Štefánik trail 145 - Ako som bežal svoj vlastný príbeh
Moja príprava v programe #zaziultra sa skončila a piatok 7. júna ma čakala skúška, ktorá mala preveriť, či som na sebe makal dostatočne a počúval rady skúsenejších. O 19 hod. zaznel povel a odštartoval 145 km dlhý ultra solo Štefánik trail s prevýžením +/-5100 m. Už nebolo kam uhnúť a ja som ani nechcel.
Štartovné na Štefánik trail bolo súčasťou programu #zaziultra, na ktorý som sa prihlásil koncom roka 2018 a priznám sa, mojím cieľom nebolo absolvovať tento beh. Prišlo mi to nemožné, nakoľko som nebehával v lese. Iba som začal, no a aj to trate do max 20-25 km. V lete som si išiel zabehnúť skúšobne Kamzík - Baba - Kamzík a trvalo mi to 10 hodín, pričom záver som vyslovene dokráčal.
Mojim cieľom bolo sa zlepšiť v behu a systematicky trénovať, aby to malo zmysel. Nakoľko hory som mal vždy rád, v zime skialpujem a boardujem, v lete turistikujem. No a prečo niečo absolvovať vo väčšej námahe, poprípade za dlhší čas, keď sa to dá ľahšie a kratšie? Vždy mi išlo o zážitky, tak prečo ich nestihnúť viac. Martin Urbaník (jeden z mentorov programu) mi hneď povedal, že priemerne športujúci človek to dokáže. Hlavne musí byť odhodlaný a mať jasno v hlave. Kto to pozná vie, že ten beh až tak o behaní nie je a veľký faktor zohrá aj strava a pitie. Ale to tu nejdem rozpisovať. Maťo Horniak je zas môj kamarát od detstva, jeho bežecké skúsenosti boli minimálne oproti iným. Ale ak je niekto, kto tvrdo študuje nové fakty a skúša ich, tak je to on. Okrem toho má bohaté skúsenosti s cvičením a jeho úloha, ako druhého mentora, bola zostaviť tréning na týždennej báze. Táto kombinácia ma nadchla.
Samotný beh začína v Brezovej pod Bradlom pod mohylou. Následne sa beží hrebeňom Malých Karpát (väčšinou po červenej značke) na bratislavský Kamzík. Následne sa pokračuje až na Devín, kde končí červená značka, no a beží sa nazad do Bratislavy pred Euroveu k soche M.R. Štefánika. Na tomto úseku je 6 občerstvovacích staníc a nejaké kontroly, kde sa treba pípnuť. Okrem toho ultra solo (ktoré som išiel ja a znamená to, že bežec na rozdiel od štafety beží celú trasu) má naviac odklon po modrej na Vysokú a nazad, aby sa nazbierali km a výška. Keď chce bežec oficiálne ukončiť beh a dostať medailu finishera, musí dobehnúť na každú kontrolu do časovej brány a celých 144,6 km stihnúť do 32 hodín, tzn. do 3:00 v nedeľu 9.6.2019. Dobre je to vidieť na mapke nižšie. Tento ročník nás prvý krát mohli sledovať kamaráti vďaka trackerom online, takže presne vedeli, kde sa nachádzam na trase. Neskôr som zistil, koľko ľudí tak urobilo a sledovali ma aj vnoci. Úžasné. Okrem toho organizátor mal presný prehľad o bežcoch a v prípade problémov išiel na isto.
V piatok ráno som mal dovolenku, ale aj napriek tomu som vstal ráno pocitovo unavený. Bolo to aj preto, že deň predtým bol prvý raz Štefánik fest, kde sa okrem iného premietal v premiére film Značkár o Palim. Ten som si nechcel nechať ujsť, bohužiaľ bol ale zaradený až na koniec (logicky), takže som išiel neskôr spať.
Nachystané veci som zadelil do dropbagov (urobil som si 3 - Sološnica, Baba, Kamzík, pričom tenisky som mal len jedny a nebral som si žiadne náhradné, skôr len stravu a 1 trenky a tričko na prezlečenie), porobil toasty, všetko pobalil do batohu a išiel do Bodyworldu za Maťom. Tam sme sa mali stretnúť o 14:00 s Maťom. Cestou som sa zastavil ešte na pošte, počasie bolo horúce a ja som mal celkom dosť, lebo som išiel pešo a ešte s batohom. Tam som počkal na Maťa, ktorý meškal a potom sme po malých prípravách po tretej vyrazili autom do Brezovej. Viezol nás jeho kolega, čo bolo super a boli sme tam pred piatou a už cestou sa bavili. Tam už som len rozdelil dropbagy, zaregistroval sa, odložil batoh a bol som ready. Postretávali sme sa tam viacerí z programu, celkom ma prekvapilo, koľko nás je. Vilo s nami natáčal rozhovory, miestami bolo na niektorých vidieť nervozitu, slzy a očakávanie. Tomu som sa snažil vyhýbať, nemám to rád. Je to ako snehová guľa, ktorá sa nabaľuje a zrazu zistíš, že ju vlečieš aj ty. Ja som bol otvorený všetkému, vôbec som nebol nervózny a o sebe nepochyboval. Jediné, čo ma mohlo zastaviť bolo zranenie, popr. nejaká nevoľnosť. Ale nie hlava, táto cesta je neprípustná a preto na ňu ani nemyslím. Radšej som si užíval atmosféru a kliešte, čo po mne liezli.
Každopádne nastala 19 hodina, zaznel štart a vyrazilo sa. Niektorí hneď vybehli do kopca k mohyle, ale ja som si išiel vzadu. Maťo, s ktorým sme mali ísť spolu, mi utiekol. Na otočke pod mohylou som ho hneď dobehol, ale následne na zbehu do Brezovej sa to začalo zrýchľovať a keď som dole v meste videl moje tempo 6:30, pričom ostatní už boli vpredu, spomalil som (nakoniec sa ukázalo, že boli celý beh predomnou max 20 min.). Dal som sa do pohodových 7:30 a tak som preklusal Brezovou. Na konci je pomalé stúpanie Ostrú úboč, kde som prešiel do rýchlochôdze a išla so mnou aj Lenka a Stano. Chôdzu a poklus som držal aj na rovinách a zbehoch. Obával som sa, že ma budú bolieť achilovky, ktoré ma často trápili po 30 km počas posledných behov, ale zatiaľ nič. Hlavný dôvod na spomalenie ale bol ten, že som nemal skúsenosť s podobným behom (Lazovku nepočítam) a teda som nevedel, či nepôjdem rýchlo a doplatím na to o x-km neskôr. Preto som sa krotil, aj keď reálne som mohol pridať. Hral som sa s novým DJI a neved prísť na to, ako sa prepne na fotoaparát. Spomaliť mi radil aj Juro Kačo, ktorý ma čakal na občerstvovačke na Kamzíku. "Prídi ku mne pomaly a s rezervou, nikam sa nežeň", čo som aj mal v pláne. Ja sa tak skoro ženiť veru nebudem 😉
O chvíľu bola Dobrá voda a prvá občerstvovačka, 21:09. Stano a Lenka boli za mnou. Prvý raz som sa označil a nabral vodu do fliaš. Niesom som si 3, jednu na vodu a do dvoch som zarobil náš osvedčený nápoj. Zaň vďačím Maťovi, ono je tých vecí viac, lebo behom našich spoločných tréningov sme si vychytávali do detailu všetko. A on má tú danosť bádať po nových poznatkoch, čo strašne oceňujem. Na občerstvovačke som rýchlo vypil colu a bežal preč. Ešte som naposledy prehodil pár slov s Lenkou, ktorej bolo strašné teplo. Vtedy som ešte netušil, že to boli naše posledné slová. Byť čo najmenej na občerstvovačkách bol môj plán. Bresťo, ktorého si so Sekym veľmi vážim za ich postoj k životu a aj behaniu, mi povedal pred závodom, že na nich sa robí čas. O ten mne nešlo, ale musel som stíhať brány, to bola moja jediná starosť.
