Ako mi pišoš ožiarilo

Toto je zatiaľ najkontroverznejší výlet, aký som absolvoval. V niektorých ľuďoch moje rozhodnutie vyvolávalo hrôzu, v iných údiv, niektorí sa chytali za hlavu a vraveli mi že som šialený. Našťastie boli aj takí, ktorí chceli ísť a nemohli (Otis, Braňuško Jobus z Karpatských chrbátov), ale aj takí, čo mohli. My sme sa vydali 4ks - ja, Nooby, Igi a Carlos. A kam to vlastne? Smer Černobyľ - 25. rokov po tragédii.


Celý nápad vznikol raz na Pohode v Trenčíne (aspoň tak si to ja pamätám). To sme sa s Braňom bavili, že by sme sa tam išli pozrieť, lebo celé pásmo otvorili turistom. No otvorili. Zase tak jednoduché to nie je, je to pekne komplikované, lebo Ukrajinci sa neradi chvália touto katastrofou. Pokiaľ viem, u nás to ponúkajú 2 cestovky, bratři nemajú žiadnu a zahraničné agentúry tiež nebudú preplnené, nakoľko k nám sa neskôr pridali aj rôzni "nebratia". Povolenia sa komplikovane vybavujú cez ich Ministerstvo obrany s hromadou papierov a potvrdení so zámerom, že ide napr. o študentov. Po našom rozhodnutí sme sa ale odhodlávali dlhšiu dobu, študovali články (najviac nás zaujal tento od chalana, čo nie je len tak nejaký turista, ale pracoval ako jadrový fyzik), pozerali dokumenty, až sme sa rozhodli, že do toho praštíme a to tento rok. Našli sme cestovku (Igy s Noobym vybrali Desirea), vybrali termín a zaplatili 368 eur za zájazd (8 z toho bolo poistenie), obdržali inštrukcie (trasa BA - TN - ZA - PO - KE - hranice, čo si treba pobrať - náhradnú obuv, stravu na cestu, pas, hotovosť ideálne aspoň 60 eur, nejaké rady - nie je dobré, ak je človek v zóne chorý, preto doliečiť posledné kašle, nádchy a zobrať si aj nejaké vitamíny a paraleny, inštrukcie k pobytu - nebrať veľkú batožinu, aby sme sa pomestili do kufrov áut a ideme iba na pár dní, pričom všade dostaneme čisté posteľné prádlo) a išlo sa. Síce zo začiatku sa nič nedialo a inštrukcie prišli viacmenej na poslednú chvíľu, ale náš Dominik bol naozaj super chalan a môžem ho vrelo odporučiť aj ostatným. Ešte než ale opíšem našu cestu, pár slov o katastrofe.

Havária jadrovej elektrárne Černobyľ sa stala 26. apríla 1986 a má prívlastok najväčšej jadrovej nehody v histórii jadrovej energetiky. Výbuch sa stal v 4. bloku jadrovej elektrárne v Černobyle, ktorá leží približne 120 kilometrov severne od Kyjeva na Ukrajine, hraniciam s Bieloruskom.

Černobyľská jadrová elektráreň bola v tom čase jednou z najväčších na svete a zároveň mala aj pridružený strategický program sovietskej armády. Jadrová havária bola spôsobená súhrnom viacerých faktorov. Okrem toho, že jadrový reaktor nespĺňal dnes už bežné bezpečnostné štandardy, mal aj nízku mieru automatizácie. Pri experimente, ktorý sa toho dňa odohrával za stenami štvrtého bloku zlyhal ľudský faktor. Pri experimente, ktorý mal v reaktore overiť zotrvačný dobeh turbogenerátora nekontrolovateľne vzrástol výkon reaktora, došlo k prehriatiu paliva a deštrukcii jeho povrchu. O 1:24 miestneho času nastali dva výbuchy (zhruba 40 – 60 sekúnd po začiatku experimentu). Podľa niektorých vyšetrovateľov havárie chýbali dve sekundy, aby sa spustil automatický bezpečnostný systém, ktorý by prehrievanie zastavil. Para uvoľnená pri prvej explózii odsunula hornú 1 000 tonovú betónovú dosku reaktora. Druhá explózia nasledovala do dvoch až piatich sekúnd po prvej a to tak, že vniknutím vzduchu do reaktoru zreagovala vodná para s rozžeraveným grafitom Personál nerešpektoval bezpečnostné obmedzenia a predpisy.

Jadrová havária bola spojená aj s náhodou. Odstavenie reaktora z prevádzky počas experimentu a teda aj začiatok experimentu boli neočakávane odložené o deväť hodín – bolo totiž niekoľko dní pred sviatkom 1. mája a továrne potrebovali elektrinu na splnenie výrobného plánu. Odklad spôsobil, že ho personálne robila iná zmena, ako tá, ktorá ho pripravovala. V nočnej zmene bolo menej skúsených operátorov.

