Fatra moja milovaná, krížom krážom prechodená, slnkom, zimou, dažďom. Žeby som si ťa aj prebehol? To, že ma tak vytrápiš, som ale netušil. Ale nakoniec dobre bolo.
Reporty treba písať hneď, kým ešte zotrváva reálny pohľad na absolvovanú trasu a hlava postupne tie bolestivé veci nevytesní. Takže idem aj ja, bez zbytočného otáľania, trošku zosumarizovať, čo sa to dialo v sobotu.
Pôvodne som sa behu vo Veľkej Fatre vyhýbal. Nakoľko to tam dosť poznám, neprišlo mi to extra zaujímavé a lákavé. Platiť za beh po trasách, ktoré poznám. Taktiež limit 13 hodín pre trasu dlhý 55 km s +3800 prevýšením sa mi zdal dosť na hrane. Tento rok som si ale povedal, že to skúsim. Mal som na to 2 dôvody. Prvým bola príprava na Ponitriansku 100 a druhým príprava Maťa na Madeiru (ten nakoniec nešiel). Takže som sa zahlásil hneď, ako spustili registráciu (lebo limit je 200 bežcov) a bolo rozhodnuté.
V týždni som už nič extra nebehal. Dával som si oddych, balil som si veci a hlavne som si plánoval, ako pobežím. Trasa vedie po značených trasách a to Dolný Harmanec –> Japeň –> Staré Hory –> Majerova Skala –> Pod Líškou -> Krížna –> Ostredok –> Ostredok rázcestie –> Koniarky –> Chyžky -> Chata pod Borišovom –> Ploská –> sedlo Ploskej –> sedlo pod Čiernym kameňom –> Rakytovské južné sedlo –> Rakytov –> Rakytovské severné sedlo –> Močidlo, hotel Smrekovica –> VZ Smrekovica (teraz Granit) –> Nižné Šiprúnske sedlo –> Vyšné Šiprúnske sedlo –> sedlo pod Vtáčnikom –> Malinô Brdo –> Vlkolínske lúky –> Sidorovo –> Kalvária –> nám. A. Hlinku v Ružomberku. Takže pre mňa známa trasa, jedine prvá časť po Krížnu mi bola neznáma. ďalej už poznám každý kameň.
Moje 3 plány som si vytlačil na papier, aby som mal prehľad počas behu. Počítal som v nich len s pekným počasím, čoho som sa obával bolo blato. Chodníky vo Fatre sú docela hlinené a viem, aké blato sa na nich dokáže vytvoriť. Keď som plánoval stratégiu, najskôr som začal voľným tempom. Docela som sa zhrozil, keď som sa do limitu 13 hodín nedostal. Takže som musel trošku zrýchliť a vytvoril som si taký variant, ktorý by som mal dať. Potom jeden optimistickejší a jeden úplne na hrane (ten som predpokladal, že ani nedodržím).
V piatok sme odcestovali do RK (ja, Lacko a Rasťo), kde sme sa večer ubytovali a išli sa zaregistrovať. Registrácia prebehla rýchlo, tak sme ešte stihli večeru (dal som si cestoviny) a išli sme spať. Nevedel som zaspať, asi vo mne už bola závodná nervozita. Taktiež sme vedeli, že má druhý deň pršať. Z toho som nebol nadšený, lebo blato neznášam. V noci organizátor poslal sms, že je štart posunutý na 8:00 (pôvodne bol o 7:00). Ale nás sa to netýkalo, lebo nám išiel autobus z RK do Harmanca o 5:30. Sms sme si aj tak prečítali ráno, lebo sme mali telefóny v leteckom režime, aby nás nik nebudil.
Ráno som teda vstal rozospatý, dal som si 3 ryžové chleby, obliekol sa, napustil vodu do fliaš a autom sme išli do centra do cieľa. Tu už čakali 2 autobusy, ktoré nás po hodine odviezli do Harmanca. Stretli sme sa aj s Fiďom. Po ceste som sa snažil mať aspoň zavreté oči. V Harmanci sme vystúpili a už začalo liať. Po chvíľke sme sa premiestnili k štartu, kde nám organizátor vysvetlil, že nie len že štart je posunutý, ale aj trasa bude zmenená. Pôjde sa na Staré Hory, ale tam pobežíme po asfaltke do Tureckej a potom žltou a zelenou na Kráľovu skalu. Tam bude stáť človek, čo nás pošle po červenej na Krížnu a pôvodnou cestou, no keď bude zlé počasie, tak na Kráľovu studňu do hotela. Cieľom bolo nás pozdržať a nechať búrku prebehnúť pred nami po hrebeni, lebo blesky tam nechce nikto zažiť. Takže sme si krátili čas vtipkovaním, prišiel aj Maťo Detvaj.
Dážď neprestával a tak sme sa úderom 8:00 rozbehli. Ja som začal niekde v úvode pelotónu, nechal som si kraťase a na tričko s rukávnikmi som si dal aj bundu. Voda sa valila po lesnej ceste a o chvíľu mi bolo jasné, že suchou nohou nepobežím. Snažil som sa neísť veľmi rýchlo, ale keď som zbadal pred sebou Silviu Petrjánošovú a chalanov ešte nikde, došlo mi, že asi idem celkom rýchlo. Keď som dobehol na Japeň, otvorili sa lúky a prestalo trochu pršať. Zastal som, aby som si dal dole bundu a dobehol ma Laci s Fiďom. Potom som ich už nevidel, lebo od Predného Japeňa už zbehli dole a stratili sa mi. Na chvíľu bolo vidieť ja Kráľovu skalu a Krížnu.
Predpokladal som, že zbeh bude zlý, keďže už výstup v tom blate a vode bol docela problém. Môj odhad bol správny. Šmýkalo sa mi to strašne, všade bolo vidieť strhané blato od tenisiek. Bežalo sa lesom medzi hustými stromčekmi a niekde nad Pivovou ma v strmom kopci šmyklo a ja som padol na bok a pretočilo ma na brucho. Takže komplet od blata a trošku doškriabaný zadok a ruka. Utrpenie dole pokračovalo, popredbiehala ma kopa ľudí. Fakt ja to blato nemusím a keď sa necítim s nohami isto, koniec. Nakoniec som ale zbehol do Starých Hôr, kde pri odbočke do Tureckej bola občerstvovačka. Aj ma fotili, už som počul, ako niekto povedal, že prvý, čo sa tam vyváľal. Na občerstvovačke som si dal len pohár Coly a bežal ďalej. Bol som tam za 1:38, čo bolo len 8 minút nad môj lepší čas. Teraz ma to samého prekvapilo, lebo na zbehu som stratil naozaj veľa drahocenného času. Organizátor mi ale povedal, že držíme sa pôvodnej trasy a teda Kráľova skala sa nekoná. Rozbehol som sa popri múre a modrou hore smer Majerova skala.
Tento úsek som nepoznal, ale viedol traverzom po lesnej ceste. Tá nemala konca kraja a ja som zase začal obiehať niektorých závodníkov. Podľa mapy som vedel, že pri Kohútovej nastane zlom doľava a to už bude stúpanie na skalu. Stále mrholilo, takže sa to celkom šmýkalo, lebo bolo blato. Bol som rád, že to nejdem dole. Hore na skale som na chvíľu odbočil z cesty, aby som si urobil fotku. V diaľke bolo vidieť Staré Hory a mraky v hmle.
Zo skaly sa schádzalo ešte takou skalnatou cestičkou, ale potom už to bolo ok. Bol som na hrebeni, kde som aj chcel byť. Videl som starý vlek Pod Líškou. Pod nami bola dedinka Turecká a vpredu som zbadal v diaľke vysielač Krížna. Od tadiaľ to už poznám skoro naspamäť. Dal som sa do stúpania, ktoré bolo bahnité, ale dalo sa ísť aj po tráve. Za 3:30 som bol na Krížnej. Vedel som, že na Borišov to do 15 minút nedám (tak som mal rozpis). Buď som išiel pomaly alebo som to zle rozplánoval? Podľa pomalej verzie som mal na to skoro hodinu a to mi už prišlo splniteľné. Nevadí, ak sa budem držať tejto verzie, mal by som to stíhať. A rozbehol som sa po hrebeni smer Ostredok.
