Prvý a posledný krát

 Už to tak raz v živote býva, niečo začína a niečo končí. Ponitrianska stovka bola tento rok posledná a pre mňa prvá.

Ponitrianska 100 (P100) je trailový beh z Handlovej do Nitry. Je dlhý 106 km s prevýšením +3900 a vedie cez Vtáčnik a Tríbeč. Na jej slnenie máte 25 hodín, ak chcete ITRA body 24 hodín. Ja som sa k nej dostal trošku obkľukou a dá sa povedať, že v hodine 12-tej na poslednú chvíľu. Keď som v 2019 bežal svoje prvé ultra preteky, bol som v skupine #zaziultra Po odbehnutí Štefánik trail nás veľa ostalo na vlne a nahlasovalo sa na rôzne ďalšie akcie. Ja som vtedy P100 registroval prvý raz, ale som sa nenahlásil. Nechal som si ju na rok, aj keď niektorí vraveli, že patrí k tým ľahším, behavejším. V tom roku som si aj povedal, že skúsim každý rok dať aspoň 1 slovenský ultra beh. Je ich pomerne dosť, veľa miest som nevidel a tak hľadám motiváciu v spoznávaní novej trasy. V 2020 som sa tak zaregistroval na Nízkotatranskú stíhačku, ktorú som poznal ako prvú. P100 som zase odsunul a to ešte zasiahol COVID. Preto som si ju tento rok nechcel nechať ujsť a do toho prišla ešte informácia, že bude posledná. Bolo rozhodnuté.

Štart je z Handlovej, takže najskôr som sa musel v piatok dopraviť do cieľa, teda do Nitry. Tu som si nechal auto a potúlal sa po meste. O 19:00 bol odchod autobusom do Handlovej, kde som sa okolo 20:30 zaregistroval (po preukázaní certifikátu a kontrole povinnej výbavy) a taxíkom odišiel do ubytovne. Tá bola na okraji mesta. Tu som si pochystal a popripravoval veci a ešte zjedol banán a išiel spať. Jediný problém bol, že cez víkend som v Prahe nachladol a celý týždeň mi nebolo moc dobre. Tak som sával 2 dni paralen a už do Nitry som išiel relatívne ok. Aj keď bolo teplo, v buse som sedel radšej v mikine a pred spaním som si radšej dal preventívne ešte jednu tabletku. Keďže som spal sám, ráno som bol celkom vyspatý (dal som si aj CBD, na spánok mi to pomáha), po chorobe nič, iba trošku únava. Osprchoval sa, zjedol kašu a banán, vypil presso, obliekol a hybaj von, kde ma už čakal taxík a odviezol na štart do centra. Tu som odovzdal batoh s vecami do pristavenej dodávky a čakal na štart o 7:00.  Stretol som tu ešte Maťa Urbaníka, Dana, pokecal s Palim. Aj s Ondrom som stihol pár slov, ten chcel bežať rýchlejšie s kamarátom ako ja, lebo môj harmonogram bol nastavený na dobeh po 20 hodinách, tzn. po 4-tej ráno v Nitre.

O 7 zaznel štart a ja som vybehol do neznáma. Z tejto trasy som nemal prebehnuté nič. Takže som išiel pekne v kľude, žiadne naháňanie. Z mesta cez les 10 km +630 na prvú zastávku K1 Veľký Grič. Limit bol do 9:15 (2:15 behu - ostatné limity vidieť v tabuľke), ja som tam dobehol za 1:15, čo bolo o 15 minút skôr, ako som plánoval v najrýchlejšej verzii. Ok bežíme ďalej. Slnko ešte len vychádzalo a o 9 km +490 bola prvá občerstvovačka K2 Jarabá skala. Ďalších 15 minút naviac k dobru oproti najrýchlejšej verzii. Rýchlo doplniť vodu, 2 kúsky chleba s masťou a soľou, 2 poháre coly a bežím ďalej.