Jadrová havária nebola sprevádzaná nukleárnym výbuchom. Obe explózie boli klasické - tepelné. Z rozbitého a rozžeraveného reaktora 4. bloku elektrárne Černobyľ začala unikať rádioaktivita, ktorej dôsledkom bolo masívne rádioaktívne zamorenie bezprostredného, neskôr aj vzdialenejšieho okolia. Prvým krokom likvidácie jadrovej havárie v černobyľskej elektrárni bolo hasenie požiaru v reaktorovej hale a na streche turbínovej haly. Špeciálny hasičský útvar elektrárne, spolu s miestnymi hasičmi z mestečka Černobyľ tento požiar zlikvidovali zhruba do troch hodín od výbuchu v reaktore. Vo vnútri reaktora však stále horel grafit. Hasiči, ktorí jadrovú haváriu likvidovali, vôbec nepoznali príčinu požiaru a striekali vodu najprv na trosky reaktora. Tým situáciu ešte zhoršovali a nasledovali ďalšie menšie výbuchy a akcelerovalo sa rádioaktívne zamorenie. Aby sa zabránilo únikom rádioaktivity, bol reaktor behom najbližších dní a týždňov zasypávaný päť tisíc tonami zlúčenín bóru, dolomitu, piesku, hliny a olova. Toto bolo zhadzované z rýchlo prelietajúcich vrtuľníkov. Sypké materiály uhasili požiar grafitu a čiastočne absorbovali unikajúce rádioaktívne aerosóly. Dva týždne po havárii rozhodli sovietske úrady zakonzervovať celý havarovaný blok do tzv. sarkofágu, čo je betónový obal s vstavaným chladiacim systémom. Výbuch v jadrovej elektrárni Černobyľ vyniesol rádioaktívne látky do výšky okolo 1,5 kilometra. V tejto výške prúdil vzduch z juhovýchodu a tak vzniknutý rádioaktívny oblak odviaty nad Škandináviu. Túto preletel a po niekoľkých dňoch sa obrátil naspäť na Ukrajinu. Behom dňa havárie sa smer vetra nad Černobyľom zmenil smerom na západ. Druhý kontaminovaný oblak preletel cez Poľsko, ponad Československo do Rakúska. Tam sa vzdušná vlna odrazila od Álp a vrátila sa nad Poľsko. Dnes už vieme, že nie je miesta na svete, kde by sa rádioaktivita z Černobyľu nedostala. Zamorené oblaky obehli celú zemeguľu. Najzasiahnutejšími oblasťami sveta sú Ukrajina a Bielorusko, ktoré z častí územia aj natrvalo evakuovali obyvateľstvo pre trvalé zamorenie. Pri zamorovaní mal veľký význam rádioaktívny jód. Ten má veľmi krátky polčas rozpadu a relatívne rýchlo po nehode sa prirodzeným spôsobom rozložil na neškodné látky. Rádioaktívne zamorenie dnes spôsobujú najmä prvky stroncium a cérium - majú polčas rozpadu 30 rokov. Budú teda zamorovať územie blízko jadrovej elektrárne ešte niekoľko rokov. Izotopy plutónia a amerícia budú prítomné na zasiahnutom území pravdepodobne až tisícky rokov. Majú však zanedbateľný príspevok k ožarovaniu ľudského organizmu.

O obetiach havárie sa fakty často rozchádzajú. Je samozrejmé, že priamymi obeťami boli najmä pracovníci elektrárne a zasahujúci hasiči. Títo dostali smrteľné dávky radiácie. Mnohí z nich sú pochovaní na cintoríne Mitino v Moskve. Každé telo je zaliate v betóne, nakoľko bolo príliš rádioaktívne. Rádioaktívne zamorenie zasiahlo najviac blízke mesto Pripjať, ktorá bola vybudovaná práve pre pracovníkov elektrárne iba tri kilometre od nej. V deň havárie (ktorá sa udiala v noci) nedali oficiálne miesta žiadne upozornenie päťdesiatim tisícom obyvateľov o hroziacom rádioaktívnom zamorení, ani sa nepodávali dávky jódu, ktoré pomáhajú pri ožiareniach. Jadrová nehoda spôsobila, že v Pripjati vyskočila úroveň radiácie na tisícnásobok prírodného žiarenia. Evakuácia prebehla až na druhý deň, teda v nedeľu 27. 4. popoludní. Ľuďom oznámili, nech si zoberú najnutnejšie veci, do troch dní by sa mali vrátiť. Do času evakuácie dostali veľké dávky radiácie. Oficiálne sa uvádza, že havária jadrovej elektrárne Černobyľ nejakým spôsobom zasiahla zhruba 600 tisíc ľudí. Oficiálne dokumenty rozdeľujú obete rádioaktívneho zamorenia do viacerých kategórií. Je to napríklad 200 – 240 tisíc likvidátorov - teda záchranárov, vojakov, ktorí robili asanačné práce, hasiči ako aj policajti. Ďalej je to 116 tisíc obyvateľov zamorených oblastí v širšom okolí Černobyľu. Ďalších 220 tisíc osôb, evakuovali neskôr z kontaminovaných území Bieloruska, Ukrajiny a Ruska. V kontaminovaných oblastiach žije dnes okolo päť miliónov ľudí.

V Černobyľskej zóne stále existujú rádioaktívne miesta, aj keď radiácia je iba zlomkom toho, čo bolo namerané v prvých mesiacoch a rokoch po havárií. Rádioaktívne izotopy sa totiž dostávajú stále hlbšie do zeme. V zóne sa človek stretne najmä s gama radiáciou, ktorá sa po čase z tela človeka vylúči. Iba bezprostredne blízko pri reaktore je aj beta radiácia, ktorá zostáva uložená v orgánoch človeka navždy. Žiarenia v celej zóne nie sú životu ani zdraviu nebezpečné. Za dva dni strávené v zakázanej zóne telo dostane dávku radiácie porovnateľnú s jedným absolvovaním RTG v nemocnici alebo jedným interkontinentálnym letom (radiácia v lietadle).

Veľkým lákadlom je mesto Pripjať - mŕtve mesto. Najviac zasiahnutým mestom bola Pripjať, ktorá bola vybudovaná práve pre pracovníkov elektrárne iba tri kilometre od nej. Bola výkladným mestom sovietskej vlády, vekový priemer bol v čase havárie okolo 25 rokov. Mala všetky výdobytky moderného mesta – železničnú stanicu, prístav, nemocnicu a dokonca aj lunapark. Počas celého dňa havárie (ktorá sa udiala v noci) nedali oficiálne miesta žiadne upozornenie päťdesiatim tisícom obyvateľov o hroziacom rádioaktívnom zamorení, ani sa nepodávali dávky jódu, ktoré pomáhajú pri ožiareniach. Jadrová nehoda spôsobila, že v Pripjati vyskočila úroveň radiácie na tisícnásobok prírodného žiarenia. Evakuácia prebehla až na druhý deň, teda v nedeľu 27. 4. popoludní. Ľuďom oznámili, nech si zoberú najnutnejšie veci, do troch dní by sa mali vrátiť. Pravdou je, že neskôr bolo rozhodnuté, že sa do mesta už nikdy nikto nevráti. Pri evakuácií sa najprv odvážali ženy a deti. Problém bol s autobusmi, keďže ich na okolí nebol dostatok. Tie prišli z ďalších kútov sovietskeho zväzu, aby odviezli približne 50 tisíc obyvateľov mesta. Kolóna autobusov mala 25 kilometrov, takže keď prvý autobus opúšťal Pripjat, posledný nebol ešte ani na dohľad elektrárni. Za necelé tri hodiny bolo mesto prázdne. Piateho mája sa začala evakuácia ľudí žijúcich v 30 kilometrovej zóne okolo jadrovej elektrárne. Dnes je táto zóna uzavretá pre ľudí bez povolenia alebo bývalých obyvateľov, ktorí môžu navštevovať hroby a podobne. Na vlastné riziko v zóne dnes žije okolo 3000, prevažne starých ľudí.