Stratil som sa v šere dediny a bežal vytýčeným smerom. Túto úvodnú časť som tréningovo nebežal, až od lomu pri Bukovej. Vedel som len, že idem lesíkmi. Nakoľko mi bolo teplo, zhodil som 2 tričko a nahodil môj Petzl reflektor. To ma dobehol Stano s ďalšími 2 od nás, ale o chvíľu som ich predbehol a išiel opäť sám. Celý čas som si nedával slúchadlá a užíval tmu, samotu a myšlienkové pochody. Na jednom tréningu s Maťom Urbaníkom som mu vravel, že nechcem pacera. Ponúkal sa mi Roman, za čo som mu vďačný, ešte viac za to, že odmietnutie prijal a pochopil bez trápnych ženských výlevov. Už teraz sa teším na spoločné dobrodružstvá. Inak ja viem, je to fajn vec mať podporu, ale toto bol môj beh. Ja som si chcel vstúpiť do seba, vedel som, že som na to pripravený. Od začiatku som bol nastavený spoľahnúť sa na seba a dobehnúť. Otázkou bol len čas, chcel som stihnúť finishera a odvďačiť sa obom chalanom za dôveru a odvahu, že do toho išli aj so mnou. To bol môj hnací motor, nechcel som ich sklamať. Aj keď viem, že nič by mi nevyčítali. Miestami blato a moje Nike WH5 už dávno nie su biele, zajebané jak hovado.
Všetko išlo ľahko a už som počul kamióny na ceste z Jablonice do Trstína. Akurát ma začali pobolievať achilovky a po prechode cesty ma začalo napínať. Neviem, či zvírený prach, popr. alergia na nejakú rastlinu. Občas to mávam aj zo stresu, keď mi koluje v žilách adrenalín. Ale tu? Nakoniec nič so mňa von nešlo a pri vstupe do osady som predbehol ďalšieho od nás. Ok, ideš dobre, časovú rezervu máš, už predbiehaš ľudí. Zabočil som k lomu a tam megaparty ala Mallorca. Opäť roboticky doplniť vodu, vybrať toast a idem. Chalani sa na mne smiali, že aký som nachystaný a nacvičený. Jasne, hovorte mi turbomyš. Nie je čas mať čas.
Po ceste som sa dostal na odbočku a tu pre mňa už nastal známy úsek až do cieľa. Pomaly som minul Havraniu skalu, dole bolo vidieť svetlá - Smolenice. Čakal ma technicky najťažší a najvyšší úsek, Záruby. Smerom hore ma predbehla baba a chalan zo štafety. Im sa to beží keď o chvíľu končia, no nič idem si svoje. Problém bol, že sa mi šmýkali tenisky po skalách, tak som musel opatrne. Už vidím červenú blikačku, to budú záchranári a vrchol. Pozdravím ahoj, ako sa máš? V tom ale zistím, že je to ten chalan zo štafety a strašne zvracia schúlený k stromu. O kúsok vyššie sú už ale záchranári. Fungujú neskutočne, hlásia postupne moju pozíciu, takže podľa čísla vedia, či som prešiel. Jeden beží aj so mnou, tak som ho napomenul, nech ide ďalej odo mňa. Jeho čelovka mi skresľovala povrch. Už som cítil aj únavu.Fúka chladný silný vietor. Teraz po skalách dole. Idem veľmi posrano, spomeniem si na Vilovho syna a jeho video zo zbehu cez deň. Vilo mi ho neposlal, asi to už kašlem, ani rozhovor od ohňa. To sú kamaráti. Jeden zbeh, teraz som išiel nejak rýchlo, achilovku už nebolia, snáď sa to už nevráti no a už odbočka na Bukovú. Cestou stretávam Maťa a Laca, ktorý odchádzajú. Maťo ma nespoznal, zato Laci mi vraví, že Lenka skončila, zgrcala sa niekoľkokrát za sebou až nevládala stáť na nohách. Pred stanom ešte stretám Táňu a Ondra, ktorí sa čudujú, že som tam. 1:57 - v stane opäť výmena vody, banán. Toast mi už moc neberie, už tuším, že čo je ok v tréningu na 30 km nemusí byť ok aj na dlhšom úseku. Telo je zaujímavé. V stane sa objaví Maťo Urbaník, poteší ma, že idem dobre. Neviem mi odpovedať, či týmto tempom to stíham. Ok, uvidím podľa času na Sološnici, keď nebude dostatočná rezerva, pridám. Pýta sa na mojho sparinga, tak mu vravím, že beží vpredu, že ani hlavu nedvihol a že uvidíme na Kamzíku. Maťo Urbaník podotkne, že hej on bude vo fólii. Neskôr keď to hovorím Maťovi Horniakovi, tak sa smeje, že toto fakt povedal? Mám ich oboch rád, lebo si dokážu robiť srandu z druhých a prijať vtipy na seba a to nevie každý). Vyrážam do tmy.
Tento úsek poznám, presne viem, že tu sme s Táňou videli salamandru. Červená hora. Tu sme sa stretli s Majom Priadkom, zoznámili sa a už bol preč. Majo to inak nakoniec vyhral s časom 15:47. Neskutočné. V duchu si hovorím, či keď nabudúce tadeto pobežím, spemeniem si na tieto staré veci, alebo nové. Cesta ubieha, občas si ju prirovnávam k mojej milovanej Veľkej Fatre. To je ako zo Smrekovice na Rakytov, to je nič. Spomeniem si na chalanov z horskej, na Beňa, Koxa. Ako mi ten chýba, koľko sme prežili na horách srandy. Po jeho smrti som dosť na hory zanevrel, ale už som nazad. Bežím si svoj príbeh. Ja som vlastne ho začal dávno predtým, len som ho prerušil. Míňajú ma štafetári, ale ja sa nedám strhnúť. Mon Repos a ožratí poľovníci, opäť blato, Amonka a už výstup na Vápennú. Ešte však Mesačná lúka a pred ňou pri studničke tajná kontrola. Na lúke už začína svitať. Pridaj, stihneš východ slnka. Pod nohy sa mi pletú dvaja, jeden má zvonček na medveďa a príde mi to strašne smiešne. Na Vápennej zase korčule na nohách, ešte ich aj musím klásť do dier medzi skaly a vysokú žihľavu. Ale už som hore a slnko vychádza. Kochám sa, zapnem dovtedy vypnutý mobil a urobím pár záberov. Moje jediné fotky, lebo zas ho vypnem. Teraz už len dlhší zbeh a Sološnica. Kupodivu nohy držia a o chvíľu som v dedine. Chýba mi tu ale značenie, nevadí, viem že zelenou dole. Cez dedinu idem krokom, ten asfalt ma nebaví a mám viac ako 2,5 hodiny rezervu. Je 5:49 a ja na občerstvovačke stretám Peťa z Runningpro.sk, pípnem sa a už vidím Maťa s Lacom a Ondrom. Ďalej je aj Táňa s jej Jankom. Viem, že on nastúpi na Devíne. Vyberám svoj prvý dropbag a dopĺňam zásobu ionťákov, toasty, vazelínujem nohy a mením ponožky. Zuby si neumývam, ani sa nesprchujem. Doplním vodu, zhodím tričko do dropbagu, hodinky dám do powerbanky a pijem colu. K jedlu dávam ryžu a zeleninu. Medzitým Táňa s Ondrom odchádza a ja Lacimu dačo zasuším nemiestne o sraní. To som nevedel, že ho vážne preháňa, no a stane sa pre mňa jedným z naj hrdinov tohoto zájazdu. Lebo bežči dobre vedia, že hnačka a grcka vyzerajú skoro rovnako, ale na stratu tekutín vedie to prvé. Stačilo, dvíhame sa a ideme traja.