Cesta vedie už po hrebeni a celkom rýchlo mi ubieha. Len si treba dávať pozor, aby som neprepálil. Nechcem mať zase kŕče ako na Fatre. Oproti optimálnej verzii som bol o hodinu rýchlejší a na toto som mohol doplatiť. Čakal ma dlhší úsek, ďalšia občerstvovačka K3 Veľké Pole je o 19 km +460 a na nej sa nachádza Vtáčnik. Tu som vedel, že medzi 10 - 11 bude fotiť Juro a vyzeralo to, že ho stíham. Už sa predo mnou aj črtá stúpanie na Vtáčnik. Pár slov a fotiek s Jurom, ktorý tu už chytal zábery bežcov, pár fotiek z vrcholu a od kríža a bežím ďalej. Vraj bude ešte na Skýcove. Ešte na mňa kričí, že či išiel aj Maťo Urbaník. Vravím mu, že bude niekde vpredu s Danom. Dana zastihol, ale jeho si nevšimol.

V ceste mi stojí Kláštorská skala, naozaj pekná a trošku treba po skalách, čo je zmena oproti lesnej ceste. Pokračujem ďalej a počujem, ako za mnou fučia chlapi.  Mne sa beží v pohode, ale musím spomaliť, bez ohľadu na to, že nie som zadýchaný. Stále si hovorím, že som dlho nebehal 100 a je teplo. Pozor na kŕče a tak pri zbehu pre Rúbaných vrchom púšťam 2 chlapov pred seba. Hneď mi hovoria, že prečo, že som mal super tempo a dobre sa im za mnou išlo. Chápem, ale viem prečo. Už vidieť začiatok dediny a mňa čaká v teple zbeh cez dedinu k občerstvovačke. Cestou míňam tých, ktorí bežia už od nej. Tu sa totižto obe trasy míňajú, cez dedinu idú spolu a od kostola pokračuje trasa ďalej. Zbieham dole, cez cestu opatrne. Pri ceste fotí fotografka, tak prehodíme pár slov a konečne sa môžem najesť a napiť. Tu je aj polievka, ale odmietam ju. Vypijem radler, dám si colu, doplním vodu a ionťák. Na wc si opláchnem tvár od slaného potu, neznášam keď mi ide do očí. Zjem zase chleby so soľou a masťou, banán a magnézko. Spomalil som, ale stále mám 45 minút náskok oproti rýchlej verzii. Pokračujem ďalej.

Pri stúpaní ku kostolu stretám Ondra, ktorý sa čuduje, že som pred ním. Jeho kamarát dostal kŕče, tak spomalil s ním. Od kostola pokračujem cez lúku, na ktorej už pečie tak, že nebežím. Pôjdem radšej pomaly, úseky na slnku bežať nebudem. Cítim, ako slnko dosť výrazne mi ukrajuje z energie. Kúsok bežím po ceste a okolo farmy s koňmi. Cesta ďalej pokračuje lesom a mňa čaká 15,5 km dlhý úsek s +370 a cestovinami na konci - K4 Jedľové Kostoľany. Pri asfaltke je malý prameň, kde sa ovlažujú 3 chalani. Tiež tam zastanem, sadnem si a poriadne sa 2x napijem z fľaše a doplním ju. Umyjem si tvár od potu, schladím hlavu a idem ďalej. Dobieham do osady Brezov štál, ktorú tvoria malé chatky a pumpa s vodou. Takže sa hneď napijem, ovlažím a bežím asfaltkou ďalej. Cestou sa dávam do reči s jedným chalanom a ešte druhým. Cesta je dlhá a slnko pečie, preto radšej pomaly kráčam a miestami bežím. V dedine treba odbočiť doľava, zase míňam tých, čo už idú od občerstvovačky a som tu. Stretám tu opäť fotografku a už si z nej robím srandu, že mala bežať, lebo je vždy predo mnou. Tu ma zdraví Peťo z Runningpro predajne a ja si konečne dávam cestoviny a samozrejme colu. Chvíľku sa bavíme a v tom prichádza Maťo Urbaník. Celkom ma prekvapilo, že je za mnou, ale hneď mi to aj vysvetľuje. Sadá si ku mne ku stolu a on popíja chladené Pepsi, ja jem cestoviny a bavíme sa o tom, že je vyflusnutý z organizovania Štefánika. V tom prichádza aj Ondro, ktorý si kupuje v krčme čapovaný radler. No zdržal som sa tu dlhšie, ale je čas ísť. Maťo dopíja a ideme spolu. Ani on, ani ja nehodláme tlačiť. Ondro ešte ostáva. Peťo na nás ešte kričí, aby sme sa držali, tak sme sa chytili za ruky a smejeme sa, že veď sa držíme.

