Brnčalka 2013

Po ročnej pauze som bol opäť na Borišove. Ale tento rok sa z Borišova stala Brnčalka.

V jeden pracovný deň mi volá Beňo, či idem na Brnčalku. Vravím mu, že neprišla mi pozvánka. Tento rok sa miesto Borišova ide do Tatier, lebo Janko Teglik robí na Brnčalke (Chata pri Zelenom plese, 1551 m.n.m.). Takže prebehla rýchla nominácia, Téglik na mňa zabudol. Termín pripadol na 8.-10.2.2013.

Takže som si vypísal dovolenku a premýšľal, či si neobohatím výstroj o vestu, popr. strečové nohavice. Nakoniec som od toho kvôli financiám upustil, pobalil sa do jedného batohu, vybral lyže, no a v piatok ráno o 4:30 na seba natiahol termoprádlo, nohavice na behanie, vestu do práce, tenisky a autom išiel na stanicu na Vinohrady. Tam som nechal auto na parkovisku a išiel do haly, kam mal prísť Beňo. Ale jeho nikde. 5:53 mal ísť vlak, medzi pol a 3/4 sme tam mali byť. Tak mu volám a on ešte pred Bratislavou. Tak som kúpil lístky a keď došiel Beňo, hneď sme išli na perón a o chvíľu tu bol vlak. Kúpil som aj miestenky, takže jedna celkom pohľadná fiflena s priateľom a 150 kuframi nebola nadšená, že ich vyháňame.

Tak sme sa pohodlne usadili. V Ružomberku mal dostúpiť Maťo, tak sme mu priebežne podávali hlásenie o stave našej cesty. Všetko ok, až po Púchov. Tam sa náš rýchlik zmenil na osobák, takže prvý raz som mal miestenku v osobáku. Takto sme išli až po Žilinu. Maťo zatiaľ sedel v staničnom bufete a aj s Danom. To, že  nie nasucho bolo vidieť, keď nastúpili. Hneď mal celý vagón z nás zábavu. My sme zatiaľ popíjali víno, čo doniesol Beňo a vďaka meškaniu sme vypili aj Maťovu fľašu. Koxo hneď po nástupe mi dal darček k narodkám. Umelohmotnú fľašu (ktorá hneď padla za vlasť) a vojenské karty. V kupé sme sa zoznámili s jedným Vladom, ktorý robí učiteľa v Ostrave už cez 40 rokov a každý týždeň chodí za rodinou. Viezol bratovi pálenku, ale domov moc nedoviezol. Konečne Poprad.

Tam zase trochu zachaosil Beňo, ktorý si zabudol v kupé bundu. Samozrejme, že ju mal v batohu. nastúpili sme do autobusu do Lomnice, z tade sme chytili Radovu Maju na aute a tá nás odviezla na Biele vody. Čakali nás 3 hodiny šlapania. Nahodili sme lyže a išlo sa. Cesta bola v pohode, chodník prešľapaný, nefúkalo, viditeľno, akurát sa išlo pomaly hore bez prestávky. Stále stúpanie, aj keď malé. Beňo chcel ísť pôvodne zo Štartu v Lomnici, ale všade boli lavíny, tak sme si povedali, že nie. Keď sa začalo stmievať, došli sme na chatu. Takže som nepotreboval ani čelovku.

Tatry sú krásne, hore sa nám otvoril ten výhľad. Ale už som sa tešil, ako zhodím veci, prezlečiem sa a napijem. Na chate sme sa zvítali s ostatnými, prezliekol som sa a zišli sme sa v centrálnej miestnosti. Chata je to inak parádna, oproti Borišovu až prehnaný luxus. Elektrina, sprchy, splachovacie záchody. Tak sme si dali na zvítanie a  cesnakovú polievku, pečené koleno. To som nejedol, lebo som bol unavený z cestovania. Predsa od 4:30 byť hore. Takže sa tam pilo. Prišli ešte Jitka (ani neviem ako sa volá, volali sme ju Jitka a Zuza) so Zdenkom z Ostravska, ktorých tam spoznal Zdeno a Jožo na Silvestra. Oni došli lozit skaly s cepínmi a mačkami. Ja som nakoniec išiel spať skorej, pil sa Jameson, niektorí sa klasicky odpáli ešte dole v bare (chata má aj bar, kde sme boli, aby sme nerušili ostatných ubytovaných).

