Punk není mrtev

Punk není mrtev, Ultrapunk už vôbec a dúfam, že dlho ešte tak nebude. Pôvodne som chcel ukončiť sezónu Ponitrianskou 100, ale nakoniec som sa rozhodol zaradiť do rozpisu aj túto lokálnu 74 km dlhú akciu.

Prešporský ultrapunk registrujem dlho, teda presne 3 roky, odkedy behám. Nikdy som sa naň nehlásil a to z viacerých dôvodov. Vždy sa bežalo ku koncu sezóny, tak sa mi už nechcelo. Poprípade som mal iný beh a ja nestíham regenerovať z víkendu na víkend. No a keďže trať vedie z Dúbravky cez Devín, Kamzík, Kamzík, Marianku, Stupavu a do Rače, veľmi ma nelákalo platiť za akciu, ktorá sa beží v lokálnej oblasti, kde môžem behať hockedy a zadarmo. Tento rok som to ale zmenil.

Po P100 som sa rozhodol, že pôjdem do toho. Nahlásených bolo niekoľko mojich kamarátov, no a tento rok som toho ani toľko nenabehal. Tak prečo nie tu doma, kde to organizačne nie je problém. Okrem toho som to vzal ako fajn tréning na Madeiru, kam pôjdem s Maťom. Síce nesúťažne, ale aj tak. Rozhodnutie bolo teda rýchle, horšie to už bolo s mojím trénovaním. Popravde to ani trénovaním nenazvem, lebo systém v tom nebol. Behával som tak v priemere 70 km týždenne, ale niekedy ani to nie a striedal som to s bicyklovaním a turistikou. Každopádne ku koncu som mal v týždni aj len 40 km zložených z krátkych 10-15 km behov. Dosť málo. Okrem toho som týždeň pred punkom strávil na Kréte, kde som síce behal, ale v iných teplotách. Bez trička v trenkách som skôr chytal bronz ako kondičku. Najhorší bol návrat do zimy, ktorý mi skomplikovalo ešte mierne nachladnutie, keď som v utorok bol behať s Maťom lanovku a nemal suché veci na prezlečenie. Takže deň pred štartom som len ležal a dal si preventívne tabletku.

Už ráno, keď som vstal o hodinu skorej, ako som chcel (o 4) som vedel, že to nebude také ízy pízy. Pomaly som sa vyšuchotal z postele, zjedol banán, cereálie, pobalil sa a o 5:30 prišiel Maťo a vyrazili sme do Bodyworldu. Tam sme nechali auto a taxík nás zobral do DK Dúbravka, kde bola registrácia. Tu sme odovzdali povinné prehlásenie Jurovi, dostal som číslo 25 a bol aspoň krátky čas na odovzdanie dropbagov a pokecanie s kamarátmi. Pred 7 sme sa premiestnili na parkovisko k Lidlu a o 7:00 zaznel štart. Trasu som mal naštudovanú, opäť som si vytvoril 3 predikcie behu, pričom som si vytvoril aj 4 kolonku. Do tej som si dopísal časy kamaráta Lacka, ktorý to odbehol pred 2 rokmi za 11:11 aj s prestávkami. Viem, že Laco je lepší ako ja, takže tento čas (môj optimálny bol nastavený na 11:30, najlepší na 10:30 a najhorší na 13:00) som si bral ako vodítko. Nabehané som veľmi nemal a horšie bolo, že som nebol ani extra vyspatý, no a už na štarte mierne cítil achilovky a kolená.

Prvá občerstvovačka mala byť po 15 km na Dúbravskej hlavici, ale najskôr bolo treba prebehnúť cez Dúbravku kopcom na Sandberg. Tu mi už unikol Maťo, ktorý si išiel svoje a ja som za ním zaostával. Mal som na sebe bežeckú bundu, ktorú som kvôli teplu teda zbalil, no a bežal len tak s dlhým rukávom. Po Sandbergu sa zabočilo smerom na Devín, túto trasu poznám. Beh medzi pieskovo borovicové časti mi pripomína trošku Krétu, okrem toho je pekne vidieť na Devín. Tu som dobehol aj Maťa, ale potom som zastal, lebo som si robil fotky a nie len sebe. Dobehli aj 2 pekné dievčatá, tak som ich vyfotil. Boli zlaté, komunikatívne a to som netušil, že ich nevidím naposledy. Popri fotení nás prebehli ďalšie 2 baby, ale zatočili po žltej smerom hore. To sa mi nezdalo a tak som ich upozornil na trasu, zmiatla ich zavretá bránka. V diaľke som zbadal Maťa, tak som pridal a zbehol dole do Dediny. Pri parkovisku pod hradom bola tajná kontrola s občerstvením, kde som ho aj dobehol. Nebral som si nič a vyrazili sme smerom k oficiálnej kontrole.

Devínom sme prešli a začalo stúpanie do kopca, v protismere Štefánika. Až na rázcestí sme po žltej bežali a došli k občerstvovačke, kde sme boli za 1:47. To bol na mňa docela rýchly čas, len 2 minúty za mojím najrýchlejším plánom a 8 minút pre Lacovým časom (hovorím o starom čase, lebo teraz bežal rýchlejšie koťuha). Keď som dobehol na občerstvovačku, akurát Lacko odbiehal. Bol tu aj Juro, tak som s ním prehodil pár slov, dal colu a mastný chleba a hnal Maťa, ktorý ešte doplňoval. Dobehli aj baby a ja som hneď sa Jurovi chválil, že pozri aké pekné dievčence tu sú a ja mám fotku. Ten ma hneď dal do pozoru, či som sa splašil, že som tam nejak skoro. No ale bol čas bežať, dole kopcom smer Horský park. Doplnil som vodu do fľaše a vyrazili sme.

Prvé kroky sú vždy zlé, hlavne s plným bruchom. Mňa skôr trápilo, že som nevedel ísť na malú. Bolo to asi z dôvodu chladu, lebo som stále cítim nutkanie. Nasledujúca zastávka bola len o 10 km, takže som mal na to vyčlenenú hodinu, max 1:15. Cez Karlovku sme prešli schodami, ktoré som zámerne obehol po šikmine pre kočíky, aby som šetril kolená. Cez les sme sa dostali na ZOO a cez Slávičie údolie, križovatku do betónového stúpania k VŠVÚ. Tu nás dobehol aj Šimon, ktorý keď mi povedal, že chce dobehnúť bez použitia čelovky, ma rozosmial. Pre mňa nepredstaviteľná vec. To, že som ju nepoužil ráno a išiel za rozbresku, ok, ale večer som to mal ako jasnú vec. Z tade to bol len kúsok behom smer Slavín a po schodoch dole sme boli na Horskom parku. Tu nás privítalo jedno dievča obrovským potleskom, čo bolo od nej strašne milé. Na hodinách bolo 9:56, takže som sem bežal 1:09, čo sa dalo. Dal som si moravský koláč, banán, krekry a vypil 3 coly. Dobehli aj baby, ale tie išli už o chvíľu preč. Ja som čakal Maťa, ktorý si dopĺňal svoje nápoje. ja som použil oficiálny ionťák. Začala mi byť zima, bol som spotený a tak som ho popohnal.

Nakoniec sme po chvíli vyrazili, krokom. Neskôr sme sa rozbehli, ale mňa omínala teniska. Tak som zastal, aby som si uvoľnil nohu a previazal ju, keďže sa neprekrvením vie urobiť z maličkosti pekný problém. Maťa som dobehol pre Železnou studničkou, než sme odbočili na žltú. Necítil som sa dobre, žalúdok mi nejak nesedel, ale pomaly sme prebehli k červenej pod Klanec. Tu do stúpania Maťo začal cupkať hore, ja som sa nevedel nejak preradiť a tak som vykráčal hore, kde som ho dobehol až pred zbehom po žltej. Tu sme dali obaja pokus o močenie, ja bez úspechu. Zbehli sme dole, kde som Maťa predbehol a potom sme spolu vyšli na West. Toto stúpanie poznáme z Kamzík 1000+, Maťo mi zas unikol a na odbočke ku Kolibe bol prvý. Opäť tu bola tlieskajúca dievčina, tak sme sa chvíľku stručne pobavili a bežal som na Kolibu. Tu už Maťo odbiehal z jedného bufetu do druhého s jasným cieľom. Monster. jeden obyčajný aj kúpil, z ktorého som si trošku odpil, lebo mi stále nebralo. Nasledoval zbeh červenou a žltou pod lanovku, tiež nám veľmi známa trasa a následne až k odbočke pri besiedke Tábor do kopca. Maťo mi unikol, tu som ho videl pred sebou, ale do stúpania bol rýchlejší. Keď som prešiel Cérovú dráhu a dostal sa na vrchol, obliekol som si bundu. Stále mi bola zima a to mi nerobilo dobre. Zjedol som nejaké krovky (tie, ďatle a snikersku som mal so sebou) a vydal sa ďalej cez Šmachy smer Kačín. Táto časť je behateľná, ale mne to naozaj nešlo. Občas som kráčal, občas pomaly pobehol. Pri Kačíne som dobehol Maťa a spolu sme prišli až k zbehu po červenej do Marianky, kde na 43 km (po 18 km) bola ďalšia občerstvovačka.

Na zbehu som mu kúsok unikol, lebo si dával pozor na nohu a tak som prišiel chvíľku pred ním. Za potlesku dievčiny, ktorá tu zase bola. Napil som sa coly, doplnil ionťák, ale inak mi moc nič nešlo. Dal som si nejaké krekry a mal chuť už ísť, ale čakal som chvíľu na Maťa, než si doplní veci a sa naje. Boli tu už aj moje 2 baby z Devína, ktoré som hneď začal provokovať, že tu sa nevysedáva. Jedna, Peťa, mala problém s teniskami, ktoré ju tlačili na zbehoch. Druhá, Magdalena, už by tiež šla. Bol tu aj Ondro, ktorý s ak nám pridal a spolu s Maťom sme vyrazili. Nejak som zabudol, že sa nebeží len hore a do Stupavy, ale najskôr na Malý Slavín a cez Pánovu lúku až dole do Stupavy. Hneď v závese sa pridali aj Peťa s Magdou a predbehli nás. V stúpaní sme im ale povedali, že majú ísť na modrú a začali sme spolu kecať. Cesta do kopca nám ubiehala a ja som nejak neriešil, že cesta bude dlhšia. Magda s chalanmi odbehli dopredu a ja som s Peťou išiel pomalšie, lebo ju boleli tie nohy. Tak som jej povedal, že nech si dá Flektor, ktorý som mal sebou ako istotu a odložil som ho Maťovi kvôli šlache. Ten si už jeden svoj predtým dal a očividne sa mu dobre išlo, tak na Pánovej lúke som tento môj dal Peti. Pomohol, po chvíľke jej zašlapal a na modrej ma s Margou, ktorá na ňu čakala, po chvíli predbehli. Chvíľu sme sa takto na žltej smer Stupava predbiehali, až nakoniec na zbehu mi Maťo a baby utiekli. So mnou šiel len Ondro, lebo mňa začali bolieť dosť kolená. Nakoniec som ale s odstupom 2 minút dobehol na občerstvovačku v Stupave. Sem som sa tešil, lebo tu bola polievka a ja som  mal v sebe akurát 1 snikersku. 58 km za mnou, 8:06 času na nohách a ja som bol 24 minút pred mojím časom, 14 pred Lackovým a 26 minút po želanom najlepšom čase. To sa ani nemôžem čudovať, lebo s úsekmi, kde som mal bežať a som ich odpajdal, to inak ani nešlo. Občerstvovačka bola veľmi milá, všetci boli ochotní. Dal som polievku, vypil colu. Radler som radšej vrátil nazad, lebo nechcel som ísť naliaty. Doplnil som ionťák a vyrazili sme. Baby vpredu, ja s Ondrom a Maťo za nami.

Čakala nás cesta parkom, kde som dobehol baby a zase sa s nimi bavil. Fakt boli peckové a boli moja mentálna vzpruha. Robilo mi radosť s nimi ísť, mohli sme sa baviť o hocičom a tak mi ani nevadilo, že Maťo nás predbehol v stúpaní na Pajštún. Tu ale neodbočil, tak sa musel kúsok vrátiť. To stúpanie ma naozaj nebavilo, išlo sa mi ťažko a ja som chcel už to mať za sebou. Na tomto behu som nejak nebol vo svojej koži. Keby som nemal vôľu, tak skončím v Marianke. Od Pajštúna som začal bežať smerom na Dračí hrádok, kde bola posledná občerstvovačka. Baby ma o chvíľu predbehli, kolená mi dávali zabrať. Prudší záver som viac odkráčal a na občerstvovačke sa s mojou mentálnou vzpruhou len na chvíľu minul. Bežali do cieľa s prísľubom, že ma tam počkajú. Ja som chvíľu pokecal s Ferom Slezákom a Silviou, ktorá ma tradične privítala, že kde som. Dal som si mastný chlieb a colu, Maťa nikde (potom mi povedal, že zle odbočil a sa zdržal). Tak som jej povedal, nech mu povie, aby sledoval hodiny a neodbočil zle na Biely kríž, že ho počkám v cieli. Bolo 16:40 a bolo možné, že aspoň časť dobehnem za svetla. Tak som vyrazil.

Pri stúpaní po zelenej som dobehol 2 Poliakov, čo vyrazili predo mnou, babuľky som nevidel. Zato som videl cyklistu, ktorý to tade pustil dole. 2x v živote som videl, že to niekto išiel na biku. Pre mňa nepochopiteľné, mám problém tade bežať dole. Hore som sa opäť napojil na žltú, ale tentoraz smerom na Biely kríž. Poliakov som predbehol hneď na začiatku a časť bežal, časť kráčal. Šetril som si nohy na zbeh. Slnko už zapadalo, tak pri kríži som urobil nejaké fotky. Na protiľahlom zbehu som videl Peťu, ako uteká dole a Magda hneď za ňou. Hore pri bufete mi niekto zatlieskal, povzbudil ma a ja som sa rozbehol. Cestou dole sa už začalo šeriť, čo nemám rád a zle sa mi číta terén, ale čelovku som nevybral. Vedel som, že to na cestu nie je ďaleko, tam už aj za svetiel lámp sa dá. Prebeh cez asfaltku, cez lúčku a bol som dole. Sledoval som hodiny a videl, že to mám šancu dať za 11 hodín, čo by bolo lepšie ako Lackov čas a vzhľadom na môj priebeh pre mňa aj úspech. Dole po asfaltke som zbehol a odbočil na konci doľava a doprava. Tam som budovu chcel obehnúť z ľavej strany, ale navigovali ma a bol som v cieli. 10:52:06 Tu ma už vítali moje milované novospoznané parťáčky v boji a ja som bol taký rád, že som zase s nimi. A nemusím bežať. Zobral som diplom, radler a išli sme sa prezliecť do budovy, kde som mal aj dropbag so suchými vecami. Chvíľu po mne prišiel aj Maťo a Ondro a tak bolo dokonané. Dobehol aj Braňo Žigo, ktorý behá neskutočne a jeho čas bol taký, lebo robil len doprovod. Ešte som sa s mojimi zlatíčkami vyfotil, než odišli, zavolali sme taxík a išli do Bodyworldu pre auto a objednali si suhi.

Prešporský ultrapunk tak skončil, aj keď som sa dosť vytrápil a necítil sa optimálne (predsa išlo o ultra 74 km s 2500 m prevýšením), bolo mi super. Odhliadnuc od toho, že som spoznal dve perfektné baby, ktoré ešte aj športujú, za ktorými mi bolo smutno hneď ako odišli a určite sa s nimi ešte uvidím, tak som zažil jeden perfektný beh v super počasí, so skvelou atmosférou a organizáciou. Opäť som videl kamarátov a teda ak rozmýšľaš či o rok ísť, tak ti to odporúčam. Nebudeš ľutovať. Pokiaľ sa nič nestane, ja pôjdem zase.

Na záver len poďakovanie organizátorom a dobrovoľníkom, všetkým čo fandili, Maťovi jednoznačne a obzvlášť mojim dvom slnkám, ktoré mi to značne uľahčili. Áj láv jú dzívčence.