Pripjať je mestom duchov. Napriek tomu má svoje čaro, svoju atmosféru. Neskončila ako okolité dediny v blízkosti elektrárne, ktoré buldozéry zakopali pod zem. Pripomínajú ich iba tabule, ktoré ukazujú plánik dediny a jej názov. Pripjať, ako aj celú tridsaťkilometrovú zónu dnes stráži polícia a armáda. Napriek nepretržitej stráži nezabránili lúpežiam a rabovaniu. Pripjať je rozkradnutá. Nie je bytu, do ktorého by zlodeji nezavítali a nezobrali najcennejšie veci. Ešte do roku 1997 v meste fungovala vojenská fabrika Merkur. Dnes je ešte rozkradnutejšia ako niektoré domy alebo školy. Všade možno nájsť dobové nápisy, znaky, učebnice a obrazy. Najmä Lenina. Jeho výroky a obrazy nájsť na každom kroku – v kultúrnom dome, v hotele, v nemocnici, na policajnej stanici, ako aj v školách a škôlkach. Prechádzka po meste je ako cesta do minulosti s tým rozdielom, že v meste nevidieť živú dušu, dokonca ani vtáky. Človek si môže iba dotvoriť obraz doby a ako sa tu muselo žiť. Celé mesto bolo budované na zelenej lúke, po tom ako sa postavila elektráreň. Všetko je z betónu. Paneláky pripomínajú slovenské sídliská. Niektoré sú zarastené tak, že ich už ani z cesty nie je poriadne vidieť. Tu vidno ako si príroda poradí s dielom človeka. Za pár desaťročí z mesta budú iba trosky. Žiadne podobné miesto na svete neexistuje.

Pekný článok je aj tu, ale na internete je toho veľa (videa, dobové fotografie, dokumenty, rekonštrukcie).

Termín nášho zájazdu bol od 2. - 6. júna 2011. Deň pred cestou som si bol nakúpiť jedlo, pobalil nejaké základné veci a po tenise išiel spať. Ráno o 2:30 prišiel po mňa Pišta a odviezol ma pred Istropolis. Tu sme sa stretli viacerí. Dominik (sprievodca) mal v aute už jedného z nás - Romana, Noobyho a ešte ďalšieho chalana. Prisadol si k nim Igi a ja s Carlosom sme si sadli k dvom Čechom - Kuba a Míra (Vladimír) zo Sušice (mestečko pri nemeckých hraniciach, takže chalani vyrazili o 19-tej, hodinu spali pri Istropolise a išli ďalej - aby som bol konkrétny tak Kuba, lebo on to celé odšoféroval). Nastúpili sme do dvoch áut a vyrazili. Cestou sme sa zastavili v Maduniciach pri Piešťanoch pre jedného chalana, čo vliezol do auta k Dominikovi a pokračovali sme na Žilinu. Tu sa pripojili dvaja bratia Maťo a Mišo (dvojičky) a Mišo (chalanko z Ostravy), ktorý tam už raz bol. Nakoniec sme došli do Košíc, dne sme vyzdvihli 2 Čechov z Mělníku (Tomáš a Petr). Tomáš si sadol k nám, čo nebolo najlepšie z dôvodu jeho objemného tela, nekľudnej povahy a častého opakovania - vole. Okolo 11 sme boli na hranici. Tu sme si spomenuli, čo to bolo cestovať za socializmu. Najskôr nás pekne zdrbal slovenský colník, keď sme sa s Noobym fotili pred zrkadlovou búdkou. Už som fakt myslel, že mi jednu aj drbne. Tak je to posledné miesto, kde si malý zelený mozog môže oficiálne uľaviť. Potom sa do nás pustili Ukrajinci. Voľne pobehovať sa tam neoplatí, ani od auta k autu. Prezreli nám batohy, chceli úplatky, ale vyhli sme sa tomu. Dominik jednému dal jednu fínsku žuvačku a pustil ich. Od nás vyzvedali, či máme trávu, načo tam ideme (tvrdili sme že guľáť v Kijev) a keď zbadal Gambrinusy u chalanov, tak výsluch aké české pivo je najlepšie. Schválne sme hovorili iné značky, aby toto nechcel. Taktiež mu vŕtalo v hlave, prečo na Ukrajinu si vezú cigarety. nakoniec si kusli do jazykov a nepovedali mu, že tie ich sračky sa nedajú fajčiť. Po polhodine sme ale prešli hranice a boli sme tam. Čas sa posunul o hodinu z dôvodu časového pásma a vítal nás Užhorod.

Mesto dosť zaujímavé, hlavne tam behali strašné pichačky. Kuba hneď začal fotiť. Na základe tohoto jeho zvyku (či deviácie?) sme mu dali hneď meno Kundosnajper. Najskôr sme natankovali lacnú naftu a benzín a potom sme autá zaparkovali v dvore šéfa colnice a s batohmi sa vydali na stanicu. Mesto je to dosť doničené, ale oproti našim dedinám na východe Las Vegas. Na stanicu to bolo asi 20 minút pešo. Zastavili sme sa v banke zameniť peniaze - hrivny. Ja som si zamenil 25 eur = 287 hrivien. Potom sme už boli pri stanici, kde sme si rozdelili lístky a nastúpili na vlak. 14:51 miestneho času sa pohol a čakalo nás 16 hodín cesty. Ja som bol v kupé s Carlosom, Igym a Noobym. Vedľa nás spali Kuba s Mírou a kazateľ. To bol nejaký ukrajinský vymývač mozgov, čo do nich stále hustil, že Ježíš je všade. Ostatní boli v druhom vagóne, niektorí spali spolu, väčšina však bola rozhádzaná. Cesta autom bola únavná, tak sme všetci hneď zaspali (hlavne Kuba a Dominik zalomili). Niektorí sa išli najesť, na pivo (ktoré im veľmi skoro došlo vďaka Tomášovi s Petrom), ustlali sme si a zaspali znova. Cestou sa občas aj vystupovalo (Tomáš a Petr z dôvodu kúpy chladeného piva na staničných stánkoch), bolo nám desné teplo, ale nakoniec sme ráno o 6:50 boli tam. Kyjev (ukrajinsky Київ).

