Vykúrený Rýchlik Zoška - Bratislava

Rýchlik Zoška - Bratislava som už bežal pred rokom. Zabehol som pre mňa dobrých 6:45. Tento rok hlásili teplo a chcel som sa prekonať. Otázka znela: "Podarí sa mi to?"

Pôvodne som sa na Rýchlik ani nechystal. To mám identické s minulým rokom, keď mi preplo a chcel som body na UTMB. Tento rok po Stíhačke sme si s Maťami povedali, že ideme na niečo kratšie a behateľnejšie. No a Rýchlik to rozhodne je. Nakoniec sme išli len s Maťom Urbaníkom, Maťo Horniak má stále problémy a nakoniec podľa mňa aj dobre že nešiel, lebo by so svojou svalnatou postavou zhorel. Takže v stredu som vyzdvihol v RunningPro štartovacie čísla a bolo rozhodnuté.

V sobotu ráno som vstal o 5-tej, extra dobre som nespal. Pobalil som si nachystané veci a išiel na autobus o 5:45. O chvíľu prišiel na zastávku aj Maťo a tak sme spolu nastúpili a kecali celú cestu. Vždy sa máme o čom rozprávať, čo je super. Takže ani sme sa nenazdali a pred 7 sme boli na Zoške. Tu sme si pozreli film o Majovi Priadkovi, ja som zjedol jeden Flapjack a začali prichádzať prví ľudia. Došiel aj Janko, Ľubo, Roman s Maťou, Rasťo, Miška, Marieta, Peťo a plno iných. Ja som si dal batoh do auta, ktoré nám ho odviezlo do cieľa a nakoniec som tam zabalil aj paličky. Po krátkom vstupe o trati, kontrole výbavy a štarte psíčkarov (pred nimi odišli 2-ja chodci) sme sa postavili na štart. Trasu som poznal a nevedel som, akú zvolím stratégiu. Povedal som si, že si dám mäkšie tenisky ako pred rokom, lebo vtedy ráno pršalo a cez obed sa vyjasnilo. Pôda bola suchá a mňa tlačili tvrdé podrážky. Takže teraz do mäkkého. Ale ako pobežím, to som netušil. Nakoniec som sa rozhodol, že pôjdem bez paličiek, pobežím čo to pôjde, akurát som vedel, že chcem odbehnúť časť Biely Kríž do Marianky. Táto časť je behateľná, podobne ako záverečná a dá sa na nej urobiť lepší, čas, len treba vydržať. Lebo telu a hlavne hlave sa už nechce. Ale uvidíme, vybehnem a ostatné budem riešiť na trati.

O 9:00 bolo odštartované. Postavil som sa do prednej časti a bežal. Časť po Čermák je behateľná, niektoré úseky som prekráčal a hore som bol cca za 17 minút. Po chvíli nasledovala Skalnatá, to som vedel,že by sa hodili paličky. Ale poradím si aj bez nich. Horšie bolo to teplo, lebo kopec sa otvoril a svietilo naň slnko. Tu už niektorí spomaľovali, ťažko dýchali a začali mi zavadzať. Hore som vystúpal za za 30 minút, ešte prebeh na Čmelok a už len dole. Dal som prvý gel, bez kofeínu. Tu ma na zbehu predbehol s víťazným "Bim Bam Bom" Maťo Urbaník. Tie zbehy mu idú, ale nemal som pocit, že na mňa idem pomaly. Niektorých som dokonca predbiehal. Na Babe prebiehali opäť závody áut do vrchu, autá bolo počuť už z diaľky, tak sme museli trošku obiehať okolo vyznačenej trasy. Pri odbočke na občerstvovačku som stretol Maťa, ktorý už išiel smer Koňské hlavy. Môj čas 1:13, o 12 minút rýchlejší ako pred rokom. Vody som mal dosť, tak som len zobral 2 polky banánu, jednu namočil do soli a vyrazil ďalej. Toto by šlo, stratený čas 0.

Cestou som sa chvíľku bavil s Peťom Oslejom, ktorý išiel prvý raz 50, ale parádne. Ja som kráčal, lebo po banánoch som mal ešte plný žalúdok. Potom, čo som vystúpal na Konské hlavy, nastal zbeh. Túto trasu už pomaly poznám naspamäť, v podstate ma čakal už len Somár, kde som si dal gel s 30 g kofeínu. Potom už to bude do občerstvovačky v Jure v pohode. Keď som prebiehal okolo miesta, kde som zakopol, keď som bežal virtuálneho Štefánika, prezeral som si miesto, na čom som vlastne spadol. Bola to rovina, skoro bez vyčnievajúcich kameňov. Nechápem. Stále viac som sa ale tešil, až bude modrá odbočka na Neštich, na ktorej mal byť Maťov oco Pali. 1 km pred odbočkou som stretol Maťa, ktorého som teraz obehol ja a už bol len mierny zbeh o odbočke. Už z diaľky som videl žlté reflexné tričko a mával na Paliho, ktorý mi mával nazad. Zvítali sme sa, objali a už dobiehal aj Maťo. Ja som sa nezdržiaval, aj keď by som sa veľmi rád, no a krokom som stúpal do mierneho kopca. Po ňom mal nasledovať už len zbeh dole. Dlhý zbeh, to som si pamätal. Dopil som vodu, ktorú som mal, dal som si gel so 100 kofeínom, aby mi zašľapal než príde výstup na Biely kríž. To ma ale čakal ešte spomínaný zbeh. V hlave som mal asfaltku, po ktorej sa naozaj aj bežalo, ale išla mierne do kopca a ja som radšej kráčal. Predbehol ma Maťo, ktorý cupital hore a vravel, že keby začal kráčať, už sa nerozbehne.Že mojimi dlhými nohami to ukráčam, čo on beží. Na rovine som ho predbehol a na moje prekvapenie nastal zbeh lesom. Tu mi zase Maťo dal na frak, predbehol ma a aj keď som sa ho držal a predbiehali sme druhých, utiekol mi na dohľad. To už bola asfaltka a po nej sa miestami potácali ľudia, čo už mali tiež plné zuby zbehu. Už som videl horné chaty, tlieskajúcich ľudí, horné domčeky Neštichu a krčmu, kde bola občerstvovačka. Čas 3:15 (chcel som mať do 3 hodín, očividne som na najdlhšom úseku spomalil, asi hlavne kvôli teplu), moje zlepšenie som si ponechal z Baby. Ani minúta naviac oproti minulému roku, keď som týchto 27 km mal za 3:30.

No nič, krátke posedenie 2-3 minúty na občerstvovačke, dal som si len kúsok čokolády, doplnil fľaše vodou a napil sa 0,5 l Coly. Maťo tam sedel a jedol zemiaky so soľou (ktoré som si ani nevšimol) a odchádzal preč. Schmatol som kúsok banánu a vyrazil za ním. Na zlome na Biely hrad ale išiel rovno, tak som na neho kričal, aby sa vrátil, že ide mimo a vydal sa do stúpania. V hlave mi hrala hudba, bež bež. Ale nebežal som, lebo mi bolo veľmi teplo. Zhlboka som dýchal, ale stále kráčal a iba rovinky pobehol. Inak k tej hudbe, celý čas som mal slúchatlá na mobile, ale nebol signál na internet a nemám prehrávač. Takže okrem 1 pesničky Simy a Beatles som bol bez hudby, až po Biely kríž, kde chvíľu išlo Spotify a púšťal som si Nohavicu. Ale späť k behu. Prečo spomínam hudbu, lebo mi liezli na nervy nejakí ľudia. Keď sme prechádzali okolo Červeného kríža, tak jeden poznamenal, akože vtipne, že prečo tu je červený, keď chceme biely. Podobné otázky, klepkanie paličiek po asfalte, funenie druhých ma unavovalo a tak som to vytesňoval, ako to len išlo. Stúpaním hore už na mňa išla únava, ale nechcel som prestať, nezastať a poddať sa únave. Predbehol som aj prvo vyštartovaných chodcov, ktorí mi zaspievali Mládka. Telo a hlavne hlava chcela pauzu. Dušičky a ešte kúsok na asfaltku a po nej už behom na Kríž. Táto časť bola ťažká, veľa ľudí tu kráčalo, teplo a ja som hľadal tieň. Ale bežal, stále bežal, nesmiem zastať.

