Pyhrn Priel Trophy alebo Alpy sú trošku iné behanie
"Vidíš tu chatu? To bude v pohode, trošku pôjdeme do kopca a potom už len po vrstevnici a máme polku za sebou" povedal som Romanovi v piatok poobede, keď sme vystúpili z auta.
Ešte v decembri 2018 som našiel na sociálnej sieti beh, ktorý mal 43,5 km a +2500 m. Tak sme sa dohodli s kamarátom Romanom, že ideme. Ja som mal byť už ostrieľaný harcovník po Štefánikovi a pre neho to mala byť relatívne v pohode skúsenosť. Okrem toho sme mali dostať krásne Compress tričká. Tak sme sa nahlásili, zajednal som ubytovanie v malom penzióne a bolo vybavené.
Teraz v auguste nastala tá chvíľa (10.8.2019). Vo štvrtok balenie podľa inštrukcií, lebo vraj budú aj kontrolovať povinnú výbavu. V piatok ráno sme vyrazili z Bratislavy smer Spittal am Pyhrn. Ja som si ešte deň predtým požičal Suunto Active 3 hodiny, lebo moje Garminy mám na reklamácii. Aspoň otestujem ako merajú, nahral som tam aj trasu.
Cesta ubehla v pohode, len sme museli platiť 5,50 za prejazd tunelom (domov sme to obišli inak, čo nebolo žiadne zdržanie, ale cestou tam sme to nevedeli a už sa nedalo odbočiť). Najskôr sme si prezreli mestečko, mapka bola super urobená. Vedeli sme, kde bude parkovanie, kde registrácia, sprchy, štart. Registrácia bola ale až o 2 hodiny, tak sme išli nájsť penzión. Izba bola super, dalo sa variť, paráda. Za 90,- Eur spolu. A ten výhľad (nakoniec som sa ním kochal každý deň ráno aj večer, lebo bolo to neskutočné). Ale zrazu som zistil, že to máme len na jeden deň, nie dva. Urobil som chybu pri objednávaní cez booking. Čo teraz? Pôjdeme na punkáčov na drzovku? Domáca tam nebola, kód od kľúčov sme vedeli. Alebo jej zavolám a predĺžime to? Len platiť zase 90 Eur nám prišlo veľa, to nájdeme aj niečo lacnejšie. Tak sme sa išli zaregistrovať s tým, že potom sa pobalíme, veci zoberieme do auta a po behu uvidíme. Prinajhoršom nájdeme iný penzión.
Registrácia bola v pohode, dostal som krásne šťastné číslo 13. Vyskúšali sme si tričká, či nám sedia veľkosti, no a išli si nakúpiť večeru. Na penzióne sme si spravili cestoviny a odchytili upratovačku, ktorá len pretočila oči, keď sa dozvedela, čo ideme na druhý deň bežať. S ňou sme vyjednali, že zavolá šéfke a dohodla nám cenu 60 Eur na ďalší deň. Tak sme ostali a išli skorej spať. Noc nebola moc ideálna, hlavne ma otravoval komár a tak som moc nenaspal. Zrazu zazvonil budík a 5:00. Urobil som kašu, obliekol sa a vyrazili sme o 6 z izby, aby sme tam boli s predstihom.
V štarte už vládla súťažná nálada, očividne sme boli jediní zahraniční. Všetci značkovo naobliekaní, Dynafit, Salomon. Takže kontrola vybavenia (fakt bola, pozerala pri vstupe do štartovacej zóny, či máme všetky povinné veci) mala so mnou problém, lebo Ultimate Direction som mal jediný a nevedela kde sú všade vrecká. Ako som sa rozhliadol, vravím Romanovi, že v tej plejáde stehenných svalov ja s mojimi stehnami a návlekmi Slovakia som bol stredobodom pozornosti. Dal som si ešte žltý gel (testoval som prírodné Spring energy), ale to už bol štart a presne na 7:00 sme všetci 109 vybehli.
Tempo klasicky svižné, 5:20 mi prišlo docela rýchlo, tak som spomalil, lebo hneď sa išlo do kopca. Romana som nechal ísť pred sebou a stratil sa mi. Po chvíľke sme vošli do lesa, kde začali prvé stúpania a väčšina šprintérov prešla do chôdze. Tu som nejakých popredbiehal, ale šetril som sa. Trasu som poznal len z mapy a táto časť bola v pohode. Na mape, inak to boli také naše lanovky 3-4 vkuse. Potom prišla už vrstevnica, takže som vedel, že ku chate je to kúsok. Aj bol, kúsok vrstevnice. Tá sa menila z mojej predstavy kľudného behu na poklus pozvážnici a strmé stúpanie, čím sme sa vždy dostali o úroveň vyššie. Na prvú občerstvovačku som dobehol s vodou v oboch fľaškách, takže som sa ani nezastavoval a išiel ďalej. Z lesa sme vybehli na ďalší kopček, na ktorý už pražilo slnko. To bola predzvesť toho, čo ma čaká. Tam bol aj prvý fotograf, kopec som prestúpal a už bol nádherný zbeh po vrstevnici. Niektorých som popredbiehal, bežalo sa mi super. Dal som si fialový gel, robil nejaké fotky a malé stúpania som vykráčal. Nechcel som bežať, takže zas ma nejakí prebehli, aby som sa neprehrial. Zo slnka som mal obavy a nakoniec sa aj ukázalo, že opodstatnené. Ale hovoril som si, že teraz už len zbeh dole a je tam voda a druhá občerstvovačka. Ale prd. Zrazu cesta prerušená a prudký zlom do kopca hore. To čo som si naštudoval ako zbeh medzi dvoma nižšie položenými bodmi po traverze bolo stúpanie 2-3 lanoviek a zbeh dole. Tak som si trochu ponadával, najkôr na ten kopec, ale potom na seba, aký som blbec. Že neviem mapy čítať a hlavne, že prečo sa tým nechám rozhodiť. Takže som hneď prijal podmienky a stúpal ďalej. Hore sa prebehlo zbehlo okolo pár chatiek, kde vždy všetci tlieskali a povzbudzovali. Ako sme vchádzali do lesa, tak som stretol Romana. Začal mať problémy so stehnami, tak som spomalil a išli sme chvíľu krokom. Dal som mu tabletku s minerálmi a magnéziom a popohnal ho pomaly poklusať dole, k občerstvovačke. Tam sme sa poriadne napili, doplnili vodu, dali snickersku a pomaly krokom sa vydali ďalej. Čakala nás cesta cez mesto po asfalte a potom pomalé stúpanie lesom k lyžiarskemu stredisku, kde boli dva stúpaky až ďalšej občerstvovačke. Táto bola zlomová, lebo tam sme mali byť do 5:15 (tzn. do 12:15 reálneho času) a ten sa míňal.
Dole v dedine som Romanovi ubehol a išiel sám. Asfaltové peklo bolo desné. Cítil som, ako so mňa vysáva vodu (tričko som mal mokré celý beh, ani raz nevyschlo) a energiu priam raketovou rýchlosťou. Našťastie utrpenie po cca 1 km skončilo a vliezli sme do lesa. Tu už bol chládok a spomenul som si na Maťa Urbaníka, ktorý mi radil už na Štefánika "Využi každý tieň, každú sekundu. Keď si to spočítaš na celej trase, zistíš, že si bol na slnku niekoľko hodín". A tak som aj robil, doslova som behal tieňmi. Pod strediskom bolo obrovské parkovisko, ktoré bolo ďalším peklom. Dal som posledný červený gel. Tak som radšej takéto úseky išiel rýchlo chôdzou, aby som sa čo najmenej prehrieval. Dochádzala mi aj voda. Nástup bol výdatný, okolo zubačky po vypečenej zjazdovke do strmáku. Našťastie po chvíli sme vošli do lesa. Tu už stála horská služba, ktorá nakladala jedného chalana do auta (celkovo bolo vraj 15 ľudí, čo to stopli). Pokračoval som ďalej a predbehol ďalších, čo mleli z posledného. Zrazu pasáž chládku končila, tak som dopil poslednú vodu a vyšiel mimo komfortnú zónu tieňa. Našťastie o chvíľu sa išlo do lesa vrstevnicou som sa dlho premiestňoval opäť k zubačke. Tu bol posledný nástup 1-2 km po zjazdovke k spomínanému bodu "cut off". Stále som sledoval hodiny, lebo čas sa mi míňal, voda nebola a jediné, čo bolo tak bolo pekelné teplo a stúpanie. Toto bola pre mňa asi najhoršia pasáž, vyslovene s utrpením som sa vyštveral hore. Stále som si hovoril, čím skorej budeš hore, tým to budeš mať skôr za sebou. nakoniec som konečne došiel na občerstvovačku za 4:48, takže som mal 30 min predstih (s Romanom sme si vraveli, že do 4 hodín ta určite budeme). Hneď som do seba nalial postupne 2x500 ml fľaše vody, dal som si melóny, banán, zase vodu a nejaké slané krekry (inak k tým občerstvovačkám, zlatý Štefánik a naše behy, tu toho fakt veľa nie je). No a čakal som na Romana, či to stihne. Zatiaľ som sa kontroloval, ako na tom som. Okrem toho, že som cítil ľavú achilovku z výstupov, som bol ok. Potreboval som dočerpať len vodu. Niektorí ma zase popredbiehali, nechápali, prečo nejdem ďalej. 10 min pred koncom došiel aj Roman. Tak som mu hneď vravel, aby nahlásil číslo a že nemáme sa už kam ponáhľať. Ide už len o egá, za aký čas to dáme a ten som aj tak premrhal. Takže nech je v kľude, doplnil aj on vodu, dal som mu tabletku a poradil soľ, lebo chytal kŕče. Dali sme Colu a boli sme ready. Na občerstvovačke sme ostali poslední, už tam bol len zosypaný chalan, ktorého horská brala preč. Chceli aj nás, ale my sme povedali, že my ideme ďalej. Tak sme sa rozlúčili a vydali sa smerom na najvyšší bod, asi do najvyššieho stúpania.
Chvíľu sme išli krokom, Roman aj vravel, nech bežím ďalej, ale nechcel som. Čas pre mňa rolu nehral, neprišiel som sa tam naháňať. Niektorí Rakúšania aj vraveli, že nech bežíme, ale tí hovno vedia. Toto milujem tých mudrlantov, čo sa vyvezú hore lanovkou a prejdú 500 m od stanice sú turisti. Dostali sme sa k malému plesu pod masív. Roman bol z toho trochu mimo, ale ubezpečil som ho, že ono to len tak vyzerá a nech ma nasleduje a nerozpráva. Začali sme stúpať. Prvý úsek bol celkom strmý, ale poznám to už z hôr. Treba proste ísť, kopec zospodu vyzerá často krát horšie, ako naozaj je. Občas sme museli liezť po skalách, ale nebolo to nič kritické. Po chvíli nás dobehol jeden chlapík. Hneď som sa s ním zoznámil, volal sa Erich a bol posledný voj. Za ním už nemohol nikto ostať. Tak sme kecali o miestnom počasí, o trase čo nás čaká, o Štefánikovi a postupne sme prešli cez snehové pole traverzom k najvyššiemu bodu. Odtade nás čakal len zbeh k ďalšej chate s občerstvením. Takže sme na vrchole dlho neboli a snažili sa rozhýbať nohy k zbehu. Začiatok bol celkom ok, po skalkách, ale potom už začali skalnaté skoky. Tu sme prebehli asi 6 ľudí a rozlúčili sa s Erichom. Ten musel s nimi ostať, posledný voj. Už sme neboli poslední. Po chvíľke sme došli ku chate, kde nám veľmi tlieskali a dali nám ich miestny Red Bull - bazový sirup s vodou. Hneď som im vysvetlil, že to poznáme a volá sa to baza. Odvtedy nám ponúkali už len bazu. Doplnili sme si fľaše, schovali paličky a bežali ďalej. Neskôr sa behový úsek zmenil na to, čo nás Erich hore varoval. V roklinke, ktorá viedla dole k plesu, kde bola posledná občerstvovačka, bolo vlhko a teda skaly boli mokré a klzké. Mose zodraté Salomony sa mi šmýkali a tu už musel čakať na mňa Roman. Už sme chceli byť dole, ale skaly vymenili malé skaly a mokrá hlina. nakoniec už bolo ale pleso, kde sa kúpali ľudia a Roman, ktorý záver už zbehol predo mnou, tak čakal a chcel sa okúpať. Nie, ideme na občertvovačku a padla až v cieli. Už nás dobiehal jeden chalan, ktorého som nechcel pustiť pred seba.
Na občerstvovačku sme došli pred ním, ale my sme sa zdržali, lebo som Romanovi kázal nabrať si vodu a v kľude si dať melón. Čakalo nás posledných 7 km, chalan vyrazil pred nami a my hneď za ním. Po chvíli mi Romčo ale vravel, že keď chcem, nech idem dopredu. Že cesta je dobre značená a trafí. Najskôr som nechcel, ale potom som si povedal, že idem. Predbehol som chalana, ktorý trochu nechápal, prečo ho zrazu predbieham (nakoniec sme si v cieli pľacli a dal som mu 8 minút) a išiel som vyslovene na plný kotol. Už som videl, že do 9 hodín to nedám, ale zbehy som bežal bez prestávky, aj rovinky, len malé stúpania som rýchlo kráčal. Nakoniec z lesa sa zbehlo vedľa diaľnice, značka posledné 2 km (Suunto mi ukazovali s rozdielom možno 300m úplne presne), potom nad ňu, značka posledný 1 km, opäť motivačná tabuľka (tie boli viackrát po trase v ich dialekte, ktorý je aj na tričko a my sme to nazvali po svojom WHOA KUA BOA) a bol posledný kopec. Z neho rovno do dediny a na moje prekvapenie do cieľa tou istou bránou, ako sme vybehli (pôvodne sme mysleli, že dobiehať sa bude zozadu). Celkový čas som mal 9:03 hodín. Chcel som to dať pôvodne pod 8 hodín, čo by som bol nad mieru spokojný. Ale vzhľadom na čakanie a vysoké teplá som dobehol na celkovom 90. mieste (26. v mojej vekovej kategórii). Podľa môjho odhadu by som bol niekde o 10-20 miest vyššie, ale to vôbec nehralo rolu. Vravel som Romanovi, že dôležité je dobehnúť a nevzdať. Romčo prišiel o 15 min. po mne, čo ma prekvapil. Čakal som ho v cieli, myslel som, že príde neskôr. Chcem mu tým pogratulovať za bojovnosť, lebo bol to jeho prvý dlhší beh, čo by ani nebol problém, ale nemal nabehané také prevýšenia. Potom mi aj povedal, že do kopca bežal, len zbehy musel kvôli bolestiam zísť.
Posledný bežec prišiel 30 min. po Romanovi. Medzi nimi bol aj 75 ročný pán, s ktorým sme sa bavili o behaní. Odbehal toľko maratónov, čo my asi ani behov (bol dokonca aj v Bratislave). Veď behal už 33 rokov. Dostali sme medailu, dali cestoviny, pivo a Radler, išli nakúpiť, posedieť a na ubytko. Druhý deň sme išli domov už mimo tunel.
Celkovo musím zhodnotiť, že to bol veľmi pekný závod. Počasie vyšlo, až na tie horúčavy. Na poslednom výstupe už išli mraky a večer pršalo, ale my sme to stihli akurát. Erich aj vravel, že to chceli najskôr stopnúť, lebo mala prísť búrka a minule 1 v Rakúsku pri podobnom závode zasiahol blesk a umrel. Skúsenosť z behu je taká, že vždy treba myslieť na najhoršiu situáciu, nepodceňovať vodu. Alpy sú kopce rovnaké ako naše, ale dosť dlhšie a technickejšie. Nohy odídu pri dlhom výstupe a čo ostalo, pri dlhom zbehu sa dorazí. Preto ak chce niekto trénovať, tak musí ísť Tatry. A hlavne, ako mi povedal Bresťo. Na čas časom zabudneš, ale na výhľady a kamarátstvo nie. Preto chcem poďakovať Romanovi, že sa na to dal, aj keď ho veľa ľudí odhováralo. Zabojoval ako sa patrí a dostal zaslúžene finishera. Vitaj v klube a vidíme sa na Zapomenutých horách na 77 km.
Ešte v decembri 2018 som našiel na sociálnej sieti beh, ktorý mal 43,5 km a +2500 m. Tak sme sa dohodli s kamarátom Romanom, že ideme. Ja som mal byť už ostrieľaný harcovník po Štefánikovi a pre neho to mala byť relatívne v pohode skúsenosť. Okrem toho sme mali dostať krásne Compress tričká. Tak sme sa nahlásili, zajednal som ubytovanie v malom penzióne a bolo vybavené.
Teraz v auguste nastala tá chvíľa (10.8.2019). Vo štvrtok balenie podľa inštrukcií, lebo vraj budú aj kontrolovať povinnú výbavu. V piatok ráno sme vyrazili z Bratislavy smer Spittal am Pyhrn. Ja som si ešte deň predtým požičal Suunto Active 3 hodiny, lebo moje Garminy mám na reklamácii. Aspoň otestujem ako merajú, nahral som tam aj trasu.
Cesta ubehla v pohode, len sme museli platiť 5,50 za prejazd tunelom (domov sme to obišli inak, čo nebolo žiadne zdržanie, ale cestou tam sme to nevedeli a už sa nedalo odbočiť). Najskôr sme si prezreli mestečko, mapka bola super urobená. Vedeli sme, kde bude parkovanie, kde registrácia, sprchy, štart. Registrácia bola ale až o 2 hodiny, tak sme išli nájsť penzión. Izba bola super, dalo sa variť, paráda. Za 90,- Eur spolu. A ten výhľad (nakoniec som sa ním kochal každý deň ráno aj večer, lebo bolo to neskutočné). Ale zrazu som zistil, že to máme len na jeden deň, nie dva. Urobil som chybu pri objednávaní cez booking. Čo teraz? Pôjdeme na punkáčov na drzovku? Domáca tam nebola, kód od kľúčov sme vedeli. Alebo jej zavolám a predĺžime to? Len platiť zase 90 Eur nám prišlo veľa, to nájdeme aj niečo lacnejšie. Tak sme sa išli zaregistrovať s tým, že potom sa pobalíme, veci zoberieme do auta a po behu uvidíme. Prinajhoršom nájdeme iný penzión.
Registrácia bola v pohode, dostal som krásne šťastné číslo 13. Vyskúšali sme si tričká, či nám sedia veľkosti, no a išli si nakúpiť večeru. Na penzióne sme si spravili cestoviny a odchytili upratovačku, ktorá len pretočila oči, keď sa dozvedela, čo ideme na druhý deň bežať. S ňou sme vyjednali, že zavolá šéfke a dohodla nám cenu 60 Eur na ďalší deň. Tak sme ostali a išli skorej spať. Noc nebola moc ideálna, hlavne ma otravoval komár a tak som moc nenaspal. Zrazu zazvonil budík a 5:00. Urobil som kašu, obliekol sa a vyrazili sme o 6 z izby, aby sme tam boli s predstihom.
V štarte už vládla súťažná nálada, očividne sme boli jediní zahraniční. Všetci značkovo naobliekaní, Dynafit, Salomon. Takže kontrola vybavenia (fakt bola, pozerala pri vstupe do štartovacej zóny, či máme všetky povinné veci) mala so mnou problém, lebo Ultimate Direction som mal jediný a nevedela kde sú všade vrecká. Ako som sa rozhliadol, vravím Romanovi, že v tej plejáde stehenných svalov ja s mojimi stehnami a návlekmi Slovakia som bol stredobodom pozornosti. Dal som si ešte žltý gel (testoval som prírodné Spring energy), ale to už bol štart a presne na 7:00 sme všetci 109 vybehli.