V Sološnici nám Maťo utečie, tak idem chvíľu s Lacim. Pamätám si ten výstup, len nech ma nezačnú bolieť achilovku. Ok, ešte tie podrbané Tericové skaly. Tento úsek som išiel s Maťom, žihľava a trepali sme sa nejak bokom. Teraz som išiel ale správne rovno hore. Dávam pozor na korčule, ale o chvíľu som hore. Týmto kamene končia. Už viem, že o chvíľu je Vysoká. Neviem ale, kde je Laci. Všetkých stretám pri ich zostupe z Vysokej, ja ešte kúsok, pípnem a môžem nazad. Ešte kecám s chalanmi, doplním vodu, colu už nemajú. Hold som pomalý, Majo tam bol o 2 ráno, ja o 8:28. O 2 min zavrú Sološnicu. Ešte mám 4 hodiny čas na Babu. Chalani mi radia, že to stíham. Viem, poznám to. V podstate len vyjsť na Skalnatú a o chvíľu zbeh k Pezinskej Babe. Na Skalnatej ma fotí tajná kontrola, pípnem sa. Priadka vraj o 2:50 vybehol hore. Ja sa prepaličkujem, zas trošku cítim nohy. Asi sa mi robia pluzgiere. Pripojí sa ku mne jeden ultra štafetár. On len po Babu a mení ho kamarát. Zbeh mi prišiel veľmi rýchly. Zrazu počujem motorkárov a už cesta. Na nej ma víta Maťa, Romanova žena, aj s dcérami. Jaké milé, cez tracker pozerala kde som a videla, že som už na križovatke. Krokom odídeme k občerstvovačke, kde mám v pláne chvíľu ostať, lebo je tam vývar. Popravde, moc som toho nenajedol, len 3 toasty a ovocne dražé cez noc, aby som nezaspal. Vyčítal som si malý príjem, ale žalúdok mi nejak nebral. 11:26 a 80 km za mnou. Majo Priadka je už v cieli. Na občerstvovačke boli všetci. Maťo ma tam čakal, takže sme hneď začali preberať situáciu. Ja okrem pľuzgierov v pohode, on odraná noha. Nebol čas sa moc vykecávať s Maťou, išiel som sa hneď prezliecť do iných krátkych nohavíc, nahodil druhé tričko, compress ponožky. Otlaky boli relatívne ok, ale neprelepoval som ich, lebo náplaste mi veľmi nedržali. Dal som si polievku, melón a colu (poserem sa?). Doplnil vodu, vyhádzal z batohu všetky hovadiny, ako toasty, gely, 3 fľašu a podobné veci. Nechal som tam len minimum, čo bola povinná výbava, lebo tú musím mať. Dávam šilt od bráška, čelenka bude až na noc. Prehodil som na powerbanku čelovku a bol som pripravený. Maťo ma už hnal, lebo sme museli stíhať Kamzík. Našťastie sme mali čas do 18:30, lebo brána na tejto stanici bola posunutá o hodinu. Laci s jeho pacerkou vyrazili.
Túto časť poznám ako vlastné boty, išli sme ju aj s Maťom v tréningu. Ideme zohrano, pobehávame, kde sa dá, Konské hlavy, Tri kamenné kopce, Maťo sa mi stráca na zbehoch. Nechám ho, cítim otlaky, nechcem opäť zle našľapovať a odrazí sa to na inej časti tela, tak ako na Lazovke. Stále idem to tempo, čo mám overené. Táto časť je iná v tom, že tu už reálne na mňa pečie slnko a je teplo. Nevadí, pijem vodu naviac, viem, že bude Biely kríž, viem kde sú studničky. Preto som si odložil aj 3 fľašu, lebo tu som doma. Martin Urbaník viackrát prizvukoval, aby sme si sledovali studničky a ja som ho vždy počúval. Na kríži plno ľudí, taká horská Obchodná. Chcem odbočiť ku chate, ale volá na mňa Maťo, že sú pri stolíku. Doplním vodu a odpijem si z bazového sirupu. Laci ide na tyčinkách, chudák nemôže nič jesť, má problémy s hnačkami. Bojovník, hovorím si v duchu a snažím sa ho rozveseliť klasicky blbými pripomienkami, ktoré keď rozdávali, bol som prvý v rade. Vyrážame ďalej, Maťo, Laci s pacerkou mi utekajú po žltej. Ja idem konštantne, nepotrebujem bežať viac, Kamzík stíham. Chcem tam byť čím skôr, ale nie na úkor chyby. Chce sa mi spať, asi už zaúčinkovalo jedlo, teplo a únava. Dávam prvú tabletku od Maťa s 200 mg kofeínu. Bežím ďalej, odbočka na Pánovu lúku. Vždy mi napadne príhoda, ktorú mi hovoril Maťo Urbaník, ako jeden bežec si odbočku nevšimol, pričom trať poznal, obehol kopec a pokračoval ďalej. Museli ho diskvalifikovať, pár metrov, ale pravidlá sú pravidlá. Až neskôr sa dozvedám, že to bol Bresťo. Myslím, že nikdy už nedokážem túto časť prebehnúť bez tohoto príbehu. Na Pánovej lúke tajná kontrola, pípnem a vysvetľujú mi, kade mám ísť. Ja vieeeem, nejdem tadeto prvý raz. Pri malom Slavíne dobieham Laciho s pacerkou. Ideme chvíľu spolu, ale na zbehu na modrej mi ujdú. Rozhodli sa bežať, ja nie, cítim otlaky a únavu v kolenách. Nebolia, ale sú cítiť. Obieham partiu 4 kamarátov a idem ďalej. V hlave mám studničku pri Spáriskách, už sa teším, ako sa ochladím. Už som pri nej, tak sa poriadne napijem, opláchnem hlavu, namočím bufku na zápästie. Potom príjemne ochladzuje telo, to je taká finta. Chvíľku si užívam túto chvíľu, lebo viem že bude hnusná makadamová cesta a lanovka. Pribehne aj partia 4 chalanov, jeden zbehne ku mne a chvíľu sa bavíme o tom, že aký tu máme luxus v Bratislave, studničky. Áno, voda je osviežujúca, najradšej by som sa vyzul a schladil chodidlá, ale nemôžem. Ide sa ďalej, s chalanmi sa občas predbiehame, nechce sa mi ich počúvať, tak nech si idú. Šetrím nohy. No a je tu lanovka. Tu si dávame s Maťom závody, keď beháme Kamzík 1000+, za koľko budeme hore. Viem, že som schopný ju dať za 12 min po 20 km. Ale koľko mi bude trvať po 100 km? Vyrážam,nečakám. Načo, hore ma čaká Juro, už sa na neho teším. Sranda, spoznali sme sa náhodou, keď sme stavali občerstvovačku pre Kamzík Baba a hneď sme si po pár vetách sadli. Vidím, že nebudem hore o pol, ale nevadí. Stačí, ak vypadnem o 18:00. Netlačí ma čas ako Paliho, spomeniem si na film od Vila, kde Pali na tomto úseku zvracia, Martin jeho syn čaká, z jeho pohľadu bolo vidieť, že sú prepojení. Fakt krásny vzťah. Predo mnou vidím jedného z tých 4. Tak si vduchu myslím, čo, stále to tu máme krásne? Chalani sa dušovali, že čo lankovka, to je nič. Tu ju máte, vyžerte si to. Krátke úseky kde sa dá pobehnúť odkráčam, šetrím sily. Počujem posmešné narážky ľudí na lanovke. Nedvíham hlavu,len si hovorím, aký sme mi pridrbaný národ. Ešte okolo stanice a na parkovisku bude občerstvovačka. Počujem hukot a neskutočné fandenie. Volajú na mňa menom, až je mi to trápne. Pozerám, no a občerstvovačka je pri stanici. Vidím Jura, je tam Matis, Maťov kolega čo nás viezol na Brezovú. Fandí mi, fotí ma. Urobil mi fakt radosť, lebo vidím, že to je úprimné. Pípnem sa, 17:40, všetci sa na mňa vrhnú, či niečo nechcem. Ja hľadám Jura, hneď sa bavíme čo a ako. Chváli ma, že som dodržal, čo som mal. Dáva mi vodu, colu. Pýtam sa Matisa, kde je Maťo. Prekvapí ma, že ma čaká v reštaurácii. Idem za ním, má pred sebou rezeň a hranolky. Zhodnotíme situáciu. On má ešte viac vyšúchané stehná, nechce to už tlačiť. Ja som tiež nastavený na čas. Zhodneme sa, že sme za celý čas neboli poriadne spolu a chceme si ten beh užiť. Takže pôjdeme spolu, viacmenej krokom len na limity.
Vyrážame z občerstvovačky, bežíme pod vežou. Oznamujem mu, že ma chytá sranie. Hneď mu dávam svoje know-how (či skôr hov-nô), ako sa sere v lese. To si musíš nájsť ideálne spadnutý strom, cez ktorý si sadneš, nohy nesmieš mať dozadu z jasného dôvodu a proste si to vychutnávaš. Naše diskusie prebiehajú za chôdze, ešte volá Peti, že fakt tých 40 km za 2 hodiny nestihne a že ide so mnou. Zrazu som dospel k záveru, že je čas teoretickú prípravu mu ukázať názorne. Už aj vidím padnutého adepta. Šlo to ráz na ráz, kontrolujem stav. Nie svoj, ale výkalu, riedka placka. Hm, snáď nebude problém, možno ten melón a naliate brucho vodou. Viacmenej len pijem. Chválim sa svojim výtvorom, no a žartujem, že som si to mal vyfotiť. Urobíme pár krokov a Maťo nadobudnuté vedomosti prakticky využíva. Kričím na neho, či si nezabudol číslo dať dopredu. Smejeme sa na to, že aký by to bol pohľad, keby sme Urbaníkovi vracali obsraté číslo. Kontrolujeme čas, Maťovi hodiny ukazujú predikciu času na Devín. Nestíhame. Čo? Smejeme sa ako blázni, že sme doslova presrali pol hodinu. Dávam flector kvôli otlakom. Bežíme dole až k Brnianskej. Meškanie stiahnuté, zase poľavíme. Čas nás nezaujíma, ideme Horským parkom, debatujeme, schody, Slavín, Búdková. Tu sme si chceli pôvodne objednať pizzu so sebou, ale nemáme na to náladu, nie sme hladní. Maťo chce skôr Monster, tak riešime, kde je najbližšia pumpa, či obchod. Galéria Cubicon, ale musíme ešte zbehnúť Korabinského. Za križovatkou na nás trúbi auto. Roman s Maťou, pozreli si tracker a zistili, že idú okolo. Naše pohľady sú zničené, ale nie únavou. Už nás to nebaví, táto časť nám príde najnudnejšia a to ešte bude Kobyla. Ideme ďalej, Maťo odchádza do potravín a ja čakám na lavičke. 15 min zdržanie a mali len žltý Monster. Riešime občerstvovačku, ktorá by mala byť v Líščom údolí, ale nikde ju nevidíme. Až potom mi dojde, veď to je až za kopcom. Popisujem Maťovi trasu, už si ju tak nepamätá ako ja, no a sme pri občerstvovačke. Tu je len voda, kofolu nechcem. A mrte komárov. Striekajú na mňa voňavý repelent a ľutujem ich, že tu musia ostať. Ale už len chvíľu, za nami veľa ľudí nie je. Karlovka a ide sa na Kobylu. Dávam si druhý 200 mg tabletku, aby som nezaspal. Táto časť ma doslova nudila, nevedel som sa dočkať už zbehu na Devín. Začína byť tma, zapíname čelovky. Cesta mi príde nekonečná, už len nadávame, načo sa sem ide. Výbeh oničom, len naháňanie vzdialenosti. Obaja chápeme ten zmysel, aj že tu končí červená, ale aj tak nám to zmysel nedáva. Nevadí, ide sa ďalej. Konečne hore, pijeme Colu a rozprávame sa. Priadka si tu dal Redbull. No nič ide sa na zbeh, druhý posledný flector. Maťo mi uniká, cítim ešte pľuzgiere a všase sú kamene. Spomínam si opäť na Maťa Urbaníka, ako mi vravel, nech si tu dávam pozor. Nohy unavené, myseľ tiež. Už vidím kameň, o ktorý vždy zakopne. Zbeh mi príde ťažší, už viem prečo. Minule tu bol všade sneh. Už som dole, odbočka doľava, dedinou a už som tu. Občerstvovačka Devín 22:34.
Máme rezervu, čaká nás tu aj Roman s Maťou. Vykecávame, vtipkujeme. Pijeme colu, dávam si mastný chlieb. Laci tu je tiež, odbieha, ale o chvíľu sa vracia. Na WC. Och kamoš, dúfam, že to dobojuješ, nie ako ten, čo to raz vzdal a než prišla jeho žena si oddýchol a chcel ísť poslednú časť, ale už bol DNF. Sranda, ako naskakujú tieto príbehy. Pozeráme na hodiny, 45 min. na občerstvovačke je asi dosť, už začínajú baliť. Tak poďme. Vstávame, ideme krokom. Predbieha nás jeden Čech, poprikujeme na seba, kam tak beží, veď máš čas chalan. Kľudne za 4 hodiny sme tam. Obchádzame hrad a vtom mňa zarazí. Počkaj, keď pôjdeme takto, tak nestíhame!!! Nastáva chaos a výpočty z hlavy, naša učiteľka matiky zo ZŠ by bola na nás pyšná. A boha. Musíme pridať, ak pôjdeme 3:30, tak sme tam tak tak a to nechceme riskovať. Drblo by ma, ak by som o pár minút zmeškal. Maťo kvôli deťom musí priniesť medailu. Vyčítame si, že sme aspoň 1,5 hodiny stratili na pauzách. V momente sa formujeme, klusáme, prehodíme stratégiu, Maťo nastavuje hodiny a ešte pred výbehom z dediny sme nachystaní. Z behu prechádzame na chôdzu do kopca, Maťo hlási predikciu času. Už sme na 3:30. Už sme na 3:20,... Predbiehame 2 a o chvíľu ďalšiu dvojicu. Nechápu, doslova letíme hore. Maťovi slabne baterka, môj kamión na hlave dostáva zmysel. Fungujeme na povely. Maťo hlási a ideme ako tandem hneď za sebou. Ty podávaš pero, ja tabulky, je známa hláška. On hlási, ja svietim. Na povel zbeh letíme dole, na povel kopec spomalíme. Šetríme sily. Vraj sa dá ten úsek zabehnúť za 2 hodiny, prepočítavame to a je to reálne. Maťo pozrie na hodiny a 1:48. Po 120 km? A to sme len pri panelákoch. Spomaľujeme, už vieme, že máme dosť času. Pri Dunaji riešime zapeklitú otázku. Kde kúpime Monster, dáme si ho v cieli. Pri botanickej je OMV, tu sa zastavujeme a vyberáme z ponuky. Zase nemajú modrý, zdržanie 10 minút. Máme čas, ideme pod mostom krokom. Riešime finsihera a ITRA body. Nebolo náhodou v tých papieroch vždy, že na finishera je čas do 31,5 hodiny? Nejak mi to na tu tretiu nevychádza. Možno tam je 30 min rezerva pre bežcov, dobehnúť môžeš, ale bez medaily. Panika, opäť bežíme a nadávame, načo tá posledná pumpa. Nevadí to dáme, len chcel som posledný úsek ísť v kľude, teraz bežím viac ako celých 120 km predtým. Smejeme sa na tom, že závod začína tu, doteraz to bol len warm up. Nechápeme, ako dokážeme bežať v takom tempe po takom čase na nohách, únave a vzrialenosti. Pri Riverparku tajná kontrola. Pípne nás, o mne si myslí, že som pacer. Tak mu hovorím, hej hej pípni ma. Maťo spoznáva v alobalovej bunde Sláva Gleska a ten nás uistí, že brána sa pre finishera zavrie o 3:00. A nech si sadneme, pokecáme. My už nič neriskujeme, pred sebou máme hradné schody, ktoré vyjdeme rýchlo hore. Na vrchu je Bea s ešte jedným z našich. Je jej zle, napína ju. Maťo jej dáva pár rád a ideme ďalej. Beblavého a U čerta. Bresťa tu vítal Seky s kamarátmi a hrali mu pesničky, to video bolo dojemné. Neskôr mi povedal, že síce nedal čas ako chcel, lebo sa aj tu zdržal, ale čas si pamätať po rokoch nebudeš. Ale východ slnka na Vysokej, či spievanie s kamarátmi pod hradom áno. Vravím, jeho prístup mi je veľmi blízky. Nás tu čakajú najebaní Taliani, ktorí nám ukazujú cestu. Ja ju poznám tak vysvetľujem Maťovi, kade pôjdeme, že na zemi sú smerovky, ktoré lepil Maťo Urbaník v piatok. Predierame sa mestom plných ožratých ľudí, niektorí sa chcú medzi sebou biť, iní nám iba zavadzajú. Ďalší nechápu, čo tam beží. Maťo ťuká paličkami, moje sú zbalené. Michalská brána, Ventúrska, Čumil, SND, Fajnorovo. Chce sa mi kakať, hľadám si flek, ale padnuté stromy tu nie sú. Maťo ma poháňa, nech už na to serem, inak, tak ideme ďalej. Most a zapínam DJI. Moc som toho nenatočil, nevyfotil som s ním vôbec nič. Nevadí. Cieľ nám príde tichý, pribiehame k páske a po dohode sa ukloníme. 2:17 ráno. Vypínam hodiny, kameru. Dostávame medailu, uterák a mydlo. Víta nás Maťo Urbaník. Oslovujem ho ako tvorcu uličiek. Vidím Romana a Maťu, gratulujú nám. Sadám si a vyzúvam sa. Na pätách diery, moc tie compress nevydržali, smejem sa, že jeden beh. Hej jeden 145 km. Obliekam budnu a robíme si spoločné fotky, vtipkujeme, hovoríme prvé zážitky. Kupodivu som celkom ok, myslel som, že to bude horšie. To som ešte nevedel, že druhý deň mi nič nebude. Po chvíli dávame guláš, kecám aj s Palim a už ideme. Všade ticho, balia. A my ideme do ZS Groslingova sa umyť a prezliecť. Mne treba fakt už vážne kakať...
