Borišov 2010
Ako každý rok, tak aj tento sa vo februári uskutočnil zimný prechod na Borišov so štartom na Smrekovici. Tento rok ale s týždňovým oneskorením.
Vyrazil som vo štvrtok 11. februára z práce, nabalený novou výstrojou čo som pokúpil). O 15:30 som bol vyzdvihnúť Pištu Beňa doma vo Viničnom. Dal som si kávu, naložili sme auto a vyrazili smerom cez Donovaly na Smrekovicu. Bol február, tak sme nahodili reťaze a vyšli hore tých ťažkých 9 km. Hore nás už čakal Maťo. Už tam bol aj Peťo Ujmiak a Šaňo Iljev. Tak som s nimi bol dať rozcvičku cez Skalnú Alpu pod Smrekovicu a nazad na chatu (mal som čo robiť, lebo chlapi sú domáci a jazdia kade tade). Večer bola zábava na "B"., klasika, ruka hore a veci s tým súvislé...
Ráno sme sa stretli na "B". Bolo nás 21 statočných. Po káve, štartovnej borovičke a úvode sme dostali čierne nálepky a ozdnaky, no a vyrazili okolo 8:30. Po svojom príhovore nás odštartoval riaditeľ Drobuliak z poplachovej pištole. Prvá zastávka vlek. Tam bol Jožko Gerčic, ktorý nemohol ísť, lebo mal do štvrtej službu a ráno musel o 7:30 púšťať vlek. Dali sme po poháriku a okolo Supry prešli na Skalnú Alpu po zelenej. Všade plno snehu, chlapi rezali ako žiletky. Tempo dosť vysoké, veď väčšina je z HZS, alebo dlhoroční skialpinisti. Mne lyže dávali trošku zabrať. V sedle pod Tanečnicou sme sa počkali, nakoľko niektorým zjazd dole (vrátane mňa) z Alpy robil problém. Zase po jednom a vyrážame. Zrazu volal Števo Faga z vysielačky, že Maťo ide nazad,lebo jeho bratovi došlo zle. Kardiak, rýchle tempo, veľké brucho, málo tréningu. Som smutný, lebo Maťo vždy chodil spolu so mnou, od mojho prvého Borišova (keď mi zliezli nechty na palcoch, lebo som mal o 2 čisla menšie lyžiarky), cez ďalšie dva s boardom a snežnicami. Mimochodom, úplne prvý som len pil, tento bol zas prvý v tom, že som mal svoju výstroj. Rakytov sme obišli traverzom po žltej, niektoré úseky mi robili problém, takže som hodil aj papuliaka. Proste treba sa naučiť na tom pohybovať, nedvíhať zbytočne nohy, lebo to vysiluje. A hlavne som 10 rokov nelyžoval. Stretli sme sa pri Rakytovskom sedle. Slovné narážky, prípitky, oddych a ide sa ďalej po zelenej. Chvíľu lesom a je to tu. Minčol!!! Kto to nešiel na lyžiach, ťažko mu to opíšem. Malý kopček,a le strmý ako p***. Našťastie som hore celkom v pohode vybehol. Mojím problémom bol zase zjazd. Ďalšiu sezónu musím viac lyžovať. Pod Čierny kameň som nejako došiel. Tu sme sa zase čakali. Už som sa psychicky pripravoval na posledný bod - Ploskú. Ten kopec je sviňa. Stále tam fúka, smerom na chatu je strašne strmý, smerom do revúc sa zase ťahá. Čo ma hrialo pri srdci bolo to, že som nebol posledný. Za mnou ešte Laco Hagara a Mišo Molčan. Hore som ako tak vyšiel zo zelenej na žltú. Ale v hlave som mal ten zjazd. To je moc prudké, vyfúkané. To nedám. Tak som sa vyzul a po červenej som išiel dole pešo. Fúkalo len hore, takže to bolo v pohode. Okolo mňa postupne všetci prefrčali, ale keď som počul ako hrania na tom ľade, bol som rád, že som vyzutý. Vpredu mi postupne všetci zdrhli. Ešte kúsok, stúpačik na chatu a som tam. Chata pod Borišovom, 15:30 (niektorí tam boli už asi 2 hodiny). Vyzuť, hore si zložiť veci, prezliecť sa do suchého a ide sa jesť. V podkroví vznikla ešte hádka, že Mišovi zaľahol niekto jeho posteľ, kde spáva každý rok. Kravina, ale aspoň sa aspoň na chvíľu reč presunula na iného, lebo do mňa stále rýpali, že kde som spal a vymýšľali scenáre. Na izbe som bol s Peťom, Šaňom a Tomášom. Večer sa večeralo soté, blahoželalo chatárovi Stanovi, koketovalo s Dankou, pilo, rýpalo do mňa a iných. Zrazu sa otvorili dvere a vo dverách Jožko Gerčič. Došiel za úplnej tmy za nami. Dal si pohárik, polievku a bežal nazad, aby ráno pustil vlek.To, čo som išiel skoro celý deň urobil za 3 hodiny, čo tvrdí, že je pomalé. Ja si myslím, že na to že má 60 rokov, to je dosť. Vidieť, že je to ex boxer, baník a milovník hôr.