V Kyjeve sme počkali na mikrobus, ktorý nás mal odviezť do Černobyľu. Na stanici sa k nám pripojili ešte 2 Nemci, jeden Švéd a Maďar (vlastne on tvrdil, že nie je Maďar, ale z Budapešti) a bolo nás s nami 14-nástimi kompletne 18-násť. Po dlhšom čakaní a počúvaní miestnych šmelinárov, ktorí boli ruka v ruke s policajtami (najlepší pokrik bol Analšukačka - neviem čo kričali presne, predávali cestu taxíkom do okolitých miest, ale takto to znelo)  sme nasadli do mikrobusu a vyrazili na 1,5 hodinovú cestu do Černobyľu. Kyjev bol celkom v pohode, Carlos hneď začal fotiť zateplenia domov a fasády (profesná deformácia). Cesty boli kupodivu v pohode, až neskôr bližšie k Černobyľu sa zhoršovali (ale aj tak by som povedal, že hoc ktorá bratislavská by im mohla závidieť). Dokonca po dedinu, kde mal dom ukrajinský premiér (či iný pohlavár, neviem presne) boli 3 pruhy (ten stredný býval voľný)! Mesto Černobyľ bolo založené neďaleko sútoku riek Pripjať a Dneper a svoje meno dostalo podľa čiernych stoniek paliny obyčajnej (lat. Artemisia vulgaris, ukr. čornobyľ). Dorazili sme tam pred obedom, okolo 10-tej. Najskôr sme prešli vstupnou kontrolou do zóny jedna. Kontrola bola v pohode, Dominik ukázal papiere a prešli sme cez točiacu sa rampu. Potom sme znova nastúpili do mikrobusu. Zóna 1 je bezpečná, bez radiácie a v nej sa nachádza aj mestečko Černobyľ. Elektráreň, ktorá má oficiálny názov Černobyľská atómová elektráreň V. I. Lenina, sa nachádza 12 km severnejšie od mesta. Mala mať 12 blokov reaktorov a vedľa nej vybudovali moderné 50-tisícové mestečko Pripjať. V 1972 postavili prvý reaktor, ktorý začal pracovať v 1977. Potom v 1979 postavili druhý, 1981 tretí a v 1984 posledný kritický 4-tý. Neskôr začali stavať 5. a 6., no a tam to skončilo. My sme došli do inštruktážnej budovy Ministerstva pre krízové situácie a černobyľskú haváriu, kde nám bol predstavený náš sprievodca - Míša, ktorý neskôr dostal prezývku Stalker (podľa hry S.T.A.L.K.E.R. Schadow of Chernobyl, či Call of Pripyat) a stále lúskal slnečnicové semiačka (čo tam robili asi všetci). Miša vedel dobre anglicky, lebo vraj ako malý chlapec z postihnutej oblasti bol posielaný do Švajčiarska na prázdniny. Povedal nám stručnú históriu, čo môžeme a čo nie. Zakázané je v objekte jesť, fajčiť, piť a odnášať si veci. Pohyb iba so sprievodcom, v dlhých nohaviciach a teniskách (žiadne sandále). Samozrejme jesť a piť sa neoficiálne mohlo, len nie veci čo tam narástli. Taktiež na určitých miestach bolo nutné mať dlhý rukáv. Väčšinou menia smeny, že sú 15 dní tam, 15 dní majú voľno. Pohyb po meste nie je voľne možný. Takže sme sa ubytovali a vydali na prvý výlet.

Najskôr sme išli poguľáť po Černobyle. Mestečko je úplne socialistické, socha Lenina, biele obrubníky, budovy z komunistickej moderny, potraviny ako za starých čias. Prvé kroky smerovali ku kostolu. Od neho sme sa premiestnili k pamätníku hrdinov 2SV, kde sa nachádzali aj nejaké stroje, ktoré pomáhali počas likvidácie. Stále vyžarujú vysoký stupeň radioaktivity, ale tie čo upratovali zónu okolo reaktora sú na vozovom cintoríne, kde je prístup zakázaný a ešte teraz sú nebezpečne vysoko radioaktívne. Ďalšia zastávka bol dom, kde vykonávali odvody mladých vojakov. Už tu bolo badať, ako príroda dokáže všetko pochovať. Ulice a domy boli zarastené, stromy rástli zo striech. Potom sme sa premiestnili do prístavu. Tu bolo v diaľke vidieť staré lode, ktoré hrdzavé ležali na brehoch. Ťažko sa fotili, lebo breh už pokrývali stromy a lode boli na druhej strane. Radioaktivita skoro nijaká. Ľudia tomu neveria, ale naozaj je problém nájsť miesta, kde by dochádzalo k vyššej radiácii. Mišov geigerov počítač (prístroj slúžiaci na základné a rýchle meranie radiácie, ktorý je známy predovšetkým svojim “pípaním” ktorého frekvencia závisí od úrovne radiácie – čím vyššia úroveň radiácie, tým rýchlejšie prístroj vydáva zvukové signály) sa ani neozval. Nie je to zariadenie dokonalé, pretože nehovorí nič o type, energii a teda ani o biologickej nebezpečnosti častíc, ktoré spôsobujú radiáciu, avšak pre účely v tejto zóne a 25 rokov po havárii je postačujúce. Po 25 rokoch je totiž oblasť zamorená predovšetkým rádioaktívnymi vyžarujúcimi takmer výlučne len elektróny – preložené do zrozumiteľnej reči to znamená, že údaj na prístroji pri pobyte vonku zhruba zodpovedá aj skutočnej biologickej nebezpečnosti radiácie. Meracia jednotka je mikroroentgen za hodinu. Je to pomerne zastaraná a nie veľmi odporúčaná jednotka, avšak opäť – keďže nemáme v úmysle vstúpiť priamo do reaktora, je to postačujúce (pre predstavu – priemerná hladina prirodzenej radiácie na svete je cca 10 mikroroentgenov za hodinu (µR/hod) a nebezpečná začína byť od 50 a vyššie (ale to tam treba tiež zotrvať určitú dobu). Takže ak sa náhodou ozval, všetci sme sa zbehli a jásali (a tak vznikla hra, kto nájde vyššiu radiáciu).