Štartovné na Štefánik trail bolo súčasťou programu #zaziultra, na ktorý som sa prihlásil koncom roka 2018 a priznám sa, mojím cieľom nebolo absolvovať tento beh. Prišlo mi to nemožné, nakoľko som nebehával v lese. Iba som začal, no a aj to trate do max 20-25 km. V lete som si išiel zabehnúť skúšobne Kamzík - Baba - Kamzík a trvalo mi to 10 hodín, pričom záver som vyslovene dokráčal.
Mojim cieľom bolo sa zlepšiť v behu a systematicky trénovať, aby to malo zmysel. Nakoľko hory som mal vždy rád, v zime skialpujem a boardujem, v lete turistikujem. No a prečo niečo absolvovať vo väčšej námahe, poprípade za dlhší čas, keď sa to dá ľahšie a kratšie? Vždy mi išlo o zážitky, tak prečo ich nestihnúť viac. Martin Urbaník (jeden z mentorov programu) mi hneď povedal, že priemerne športujúci človek to dokáže. Hlavne musí byť odhodlaný a mať jasno v hlave. Kto to pozná vie, že ten beh až tak o behaní nie je a veľký faktor zohrá aj strava a pitie. Ale to tu nejdem rozpisovať. Maťo Horniak je zas môj kamarát od detstva, jeho bežecké skúsenosti boli minimálne oproti iným. Ale ak je niekto, kto tvrdo študuje nové fakty a skúša ich, tak je to on. Okrem toho má bohaté skúsenosti s cvičením a jeho úloha, ako druhého mentora, bola zostaviť tréning na týždennej báze. Táto kombinácia ma nadchla.
Samotný beh začína v Brezovej pod Bradlom pod mohylou. Následne sa beží hrebeňom Malých Karpát (väčšinou po červenej značke) na bratislavský Kamzík. Následne sa pokračuje až na Devín, kde končí červená značka, no a beží sa nazad do Bratislavy pred Euroveu k soche M.R. Štefánika. Na tomto úseku je 6 občerstvovacích staníc a nejaké kontroly, kde sa treba pípnuť. Okrem toho ultra solo (ktoré som išiel ja a znamená to, že bežec na rozdiel od štafety beží celú trasu) má naviac odklon po modrej na Vysokú a nazad, aby sa nazbierali km a výška. Keď chce bežec oficiálne ukončiť beh a dostať medailu finishera, musí dobehnúť na každú kontrolu do časovej brány a celých 144,6 km stihnúť do 32 hodín, tzn. do 3:00 v nedeľu 9.6.2019. Dobre je to vidieť na mapke nižšie. Tento ročník nás prvý krát mohli sledovať kamaráti vďaka trackerom online, takže presne vedeli, kde sa nachádzam na trase. Neskôr som zistil, koľko ľudí tak urobilo a sledovali ma aj vnoci. Úžasné. Okrem toho organizátor mal presný prehľad o bežcoch a v prípade problémov išiel na isto.
V piatok ráno som mal dovolenku, ale aj napriek tomu som vstal ráno pocitovo unavený. Bolo to aj preto, že deň predtým bol prvý raz Štefánik fest, kde sa okrem iného premietal v premiére film Značkár o Palim. Ten som si nechcel nechať ujsť, bohužiaľ bol ale zaradený až na koniec (logicky), takže som išiel neskôr spať.
Nachystané veci som zadelil do dropbagov (urobil som si 3 - Sološnica, Baba, Kamzík, pričom tenisky som mal len jedny a nebral som si žiadne náhradné, skôr len stravu a 1 trenky a tričko na prezlečenie), porobil toasty, všetko pobalil do batohu a išiel do Bodyworldu za Maťom. Tam sme sa mali stretnúť o 14:00 s Maťom. Cestou som sa zastavil ešte na pošte, počasie bolo horúce a ja som mal celkom dosť, lebo som išiel pešo a ešte s batohom. Tam som počkal na Maťa, ktorý meškal a potom sme po malých prípravách po tretej vyrazili autom do Brezovej. Viezol nás jeho kolega, čo bolo super a boli sme tam pred piatou a už cestou sa bavili. Tam už som len rozdelil dropbagy, zaregistroval sa, odložil batoh a bol som ready. Postretávali sme sa tam viacerí z programu, celkom ma prekvapilo, koľko nás je. Vilo s nami natáčal rozhovory, miestami bolo na niektorých vidieť nervozitu, slzy a očakávanie. Tomu som sa snažil vyhýbať, nemám to rád. Je to ako snehová guľa, ktorá sa nabaľuje a zrazu zistíš, že ju vlečieš aj ty. Ja som bol otvorený všetkému, vôbec som nebol nervózny a o sebe nepochyboval. Jediné, čo ma mohlo zastaviť bolo zranenie, popr. nejaká nevoľnosť. Ale nie hlava, táto cesta je neprípustná a preto na ňu ani nemyslím. Radšej som si užíval atmosféru a kliešte, čo po mne liezli.
Každopádne nastala 19 hodina, zaznel štart a vyrazilo sa. Niektorí hneď vybehli do kopca k mohyle, ale ja som si išiel vzadu. Maťo, s ktorým sme mali ísť spolu, mi utiekol. Na otočke pod mohylou som ho hneď dobehol, ale následne na zbehu do Brezovej sa to začalo zrýchľovať a keď som dole v meste videl moje tempo 6:30, pričom ostatní už boli vpredu, spomalil som (nakoniec sa ukázalo, že boli celý beh predomnou max 20 min.). Dal som sa do pohodových 7:30 a tak som preklusal Brezovou. Na konci je pomalé stúpanie Ostrú úboč, kde som prešiel do rýchlochôdze a išla so mnou aj Lenka a Stano. Chôdzu a poklus som držal aj na rovinách a zbehoch. Obával som sa, že ma budú bolieť achilovky, ktoré ma často trápili po 30 km počas posledných behov, ale zatiaľ nič. Hlavný dôvod na spomalenie ale bol ten, že som nemal skúsenosť s podobným behom (Lazovku nepočítam) a teda som nevedel, či nepôjdem rýchlo a doplatím na to o x-km neskôr. Preto som sa krotil, aj keď reálne som mohol pridať. Hral som sa s novým DJI a neved prísť na to, ako sa prepne na fotoaparát. Spomaliť mi radil aj Juro Kačo, ktorý ma čakal na občerstvovačke na Kamzíku. "Prídi ku mne pomaly a s rezervou, nikam sa nežeň", čo som aj mal v pláne. Ja sa tak skoro ženiť veru nebudem 😉
O chvíľu bola Dobrá voda a prvá občerstvovačka, 21:09. Stano a Lenka boli za mnou. Prvý raz som sa označil a nabral vodu do fliaš. Niesom som si 3, jednu na vodu a do dvoch som zarobil náš osvedčený nápoj. Zaň vďačím Maťovi, ono je tých vecí viac, lebo behom našich spoločných tréningov sme si vychytávali do detailu všetko. A on má tú danosť bádať po nových poznatkoch, čo strašne oceňujem. Na občerstvovačke som rýchlo vypil colu a bežal preč. Ešte som naposledy prehodil pár slov s Lenkou, ktorej bolo strašné teplo. Vtedy som ešte netušil, že to boli naše posledné slová. Byť čo najmenej na občerstvovačkách bol môj plán. Bresťo, ktorého si so Sekym veľmi vážim za ich postoj k životu a aj behaniu, mi povedal pred závodom, že na nich sa robí čas. O ten mne nešlo, ale musel som stíhať brány, to bola moja jediná starosť.
Stratil som sa v šere dediny a bežal vytýčeným smerom. Túto úvodnú časť som tréningovo nebežal, až od lomu pri Bukovej. Vedel som len, že idem lesíkmi. Nakoľko mi bolo teplo, zhodil som 2 tričko a nahodil môj Petzl reflektor. To ma dobehol Stano s ďalšími 2 od nás, ale o chvíľu som ich predbehol a išiel opäť sám. Celý čas som si nedával slúchadlá a užíval tmu, samotu a myšlienkové pochody. Na jednom tréningu s Maťom Urbaníkom som mu vravel, že nechcem pacera. Ponúkal sa mi Roman, za čo som mu vďačný, ešte viac za to, že odmietnutie prijal a pochopil bez trápnych ženských výlevov. Už teraz sa teším na spoločné dobrodružstvá. Inak ja viem, je to fajn vec mať podporu, ale toto bol môj beh. Ja som si chcel vstúpiť do seba, vedel som, že som na to pripravený. Od začiatku som bol nastavený spoľahnúť sa na seba a dobehnúť. Otázkou bol len čas, chcel som stihnúť finishera a odvďačiť sa obom chalanom za dôveru a odvahu, že do toho išli aj so mnou. To bol môj hnací motor, nechcel som ich sklamať. Aj keď viem, že nič by mi nevyčítali. Miestami blato a moje Nike WH5 už dávno nie su biele, zajebané jak hovado.