Ráno klasika. Slepačia polievka, káva a vyráža sa do Liptovských Revúc. Išiel som s Radom a Muflónom. Ploská je zrádna, raz sa tam stratil Fedor Beťko, domáci. Ale vďaka hmle nevedel kde je a Braňo Lamoš než si zaviazal šnúrku, už ho nevidel a nevideli sme ho 2 dni. HZS ho hľadala po kopcoch v mlieku a búrke, už sme mysleli, že je po ňom, ale niečo nám vnútorne vravelo, že žije. Žije. Ale nazad k výstupu. zase strašne fúkalo, ako za Beťka. Svah premrznutý. Stúpal som na pásoch,lebo som nemal mačky. Na jednom mieste ma jeblo a som sa šúchal dole. Ani neviem, ako sa mi podarilo zastaviť. Našťastie vyšiel som hore. A to, na čo každý čakal a sa tešil, pre mňa bolo najväčším problémom. Zjazd z Ploskej do sedla a potom okolo salaša do Hornej Revúcej. Išiel som ako posratý. Chvíľu išiel Rado s Muflónom so mnou, ale potom som im vravel, aby sa pustili sami cez les a ja som išiel po žltej. Pomalinky pluhoval, pluhoval, pluhoval, až dopluhoval. Huráááá! Revúca. Sadol som do vyšnej krčmy,kde sme dali čaj a rumy. O chvíľu prišli ostatní, neskôr aj "závodníci", ktorí v pohode štartovali až neskôr z Borišova. Nasadli sme na autobusovú linku a odviezli sa do Strednej Revúcej. Tam sme mali klasicky segedín, chlast a zábavu. Kikinovci nahadzali do miestneho jukeboxu asi 20 eur a pustili "Elán - Cigary idú do neba". Podľa mňa to tam hralo ešte týždeň a ľuďom muselo už hrabať. nakoniec došiel aj Maťo busom za nami. Večer, keď sme boli všetci pripití, opití, unavení, sa to začalo rozpadávať a lúčiť. Došiel brat Števo a odviezol nás do Bodegy. Tam sme pri poháriku a polievke čakali na Mitsubischi, aby nás iný Števo Bachan vyviezol hore. Cestou sme vyprostili zapadnutých Blavákov. Hore sme už len tak sedeli, debatili. Ja som už nepil, lebo doobeda som šoféroval domov. Pišta mal rodinnú oslavu. Uvidíme, aký bude ďalší ročník...
Vyrazil som vo štvrtok 11. februára z práce, nabalený novou výstrojou čo som pokúpil). O 15:30 som bol vyzdvihnúť Pištu Beňa doma vo Viničnom. Dal som si kávu, naložili sme auto a vyrazili smerom cez Donovaly na Smrekovicu. Bol február, tak sme nahodili reťaze a vyšli hore tých ťažkých 9 km. Hore nás už čakal Maťo. Už tam bol aj Peťo Ujmiak a Šaňo Iljev. Tak som s nimi bol dať rozcvičku cez Skalnú Alpu pod Smrekovicu a nazad na chatu (mal som čo robiť, lebo chlapi sú domáci a jazdia kade tade). Večer bola zábava na "B"., klasika, ruka hore a veci s tým súvislé...
Ráno sme sa stretli na "B". Bolo nás 21 statočných. Po káve, štartovnej borovičke a úvode sme dostali čierne nálepky a ozdnaky, no a vyrazili okolo 8:30. Po svojom príhovore nás odštartoval riaditeľ Drobuliak z poplachovej pištole. Prvá zastávka vlek. Tam bol Jožko Gerčic, ktorý nemohol ísť, lebo mal do štvrtej službu a ráno musel o 7:30 púšťať vlek. Dali sme po poháriku a okolo Supry prešli na Skalnú Alpu po zelenej. Všade plno snehu, chlapi rezali ako žiletky. Tempo dosť vysoké, veď väčšina je z HZS, alebo dlhoroční skialpinisti. Mne lyže dávali trošku zabrať. V sedle pod Tanečnicou sme sa počkali, nakoľko niektorým zjazd dole (vrátane mňa) z Alpy robil problém. Zase po jednom a vyrážame. Zrazu volal Števo Faga z vysielačky, že Maťo ide nazad,lebo jeho bratovi došlo zle. Kardiak, rýchle tempo, veľké brucho, málo tréningu. Som smutný, lebo Maťo vždy chodil spolu so mnou, od mojho prvého Borišova (keď mi zliezli nechty na palcoch, lebo som mal o 2 čisla menšie lyžiarky), cez ďalšie dva s boardom a snežnicami. Mimochodom, úplne prvý som len pil, tento bol zas prvý v tom, že som mal svoju výstroj. Rakytov sme obišli traverzom po žltej, niektoré úseky mi robili problém, takže som hodil aj papuliaka. Proste treba sa naučiť na tom pohybovať, nedvíhať zbytočne nohy, lebo to vysiluje. A hlavne som 10 rokov nelyžoval. Stretli sme sa pri Rakytovskom sedle. Slovné narážky, prípitky, oddych a ide sa ďalej po zelenej. Chvíľu lesom a je to tu. Minčol!!! Kto to nešiel na lyžiach, ťažko mu to opíšem. Malý kopček,a le strmý ako p***. