Nízkotatranská 100 km-ová sprcha
Nízkotatranská stíhačka - prvý beh, ktorý mi kedysi zarezonoval v ušiach. Videl som v TV dokument, ako pár šialencov (vtedy ešte vo dvojiciach) prebehlo z Telgártu na Donovaly. 100 km v jeden deň. S malými prestávkami. Cez hory. Po hrebeni. Neskutočné! Ako turista som to raz šiel 4 dni. To som ešte netušil, že o niekoľko rokov sa postavím na štart.
Jedného dňa na jeseň 2019 mi FB zobrazil, že sa bude otvárať registrácia na NTS. 50 km som ignoroval, keď už to dokázať, tak celú regulárnu trasu z Telgártu na Donovaly. Malo to byť po Transylvánii, leto voľné, natrénované by som mal, tak prečo nie. Krátko na to sa ozval aj Maťo Urbaník, že to chce tiež bežať a či sa pridám. Bez váhania som povedal, že áno, ja to idem a v momente ako uvoľňujú registračku, prihlásim sa. A nemohol chýbať ani Maťo Horniak. V deň otvorenia registrácie som sa rýchlo zaregistroval, zaplatil aj bus z Donovalov do Telgártu. Chalani tak urobili tiež a bolo rozhodnuté. Ešte som riešil ubytovanie, lebo Donovaly sme mali pokryté kamarátmi z HZS, ale Telgárt bol problém. Na jednu noc nikde nechceli, nakoniec som ale zohnal apartmán (v škole v spacáku sme spať nechceli). Nakoniec som musel riešiť aj ubytko na Donovaloch, lebo COVID všetko skomplikoval. Tým pádom aj NTS bol môj prvý závod tento rok a mal preveriť, ako na tom som. 2 týždne pred štartom som dostal nechuť behať, už som mal všetkého plné zuby a tak som si dal pauzu, aby som s týmto bremenom nebežal. To by som nedal, lebo hlava je silný faktor.
Vo štvrtok som sa pobalil a v piatok počas dovolenky sme sa všetci traja stretli v Bodyworlde (ja s Maťom Horniakom ešte skôr v Yeme, kde sme si kúpili jedlo) a po 9:30 vyrazili na Donovaly. Cesta nám ubiehala, v tomto je super, že sa vieme seriózne baviť, podpichovať, zabávať a vydržíme spolu. Cestou sme ešte boli v BB v Decathlone, lebo Maťo H. zabudol kelímok. Nakoniec sme si kúpili všetci ešte aj jeden rovnaký, skladací. Ešte som vyjednal aj zľavu. Najedli sme sa, dali kávu a išli na Donovaly. Tu ešte nikto nebol, tak sme išli pozrieť kamarátov na Horskej. Urobili nám kávu, pokecali sme a išli sa zaregistrovať do Dami Sportu. Ja som dostal číslo 22, ktoré mám rád a je to aj číslo domu, v ktorom býbam. Poprebaľovali sme veci do dropbagu, označili si ho prideleným číslom (ja som si schoval suché veci - 3/4 nohavice X-Bionics, Brynje sieťkové tričko, Polartec bundu, hrubšie ponožky, pribalil gely, tyčinky a ionťáky). Do batohu som vložil jedlo na večer, bežecké veci a výbavu na závod s teniskami. Ešte sme zbehli na HZS, do ubytovne Kamzík (boli sme si omrknúť, kde budeme spať a vyzdvihnúť kľúče) a potom o 18:00 už išiel zaplatený autobus do Telgártu.
V Telgárte sme boli okolo 20:00, autobusár hľadal cieľ - Kultúrny dom. Organizátor mu to akosi zabudol povedať. Tu bol úvodný briefing, ktorý začal o 20:30. Bolo nám vysvetlené, že celý čas ideme po červenej, niektoré úseky budú ešte zvýraznené. Čakajú nás skalnaté, ale aj vysokou trávou zarastené časti. No a že pravdepodobne bude pršať. Predpovede sa menili každú chvíľu, nikto netušil, do čoho reálne pôjdeme a ako bude. Ja som počas príhovoru zjedol časť morčacej šunky, rybacej pomazánky s rohlíkmi. No a kúpil som si 2 horalky a colu. Odovzdal som dropbag, ktorý ráno putoval na Čertovicu, no a išli sme sa ubytovať. Vonku lialo a naše ubytko bolo vzdialené 15 min pešo, ale Maťo Urbaník vybavil Karin s priateľom, ktorí nás odviezli pred apartmán. Rýchlo som sa osprchoval, niečo ešte zjedol, pripravil veci na beh a išiel spať. Chalani boli ešte hore, ale keďže som začínal byť chorý, chcel som si rýchlo ľahnúť. Spalo sa mi veľmi zle. Okrem erotických snov, ale celkovo som naspal asi 3 hodiny. Celú noc som sa prehadzoval a keď o 4 zazvonil budík, ja som bol vlastne už dávno hore. Zjedol som kašu, pobalil sa, zjedol som banán a oblečený na 4:50 išiel s chalanmi k autu (zas prišla Karin). V kulturáku sme odovzdali batohy s vecami, ktoré išli na Donovaly a pripravení na beh sme spoločne prešli k štartu. Tu nás Maťo Urbaník ešte zoznámil s Lenkou Vacvalovou a jej priateľom Honzom a mohlo sa vyraziť. Začalo mierne mrholiť a kopce boli skryté v hmle. Organizátor ešte povedal, že hore fúka 15 km/hod a na Ramži asi zmokneme.
5:30 a vybehlo sa. Predo mnou 103 km a +5740 výškových metrov. Začiatok bol v pohode, to sa beží 5 km do Šumiaca. Cesta bola mierna, striedali sa úseky hore a dole. Maťo Urbaník mi unikol, Maťo Horniak bol na dohľad. Ja som si klasicky išiel svoje, nie je kam sa náhliť. Tu bol prvý kontrolný bod, ktorý som docielil o 6:03 (do zátvorky budem písať bežecký čas 0:33).
Nasledoval trošku iný úsek, 7 km stúpanie na Kráľovu Hoľu s prevýšením +1100 m. Tu som predbehol Maťa Horniaka (vraj aj Urbaníka, ktorý bol na potrebe a ma potom obehol). Okolo nás rástli hríby veľké ako 2 dlane, ale nejak som si ich nevšímal. Jediné, čo ma zaujímalo, bol medzičas a koľko ešte hore. Prvé z dôvodu, že som mal na každý kontrolný bod urobenú tabuľku so želaným časom. Tabuľka počítala aj s občerstvovačkami, kde som plánoval byť minimálne (do 5 min) a cestou pred dopiť vodu, doplniť a bežať preč. Ostatné som jedol rôzne tyčinky, gely a cukríky. V podstate každých 30 min mi pípli hodiny a som sa napil, minimálne na druhé pípnutie aj jedol. takto som šiel celý čas a občerstvovačka bola len k dobru. Ak by som sa držal tabuľky, dobehol by som do cieľa za 21,5 hodín. Druhé ma zaujímalo preto, že potom následovalo klesanie a taktiež, že hore bude občerstvovačka. Mal som ale všetkého dosť, no a s pribúdajúcou výškou sme vychádzali z lesa a okrem hmly začalo aj pršať a fúkať. Ani som sa nenazdal a predo mnou som videl obrys stanice vysielača. Normálne ho vidieť už z diaľky, ale ja som ho videl asi 10 m pred sebou, lebo viditeľnosť bola minimálna. Čas som mal o 10 min. lepší (5 zo Šumiaca som navýšil o ďalších 5), ako som mal v tabuľke. Dal som si rýchlo teplý čaj a bežal som ďalej smer Andrejcová. Limit na Holi bol 8:15 a ja som tu bol 7:27.
Tu som bol veľmi dávno, vedel som, že tam bude "nepovinná" občerstvovačka, tzn. nemám na nej limit, ale chalani tu chystali jedlo a pitie. Cesta tam bola v hmle. Z hrebeňa som veľa nemal, len som si matne vždy zaspomínal, ako sme tam zberali brusnice. Na Bartkovej sa prebiehalo cez kamenistý úsek z balvanom, na ktorých sa mi prvý raz šmykla noha. Spozornel som, ale bežal ďalej. Už som si začal dávať pozor. Nižšie sa už zbiehalo k lesu, dobehol ma tu Rasťo zo #zaziultra. Potom som ho zase predbehol a takto sme sa chvíľu striedali. Dával mi informácie o Maťovi H., ktorý bol za mnou nejakých 5-10 minút. Po 3,5 hodinách od Kráľovej som bol na Andrejcovej. Kamarátka Maťa tu nebola, len jej priateľ Mišo. Ja som si rýchlo dal Colu, do ruky zobral 1/2 banánu a bežal preč. Dohodli sme sa, že ich prídem pozrieť. Čakalo ma ešte 7 km do ďalšej občerstvovačky. Najskôr som ale musel vystúpať na Veľkú Vápenicu a potom blbým strmým šmykľavým zbehom do Priehyby.
Čakalo ma stúpanie po zjazdovke na Rovienky, Kumštové sedlo a Králičku. Počasie bolo celkom pekné, ja som bežal bez bundy, ale boleli ma kolená. Tak som si luskol aulin. Dobehol ma Rasťo a išli sme zase spolu. Ako sme sa blížili k chate M. R. Štefánika, obloha sa zatiahla, okolo bola hmla a ochladilo sa. Takže som si natiahol bundu. Na chate bol kontrolný bod s limitom 18:45, ja som dobehol o 17:47, tzn. s hodinovým predstihom. Celkovo som mal za sebou 12:17 a 58 km. Keďže v tabuľke som počítal s únavou, bol som 15 minút pred plánom (a 15 minút za lepším scenárom). To ma potešilo, doplnil som len vodu s ionťákom, dal som si jeden chlieb s masťou a soľou a vyrazil. Opäť s Rasťom.