Všetko išlo ľahko a už som počul kamióny na ceste z Jablonice do Trstína. Akurát ma začali pobolievať achilovky a po prechode cesty ma začalo napínať. Neviem, či zvírený prach, popr. alergia na nejakú rastlinu. Občas to mávam aj zo stresu, keď mi koluje v žilách adrenalín. Ale tu? Nakoniec nič so mňa von nešlo a pri vstupe do osady som predbehol ďalšieho od nás. Ok, ideš dobre, časovú rezervu máš, už predbiehaš ľudí. Zabočil som k lomu a tam megaparty ala Mallorca. Opäť roboticky doplniť vodu, vybrať toast a idem. Chalani sa na mne smiali, že aký som nachystaný a nacvičený. Jasne, hovorte mi turbomyš. Nie je čas mať čas.
Po ceste som sa dostal na odbočku a tu pre mňa už nastal známy úsek až do cieľa. Pomaly som minul Havraniu skalu, dole bolo vidieť svetlá - Smolenice. Čakal ma technicky najťažší a najvyšší úsek, Záruby. Smerom hore ma predbehla baba a chalan zo štafety. Im sa to beží keď o chvíľu končia, no nič idem si svoje. Problém bol, že sa mi šmýkali tenisky po skalách, tak som musel opatrne. Už vidím červenú blikačku, to budú záchranári a vrchol. Pozdravím ahoj, ako sa máš? V tom ale zistím, že je to ten chalan zo štafety a strašne zvracia schúlený k stromu. O kúsok vyššie sú už ale záchranári. Fungujú neskutočne, hlásia postupne moju pozíciu, takže podľa čísla vedia, či som prešiel. Jeden beží aj so mnou, tak som ho napomenul, nech ide ďalej odo mňa. Jeho čelovka mi skresľovala povrch. Už som cítil aj únavu.Fúka chladný silný vietor. Teraz po skalách dole. Idem veľmi posrano, spomeniem si na Vilovho syna a jeho video zo zbehu cez deň. Vilo mi ho neposlal, asi to už kašlem, ani rozhovor od ohňa. To sú kamaráti. Jeden zbeh, teraz som išiel nejak rýchlo, achilovku už nebolia, snáď sa to už nevráti no a už odbočka na Bukovú. Cestou stretávam Maťa a Laca, ktorý odchádzajú. Maťo ma nespoznal, zato Laci mi vraví, že Lenka skončila, zgrcala sa niekoľkokrát za sebou až nevládala stáť na nohách. Pred stanom ešte stretám Táňu a Ondra, ktorí sa čudujú, že som tam. 1:57 - v stane opäť výmena vody, banán. Toast mi už moc neberie, už tuším, že čo je ok v tréningu na 30 km nemusí byť ok aj na dlhšom úseku. Telo je zaujímavé. V stane sa objaví Maťo Urbaník, poteší ma, že idem dobre. Neviem mi odpovedať, či týmto tempom to stíham. Ok, uvidím podľa času na Sološnici, keď nebude dostatočná rezerva, pridám. Pýta sa na mojho sparinga, tak mu vravím, že beží vpredu, že ani hlavu nedvihol a že uvidíme na Kamzíku. Maťo Urbaník podotkne, že hej on bude vo fólii. Neskôr keď to hovorím Maťovi Horniakovi, tak sa smeje, že toto fakt povedal? Mám ich oboch rád, lebo si dokážu robiť srandu z druhých a prijať vtipy na seba a to nevie každý). Vyrážam do tmy.
Tento úsek poznám, presne viem, že tu sme s Táňou videli salamandru. Červená hora. Tu sme sa stretli s Majom Priadkom, zoznámili sa a už bol preč. Majo to inak nakoniec vyhral s časom 15:47. Neskutočné. V duchu si hovorím, či keď nabudúce tadeto pobežím, spemeniem si na tieto staré veci, alebo nové. Cesta ubieha, občas si ju prirovnávam k mojej milovanej Veľkej Fatre. To je ako zo Smrekovice na Rakytov, to je nič. Spomeniem si na chalanov z horskej, na Beňa, Koxa. Ako mi ten chýba, koľko sme prežili na horách srandy. Po jeho smrti som dosť na hory zanevrel, ale už som nazad. Bežím si svoj príbeh. Ja som vlastne ho začal dávno predtým, len som ho prerušil. Míňajú ma štafetári, ale ja sa nedám strhnúť. Mon Repos a ožratí poľovníci, opäť blato, Amonka a už výstup na Vápennú. Ešte však Mesačná lúka a pred ňou pri studničke tajná kontrola. Na lúke už začína svitať. Pridaj, stihneš východ slnka. Pod nohy sa mi pletú dvaja, jeden má zvonček na medveďa a príde mi to strašne smiešne. Na Vápennej zase korčule na nohách, ešte ich aj musím klásť do dier medzi skaly a vysokú žihľavu. Ale už som hore a slnko vychádza. Kochám sa, zapnem dovtedy vypnutý mobil a urobím pár záberov. Moje jediné fotky, lebo zas ho vypnem. Teraz už len dlhší zbeh a Sološnica. Kupodivu nohy držia a o chvíľu som v dedine. Chýba mi tu ale značenie, nevadí, viem že zelenou dole. Cez dedinu idem krokom, ten asfalt ma nebaví a mám viac ako 2,5 hodiny rezervu. Je 5:49 a ja na občerstvovačke stretám Peťa z Runningpro.sk, pípnem sa a už vidím Maťa s Lacom a Ondrom. Ďalej je aj Táňa s jej Jankom. Viem, že on nastúpi na Devíne. Vyberám svoj prvý dropbag a dopĺňam zásobu ionťákov, toasty, vazelínujem nohy a mením ponožky. Zuby si neumývam, ani sa nesprchujem. Doplním vodu, zhodím tričko do dropbagu, hodinky dám do powerbanky a pijem colu. K jedlu dávam ryžu a zeleninu. Medzitým Táňa s Ondrom odchádza a ja Lacimu dačo zasuším nemiestne o sraní. To som nevedel, že ho vážne preháňa, no a stane sa pre mňa jedným z naj hrdinov tohoto zájazdu. Lebo bežči dobre vedia, že hnačka a grcka vyzerajú skoro rovnako, ale na stratu tekutín vedie to prvé. Stačilo, dvíhame sa a ideme traja.
V Sološnici nám Maťo utečie, tak idem chvíľu s Lacim. Pamätám si ten výstup, len nech ma nezačnú bolieť achilovku. Ok, ešte tie podrbané Tericové skaly. Tento úsek som išiel s Maťom, žihľava a trepali sme sa nejak bokom. Teraz som išiel ale správne rovno hore. Dávam pozor na korčule, ale o chvíľu som hore. Týmto kamene končia. Už viem, že o chvíľu je Vysoká. Neviem ale, kde je Laci. Všetkých stretám pri ich zostupe z Vysokej, ja ešte kúsok, pípnem a môžem nazad. Ešte kecám s chalanmi, doplním vodu, colu už nemajú. Hold som pomalý, Majo tam bol o 2 ráno, ja o 8:28. O 2 min zavrú Sološnicu. Ešte mám 4 hodiny čas na Babu. Chalani mi radia, že to stíham. Viem, poznám to. V podstate len vyjsť na Skalnatú a o chvíľu zbeh k Pezinskej Babe. Na Skalnatej ma fotí tajná kontrola, pípnem sa. Priadka vraj o 2:50 vybehol hore. Ja sa prepaličkujem, zas trošku cítim nohy. Asi sa mi robia pluzgiere. Pripojí sa ku mne jeden ultra štafetár. On len po Babu a mení ho kamarát. Zbeh mi prišiel veľmi rýchly. Zrazu počujem motorkárov a už cesta. Na nej ma víta Maťa, Romanova žena, aj s dcérami. Jaké milé, cez tracker pozerala kde som a videla, že som už na križovatke. Krokom odídeme k občerstvovačke, kde mám v pláne chvíľu ostať, lebo je tam vývar. Popravde, moc som toho nenajedol, len 3 toasty a ovocne dražé cez noc, aby som nezaspal. Vyčítal som si malý príjem, ale žalúdok mi nejak nebral. 11:26 a 80 km za mnou. Majo Priadka je už v cieli. Na občerstvovačke boli všetci. Maťo ma tam čakal, takže sme hneď začali preberať situáciu. Ja okrem pľuzgierov v pohode, on odraná noha. Nebol čas sa moc vykecávať s Maťou, išiel som sa hneď prezliecť do iných krátkych nohavíc, nahodil druhé tričko, compress ponožky. Otlaky boli relatívne ok, ale neprelepoval som ich, lebo náplaste mi veľmi nedržali. Dal som si polievku, melón a colu (poserem sa?). Doplnil vodu, vyhádzal z batohu všetky hovadiny, ako toasty, gely, 3 fľašu a podobné veci. Nechal som tam len minimum, čo bola povinná výbava, lebo tú musím mať. Dávam šilt od bráška, čelenka bude až na noc. Prehodil som na powerbanku čelovku a bol som pripravený. Maťo ma už hnal, lebo sme museli stíhať Kamzík. Našťastie sme mali čas do 18:30, lebo brána na tejto stanici bola posunutá o hodinu. Laci s jeho pacerkou vyrazili.
Túto časť poznám ako vlastné boty, išli sme ju aj s Maťom v tréningu. Ideme zohrano, pobehávame, kde sa dá, Konské hlavy, Tri kamenné kopce, Maťo sa mi stráca na zbehoch. Nechám ho, cítim otlaky, nechcem opäť zle našľapovať a odrazí sa to na inej časti tela, tak ako na Lazovke. Stále idem to tempo, čo mám overené. Táto časť je iná v tom, že tu už reálne na mňa pečie slnko a je teplo. Nevadí, pijem vodu naviac, viem, že bude Biely kríž, viem kde sú studničky. Preto som si odložil aj 3 fľašu, lebo tu som doma. Martin Urbaník viackrát prizvukoval, aby sme si sledovali studničky a ja som ho vždy počúval. Na kríži plno ľudí, taká horská Obchodná. Chcem odbočiť ku chate, ale volá na mňa Maťo, že sú pri stolíku. Doplním vodu a odpijem si z bazového sirupu. Laci ide na tyčinkách, chudák nemôže nič jesť, má problémy s hnačkami. Bojovník, hovorím si v duchu a snažím sa ho rozveseliť klasicky blbými pripomienkami, ktoré keď rozdávali, bol som prvý v rade. Vyrážame ďalej, Maťo, Laci s pacerkou mi utekajú po žltej. Ja idem konštantne, nepotrebujem bežať viac, Kamzík stíham. Chcem tam byť čím skôr, ale nie na úkor chyby. Chce sa mi spať, asi už zaúčinkovalo jedlo, teplo a únava. Dávam prvú tabletku od Maťa s 200 mg kofeínu. Bežím ďalej, odbočka na Pánovu lúku. Vždy mi napadne príhoda, ktorú mi hovoril Maťo Urbaník, ako jeden bežec si odbočku nevšimol, pričom trať poznal, obehol kopec a pokračoval ďalej. Museli ho diskvalifikovať, pár metrov, ale pravidlá sú pravidlá. Až neskôr sa dozvedám, že to bol Bresťo. Myslím, že nikdy už nedokážem túto časť prebehnúť bez tohoto príbehu. Na Pánovej lúke tajná kontrola, pípnem a vysvetľujú mi, kade mám ísť. Ja vieeeem, nejdem tadeto prvý raz. Pri malom Slavíne dobieham Laciho s pacerkou. Ideme chvíľu spolu, ale na zbehu na modrej mi ujdú. Rozhodli sa bežať, ja nie, cítim otlaky a únavu v kolenách. Nebolia, ale sú cítiť. Obieham partiu 4 kamarátov a idem ďalej. V hlave mám studničku pri Spáriskách, už sa teším, ako sa ochladím. Už som pri nej, tak sa poriadne napijem, opláchnem hlavu, namočím bufku na zápästie. Potom príjemne ochladzuje telo, to je taká finta. Chvíľku si užívam túto chvíľu, lebo viem že bude hnusná makadamová cesta a lanovka. Pribehne aj partia 4 chalanov, jeden zbehne ku mne a chvíľu sa bavíme o tom, že aký tu máme luxus v Bratislave, studničky. Áno, voda je osviežujúca, najradšej by som sa vyzul a schladil chodidlá, ale nemôžem. Ide sa ďalej, s chalanmi sa občas predbiehame, nechce sa mi ich počúvať, tak nech si idú. Šetrím nohy. No a je tu lanovka. Tu si dávame s Maťom závody, keď beháme Kamzík 1000+, za koľko budeme hore. Viem, že som schopný ju dať za 12 min po 20 km. Ale koľko mi bude trvať po 100 km? Vyrážam,nečakám. Načo, hore ma čaká Juro, už sa na neho teším. Sranda, spoznali sme sa náhodou, keď sme stavali občerstvovačku pre Kamzík Baba a hneď sme si po pár vetách sadli. Vidím, že nebudem hore o pol, ale nevadí. Stačí, ak vypadnem o 18:00. Netlačí ma čas ako Paliho, spomeniem si na film od Vila, kde Pali na tomto úseku zvracia, Martin jeho syn čaká, z jeho pohľadu bolo vidieť, že sú prepojení. Fakt krásny vzťah. Predo mnou vidím jedného z tých 4. Tak si vduchu myslím, čo, stále to tu máme krásne? Chalani sa dušovali, že čo lankovka, to je nič. Tu ju máte, vyžerte si to. Krátke úseky kde sa dá pobehnúť odkráčam, šetrím sily. Počujem posmešné narážky ľudí na lanovke. Nedvíham hlavu,len si hovorím, aký sme mi pridrbaný národ. Ešte okolo stanice a na parkovisku bude občerstvovačka. Počujem hukot a neskutočné fandenie. Volajú na mňa menom, až je mi to trápne. Pozerám, no a občerstvovačka je pri stanici. Vidím Jura, je tam Matis, Maťov kolega čo nás viezol na Brezovú. Fandí mi, fotí ma. Urobil mi fakt radosť, lebo vidím, že to je úprimné. Pípnem sa, 17:40, všetci sa na mňa vrhnú, či niečo nechcem. Ja hľadám Jura, hneď sa bavíme čo a ako. Chváli ma, že som dodržal, čo som mal. Dáva mi vodu, colu. Pýtam sa Matisa, kde je Maťo. Prekvapí ma, že ma čaká v reštaurácii. Idem za ním, má pred sebou rezeň a hranolky. Zhodnotíme situáciu. On má ešte viac vyšúchané stehná, nechce to už tlačiť. Ja som tiež nastavený na čas. Zhodneme sa, že sme za celý čas neboli poriadne spolu a chceme si ten beh užiť. Takže pôjdeme spolu, viacmenej krokom len na limity.