Vedel som, že tento úsek je kritický. Minulý rok ma nohy boleli a hlava chcela zastať. Tento rok som bol odhodlaný s ňou viac bojovať a bežať koľko to pôjde. Takže okolo kríža som prebehol davol ľudí, pozdravil Braňa na biku a bežal hneď ďalej. Nepripustil si oddych, radšej pomaly, ale bež. Moja taktika bola dobrá, lebo som predbiehal viacerých, ktorí kráčali. Cítil som sa ok, len som bol unavený. Chcelo sa mi aj kráčať, čo som využil len na pár úsekoch. Pred zbehom do Marianky som ale kráčal dlhší čas, už sa mi míňala voda, ktorú som dopil a bežalo sa po slnku. Miestami som začal cítiť kŕče v lýtkach a to som nechcel prestreliť. Takže po zbeh krokom a potom pomaly odklon zo žltej na červený a dole do dediny a námestie. Tu už povzbudzovali niektorí ľudia a ja som vedel, že na občerstvovačke bude Lenka. Tú som rok nevidel a tešil som sa na ňu, lebo sme si písali deň predtým. A aj bola, tak sme sa zvítali. Bol tu aj Maťo Detvaj, ktorý velil tejto stanici. Doliali mi vody, napil som sa 0,5 l Coly a dal si jeden melón. Bol super, ale obával som sa žalúdočných problémov. Tu som zastihol ešte Romana, ktorý o chvíľu odišiel. No a pred mojím odchodom dobehol Maťo. Vyzeral zle, vravel, že ho bolí hlava a oblieval si ju vodou. Ja som sa rozlúčil s Lenkou a chalanmi a išiel ďalej. Zdržanie asi 5-8 minút bolo ok. Čakala ma posledná fáza,posledných 10 km.

Výstup nad Marianku a potom je to už ok, to musíš zase bežať, som si vravel. Výstup hore bol ale horúci. Paličky by mi pomohli. Už ma boleli trapézy, asi zbytočne pri behu mám hore ramená. Ale idem idem, nezastavujem. Predbehol som jedného paličkára a po chvíli vystúpal hore. Chcel som prejsť do behu, ale dostával som predzvesti křčov do hornej časti lýtok. Asi to prepaľuje, to teplo, musím spomaliť. Tak som kráčal, na úkor času, ale po chvíli sa zase rozbehol. Okolo Kačína som prebehol dole a do mierneho kopca kráčal. To som dostával kŕče do hamstringov. Teda dostával, bolo to tak tak, vždy som radšej spomalil na krok a po chvíli zase bežal. Radšej pomaly, ale kontinuálne. Predbiehal som sa stále s jednou babou, ktorá ma nakoniec pustila pri zbehu z Klanca pri chatách. Vravela, že ona beží len polku, lebo mala operované koleno. To už som ale zbehol dole a vedel, že už len rovinka k mostu a kúsok. Kŕče vystreľovali, ale išiel som svoje. Pri odbočke som ešte pomaly vystúpal k betónke a potom už len zbeh, schody a cieľ. Čas 6:20. Zlepšenie o 25 minút a hlavne kľud. Dobehané, konečne môžem prestať bežať. Ľahol som do trávy.

Tu sme sa pomaly pozbierali, už tu bol Janči, hodinu predomnou. Roman 3 minúty. Všetci mali kŕče, niektorí prvý raz v živote. Dobehol po mne aj Rasťo, Maťa nikde. Ten ostal v Marianke, o týždeň má Ponitriansku 100 a zbytočne by ho to odrovnalo. Ľubo to vzdal v Neštichu. Peťo Oslej nakoniec skvele dobehol, aj Natálka došla, Miška. Super. Ale mňa už len zaujímal Radler v ruke. Po nejakých 2 hodinách ma zobral Maťo Detvaj, ktorý prišiel do cieľa, na Bajkalskú a z tade som to cez Billu odkráčal domov. Aspoň som rozchodil stuhnuté svalstvo. Ďalší rýchlik za mnou, zase o skúsenosť naviac.