Ten bol svižnejší ako ja, čakal nás úsek, ktorý som si pamätal ako kamenný chodník. A tak aj bolo. Kusy balvanov väčšinou naukladaných do chodníka, niektorý sa síce po dopade hýbal, ale inak v pohode. Ja som ale mal blok, išiel som úplne pomaly, lebo som mal stále pocit, že sa mi to môže šmyknúť ako za Kráľovou Hoľou. Aj som si to vyčítal, ale spolu s rastúcou únavou nôh som to nevedel prekonať. Cesta mi prišla dlhá, ani nie opticky, ale časovo. Potom som aj zistil, že som si ju naplánoval na 1 hodinu a to bola nereálna blbosť. Pred Kamennou chatou som ešte robil zábery na DJI, ktoré mi spadlo na zem a skoro medzi diery v šutroch. To už na mňa kričali z chaty a tlieskali, nech pridám. 19:26 (limit bol 20:45) som prekročil dvere chaty a zahlásil svoje číslo 22 s poznámkou "ale v kľude". To sa začali smiať. To som mal za sebou 63 km a 13:56 hodín behu. Bol som o 30 min lepší, ako tabuľka. Dal som si rýchlo 2 čaje, zjedol vývar a za 10 min vyrazil. Rasťo ešte ostal na WC, využil tú možnosť. Ja som ale vedel, že ma dobehne.
Čakali ma Dereše a 9 km na Ďurkovú. Počasie už sa zatiahlo, blížila sa noc. Okolo Derešov bývajú kamzíky, ale teraz som nič nevidel. Ešte som si hovoril, že ideálny čas, ľudia už sú preč, ticho hmla, vietor. Ale nič. Niekde okolo sedla Poľany končí kamenný chodník a tu ma dobehol Rasťo. "Videl si to stádo kamzíkov aj s mladými?" sa ma pýta. Nie, do riti. Bežali sme ďalej. Dole pred kopcom Chabenec sme videli, ako svietia čelovky niektorých pred nami. Tak som vybral aj ja svoju, už bolo zle vidieť pod nohy, opäť sa rozpršalo a bola hmla. Chodníky sa rozdelili asi na 5 a nevedeli sme, ktorým ísť. Ale tak intuitívne sme vyšli hore a podľa hodín som videl, že o chvíľu bude Ďurková. Chodník sa strašne šmýkal, lebo to bolo jedno blato. Rasťovi vravím, odboč až na zelenej, nie už na modrej. Tak aj bolo, táto odbočka bola vyznačená červeným svetlom a my sme bežali dole k útulovni. Cestou proti nám stúpal chlapík v kraťasoch s čelovkou. Zbadal som, že to je Maťo Urbaník. Zavolal som na neho, ale nevnímal a stúpal ďalej. Ani som ho nerušil, počasie bolo viac než hnusné, kto by tam vykecával. Dole v chate som zahlásil číslo, bolo 22:21 (limit 0:30), 75 km v nohách a 16:51 v časovom vyjadrení. Už som bol ale 20 min za predstavou v tabuľke. Aj napriek celkom svižnému tempu mi bola zima.
Na chate som si vyzliekol bundu a dal ju sušiť. Dal som si polievku a varené zemiaky so soľou, ktoré boli ale studené. Okrem toho som si dal vlažný čaj a doplnil vodu a ionťák. Vedel som, že ma čaká 20 km. Boli tam aj nejakí ďalší ľudia, ale jedna z organizátorov vravela, že čakajú nejakých 2. Že nejaký Horniak je 20:26 na Kamienke a vyrazil. Ok takže ide, super, preblesklo mi hlavou. Ale toto počasie a sám, to nie je žiadna výhra. Či nemal ostať radšej na Kamennej a ráno ísť dole lanovkou. Neviem, uvidíme. Pýtal som sa na Urbaníka a povedali mi, že on dobehol pred hodinou. To naozaj tam čakal hodinu? Že áno. Rozoberalo sa tam počasie,niektorí nechceli ísť, iní už vyrazili. Vravím Rasťovi, že musíme ísť. Sme tu už 30 min a nenavyberáme si. Obliekol som si neprefuky nohavice, polartec bundu pod bežeckú, aby ma zahrialo. Ešte nás presviedčali, či naozaj ideme a my že áno.
Vyšli sme von a tam zima, lejak a vietor s hmlou. Občas som mal pocit, že sneží. Vravím poďme, kopec nás zahreje. Museli sme sa vrátiť zbehom opäť hore cez mokrú lúku na chodník. Rasťo mi utiekol, ale keď už som bol hore, už čakal na mňa. Musel sa zahriať, čo som chápal aj ja, tiež mi bola kosa a zrazu ok. Už som bol v komforte. Akurát tie mokré nohy v teniskách sa nevysušili. Išli sme ďalej, viditeľnosť skoro nulová. Vedel som, že nás čaká ešte Veľká Chochuľa. Občas bol v hmle problém rozpoznať, kam máme ísť. Šípka na rozcestníku síce ukazovala smer, ale chodník nebolo vidieť. Pred Košariskom sme počuli, ale aj cítili, že niekto v okolí kempuje. Smiech a vôňa pečeného jedla nás upozornila na týchto výletníkov, ale v hmle nebolo vidieť nič. Výstup na Chochuľu som ani nevnímal, taký normálny plochý kopec. Akurát, že mi došla sms. Maťo Horniak končí na Ďurkovej. OK, aspoň je v bezpečí, ísť toto sám, neviem. Ale nazad do reality. Čo bolo horšie, vedel som že ma čaká zostup z Prašivej. A to mi dalo zabrať. Rasťo mi potom aj utiekol, lebo s unavenými nohami po tom teréne (akoby rozsypaný veľký makadam, ktorý bol nestabilný) to nebola žiadna sláva. Opäť som sa bál, Janko z HZS mi aj vravel, nech si dávam pozor. Stávajú sa tam úrazy. Makadam vystriedal lesný chodník s pár schodmi do pol pása, že som si musel sadnúť a tak zliezť. Potom už len hlinený chodník do lesa a nekonečný les. Nakoniec som už videl červené svetlo a fáborky. Hiadeľské sedlo, posledná zastávka pred cieľom. 94 km. Môj čas 3:44. 22:19 na nohách. 2,5 hodiny za tabuľkou. Rasťo sa tu už napchával, ja som chcel len vodu a ísť. Boleli ma už nohy, mal som otlačené pravé chodidlo od kamňov. Chcelo sa mi strašne spať. Mal som toho naozaj plné zuby a najradšej by som skončil. Načo som bežal 94 km keď 9 pred cieľom skončím? A času mám dosť. Limit pre sedlo bol 5:00. Aj keď som sa opozdil (20 min k Ďurkovej + 30 min na chate bola skoro hodina, takže som išiel o 1,5 hodiny pomalšie, ako som chcel), času bolo dosť. Limit pre cieľ 26 hodín musím docieliť, veď za 1,5-2 hodiny by som tam mal byť. Záver je asfaltka, už len jeden kopec - Kozí chrbát.
Jeden kopec. Vôbec nie dlhý, prudké stúpanie na Príslop. Lenže s čím som nepočítal bolo blato. A to také, že som sa nevedel vyštverať hore. Zapichával som paličky a nohy mi utekali. Nakoniec som šiel bokom a chytal sa mladých stromčekov. To trvalo pár krokov, zase svah bez stromčekov. Vymyslieť ako hore. Nadával som. Koľko Rasťo? 200-300 m hore? Čože? Nie. Nakoniec sme boli hore. Pred nami dvojica, ktorá to hore nejak vyšla lepšie. Začali sme bežať, vraj nás čaká nekonečná lúka. V nej išiel čierny blatový chodník, ktorý sa šmýkal. A lúka nebola nekonečná, nekonečno sa dá ešte vyjadriť. Mal som pocit, že sa mi opakuje dej, stále mierne hore, za kopčekom zase mierne hore atď. Zaspával som. Bežal mokrý po tráve, blato mi už liezlo na nervy. Mal som v sebe už 2 kofeínový shot, nič iné som nechcel, lebo by mi srdce asi skolabovalo. Kedy už bude koniec, už chcem asfaltku.
Dobehli sme na koniec, teraz ešte jeden hnusný zbeh a už to pôjde. Zbeh bol technickejší, ale potom už sme boli v lese na chodníku. Nezastavuj, bež. Boleli ma chodidlá od kamienkov. Už chcem tú asfaltku, nech necítim tlačenie skaliek. Motanice lesom a stále nič. Pozerám do hodín a už sledujem záverečné km. 100 km. Do cieľa je 1,5 max 2 km. Ešte kúsok, už musí byť asfaltka. Konečne sme zbadali domčeky. Polianky. Hurá. Tak poďme, dole bežíme, kopce kráčame. Posledný kopček a už len zbeh dole okolo hotelov, už vidieť parkovisko. Rasťo, cez most idem krokom. Bežím až na parkovisku. Potlesk v cieli, čas 6:05. 103 km za mnou, 24:35:33 hodín na nohách. Jeden deň a pol hodinu. Škoda že, som to nedal podľa plánu, alebo aspoň pod deň. Ďakujem Rasťovi, ospravedlňujem sa mu, že už mohol byť aspoň 1,5 hodiny v cieli a zbytočne ma čakával. Dostávame medaile, urobia nám fotku v cieli. Hotovo, dokázal som to! Chcem ísť spať. Kde je Maťo Urbaník? Chudák, ten bude unavený a musel na mňa čakať. čakal nás v Dami Športe pri pive. Dobehol predomnou 45 minút. Zrazu únava opadla, začíname sa baviť. Hodinu čakal na Kamenke, hodinu na Ďurkovej. Tam zisťoval, ako na tom sme a bál sa, do čoho nás natiahol. Dúfal, že ostanem s Maťom H. tam na Kamenke, rozostup sme mali 1 hodinu, ale nejak dúfal, že ja dojem a on príde. Ale ja som jedol len 20 minút a on tam ešte nebol. Vravím mu, že je na Ďurkovej, tak začíname riešiť, ako k nemu. Že ešte budem šoférovať a on keď sa vyspí, zbehne dole. Nakoniec ho privezú (išiel ale v realite stopom, lebo aj to sa pomenilo). Rasťo odchádza, aj ostatní, Maťo sa sprchuje a ja zaspávam na lavičke v reštaurácii. Keďže som nepil, sadám do auta a veziem nás k ubytovni. Tu recepčná na nás pozerá, vyplatím izbu a ideme spať. Umývam sa, Maťo už spí a ja si zdriemnem tiež.
Neskôr prichádza aj Maťo, chvíľu ešte spíme, debatujeme a púreberáme, čo sa každému stalo, ideme sa najesť na pizzu a cestujeme domov. Plný zážitkov, unavení, otlačení. Každopádne to bol pekný, ale ťažký závod. Ale mám to za sebou. Myslím si, že bez ohľadu na to, či niekto dobehol, si každý zaslúži pochvalu. Nikto to nevzdal. Teraz je čas na regeneráciu, analýzu chýb a zas budeme o niečo silnejší. Ja sa musím dostať z choroby, ktorá mi prepukla a vyliečiť si trošku otlačené nohy a malé pľuzgiere. Hlavne, že to bola zábava.
Krátke video zostrihov počas behu: https://www.youtube.com/watch?v=foFqcZn4dc4
Jedného dňa na jeseň 2019 mi FB zobrazil, že sa bude otvárať registrácia na NTS. 50 km som ignoroval, keď už to dokázať, tak celú regulárnu trasu z Telgártu na Donovaly. Malo to byť po Transylvánii, leto voľné, natrénované by som mal, tak prečo nie. Krátko na to sa ozval aj Maťo Urbaník, že to chce tiež bežať a či sa pridám. Bez váhania som povedal, že áno, ja to idem a v momente ako uvoľňujú registračku, prihlásim sa. A nemohol chýbať ani Maťo Horniak. V deň otvorenia registrácie som sa rýchlo zaregistroval, zaplatil aj bus z Donovalov do Telgártu. Chalani tak urobili tiež a bolo rozhodnuté. Ešte som riešil ubytovanie, lebo Donovaly sme mali pokryté kamarátmi z HZS, ale Telgárt bol problém. Na jednu noc nikde nechceli, nakoniec som ale zohnal apartmán (v škole v spacáku sme spať nechceli). Nakoniec som musel riešiť aj ubytko na Donovaloch, lebo COVID všetko skomplikoval. Tým pádom aj NTS bol môj prvý závod tento rok a mal preveriť, ako na tom som. 2 týždne pred štartom som dostal nechuť behať, už som mal všetkého plné zuby a tak som si dal pauzu, aby som s týmto bremenom nebežal. To by som nedal, lebo hlava je silný faktor.
Vo štvrtok som sa pobalil a v piatok počas dovolenky sme sa všetci traja stretli v Bodyworlde (ja s Maťom Horniakom ešte skôr v Yeme, kde sme si kúpili jedlo) a po 9:30 vyrazili na Donovaly. Cesta nám ubiehala, v tomto je super, že sa vieme seriózne baviť, podpichovať, zabávať a vydržíme spolu. Cestou sme ešte boli v BB v Decathlone, lebo Maťo H. zabudol kelímok. Nakoniec sme si kúpili všetci ešte aj jeden rovnaký, skladací. Ešte som vyjednal aj zľavu. Najedli sme sa, dali kávu a išli na Donovaly. Tu ešte nikto nebol, tak sme išli pozrieť kamarátov na Horskej. Urobili nám kávu, pokecali sme a išli sa zaregistrovať do Dami Sportu. Ja som dostal číslo 22, ktoré mám rád a je to aj číslo domu, v ktorom býbam. Poprebaľovali sme veci do dropbagu, označili si ho prideleným číslom (ja som si schoval suché veci - 3/4 nohavice X-Bionics, Brynje sieťkové tričko, Polartec bundu, hrubšie ponožky, pribalil gely, tyčinky a ionťáky). Do batohu som vložil jedlo na večer, bežecké veci a výbavu na závod s teniskami. Ešte sme zbehli na HZS, do ubytovne Kamzík (boli sme si omrknúť, kde budeme spať a vyzdvihnúť kľúče) a potom o 18:00 už išiel zaplatený autobus do Telgártu.
5:30 a vybehlo sa. Predo mnou 103 km a +5740 výškových metrov. Začiatok bol v pohode, to sa beží 5 km do Šumiaca. Cesta bola mierna, striedali sa úseky hore a dole. Maťo Urbaník mi unikol, Maťo Horniak bol na dohľad. Ja som si klasicky išiel svoje, nie je kam sa náhliť. Tu bol prvý kontrolný bod, ktorý som docielil o 6:03 (do zátvorky budem písať bežecký čas 0:33).
Nasledoval trošku iný úsek, 7 km stúpanie na Kráľovu Hoľu s prevýšením +1100 m. Tu som predbehol Maťa Horniaka (vraj aj Urbaníka, ktorý bol na potrebe a ma potom obehol). Okolo nás rástli hríby veľké ako 2 dlane, ale nejak som si ich nevšímal. Jediné, čo ma zaujímalo, bol medzičas a koľko ešte hore. Prvé z dôvodu, že som mal na každý kontrolný bod urobenú tabuľku so želaným časom. Tabuľka počítala aj s občerstvovačkami, kde som plánoval byť minimálne (do 5 min) a cestou pred dopiť vodu, doplniť a bežať preč. Ostatné som jedol rôzne tyčinky, gely a cukríky. V podstate každých 30 min mi pípli hodiny a som sa napil, minimálne na druhé pípnutie aj jedol. takto som šiel celý čas a občerstvovačka bola len k dobru. Ak by som sa držal tabuľky, dobehol by som do cieľa za 21,5 hodín. Druhé ma zaujímalo preto, že potom následovalo klesanie a taktiež, že hore bude občerstvovačka. Mal som ale všetkého dosť, no a s pribúdajúcou výškou sme vychádzali z lesa a okrem hmly začalo aj pršať a fúkať. Ani som sa nenazdal a predo mnou som videl obrys stanice vysielača. Normálne ho vidieť už z diaľky, ale ja som ho videl asi 10 m pred sebou, lebo viditeľnosť bola minimálna. Čas som mal o 10 min. lepší (5 zo Šumiaca som navýšil o ďalších 5), ako som mal v tabuľke. Dal som si rýchlo teplý čaj a bežal som ďalej smer Andrejcová. Limit na Holi bol 8:15 a ja som tu bol 7:27.
Tu som bol veľmi dávno, vedel som, že tam bude "nepovinná" občerstvovačka, tzn. nemám na nej limit, ale chalani tu chystali jedlo a pitie. Cesta tam bola v hmle. Z hrebeňa som veľa nemal, len som si matne vždy zaspomínal, ako sme tam zberali brusnice. Na Bartkovej sa prebiehalo cez kamenistý úsek z balvanom, na ktorých sa mi prvý raz šmykla noha. Spozornel som, ale bežal ďalej. Už som si začal dávať pozor. Nižšie sa už zbiehalo k lesu, dobehol ma tu Rasťo zo #zaziultra. Potom som ho zase predbehol a takto sme sa chvíľu striedali. Dával mi informácie o Maťovi H., ktorý bol za mnou nejakých 5-10 minút. Po 3,5 hodinách od Kráľovej som bol na Andrejcovej. Kamarátka Maťa tu nebola, len jej priateľ Mišo. Ja som si rýchlo dal Colu, do ruky zobral 1/2 banánu a bežal preč. Dohodli sme sa, že ich prídem pozrieť. Čakalo ma ešte 7 km do ďalšej občerstvovačky. Najskôr som ale musel vystúpať na Veľkú Vápenicu a potom blbým strmým šmykľavým zbehom do Priehyby.
Na Priehybu som dorazil 10:29 (za 5 hodín), mal som k dobru 30 minút a 28 km v nohách, limit bol 11:15. Zbeh ma celkom vyčerpal, hlavne mentálne, lebo som sa bál na blate ísť rýchlejšie. Dal som si opäť Colu, druhú nalial do pohárika, doplnil vodu a zarobil ionťák a do úst dal 1/2 banánu a 2 malé perníčky. Aj s pohárikom som sa dal na stúpanie na Kolesárovú. Tu už začala byť vysoká tráva a hore ma dobehol opäť Rasťo. Maťo H. beží, stíha. Od tejto chvíle som s Rasťom v podstate bežal celý čas. Čakal nás jeden z najdlhších úsekov (20 km, druhý bol až v západnej časti), brodenie lesom, trávou, čočoriedkami, lesnými blatovými chodníkmi. Tie sa pekelne šmýkali a takto sme prišli na Ramžu. Podľa predpovede malo tu pršať,a le paradoxne vyšlo slnko. Bude dobre. Z tade som vedel, že ešte 5 km na Čertovicu, pred ktorou je 2 km kontrolný bod Sedlo za Lenivou. Sem sa ale dostať nebolo ťažké kvôli stúpaniu, ale kvôli blatu. Niektoré úseky boli tak šmykľavé, že som mal čo robiť, aby som nespadol. Nakoniec som sem ale došiel o 14:52 (9:25) a bežal k Čertovici štrkovým chodníkom. Boleli ma chodidlá, ale viac kolená. Pred Čertovicou mi tlieskali ľudia, povzbudzovali, že už si v cieli super. Keď som im povedal, že max na polievke, že ja mám cieľ na Donovaloch, chytili sa za hlavu.
Na Čertovicu a teda 49 km som dorazil 15:07 (9:42), limit bol 16:15, takže som mal čas. Bol som 12 minút za plánom, blato ma veľmi zdržalo. Mal som tu plánovaných 30 minút prestávky. Prezliekol som sa do suchých vecí (ponožky som vyhodil, boli úplne deravé a tenisky som nevedel dať dole, ako boli od blata), dobalil nejakú stravu, dal si trošku zeleninového vývaru (bol desný, bez chuti voda so zeleninou a trochu cestoviny). Doplnil som vodu a po 35 minútach som odišiel. Keď som odchádzal dobehol Maťo H., ktorý mi vravel, že padol a veľmi zle sa mu ide. Tak sme sa chvíľu bavili a vyrazil som.
Ten bol svižnejší ako ja, čakal nás úsek, ktorý som si pamätal ako kamenný chodník. A tak aj bolo. Kusy balvanov väčšinou naukladaných do chodníka, niektorý sa síce po dopade hýbal, ale inak v pohode. Ja som ale mal blok, išiel som úplne pomaly, lebo som mal stále pocit, že sa mi to môže šmyknúť ako za Kráľovou Hoľou. Aj som si to vyčítal, ale spolu s rastúcou únavou nôh som to nevedel prekonať. Cesta mi prišla dlhá, ani nie opticky, ale časovo. Potom som aj zistil, že som si ju naplánoval na 1 hodinu a to bola nereálna blbosť. Pred Kamennou chatou som ešte robil zábery na DJI, ktoré mi spadlo na zem a skoro medzi diery v šutroch. To už na mňa kričali z chaty a tlieskali, nech pridám. 19:26 (limit bol 20:45) som prekročil dvere chaty a zahlásil svoje číslo 22 s poznámkou "ale v kľude". To sa začali smiať. To som mal za sebou 63 km a 13:56 hodín behu. Bol som o 30 min lepší, ako tabuľka. Dal som si rýchlo 2 čaje, zjedol vývar a za 10 min vyrazil. Rasťo ešte ostal na WC, využil tú možnosť. Ja som ale vedel, že ma dobehne.