Dole v dedine som Romanovi ubehol a išiel sám. Asfaltové peklo bolo desné. Cítil som, ako so mňa vysáva vodu (tričko som mal mokré celý beh, ani raz nevyschlo) a energiu priam raketovou rýchlosťou. Našťastie utrpenie po cca 1 km skončilo a vliezli sme do lesa. Tu už bol chládok a spomenul som si na Maťa Urbaníka, ktorý mi radil už na Štefánika "Využi každý tieň, každú sekundu. Keď si to spočítaš na celej trase, zistíš, že si bol na slnku niekoľko hodín". A tak som aj robil, doslova som behal tieňmi. Pod strediskom bolo obrovské parkovisko, ktoré bolo ďalším peklom. Dal som posledný červený gel. Tak som radšej takéto úseky išiel rýchlo chôdzou, aby som sa čo najmenej prehrieval. Dochádzala mi aj voda. Nástup bol výdatný, okolo zubačky po vypečenej zjazdovke do strmáku. Našťastie po chvíli sme vošli do lesa. Tu už stála horská služba, ktorá nakladala jedného chalana do auta (celkovo bolo vraj 15 ľudí, čo to stopli). Pokračoval som ďalej a predbehol ďalších, čo mleli z posledného. Zrazu pasáž chládku končila, tak som dopil poslednú vodu a vyšiel mimo komfortnú zónu tieňa. Našťastie o chvíľu sa išlo do lesa vrstevnicou som sa dlho premiestňoval opäť k zubačke. Tu bol posledný nástup 1-2 km po zjazdovke k spomínanému bodu "cut off". Stále som sledoval hodiny, lebo čas sa mi míňal, voda nebola a jediné, čo bolo tak bolo pekelné teplo a stúpanie. Toto bola pre mňa asi najhoršia pasáž, vyslovene s utrpením som sa vyštveral hore. Stále som si hovoril, čím skorej budeš hore, tým to budeš mať skôr za sebou. nakoniec som konečne došiel na občerstvovačku za 4:48, takže som mal 30 min predstih (s Romanom sme si vraveli, že do 4 hodín ta určite budeme). Hneď som do seba nalial postupne 2x500 ml fľaše vody, dal som si melóny, banán, zase vodu a nejaké slané krekry (inak k tým občerstvovačkám, zlatý Štefánik a naše behy, tu toho fakt veľa nie je). No a čakal som na Romana, či to stihne. Zatiaľ som sa kontroloval, ako na tom som. Okrem toho, že som cítil ľavú achilovku z výstupov, som bol ok. Potreboval som dočerpať len vodu. Niektorí ma zase popredbiehali, nechápali, prečo nejdem ďalej. 10 min pred koncom došiel aj Roman. Tak som mu hneď vravel, aby nahlásil číslo a že nemáme sa už kam ponáhľať. Ide už len o egá, za aký čas to dáme a ten som aj tak premrhal. Takže nech je v kľude, doplnil aj on vodu, dal som mu tabletku a poradil soľ, lebo chytal kŕče. Dali sme Colu a boli sme ready. Na občerstvovačke sme ostali poslední, už tam bol len zosypaný chalan, ktorého horská brala preč. Chceli aj nás, ale my sme povedali, že my ideme ďalej. Tak sme sa rozlúčili a vydali sa smerom na najvyšší bod, asi do najvyššieho stúpania.
Chvíľu sme išli krokom, Roman aj vravel, nech bežím ďalej, ale nechcel som. Čas pre mňa rolu nehral, neprišiel som sa tam naháňať. Niektorí Rakúšania aj vraveli, že nech bežíme, ale tí hovno vedia. Toto milujem tých mudrlantov, čo sa vyvezú hore lanovkou a prejdú 500 m od stanice sú turisti. Dostali sme sa k malému plesu pod masív. Roman bol z toho trochu mimo, ale ubezpečil som ho, že ono to len tak vyzerá a nech ma nasleduje a nerozpráva. Začali sme stúpať. Prvý úsek bol celkom strmý, ale poznám to už z hôr. Treba proste ísť, kopec zospodu vyzerá často krát horšie, ako naozaj je. Občas sme museli liezť po skalách, ale nebolo to nič kritické. Po chvíli nás dobehol jeden chlapík. Hneď som sa s ním zoznámil, volal sa Erich a bol posledný voj. Za ním už nemohol nikto ostať. Tak sme kecali o miestnom počasí, o trase čo nás čaká, o Štefánikovi a postupne sme prešli cez snehové pole traverzom k najvyššiemu bodu. Odtade nás čakal len zbeh k ďalšej chate s občerstvením. Takže sme na vrchole dlho neboli a snažili sa rozhýbať nohy k zbehu. Začiatok bol celkom ok, po skalkách, ale potom už začali skalnaté skoky. Tu sme prebehli asi 6 ľudí a rozlúčili sa s Erichom. Ten musel s nimi ostať, posledný voj. Už sme neboli poslední. Po chvíľke sme došli ku chate, kde nám veľmi tlieskali a dali nám ich miestny Red Bull - bazový sirup s vodou. Hneď som im vysvetlil, že to poznáme a volá sa to baza. Odvtedy nám ponúkali už len bazu. Doplnili sme si fľaše, schovali paličky a bežali ďalej. Neskôr sa behový úsek zmenil na to, čo nás Erich hore varoval. V roklinke, ktorá viedla dole k plesu, kde bola posledná občerstvovačka, bolo vlhko a teda skaly boli mokré a klzké. Mose zodraté Salomony sa mi šmýkali a tu už musel čakať na mňa Roman. Už sme chceli byť dole, ale skaly vymenili malé skaly a mokrá hlina. nakoniec už bolo ale pleso, kde sa kúpali ľudia a Roman, ktorý záver už zbehol predo mnou, tak čakal a chcel sa okúpať. Nie, ideme na občertvovačku a padla až v cieli. Už nás dobiehal jeden chalan, ktorého som nechcel pustiť pred seba.
Posledný bežec prišiel 30 min. po Romanovi. Medzi nimi bol aj 75 ročný pán, s ktorým sme sa bavili o behaní. Odbehal toľko maratónov, čo my asi ani behov (bol dokonca aj v Bratislave). Veď behal už 33 rokov. Dostali sme medailu, dali cestoviny, pivo a Radler, išli nakúpiť, posedieť a na ubytko. Druhý deň sme išli domov už mimo tunel.
Celkovo musím zhodnotiť, že to bol veľmi pekný závod. Počasie vyšlo, až na tie horúčavy. Na poslednom výstupe už išli mraky a večer pršalo, ale my sme to stihli akurát. Erich aj vravel, že to chceli najskôr stopnúť, lebo mala prísť búrka a minule 1 v Rakúsku pri podobnom závode zasiahol blesk a umrel. Skúsenosť z behu je taká, že vždy treba myslieť na najhoršiu situáciu, nepodceňovať vodu. Alpy sú kopce rovnaké ako naše, ale dosť dlhšie a technickejšie. Nohy odídu pri dlhom výstupe a čo ostalo, pri dlhom zbehu sa dorazí. Preto ak chce niekto trénovať, tak musí ísť Tatry. A hlavne, ako mi povedal Bresťo. Na čas časom zabudneš, ale na výhľady a kamarátstvo nie. Preto chcem poďakovať Romanovi, že sa na to dal, aj keď ho veľa ľudí odhováralo. Zabojoval ako sa patrí a dostal zaslúžene finishera. Vitaj v klube a vidíme sa na Zapomenutých horách na 77 km.
Dobre Ty.
OdpovedaťOdstrániť