Čo bolo veľké plus, že už nepršalo a priam sa začalo otepľovať. Chodník bol blatistý, ale to tiež ustupovalo a zbeh zo Suchého vrchu bol úplne v pohode. Potom už len taký na hlavu miernym sklonom cez Koniarky, Chyžky (miestni ich volajú Kyžky) a predo mnou bola Ploská. Tu som vedel, že traverzom po modrej musím Ploskú obísť a stúpať budem až cestou z chaty. Nad úplazmi z Necpalského potoka som si nabral vodu do fliaš, jednu som zarobil ionťákom, jednu vypil a bežal ďalej k chate. Teda skôr kráčal, lebo terén bol opäť samé bahno. Od Nad Studeným sa už dalo zase bežať, ešte červená hlina, malý kopček ku chate a občerstvovačka Borišov. 25 km za mnou a mne to trvalo presne o 1 minútu menej ako 5 hodín. Oproti najhoršiemu času som bol 40 minút v sklze, čo bol problém, nakoľko výsledný čas plánoval, že dobehnem 30 minút pred limitom.
Takže som si na chvíľu sadol, napil sa poháru Coly, dal 2 perníčky, 1/2 banánu a zobral plechovku Birelu. Vyrazil som, čakala ma Ploská. Cestou od chaty som stretol Rasťa, ktorému som dal Birel, no a bežal som ďalej. Pod Ploskou boli krásne čierno biele kravy, ktorými som sa predieral a potom ma čakal len výstup. Dal som sa do reči s jednou bežkyňou. Volala sa Miška a bola z Dubnice. Toto bol jej prvý ultra beh. V podstate sme išli stále už spolu. Vyštverali sme sa na Ploskú, kde boli prvé cvakacie kliešte (na 3 miestach boli kliešte, aby organizátor vedel, že sme kopec neobišli). Kupodivu vôbec nefúkalo, čo je teda minimálne do roka. Z vrchola Ploskej sme bežali ďalej. Obehli sme Čierny kameň, kde som si opäť nabral vodu, jednu vypil a naplnil, no a bežali sme lúkou k Minčolu.
Minčol sa obchádzal letnou cestou po zelenej, takže stúpanie nehrozilo a po chvíľke sme dobehli do južného rakytovského sedla. Miška sa zrazu zasekla, lebo počula divný zvuk. Medveď. Ja som sa pousmial, lebo som vedel, čo to je. Tu boli tiež kravičky, čisté, ale hnedo biele. Tak som si vyfotil aj tie a začal som stúpať. Miška mi trošku unikla, ja som začínal byť už zadýchaný, pieklo na nás docela slnko. Ale toto stúpanie som poznal, vedel som, že po chvíli bude traverz a záver už je celkom v pohode. Hore som bol rád, že najhoršie už mám za sebou. Z Rakytova na Smrekovicu to je tak hodinka. Na hodinách bolo 7, takže by som tam bol za 8 hodín. To je o 15 minút skôr, ako horší variant, takže som stiahol skoro hodinu. Ešte som si vyklepal kamienok z tenisky a v tom som dostal do prstov v ľavej nohe strašný kŕč. Až som mal problém dorovnať nohu, ale našťastie to prešlo. Už som ale začal ísť opatrnejšie a zbeh z Rakytova som skorej zišiel. Spodná časť našťastie nebola blatová, čoho som sa bál. Potom už len pobeh traverzom a boli sme pod Skalnou Alpou. Horšie bolo, že som pri počiatočnom výstupe dostal strašný kŕč do ľavého hamstringu. Chvíľu som ostal stáť, až povolil a vypil som magnézko, ktoré som mal so sebou. Cesta pokračuje miernym traverzom, ktorý som bežal minimálne, lebo som sa už bál kŕčov. K Suprianskej chate som ale zbehol a až k Močidlu a potom už len kúsok na Smrekovicu. Cesta sa odklonila smerom ku Kolibe a bola tu občerstvovačka. Hodiny mi ukazovali 8:05, takže čas som ušetril a stiahol stratu. Opäť moje šance sa zvýšili. Pôvodne tu bol prvý časový limit do 16:00 (posunutý kvôli štartu na 17:00).