Čakali ma Dereše a 9 km na Ďurkovú. Počasie už sa zatiahlo, blížila sa noc. Okolo Derešov bývajú kamzíky, ale teraz som nič nevidel. Ešte som si hovoril, že ideálny čas, ľudia už sú preč, ticho hmla, vietor. Ale nič. Niekde okolo sedla Poľany končí kamenný chodník a tu ma dobehol Rasťo. "Videl si to stádo kamzíkov aj s mladými?" sa ma pýta. Nie, do riti. Bežali sme ďalej. Dole pred kopcom Chabenec sme videli, ako svietia čelovky niektorých pred nami. Tak som vybral aj ja svoju, už bolo zle vidieť pod nohy, opäť sa rozpršalo a bola hmla. Chodníky sa rozdelili asi na 5 a nevedeli sme, ktorým ísť. Ale tak intuitívne sme vyšli hore a podľa hodín som videl, že o chvíľu bude Ďurková. Chodník sa strašne šmýkal, lebo to bolo jedno blato. Rasťovi vravím, odboč až na zelenej, nie už na modrej. Tak aj bolo, táto odbočka bola vyznačená červeným svetlom a my sme bežali dole k útulovni. Cestou proti nám stúpal chlapík v kraťasoch s čelovkou. Zbadal som, že to je Maťo Urbaník. Zavolal som na neho, ale nevnímal a stúpal ďalej. Ani som ho nerušil, počasie bolo viac než hnusné, kto by tam vykecával. Dole v chate som zahlásil číslo, bolo 22:21 (limit 0:30), 75 km v nohách a 16:51 v časovom vyjadrení. Už som bol ale 20 min za predstavou v tabuľke. Aj napriek celkom svižnému tempu mi bola zima.
Na chate som si vyzliekol bundu a dal ju sušiť. Dal som si polievku a varené zemiaky so soľou, ktoré boli ale studené. Okrem toho som si dal vlažný čaj a doplnil vodu a ionťák. Vedel som, že ma čaká 20 km. Boli tam aj nejakí ďalší ľudia, ale jedna z organizátorov vravela, že čakajú nejakých 2. Že nejaký Horniak je 20:26 na Kamienke a vyrazil. Ok takže ide, super, preblesklo mi hlavou. Ale toto počasie a sám, to nie je žiadna výhra. Či nemal ostať radšej na Kamennej a ráno ísť dole lanovkou. Neviem, uvidíme. Pýtal som sa na Urbaníka a povedali mi, že on dobehol pred hodinou. To naozaj tam čakal hodinu? Že áno. Rozoberalo sa tam počasie,niektorí nechceli ísť, iní už vyrazili. Vravím Rasťovi, že musíme ísť. Sme tu už 30 min a nenavyberáme si. Obliekol som si neprefuky nohavice, polartec bundu pod bežeckú, aby ma zahrialo. Ešte nás presviedčali, či naozaj ideme a my že áno.
Vyšli sme von a tam zima, lejak a vietor s hmlou. Občas som mal pocit, že sneží. Vravím poďme, kopec nás zahreje. Museli sme sa vrátiť zbehom opäť hore cez mokrú lúku na chodník. Rasťo mi utiekol, ale keď už som bol hore, už čakal na mňa. Musel sa zahriať, čo som chápal aj ja, tiež mi bola kosa a zrazu ok. Už som bol v komforte. Akurát tie mokré nohy v teniskách sa nevysušili. Išli sme ďalej, viditeľnosť skoro nulová. Vedel som, že nás čaká ešte Veľká Chochuľa. Občas bol v hmle problém rozpoznať, kam máme ísť. Šípka na rozcestníku síce ukazovala smer, ale chodník nebolo vidieť. Pred Košariskom sme počuli, ale aj cítili, že niekto v okolí kempuje. Smiech a vôňa pečeného jedla nás upozornila na týchto výletníkov, ale v hmle nebolo vidieť nič. Výstup na Chochuľu som ani nevnímal, taký normálny plochý kopec. Akurát, že mi došla sms. Maťo Horniak končí na Ďurkovej. OK, aspoň je v bezpečí, ísť toto sám, neviem. Ale nazad do reality. Čo bolo horšie, vedel som že ma čaká zostup z Prašivej. A to mi dalo zabrať. Rasťo mi potom aj utiekol, lebo s unavenými nohami po tom teréne (akoby rozsypaný veľký makadam, ktorý bol nestabilný) to nebola žiadna sláva. Opäť som sa bál, Janko z HZS mi aj vravel, nech si dávam pozor. Stávajú sa tam úrazy. Makadam vystriedal lesný chodník s pár schodmi do pol pása, že som si musel sadnúť a tak zliezť. Potom už len hlinený chodník do lesa a nekonečný les. Nakoniec som už videl červené svetlo a fáborky. Hiadeľské sedlo, posledná zastávka pred cieľom. 94 km. Môj čas 3:44. 22:19 na nohách. 2,5 hodiny za tabuľkou. Rasťo sa tu už napchával, ja som chcel len vodu a ísť. Boleli ma už nohy, mal som otlačené pravé chodidlo od kamňov. Chcelo sa mi strašne spať. Mal som toho naozaj plné zuby a najradšej by som skončil. Načo som bežal 94 km keď 9 pred cieľom skončím? A času mám dosť. Limit pre sedlo bol 5:00. Aj keď som sa opozdil (20 min k Ďurkovej + 30 min na chate bola skoro hodina, takže som išiel o 1,5 hodiny pomalšie, ako som chcel), času bolo dosť. Limit pre cieľ 26 hodín musím docieliť, veď za 1,5-2 hodiny by som tam mal byť. Záver je asfaltka, už len jeden kopec - Kozí chrbát.