Čaká nás prechod cez dedinu a opäť cesta poľom a po ceste zbeh. Ja nebežím, aj by sa mi dalo, ale idem s Maťom. Nemám sa kam ponáhľať, chcel som spomaliť a najedený napitý to chcem najskôr rozkráčať. S Maťom sme si hneď aj dali internú dohodu, že akokoľvek bude niekto druhého brzdiť, druhý bez okolkov si ide svoje. V tomto je super, že sme tak nastavení a nikto nikomu nič nevyčíta. Zatiaľ ideme spolu, prebrodíme potok a cesta pomaly stúpa hore lesom. Tu je pre mňa jeho tempo pomalé, tak sa vydávam dopredu, časom na rovinke pobehnem a takto striedam tempo. O chvíľu je Maťo za mnou, vzchopil sa a nám z celej 8,5 km +250 časti do Skýcova chýba už len kúsok. Maťo ma dokonca predbehne a pred miestnou krčmou mu požičiavam 10 eur, lebo on si chce kúpiť chladený nápoj. Ja idem kúsok ďalej k občerstvovačke. Sú zlatí, hneď sa mi venujú a ja dávam zase chlieb s masťou a soľou, magnézko a colu. Dávam sa do debaty s fotografkou. Volá sa Veronika, je to tá, čo som si robil srandu, že mala bežať. Aj beží, ale Štefánika a bola v zaziultra ročník po mne. Pozná ma z instagramu, tak sa chvíľu bavíme a natočím s ňouk krátku dokrútku do videa o P100. Téma, čo pre mňa P100 znamená. Tak som tam snáď niečo duchaplné bez prípravy povedal a vyrazili sme cestou do mierneho kopca aj s Maťom.

Na lúke za dedinou stretáme Jura, ktorý opäť fotí, tak trošku sa bavíme a ideme ďalej. Čaká nás kratšia časť 7 km +250 na sedlo Rakyta. Už sa nám ani moc nechce, cesta sa občas práši, ja cítim trošku pravú tenisku. Občas striedame trávnaté lúky s ohradami. Slnko zapadá a teším sa, že bude chladnejšie. Zoznamujeme sa s jedným pánom od Viedne, ktorý tam je z dôvodu bodov na Western States. Pri malom stúpaní do kopca v zákrute vidíme ďalšieho fotografa a potom už je občerstvovačka a ďalšia známa tvár - Silvia. 18:09 a ja som len 30 minút za najlepšou verziou. Toto je super, takto musím ísť. Maťo si tam ešte chvíľu niečo dal, ale počkal som na neho a po dopití coly ideme. Za sebou máme 69 km a +2550, už sa bude len ukrajovať. V ceste k ďalšej zastávke vzdialenej opäť dlhšiu trasu 15 km +500 mi stojí Veľký Tribeč. Pohorie opradené poverami o stratených ľuďoch a nejakom našom "Bermudskom trojuholníku". Stmieva sa, ja idem s jednou babou a jej priateľom, Maťo sa mi stráca vzadu. Chalan to tam pozná, je z Nitry, ona od Topoľčian, tak mi vysvetľujú, čo ešte bude. Aké stúpanie, aký zbeh. Ja ale zastavujem niekde pri Medveďom vrchu a pozriem si pravú nohu, lebo ma začína omíňať pľuzgier. Asi sa mi niečo dostalo do tenisky, možno ponožka sa zosunula. Sadám na peň a vyzúvam topánku. Ponožka zodratá a mne sa pľuzgierisko cez celú patu trie o vložku a tenisku. No pekne, akože teraz 35 km pred cieľom skončím? Idiot som si nezobral náplaste, ani náhradné ponožky. No nič ide sa ďalej, snáď to vydržím. O chvíľu začne pľuzgier páliť a ja viem, že praskol. Vtom mi napadne, že mám aulin tak si dám, nech potlačím bolesť. Zistil som, že omylom som ale natrhol 2 vrecúška, ktoré boli spojené a tak mám 2-násobnú dávku. Nevadí. Ide sa ďalej, noha pichá, ale ja sa spolieham na nástup tohto "zázraku". Normálne som proti podobným veciam, ako je flector a pod., telo ak má bolesť, nech sa s ňou vysporiada. Paradoxne, ja som mal len trochu unavené kolená, ale inak to nešlo. O chvíľu cítim, že pata ma prestáva trápiť a väčší problém je tma. Nasadzujem čelovku, už sa na oči nedalo ísť. Hore na vrchole Tribeču nás dobieha Maťo a na zbehu utečie.

Kamaride, takto ty? Takto si ty ožil? Dobre ty. Chalan dostával kŕče a na technickom teréne sťažoval pohyb, tak som ho obehol a hybaj za Urbim. Turbomyš, pozerám len pod nohy, obieham nejaké čelovky a zrazu pozerám, Maťo. Ja som ho dobehol, nemožné. Vbiehame na občertvovačku Jedliny, ktorá sa nachádza na hranici poľa a lesa. No a tam naša Aďka (píšem naša, lebo bola so mnou v prvom #zaziultra a niektoré vzťahy nám už ostanú nafurt skvelé, to bolo veľké plus spoznať podobných ľudí). Hneď mi je veselšie, vtipkujeme, dávam si colu, krekry a oplachujem tvár. Dopĺňam vodu a ženiem Maťa, ktorý žuje klobásku. Čaká nás malý výstup na sedlo pod Gýmešom (Gýmeš je hrad), no a potom Remitáž vzdialená len 6 km. Len ešte to pole a +200 kopec. Kopce meriam na lanovky, takže toto je celkom v pohode. Mám stále stratu len 40 minút za najlepšou verziou. Vyrážame.

Vzduch je chladný, obliekam si budnu. Síce len na chvíľu, kým začneme stúpať, ale som za ňu vďačný. Bežíme cez pole a dedinu Kostoľany pod Tribečom, všetci už spia, my hľadáme cestu do stúpania. Hore to ide, ale horšie je na zbehu. Aj horšie vidím, aj začínam cítiť tú nohu a nechcem ju odpáliť. Maťo mi uteká a ja ho nájdem až na občertvovačke, kde si dáva už druhú polievku. Ja rýchlo zjem jednu (bola akože mega brutál dobrá), vypijem colu, dopĺňam vodu a ionťák, beriem si jeden Radler so sebou, lebo predo mnou je najhorší  kopec na záver Žibrica a Zobor. Táto 11,5 km dlhá časť +670 je bez občertvovačky, nikde nie je ani voda. Na zobore je len kontrolné stanovisko a potom zbeh do Nitry a cieľa. Maťo ešte ide písať Palimu, mne je zima, idem preč. 22:20 a ja som stratil opäť čas, ale stále som spokojný, lebo som pod optimálnou verziou.