Rýchlo som si doplnil vodu, zarobil druhý ionťák. Napil sa Coly, vypil jeden Birel a zobral 2 kúsky banánu a bežal som ďalej. Stretol som tam dokonca aj Heňu aj Raymonda, s ktorými som chvíľku pokecal, ale musel som ísť. Miška už tiež čakala a tak sme sa vydali na výstup na Jánošíkovu kolkáreň. Najskôr sme začali stúpať priamou cestou,a le hodiny nás odklonili a tak sme sa vrátili na zelenú. Bol som tam asi 100x, ale neviem, či som vôbec tou cestou niekedy išiel. Ak tak si to nepamätám. Z vrchola sme bežali pre mňa známou trasou, ako ma Koxo naučil. Malé a veľké húpačky a potom obísť Šiprúň a pred nami bol zbeh oficiálne nazývaný Závrt na Šiprúni. Mietni to volajú Generálšus a je to prudký kopec dole na cestičku. V zime sa obchádza, ale teraz sa ide po ňom. No a to bol pre mňa dosť problém. Celé to bolo od blata a vyšmýkané. V najhoršom som dostal kŕče do oboch lýtok, ako som prepínal a šponoval nohy. Skoro ma seklo o zem. Nakoniec som to nejak zišiel a spodok, ktorý bol úplne hladké bahno, som zoslaňoval držiac sa konárov stromčeka. Teraz už len beh dole a mierny kopček k Sedlu pod Vtáčnikom. Od sedla sme miernou obkľukou po modrej došli na Malinné. Naposledy som tade išiel vo februári na skialpoch. Z hornej lanovky to už len bol zbeh dole. To by bolo fajn, ak by ma neboleli nohy a nebál som sa kŕčov. Takže rýchla fotka Ružomberku zhora, ktorý ale ešte nebol tak blízko (čakalo nás Sidorovo), no a rozbehli sme sa dole k poslednej občerstvovačke. Za nami išlo jedno dievča, ktoré sa rozbehlo zjazdovkou podľa trasy v hodinách, my sme išli vykosenou cestou. Miška mi odbiehala, lebo ja som cítil problém. Aj nastal, opäť kŕče do oboch lýtok naraz. To je des, tá bezmocnosť, keď jediná možnosť je asi hodiť sa o zem, ale aj to by som sa v tom svahu skotúľal. Ako som šponoval nohy zastavil sa pri mne chalan a dal mi magnézko. Vypil som ho a pomaly zišiel dole. Na rovine som už dobehol k občerstvovačke pri Apreski. Bolo 18:00, bol som 3 hodiny pred ukončením závodu, tzn. 10 hodín na nohách. Tak sa nič nestane, 11:15-11:30 by som mal byť v cieli. Ak sa nič nestane. Dal som si 2x Colu, zjedol 3 tabletky magnézia, zobral Birel do vežeckej vesty, doplnil vodu a ich grepový ionťák, zjedol trochu slaných krekier a mandle. No a ešte zasypal banán soľou a vyrazili sme.
