terén a vedia kade, pričom on sa šmýkal dole). Prichádzame po čase k zlomu, ktorý som očakával, lebo sa tade zostupuje z ferraty. Stále šmykľavý makadam na hline, či schodoch (to je tiež super vychytávka, keď stúpite na schod na ktorom je kameň a tebe uletí noha). Za sebou počujem len šmyky po štrku a zas ma niekto obieha. Už to serem, nemám sa kam ponáhľať. Dole stretám ešte chlapíka na múriku, ktorý naviguje a povzbudzuje. Počujem ruch mesta, zbehnem po schodoch a som na asfaltke. Normálne som cítil, ako sa mi nohy usmiali v teniskách. Pevná zem. V momente bežím 5-kovým tempom po meste. Ľudia fandia, fandia aj tí v reštauráciách a kaviarňach. Super atmosféra, to čo už je keď bežíš UTMB a Lavaredo a tých ľudí tam je 100x viac. Prebieham cez cestu a svižne bežím cieľovou rovinou. Povzbudzujú ma aj iní bežci, čo už dobehli, aj ďalší ľudia. Posledné metre a prebieham cieľovou rampou. Po takej som ešte nešiel. Fotia ma, tak zastanem. Moderátor hovorí moje meno, gratuluje, nejak sa nerozprávam. Dostávam medailu na krk a zbadám Fiťa, ako ma natáča. Prvá jeho veta : "Piča terén čo?". Som rád, že som to nevnímal len ja. Čas 12:07:09. Takže som cez hodinu  za 11 hodinami. Posledný zbeh ma strašne zdržal, prepadol som sa na 86 miesto. 7 ľudí ma predbehlo, ale už je to jedno. Beriem pivo do ruky a idem z uličky k Fiťovi, ktorého už klepe.

Poberieme veci, pozrieme kde je Maťo. Mal by prísť najskôr nejak o hodinu. Ideme na izbu, obaja sa osprchujeme v teplej vode a ideme čakať Maťa, ktorý to tiež neskôr dobehol. Ale to už sú iné príbehy.

Nakoniec som teda skončil 85 zo 109 dobehnutých. Medzi mužmi som bol 68. Prihlásených bolo 150 bežcov, na štarte bolo 127 a v limite dobehlo 109 (ostatné štatistiky dole). Od prvého som mal odstup 4:58:53. Nebyť posledného úseku, kde som stratil určite viac ako hodinu, tak by som bol celkom ok s výsledkom. Možno ak by som to šiel za svetla, tak by to bolo aj lepšie a inak by som to vnímal. Ale som s ním ok aj tak, zase skúsenosť naviac. Druhý deň nás čakala už len prechádzka po meste a cesta domov. Ferratu sme nešli, lebo sme boli všetci traja z tohoto terénu a tepla v Dalmácii dokrkvaní.

Ďakujem všetkým, ktorí mi fandili a držali palce. Tie plamene, čo ste posielali, asi neboli o fandení, ale že mám uhorieť. A skoro sa tak aj stalo haha.

Časom pridám ešte oficiálne fotky, až budú.