Vyrážame z občerstvovačky, bežíme pod vežou. Oznamujem mu, že ma chytá sranie. Hneď mu dávam svoje know-how (či skôr hov-nô), ako sa sere v lese. To si musíš nájsť ideálne spadnutý strom, cez ktorý si sadneš, nohy nesmieš mať dozadu z jasného dôvodu a proste si to vychutnávaš. Naše diskusie prebiehajú za chôdze, ešte volá Peti, že fakt tých 40 km za 2 hodiny nestihne a že ide so mnou. Zrazu som dospel k záveru, že je čas teoretickú prípravu mu ukázať názorne. Už aj vidím padnutého adepta. Šlo to ráz na ráz, kontrolujem stav. Nie svoj, ale výkalu, riedka placka. Hm, snáď nebude problém, možno ten melón a naliate brucho vodou. Viacmenej len pijem. Chválim sa svojim výtvorom, no a žartujem, že som si to mal vyfotiť. Urobíme pár krokov a Maťo nadobudnuté vedomosti prakticky využíva. Kričím na neho, či si nezabudol číslo dať dopredu. Smejeme sa na to, že aký by to bol pohľad, keby sme Urbaníkovi vracali obsraté číslo. Kontrolujeme čas, Maťovi hodiny ukazujú predikciu času na Devín. Nestíhame. Čo? Smejeme sa ako blázni, že sme doslova presrali pol hodinu. Dávam flector kvôli otlakom. Bežíme dole až k Brnianskej. Meškanie stiahnuté, zase poľavíme. Čas nás nezaujíma, ideme Horským parkom, debatujeme, schody, Slavín, Búdková. Tu sme si chceli pôvodne objednať pizzu so sebou, ale nemáme na to náladu, nie sme hladní. Maťo chce skôr Monster, tak riešime, kde je najbližšia pumpa, či obchod. Galéria Cubicon, ale musíme ešte zbehnúť Korabinského. Za križovatkou na nás trúbi auto. Roman s Maťou, pozreli si tracker a zistili, že idú okolo. Naše pohľady sú zničené, ale nie únavou. Už nás to nebaví, táto časť nám príde najnudnejšia a to ešte bude Kobyla. Ideme ďalej, Maťo odchádza do potravín a ja čakám na lavičke. 15 min zdržanie a mali len žltý Monster. Riešime občerstvovačku, ktorá by mala byť v Líščom údolí, ale nikde ju nevidíme. Až potom mi dojde, veď to je až za kopcom. Popisujem Maťovi trasu, už si ju tak nepamätá ako ja, no a sme pri občerstvovačke. Tu je len voda, kofolu nechcem. A mrte komárov. Striekajú na mňa voňavý repelent a ľutujem ich, že tu musia ostať. Ale už len chvíľu, za nami veľa ľudí nie je. Karlovka a ide sa na Kobylu. Dávam si druhý 200 mg tabletku, aby som nezaspal. Táto časť ma doslova nudila, nevedel som sa dočkať už zbehu na Devín. Začína byť tma, zapíname čelovky. Cesta mi príde nekonečná, už len nadávame, načo sa sem ide. Výbeh oničom, len naháňanie vzdialenosti. Obaja chápeme ten zmysel, aj že tu končí červená, ale aj tak nám to zmysel nedáva. Nevadí, ide sa ďalej. Konečne hore, pijeme Colu a rozprávame sa. Priadka si tu dal Redbull. No nič ide sa na zbeh, druhý posledný flector. Maťo mi uniká, cítim ešte pľuzgiere a všase sú kamene. Spomínam si opäť na Maťa Urbaníka, ako mi vravel, nech si tu dávam pozor. Nohy unavené, myseľ tiež. Už vidím kameň, o ktorý vždy zakopne. Zbeh mi príde ťažší, už viem prečo. Minule tu bol všade sneh. Už som dole, odbočka doľava, dedinou a už som tu. Občerstvovačka Devín 22:34.
Máme rezervu, čaká nás tu aj Roman s Maťou. Vykecávame, vtipkujeme. Pijeme colu, dávam si mastný chlieb. Laci tu je tiež, odbieha, ale o chvíľu sa vracia. Na WC. Och kamoš, dúfam, že to dobojuješ, nie ako ten, čo to raz vzdal a než prišla jeho žena si oddýchol a chcel ísť poslednú časť, ale už bol DNF. Sranda, ako naskakujú tieto príbehy. Pozeráme na hodiny, 45 min. na občerstvovačke je asi dosť, už začínajú baliť. Tak poďme. Vstávame, ideme krokom. Predbieha nás jeden Čech, poprikujeme na seba, kam tak beží, veď máš čas chalan. Kľudne za 4 hodiny sme tam. Obchádzame hrad a vtom mňa zarazí. Počkaj, keď pôjdeme takto, tak nestíhame!!! Nastáva chaos a výpočty z hlavy, naša učiteľka matiky zo ZŠ by bola na nás pyšná. A boha. Musíme pridať, ak pôjdeme 3:30, tak sme tam tak tak a to nechceme riskovať. Drblo by ma, ak by som o pár minút zmeškal. Maťo kvôli deťom musí priniesť medailu. Vyčítame si, že sme aspoň 1,5 hodiny stratili na pauzách. V momente sa formujeme, klusáme, prehodíme stratégiu, Maťo nastavuje hodiny a ešte pred výbehom z dediny sme nachystaní. Z behu prechádzame na chôdzu do kopca, Maťo hlási predikciu času. Už sme na 3:30. Už sme na 3:20,... Predbiehame 2 a o chvíľu ďalšiu dvojicu. Nechápu, doslova letíme hore. Maťovi slabne baterka, môj kamión na hlave dostáva zmysel. Fungujeme na povely. Maťo hlási a ideme ako tandem hneď za sebou. Ty podávaš pero, ja tabulky, je známa hláška. On hlási, ja svietim. Na povel zbeh letíme dole, na povel kopec spomalíme. Šetríme sily. Vraj sa dá ten úsek zabehnúť za 2 hodiny, prepočítavame to a je to reálne. Maťo pozrie na hodiny a 1:48. Po 120 km? A to sme len pri panelákoch. Spomaľujeme, už vieme, že máme dosť času. Pri Dunaji riešime zapeklitú otázku. Kde kúpime Monster, dáme si ho v cieli. Pri botanickej je OMV, tu sa zastavujeme a vyberáme z ponuky. Zase nemajú modrý, zdržanie 10 minút. Máme čas, ideme pod mostom krokom. Riešime finsihera a ITRA body. Nebolo náhodou v tých papieroch vždy, že na finishera je čas do 31,5 hodiny? Nejak mi to na tu tretiu nevychádza. Možno tam je 30 min rezerva pre bežcov, dobehnúť môžeš, ale bez medaily. Panika, opäť bežíme a nadávame, načo tá posledná pumpa. Nevadí to dáme, len chcel som posledný úsek ísť v kľude, teraz bežím viac ako celých 120 km predtým. Smejeme sa na tom, že závod začína tu, doteraz to bol len warm up. Nechápeme, ako dokážeme bežať v takom tempe po takom čase na nohách, únave a vzrialenosti. Pri Riverparku tajná kontrola. Pípne nás, o mne si myslí, že som pacer. Tak mu hovorím, hej hej pípni ma. Maťo spoznáva v alobalovej bunde Sláva Gleska a ten nás uistí, že brána sa pre finishera zavrie o 3:00. A nech si sadneme, pokecáme. My už nič neriskujeme, pred sebou máme hradné schody, ktoré vyjdeme rýchlo hore. Na vrchu je Bea s ešte jedným z našich. Je jej zle, napína ju. Maťo jej dáva pár rád a ideme ďalej. Beblavého a U čerta. Bresťa tu vítal Seky s kamarátmi a hrali mu pesničky, to video bolo dojemné. Neskôr mi povedal, že síce nedal čas ako chcel, lebo sa aj tu zdržal, ale čas si pamätať po rokoch nebudeš. Ale východ slnka na Vysokej, či spievanie s kamarátmi pod hradom áno. Vravím, jeho prístup mi je veľmi blízky. Nás tu čakajú najebaní Taliani, ktorí nám ukazujú cestu. Ja ju poznám tak vysvetľujem Maťovi, kade pôjdeme, že na zemi sú smerovky, ktoré lepil Maťo Urbaník v piatok. Predierame sa mestom plných ožratých ľudí, niektorí sa chcú medzi sebou biť, iní nám iba zavadzajú. Ďalší nechápu, čo tam beží. Maťo ťuká paličkami, moje sú zbalené. Michalská brána, Ventúrska, Čumil, SND, Fajnorovo. Chce sa mi kakať, hľadám si flek, ale padnuté stromy tu nie sú. Maťo ma poháňa, nech už na to serem, inak, tak ideme ďalej. Most a zapínam DJI. Moc som toho nenatočil, nevyfotil som s ním vôbec nič. Nevadí. Cieľ nám príde tichý, pribiehame k páske a po dohode sa ukloníme. 2:17 ráno. Vypínam hodiny, kameru. Dostávame medailu, uterák a mydlo. Víta nás Maťo Urbaník. Oslovujem ho ako tvorcu uličiek. Vidím Romana a Maťu, gratulujú nám. Sadám si a vyzúvam sa. Na pätách diery, moc tie compress nevydržali, smejem sa, že jeden beh. Hej jeden 145 km. Obliekam budnu a robíme si spoločné fotky, vtipkujeme, hovoríme prvé zážitky. Kupodivu som celkom ok, myslel som, že to bude horšie. To som ešte nevedel, že druhý deň mi nič nebude. Po chvíli dávame guláš, kecám aj s Palim a už ideme. Všade ticho, balia. A my ideme do ZS Groslingova sa umyť a prezliecť. Mne treba fakt už vážne kakať...
Komentáre
Zverejnenie komentára