K rozcestníku sme išli pomaly asfaltovou cestou, nechcel som kvôli kŕčom na zbehu to prepáliť. Pôvodne som si myslel, že tadeto prebehnem, na Sidorovo sa už nejak vyštverám a z tade to je už hlavne zbeh až do cieľa. Osud chcel ale inak. Pri nástupe do kopca sa mi ozvali kŕče. Sidorovo je prudký kopec a miestami treba sa štverať po šikmej hline. Ja som si teda musel zaprieť nohu do lýtka a to bol problém. Začal som dostávať kŕče do lýtok, ale aj do hamstringov. Miška mi pomaly odchádzala a jeden adept mi tam začal hovoriť, že s kŕčmi to nedám. tak som mu povedal, že musím a vraj mi gratuluje a poslal som ho... naozaj posledné, čo potrebujem počuť, je to, že ako to je ťažké a že to nedám. Miška sa mi stratila a mňa dobehol ďalší adept. Bez štartového čísla, robil sprievod priateľke, ale že mu bolo zle a spustil svoj príbeh. Prečo? Prečo ja? Ale nejak som sa hore pomaly vyštveral, akurát že som to šiel pomaly o 20 minút dlhšie. Miška tam už nebola (neskôr som si s ňou písal a mala výčitky, že ma tam necháva, ale už jej bola zima - správne rozhodnutie). Hore ma vyfotil a ja som sa pokochal ešte pohľadom na Vlkolínec a pomaly pobral dole. Aj s ním.
On neprestával v rôznych úvahách a mne nastali iné problémy. Schádzanie dole. Našťastie som si našiel techniku, keď som sa zaprel rukami len do paličiek a nejak dal nohy dole. Takto pomaly som postupoval, čo malo za následok to, že ma začali predbiehať iní pretekári. V stúpaní na Veľkú skalu, pri Vlčom zube, ma dobehol aj Rasťou s úsmevom, pridáme. Tak som mu vysvetlil, o čo ide. Malo to ale aj pozitívum, na zbehu za skalou sa k nim môj nechcený parťák pridal a išiel som sám. Ešte ma niektorí obehli, ale vedel som že už len výhľad, potom kúsok okolo starého skokanského areálu a bol som na lúke nad Kalváriou. Keďže toto bolo mierne klesanie, pomaly som začal cupitať až do cieľa na nám. A. Hlinku. Výsledný čas 12:08:31. Celkovo 127 (zo 153 čo stihli limit, celkovo štartovalo 189, 33 DNF). Najskôr som bol sklamaný, lebo od nás jedine Maťo Detvaj dobehol chvíľu po mne (Miška to nakoniec dala za 11:42). Keď ale na to pozerám, prišiel som do cieľa, skoro o 30 minút skôr, ako najhorší variant.
Ešte sme tam sedeli do oficiálneho konca, nohy ma boleli a kŕče som dostával vždy, keď som zle našponoval nohy. Vypil som ďalší Birel, zjedol kura s ryžou a nakoniec sme odišli na hotel, kde som sa umyl, dali sme pizzu a kofolu a išli spať. Spať som išiel, ale nohy ma boleli tak, že som nič nenaspal a vlastne som sa vyspal až v nedeľu doma. To som už len jedol a spal.
Každopádne trasa je to krásna, aj keď docela ťažká. Obrovské poďakovanie okrem chalanov zo #zaziultra a Miške patrí aj všetkým, čo mi písali a fandili. No a samozrejme organizátorom, ktorí neskutočne flexibilne reagovali na meniace sa podmienky a umožnili nám trasu prebehnúť. No a taktiež dobrovoľníkom na občerstvovačkách, lebo tí boli ochotní, všade panovala super nálada (hlavne z Borišova sa nieslo celou Fatrou zvonenie kravskými zvoncami a fandenie) a človeka to tak lákalo si sadnúť a ostať na každej jednej si užiť tú atmosféru.
Dodatok: za celý čas som zjedol okrem opísaného 3 gely, 1 Kubík banán jablko a obcas sušené hrozienka. Pri zbehoch od Vtáčnika som cítil ľavú nohu chodidlo, nebolo to kamienkami, ale pluzgiermi z mokrých nôh. Kŕče nemávam. Vysvetľujem si ich rýchlym tempom, únavou posilnenou na začiatku pohybom po blate, nedopĺňaním soli a možno aj kompresnými návlekmi. Tie som natiahol až od Japeňa (zabudol som ich na kotníkoch). No a možno aj organizmus nie je úplne zdravý, pobolieva ma ľavé ucho a dosť som cestou bol zahlienený.
Komentáre
Zverejnenie komentára