Od prístavu sme sa presunuli do potravín. Tu sa objavili spomienky na moje dectvo. Všade skoro nič, suveníry skoro žiadne (pár pier, magnetiek, šiltovky a veľké tričká - takže som nič nekúpil), alkohol, pár potravín. Ja som si kúpil vanilkové Čudo - to je skutočný názov výrobku a ide o takú tvarohovú zmrzlinu, fakt super. Presunuli sme sa k pamätníku černobyľských požiarnikov. Väčšina z 56 ľudí, ktorí zomreli v priebehu niekoľkých mesiacov po havárii na akútne následky ožiarenia, boli práve požiarnici. Nikto presne nevedel, ako zahasiť požiar tohto typu a rozsahu, nikto dovtedy nehasil radiáciou roztavený materiál zmiešaný s mnoho tisíc tonami kvalitného grafitu. V snahe obmedziť ďalšie tavenie a radiáciu helikoptérami zhadzovali do rozbitého reaktora tony olova - 80kg vrecia (je to veľmi účinný pohlcovač neutrónov, ktoré udržiavajú štiepne reakcie pri živote), avšak olovo sa okamžite začalo taviť a odparovať – ešte viac zamorujúc okolie aj chemicky. Niektoré helikoptéry dokonca pri prácach havarovali. Na pamätníku stojí ukrajinsky napísané “Tým čo zachraňovali svet”. Oprávnene – smrť z akútneho ožiarenia je pomalá a bolestivá. Ak by sa požiar neuhasil, do okolia by sa uvoľnilo nie 9 ton, ale ďalšie tony materiálu z cca 170 ton, ktoré ešte v reaktore ostali. Niektorí z týchto požiarnikov, tí čo prví hasili reaktor, boli prenesení do pivníc v pripjaťskej nemocnice, kde aj umreli. Dodnes sa tam nachádzajú zvyšky ich oblečenia a miesta sú nebezpečne vysokoradioaktívne. Preto ani nehovoria turistom, kde to konkrétne je.

Potom, čo Nooby skoro zabudol na Igora, sme už nasadli do mikrobusu a vyrazili smerom k elektrárni (aby som to napísal presne, Igor si to skoro presral). Najskôr sme prešli kontrolou a po ceste sme sa zastavili na mieste, kde vidieť jednu z 3 tajných antén. Sem nemá nikto vstup, dokonca ani Miša tam nebol (pohyb inštruktorov v zóne nie je voľný, tiež majú rozkazy a povolenia). Hovorí sa, že išlo o radar, ktorým boli ZSSR schopní monitorovať celý svet, dokonca aj USA. Vraj jeden reaktor mal slúžiť len na prevádzku tejto stanice. Nasadli sme a premiestnili sme sa reaktorom. Najskôr sme zastali pri odvodňovacom kanále (elektráreň bola chladená vodou ako Fukušima) a rozostavaných reaktoroch 5 a 6. V diaľke bolo ale vidieť známu 4. Radioaktivita už bola vyššia, ale stále v pohode. Premiestnili sme sa k reaktoru zo zadnej strany. Tu nás Míša upozornil, že je zakázané fotiť reaktor a to z dôvodu teroristického útoku. Išli sme na vedľajší most, kŕmiť ryby. Míša hodil kusy chleba do vody a čakali sme. O chvíľu priplávali sumce, asi 2m. Radioaktivita padá na dno, takže voda bola čistá a z dôvodu zákazu lovu nemajú prirodzených nepriateľov. 25 rokov nažívania v ideálnych podmienkach bez predátorov, to sa rastie. Pravdou je, že vedcami neboli zaznamenané žiadne deformácie a mutácie zvierat, akurát v Pripjati nie sú vtáky (čo tiež nie je úplná pravda, lebo sme ich počuli, ale minimálne).

Nakoniec sme sa dostali k reaktoru a samotnému sarkofágu. Tu je pomník z ktorého vidieť najlepšie sarkofág. Zákaz fotiť hocčo iné, okrem smeru na sarkofág. Prvý dojem z neho - obrovský äaj ke´d najskôr som si myslel, že elektráreň bude omnoho väčšia, ale jadrové elektrárne sú malé a zakrývajúca príroda to tiež opticky skresľuje). Trošku mi rušil celú atmosféru dojem zahraničných turistov, ktorí tam pobehovali a fotili sa pokrikovali. zahraničné decká, ktorým očividne nedochádza, o čo tam vtedy šlo. Videl som, že sa už neďaleko stavia nový sarkofág a aj v Černobyle sme potom videli robotníkov (stavia ho francúzska firma Novarka, ktorá má v znaku reaktor v kocke a dúhu v ukrajinských farbách). Pomerali sme radioaktivitu, kupodivu nízka. Fúkal aj priaznivý vietor, ale aj tak 4 je úplná pohoda. Samozrejme, betón schováva väčšie peklo. Vraj po mesačnom školení sa dá ísť pozrieť aj tam, ale to už fakt nemusím.

Nasadať a ideme ešte na neďalekú železničnú stanicu. Tu je pár vlakov, radiácia tiež v pohode. Po ceste nazad sa zastavujeme pri betónovej upútavke na mesto Pripjať - chválu socialistického Ruska. Neďaleko sa nachádza červený les. Sem dopadol prach z elektrárne, ktorý sfarbil listy do červena - preto červený. Stromy boli vysekané, ale stojí tu ešte pár pôvodných, spálených. Ostatné sú všetko nové, ale radioaktivita tu vyskočí enorme vysoko a dozimeter začal vrieskať. Prvé známky nebezpečnej radiácie.

Ešte máme na programe pozrieť pôvodných obyvateľov, ktorí sa vrátili späť. Ideme pozrieť bábušku a dédušku. Niektorým rodinám bolo umožnené sa vrátiť do zóny 1., vrátili sa tam najmä starší ľudia, ktorí boli srdcom spojení s prostredím,kde toľko rokov žili. V dedine, kde sme boli, žije 80 ľudí. Miestne chatrče pripomínajú chudobné drevenice, sliepky na dvore, rozpadnuté auto v garáži, záhradka (inak čo sme išli vlakom, tak všade vidieť ľudí, ako okopávajú políčka). Déduškovi bolo 74, bábuške 72 rokov. Ako vraveli, v ten deň bol taký istý ako dnešný, okopávali záhradu. Nakázali im sa pobaliť a odísť. Všetky zvieratá vyzabíjali, mali kravu a keď sa vrátili, nebolo jej. Vrátili sa nazad po 2 rokoch a normálne chodia za nimi deti a vnúčatá na návštevu. Boli radi za našu návštevu, lebo to berú ako oživenie a Míša im doniesol nejaké potraviny. Tu niektorí z nášho zájazdu popili domácu vodku a zajedli nejaké jedlo. Ja som radšej nechcel, viac som sa bál hygieny (keď som si predstavil tie poháriky) ako radiácie. Cestou sme sa zastavili ešte u požiarnikov, ktorí nám ukázali ich vozový park a za 100 hrivien sa dovolili povoziť na starom požiarnom aute. Najviac sa mi páčil jeden starší Nemec (ten druhý mal niečo s nohou), ktorému priam žiarili oči šťastím. Jeho som naozaj videl všade (niektorých tým sral) a vždy s takým nadšením, že mi ho bolo až ľúto a zároveň som bol z toho rád. Vraj ako malý sa narodil pri Dunajskej Strede, za Hlinku ich odlifrovali do východného Nemecka (lebo otec bol Nemec) a z tade išiel do západného (teraz býva v Norimbergu). Po jazdách odchádzame na ubytovňu, už bolo pred 19tou a boli sme unavení a zapotení. Konečne sa osprchujeme, ideme na večeru. Premiestnili sme sa k jedálni, cestou ešte pozreli pamätník dedín, ktoré museli zrovnať so zemou. Neviem už presný počet, ale na začiatku je pomník s mapou, kde sú vyznačené (a každá dedina bude mať sviečku). Potom už následovala večera, ktorá v mojom prípade moc výdatná nebola. Zeleninový tanier, ryba, tanier so salámou, mäso a ryža. K tomu na zapitie kompótová voda. Dali sme si aj nejakú hruškovú malinovku, tiež pekný grc. Tak som si kúpil pivo a na izbe dal neskôr klobásku, syr, pali paštiku a chlieb. Osadenstvo na nás divne pozeralo, konala sa tam miestna zábava a niektorým chceli miestne objemnejšie krčmárky zobrať slnečné okuliare, asi za sex. Pokiaľ viem, všetci sme sa vrátili s okuliarmi (prisahám, že ja som nemal ani cestou tam). Predtým sme ale boli v potravinách (boli tam minimálne troje) nakúpiť nejaký alkohol na večer. Najlepší bol Tomáš, ktorý váľal "skvele" rusky. Už u bábušky dal, skóľko hodín. Keď nerozumela, tak skóľko godín. Nerozumela zas, lebo po rusky je to skóľko časóv. Tak tu dal inú perlu. Že chce sačók. Tetuška mu zas nerozumela, tak zopakoval sačók. To sme skoro ľahli od smiechu, lebo rusky to je skorej mešók. Odišlo sa na ubytovňu, kde sme sa po chvíli stretli na parkovisku. Debata skvelá, kopa zábavy. Naozaj, stretli sme sa super partia. Ja som dal konečne fajku a potom spasil niektorých repelentom. Komárov bolo veľa a štípali aj na slnku (čo som nechápal). Išiel som spať, lebo ma bolela hlava (okrem jedného ibalginu som nedal žiadne vitamíny) a druhý deň sa išlo do Pripjate. Na druhý deň mi chalani vraveli, že sa rozhodli ísť na tú zábavu a hneď ako tam došli, prišla do 10 sekúnd hliadka a poslala ich preč (nočný kľud a aby bitka nebola). Míša bol na Dominika vraj dosť nasratý, lebo mu automaticky hneď volali.

Vstali sme zase do slnečného rána (celý čas, čo sme tam boli nepršalo a bolo nádherne teplo), o 8 sme mali raňajky. Kupodivu skoro to isté čo večera. Až mäso s ryžou vymenila fašírka so špagetami. Hádajte čo som jedol? Klobásku a chlieb. Pochystali sme si veci a vyrazilo sa. Najskôr sme sa zastavili na požiarnej stanici hneď pri pamätníku hasičov. Tu mali odchytené niektoré zvieratá (vlk, diviak, líška, medvedík čistotný a iné), Dokonca sme sa mohli s nimi fotiť. Dominik dostal najskôr do rúk malého diviaka (z toho veľkého išiel iný rešpekt) a potom vlka. Vlk išiel nakoniec do výbehu k fenke, lebo miestni povedali, že chcú ho s ňou skrížiť. Potom sme vyrazili do Pripjate, ktorej fotky sú väčšine ľuďom známe ako mesto duchov.

Pripjať bola najviac zasiahnutým mestom, lebo bola vybudovaná práve pre pracovníkov elektrárne iba 3 km od nej. Bola výkladným mestom sovietskej vlády, vekový priemer bol v čase havárie okolo 25 rokov. Mala všetky výdobytky moderného mesta – železničnú stanicu, prístav, nemocnicu a dokonca aj lunapark. Počas celého dňa havárie (ktorá sa udiala v noci) nedali oficiálne miesta žiadne upozornenie päťdesiatim tisícom obyvateľov o hroziacom rádioaktívnom zamorení, ani sa nepodávali dávky jódu, ktoré pomáhajú pri ožiareniach. Jadrová nehoda spôsobila, že v Pripjati vyskočila úroveň radiácie na tisícnásobok prírodného žiarenia. Evakuácia prebehla až na druhý deň, teda v nedeľu 27. 4. popoludní. Ľuďom oznámili, nech si zoberú najnutnejšie veci, do troch dní by sa mali vrátiť. Pravdou je, že neskôr bolo rozhodnuté, že sa do mesta už nikdy nikto nevráti. Pri evakuácií sa najprv odvážali ženy a deti. Problém bol s autobusmi, keďže ich na okolí nebol dostatok. Tie prišli z ďalších kútov sovietskeho zväzu, aby odviezli približne 50 tisíc obyvateľov mesta. Kolóna autobusov mala 25 kilometrov, takže keď prvý autobus opúšťal Pripjat, posledný nebol ešte ani na dohľad elektrárni. Za necelé tri hodiny bolo mesto prázdne. Piateho mája sa začala evakuácia ľudí žijúcich v 30 kilometrovej zóne okolo jadrovej elektrárne. Dnes je táto zóna uzavretá pre ľudí bez povolenia alebo bývalých obyvateľov, ktorí môžu navštevovať hroby a podobne. Na vlastné riziko v zóne dnes žije okolo 3 000, prevažne starých ľudí. Pripjať je mestom duchov. Napriek tomu má svoje čaro, svoju atmosféru. Neskončila ako okolité dediny v blízkosti elektrárne, ktoré buldozéry zakopali pod zem. Pripomínajú ich iba tabule, ktoré ukazujú plánik dediny a jej názov. Pripjať, ako aj celú tridsaťkilometrovú zónu dnes stráži polícia a armáda. Napriek nepretržitej stráži nezabránili lúpežiam a rabovaniu. Pripjať je rozkradnutá. Nie je bytu, do ktorého by zlodeji nezavítali a nezobrali najcennejšie veci. Ešte do roku 1997 v meste fungovala vojenská fabrika Merkur. Dnes je ešte rozkradnutejšia ako niektoré domy alebo školy. Všade možno nájsť dobové nápisy, znaky, učebnice a obrazy. Najmä Lenina. Jeho výroky a obrazy nájsť na každom kroku – v kultúrnom dome, v hotele, v nemocnici, na policajnej stanici, ako aj v školách a škôlkach. Prechádzka po meste je ako cesta do minulosti s tým rozdielom, že v meste nevidieť živú dušu, dokonca ani vtáky. To už nie je úplne pravda, lebo my sme ich počuli a sem tam videli, ale je ich naozaj veľmi málo. Človek si môže iba dotvoriť obraz doby a ako sa tu muselo žiť. Celé mesto bolo budované na zelenej lúke, po tom ako sa postavila elektráreň. Všetko je z betónu. Paneláky pripomínajú slovenské sídliská. Niektoré sú zarastené tak, že ich už ani z cesty nie je poriadne vidieť. Tu vidno ako si príroda poradí s dielom človeka. Za pár desaťročí z mesta budú iba trosky. Žiadne podobné miesto na svete neexistuje.

Prešli sme najskôr kontrolou do k elektrárni a potom aj do Pripjate. Predtým sme sa ale zastavili na autobusovej stanici, ktorá je ešte pred plotom do mesta. Keby nám Míša nepovedal, že je na pravo od nás, ani nevieme. Zarastená, rozbitá. Skrinky na batožinu, dodávané z ČSSR, vylámané. V detskej čakárni popadaná omietka a miestami vidieť ešte pôvodné obrázky. Po fotení sme išli do mesta, ktoré je celé oplotené. Nesmie sa tam ostať na večer, hliadkujú ho, ale aj tak je už dávno z podstatnej časti rozkradnuté.

Ďalšia zastávka bola nemocnica. Tu sme dostali 30 minút na prezretie. Išlo o dvojblokovú budovu, vchod zarastený. V druhom bloku úplne v rohu sa nachádzali operačné sály. Pomyslel som si, čo tam budem tak dlho robiť. Fakt je, že ani som sa nenazdal, už som počul piskot, ktorý nás zvolával. Pivnice, kde boli požiarnici som nehľadal. Všetko bolo zdemolované, rozkradnuté. Niektoré miesta boli umelo naaranžované pre fotografov, ale to bolo všade. Pozrel som sa z okna von a všetko zarastené, na zemi vyhádzané postele.

Z nemocnice sme sa premiestnili do kaviarne a lodenice. Muselo to tam byť pekné, keď to bolo nové. Fakt mesto na vtedajšiu dobu muselo byť pompézne. Širokánske cesty boli teraz už prerastené stromami. Z kaviarne sme išli pozrieť kino. Nič nepremietali, nebolo už komu. Prešli sme k hotelu Polissia. Po schodoch sme vyšli na hornú terasu, z kade sme videli elektráreň, radar, koleso, proste skoro celé mesto. Zničené, izby boli garzónky, už bez nábytku.

Od hotelu to bol kúsok k domu kultúry. Obrovská pompézna budova mala v sebe veľkú sálu, diskotéku a telocvičňu s výhľadom na zábavný park. Teraz ostalo všade iba iba sklo, obité fresky, špina a prach. Po schodoch sme vybehli hore a videli sme známe pripjaťské koleso. Takže sme zbehli dole na ihrisko, kde boli aj ostatné kolotoče a autíčka, na ktorých snáď jazdil každý. Koleso nebolo nikdy spustené, malo sa spustiť k oslave 1. mája, ale katastrófa mu v tom zabránila. Tak tam 25 rokov stojí a chátra.

Od lunaparku sme išli na štadión. Všetci s hrôzou pozerali, že už sme tam. Miesto ihriska zarastená džungľa plná stromov, ostali len lavičky, ktorými proste prerástol strom. Tribúna úplne rozpadnutá. Zo štadiónu sme prešli do školy. Tú si každý vedel predstaviť, lebo plno takýchto ešte doteraz stojí. Niektoré knihy som si pamätal, na stenách obrázky, ktoré postihli aj mňa. Väčšinou V.I.Lenin. Asi najbrutálnejšia bola časť s maskami, ktoré boli pohádzané po zemi. Zo školy sme prešli k bazénu. Skokanský mostík bez schodov, rozbitá telocvičňa. Predtým pompézne, teraz zničené. Z bazéna sme išli na policajnú stanicu a požiarnicku stanicu. Tu mi však došli baterky, takže fotky sú cudzie, alebo z mobilu. U policajtov boli cely, záchytka, všetko ako má byť - v socializme.

Od požiarnej stanice sme išli na miesto, kde sme sa rozdelili do dvoch skupín. Jedna išla do škôlky a jasiel, druhá na výhliadku. Neskôr sme sa prestriedali. Ja som išiel do prvej, teda do škôlky. Toto bolo asi najdepresívnejšie miesto, kopa hračiek, rozhádzané detské postieľky, detské skrinky s papučkami. Toto bola naozaj sila. Zo škôlky sme vybehli za Míšou na 16 poschodovú budovu, na strechu. Museli sme byť ticho, lebo sem sa nesmie, jedine on. Tak sme sa nezdržiavali pri okrajoch. Urobil som nejaké fotky na mobil. Až tu som si uvedomil, aká je Pripjať veľká. Vzadu boli ešte ďalšie paneláky s izbami, do ktorých keď vojtede, máte v podstate 1:1 byt, ako bol predtým opustený. Z vyhliadky sme museli potom rýchlo zbehnúť, lebo išlo hliadkové auto a Míša by mal problémy. Presunuli sme sa k vodárni a domu s nábytkom a elektronikou. Pohádzané skrinky, stoličky, klavír, trúby a šporáky. To bolo všade. A nám už bolo dlho, lebo vonku strašne pražilo. Ešte sme prešli okolo rozostavaných panelákov a zastavili sa pri ruke žeriavu, ktorý zberal odpad v reaktore. Míša stál opodiaľ, všetko stiahnuté, klobúk na hlave. Chalani (dvojičky snáď chytili všetko, čo sa dalo a keby mohli do reaktora, sú aj tam) to zmerali a bolo tam myslím okolo 200, čo bol náš rekord. Po 25 rokoch myslím, že slušné. Opustili sme mesto, zastavili sme sa ešte raz pri červenom lese, kde zmeral Míša radioaktivitu. Vysoká. Niektoré miesta sú naozaj pre dlhodobý pobyt nebezpečné.