Jeden kopec. Vôbec nie dlhý, prudké stúpanie na Príslop. Lenže s čím som nepočítal bolo blato. A to také, že som sa nevedel vyštverať hore. Zapichával som paličky a nohy mi utekali. Nakoniec som šiel bokom a chytal sa mladých stromčekov. To trvalo pár krokov, zase svah bez stromčekov. Vymyslieť ako hore. Nadával som. Koľko Rasťo? 200-300 m hore? Čože? Nie. Nakoniec sme boli hore. Pred nami dvojica, ktorá to hore nejak vyšla lepšie. Začali sme bežať, vraj nás čaká nekonečná lúka. V nej išiel čierny blatový chodník, ktorý sa šmýkal. A lúka nebola nekonečná, nekonečno sa dá ešte vyjadriť. Mal som pocit, že sa mi opakuje dej, stále mierne hore, za kopčekom zase mierne hore atď. Zaspával som. Bežal mokrý po tráve, blato mi už liezlo na nervy. Mal som v sebe už 2 kofeínový shot, nič iné som nechcel, lebo by mi srdce asi skolabovalo. Kedy už bude koniec, už chcem asfaltku.
Dobehli sme na koniec, teraz ešte jeden hnusný zbeh a už to pôjde. Zbeh bol technickejší, ale potom už sme boli v lese na chodníku. Nezastavuj, bež. Boleli ma chodidlá od kamienkov. Už chcem tú asfaltku, nech necítim tlačenie skaliek. Motanice lesom a stále nič. Pozerám do hodín a už sledujem záverečné km. 100 km. Do cieľa je 1,5 max 2 km. Ešte kúsok, už musí byť asfaltka. Konečne sme zbadali domčeky. Polianky. Hurá. Tak poďme, dole bežíme, kopce kráčame. Posledný kopček a už len zbeh dole okolo hotelov, už vidieť parkovisko. Rasťo, cez most idem krokom. Bežím až na parkovisku. Potlesk v cieli, čas 6:05. 103 km za mnou, 24:35:33 hodín na nohách. Jeden deň a pol hodinu. Škoda že, som to nedal podľa plánu, alebo aspoň pod deň. Ďakujem Rasťovi, ospravedlňujem sa mu, že už mohol byť aspoň 1,5 hodiny v cieli a zbytočne ma čakával. Dostávame medaile, urobia nám fotku v cieli. Hotovo, dokázal som to! Chcem ísť spať. Kde je Maťo Urbaník? Chudák, ten bude unavený a musel na mňa čakať. čakal nás v Dami Športe pri pive. Dobehol predomnou 45 minút. Zrazu únava opadla, začíname sa baviť. Hodinu čakal na Kamenke, hodinu na Ďurkovej. Tam zisťoval, ako na tom sme a bál sa, do čoho nás natiahol. Dúfal, že ostanem s Maťom H. tam na Kamenke, rozostup sme mali 1 hodinu, ale nejak dúfal, že ja dojem a on príde. Ale ja som jedol len 20 minút a on tam ešte nebol. Vravím mu, že je na Ďurkovej, tak začíname riešiť, ako k nemu. Že ešte budem šoférovať a on keď sa vyspí, zbehne dole. Nakoniec ho privezú (išiel ale v realite stopom, lebo aj to sa pomenilo). Rasťo odchádza, aj ostatní, Maťo sa sprchuje a ja zaspávam na lavičke v reštaurácii. Keďže som nepil, sadám do auta a veziem nás k ubytovni. Tu recepčná na nás pozerá, vyplatím izbu a ideme spať. Umývam sa, Maťo už spí a ja si zdriemnem tiež.
Neskôr prichádza aj Maťo, chvíľu ešte spíme, debatujeme a púreberáme, čo sa každému stalo, ideme sa najesť na pizzu a cestujeme domov. Plný zážitkov, unavení, otlačení. Každopádne to bol pekný, ale ťažký závod. Ale mám to za sebou. Myslím si, že bez ohľadu na to, či niekto dobehol, si každý zaslúži pochvalu. Nikto to nevzdal. Teraz je čas na regeneráciu, analýzu chýb a zas budeme o niečo silnejší. Ja sa musím dostať z choroby, ktorá mi prepukla a vyliečiť si trošku otlačené nohy a malé pľuzgiere. Hlavne, že to bola zábava.
Krátke video zostrihov počas behu: https://www.youtube.com/watch?v=foFqcZn4dc4
Komentáre
Zverejnenie komentára