Ráno sme sa zase zvítali, našťastie som mal so sebou štuple (povinná výbava aj na motorkovom zraze). Hneď ráno sa dal antivibračný, postretali sme sa na izbách, popili, naraňajkovali sme sa (raňajky boli honosné a bolo veľa vecí na výber), ale von sa nám nechcelo. Tak sme sa pozerali na niektorých fanatikov, ktorí sa vybrali von loziť. Začalo aj snežiť, takže bolo plno čerstvo napadaného snehu. Niektorí chceli ísť na chatu Plesnivec (nazvali sme ju Hermelín), ale ja kvôli čerstvému snehu a hmle som si povedal že nie. Takých bolo viac. My sme sa rozhodli pomôcť Janovi  a do kotolne sme mu nanosili drevo. Ja som odhadzoval sneh  a potom som podal drevo ďalšiemu a vláčikom sme tam nanosili polku skládky. Tí, čo sa rozhodli ísť sa aj tak vrátili, lebo chodník nebol prešľapaný. Niektorí z nich sa pustili trochu do doliny, Beňo vďaka pádu v tom veľkom snehu stratil termosku. Naši českí horolezci vraj urobili len záhrab a tam čakali na zmenu počasia, ale potom došli tiež na chatu.

Nakoniec sme všetci svorne skončili pri Jamesonoch, večeri a Jamesonoch. Potom to pokračovalo ako deň predtým, akurát že sa hrali aj šachy. Ja som išiel spať opäť skorej, okolo polnoci.

Ráno sme vstali, zaplatili za jedlo, nocľah, čiapku (tú máme všetci rovnakú so svojím menom) a pobalili sa. Keďže som dlho nelyžoval, tak som išiel popredu s Muflónovým synom. Išli sme na pásoch, on nelyžuje vôbec, tak mu to tak nekĺzalo. Po chvíli nás dobehol Beňo a Muflón s Miňom a Vladom. Poradili nám, nech pásy dáme dolu, tak som ich zhodil a zrazu to strašne kĺzalo. Väčšinu som plužil, ale časom som si zvykol. Proste bolo cítiť, že som dlho nelyžoval. Na doske by som to zbehol som zavretými očami. Cestou sme postretali turistov, na skialpoch, so psami, chata je vďaka dobrému a nie veľmi náročnému prístupu dosť navštevovaná (v lete vraj cez víkend majú tržbu až 7 tis. eur a Jano nestíha behať a roznášať nápoje). Dole sme si spravili spoločné foto a čakali na autobus.

Muflónovci išli autom do Martina a Žiliny. My s Beňom sme sa ale nevedeli ničoho dočkať. Tatry. Našťastie zišiel Boris, s ktorým sme sa dohodli, že nás vezme spolu s Peťom a Jožom do Ružomberku. Maťo s Danom išli nakoniec s Radom (prišla po nich Maja) a tak sme vyrazili. Cesta bola dosť zasnežená, ale Boris mal 4x4 oktávku. Dole pri diaľnici sme kúpili známku a o chvíľu sme boli v RK. Tam nás vyhodili na stanici, dali sme si kapustnicu a pivo, chytili sme ešte meškajúci vlak. V ňom sme sedeli v jedálenskom vozni, Beňo jedol, ja som si dal pivo a kávu, cestu nám spríjemnili ožratí východniari, na ktorých už volali policajtov a boli Vinohrady. So 40 mim. meškaním som bol pred piatou v Bratislave, oškrabal auto a doma vo vani už len spomínal. Ešte tam vybehnem určite sa pozrieť.