Na ubytovni sme sa umyli, pobalili a vyrazili sme do Kyjeva. Kúpil som si ešte knihu za 100 peňazí a bolo. Ja som tenisky vyhodil, ostatné sa môže oprať. Teniskám nič nebolo, ale nechcelo sa mi ich ťahať nazad. Na hranici prvého pásma si nás najskôr pekne zmerali. Všetci sme boli čistí. Tak sme nasadli a išli zase hodinu a pol na stanicu. Tu sme sa rozlúčili s Nemcami, Švédom, šoférom a všade fotografujúcim do záberov lezúcim Budapešťaňák (aj tak bol Maďar, mňa neosere). Hneď sme navštívili Mc Donald´s, kde Tomáš zase plynulou ruštinou (inak na Ukrajine sa rozpráva ukrajinsky, je to trošku iná ruština) si vypýtal dva hamburgry, majonézu, hranolky,... Ja som si dal Big Mac a 2 Cheesburgery za 30,50 (tzn. skoro 3 eur). Najskôr sme behali po stanici, ale potom sme vlak našli hneď na prvom nástupišti a nastúpili dnu. Niektorí išli prvou triedou (to bola klimatizácia, len dve lôžka), 4-ia sme išli druhou. Najskôr Tomáš tvrdil, že to prvá je o 30 ich peňazí drahšia, ale nakoniec to bolo o 40 eur. Tak som sa rozhodol, že pôjdem radšej druhou. Vlak o 19:22 vyštartoval a v kupé som bol s Ostravákom Mišom a boli tam aj dve tetušky. Vybalil som veci, kukol Kubu s Mírom, ktorí spali o 2 kabínky vedľa s mamičkou s deckom a chlapíkom. Išli sme za chalanmi do prvej triedy, hneď vedľa. O chvíľu sa zase minulo pivo, ale jedno som mal. Pozreli sme si film o katastrofe, ale to som už videl a tak som išiel spať. ešte som si chvíľu čítal. Ráno som sa zobudil, zapálil fajku a pobalil sa. Išiel som za chalanmi, kde sme dojedli klobásku. O 10:40 Tomáš zahlásil, Užhorod, načo som dodal: "Toto ale ubehlo". Všetci sa začali smiať, lebo po 16 hodinách sme mali dosť. Nasadli sme do taxíkov a odviezli sa k autám. Samozrejme, ja som išiel štýlovým 16 ročným. Pred domom sme sa ešte pofotili a rozlúčili s Dominikom. Ten išiel na vlak o tretej nazad s druhou skupinou. My sme išli minúť posledné peniaze za suveníry. Kúpil som chlast, Playboy, cukríky, čokoládu a žuvačky. Nasadli sme do auta a vyrazili. Našťastie nazad sme poslali Tomáša do BMW, lebo Dominik nešiel a mali voľné miesto (jeho auto šoféroval Roman). Všetko bolo ok, okrem toho že Ostravák dostal pokutu a ukecal policajtov za 200. Došli sme na hranice. Tu to začalo, 30 minút čakanie na ukrajinskej hranici a skoro 3 hodiny na našej. Slnko pieklo, tak sme pili vodku, pivo, lúskali slnečnicové semiačka (to snáď každý na Ukrajine) až to na nás došlo. Prišli sme pred 12 a okolo tretej sme mohli povedať, Slovensko. Colníci sa neskutočne bavili na tom, kde sme boli. Ukrajinskí chceli vidieť fotky, naši tam chceli poslať svokry. Keďže Tomášovi a Petrovi išiel o 18tej vlak, leteli sme do Košíc. Cez cigánske osady sme míňali krásu prírody na východe. V Košiciach sme sa rozlúčili s chalanmi a vyrazili na Žilinu. Po ceste sme sa zastavili najesť, konečne jedlo. Dal som si fazuľovú a potom kapustovú polievku. Strhla sa búrka a tak sme uháňali ďalej. V Žiline sme sa dohodli, že ja budem šoférovať Audinu (aj keď som nemal okuliare a papiere), aby si Kuba oddýchol, lebo išli ešte do ústí nad Labem. Carlos si presadol do BMW a k nám si sadli bratia. Prehodil som si doklady a foťák do igelitky a išlo sa. Bratov sme odviezli ku Trenčínu, BMW išlo do Piešťan a potom do Bratislavy (Roman, Karol, Karol a Igor boli všetci z BA). Ostravák išiel sám domov. Tak aj bolo, chalanov sme vyhodili a okolo 22:30 sme boli pred mojím domom. Vybral som si batoh, igelitku a rozlúčil sa s chalanmi. Ešte som im povedal kade majú ísť, Kuba chcel vidieť cestu cez Slovnaft, kde boli štetky.

Doma som vybalil tašku a zistil, že nemám v nej doklady a foťák. Ja debil som totižto zabudol, že aj Kuba kúpil Playboy a tak som strčil veci do igelitky s časopisom bez toho, aby som pozrel obsah (lebo som vedel, že Míra na hranici svoj rozbalil). Stres, to teraz pôjdem do Sušice pre ne? Rýchlo som zháňal telefón na Míru. Nakoniec mi ho dal Nooby a Míra po čase aj dvihol. Náhodou si všimol, že mu svieti vrecko. Našťastie boli na Lafranconi, tak som došiel za nimi k OMV pri botanickej. Konečne som mohol ísť domov, umyť sa, vybaliť a spokojne zaspať.

Výlet bol každopádne super. Zážitok na celý život, bohvie dokedy to tam bude, keďže zakaždým otvoria nejakú zónu, ale viac ich zatvárajú. Podľa mňa urobia sarkofág a mesto asi zničia, popr. ho príroda zničí sama. A tým viacmenej zanikne pamiatka na katastrofu, ktorá ovplyvnila chod jadrovej energetiky, životy miliónov ľudí a aj moje detstvo. Lebo katastrofa v Černobyle viacmenej prispela aj rozpadu ZSSR. Mne však dala kopu nových kamarátov, lebo partia sme tam boli naozaj skvelá.