Vybieham z areálu a bežím doprava, popri vode. Zrazu sa oháňam, sršne. Viem, že na trase už v minulosti boli, Maťo mi vravel, že dokonca mali niektorí aj vážne problémy, ale to bolo na červenej na opačnej trase. Bežím rýchlejšie, snáď to bude ok. Ešte raz zbadám sršňa a potom už pomaly vybieham na lúku. Predo mnou sú 3 chalani z nejakého Spartan gymu a ja spoznávam lúku pri Žiranoch, kde som ako študent na praxi pásol ovce. Obiehame dedinu, už vidím Žibricu a svetlo kameňolomu. Počujem ako v tom tichu prehadzujú v závode štrk a kamene, by ma drblo toto v noci počúvať. Dobieham chalanov, ktorí mimochodom dobehli nejakú babu a hovoria jej, aké ma šťastie, že so Sparťanmi ide. Ja sa sústredím na Žibricu, ešte som ju nešiel, horšie je, že ma začína bolieť ten pľuzgier a ľavá achilovka (asi ako som odľahčoval pravú nohu). Obiehame kopec z pravej strany a červená pokračuje hore. Obieham Sparťanov, ale potom spomaľujem. Začína prudké stúpanie po šmykľavom teréne, občas zastavujem a rozdýchavam sa. Kopec je to fakt výdatný, Fiďo mi vravel, že si mám na neho na ňom spomenúť. Ale mám pre vás dobrú správu, každý kopec má svoj vrchol. A tak bolo aj s týmto. Hore sa zmení cesta na zbeh do sedla po skalovom strmšom teréne a tu ma predbieha Urbi, ktorý ma dobehol. Ja viac kráčam pomaly dole, už nemám istotu v nohách a stále dávam pozor na pľuzgier. V sedle obieham Urbiho, ktorý si mení čelovku a o chvíľu za zvuku hudby z mobilu prebehne okolo mňa. Očividne trasu už pozná, ale ja mám aj tak celkom dosť. Občas je stúpanie, mňa na jednom mieste strašne začne napínať na tyčku. Neviem, či z prachu, či z nejakej buriny, tečie mi voda z nosa a dusí ma. V tom tichu to musí byť desný zvuk, čo vydávam. Toto sa mi občas stáva. Ešte kúsok a stúpanie na Zobor a som hore. Je 1:13 ráno, cvaknú mi štítok a mňa čaká už len zbeh a cez mesto do cieľa. Zbeh mi dáva ale zabrať, ide o takú prašnú cestu s rozsypanými kameňmi a ja s boľavou nohou nemám chuť sa doraziť. Po čase zbehnem na asfaltku a potom to je už len o chcení. Mne sa moc nechce už bežať, ale zase chcem byť už v cieli. A tak bežím dole dole cez kruháč a už vidím cieľ. Dobieham 2:13 ráno, čas mám 19:13:21, takže som stratil hromadu času na posledných 5 km zbehu. Ale nevadí, som pod 20 hodín, čo som mal ako želaný cieľ. Som spokojný.

Chvíľu sa bavím ešte s Maťom a Danom, ktorý tam je už dlho (mal čas 14:30), Maťo dobehol 18:36 (takže nejakých 40 minút predo mnou) a odchádzajú. Ja chvíľu posedím, dám jeden radler, druhý beriem sebou. Vyzdvihnem si batoh s vecami, diplom, poďakujem a idem k autu a domov. Čaká ma cesta, hygiena, spánok a regenerácia. Nohy sú ok, pľuzgiere zvládnem.

Každopádne bol to krásny beh, ja sám som so sebou spokojný. Chcem poďakovať organizátorom a všetkým dobrovoľníkom a tým s ktorými som sa stretol a aj tým, čo mi fandili. O tom to je, zážitky a ľudia. Tak zase niekedy inokedy.

PS: Ešte malá sumarizácia. Z 205 bežcov (pôvodne sa mohlo nahlásiť 200) dobehlo 148 bežcov, takže 57 bolo DNF. Ja som dobehol na 117 mieste, v kategórii 97.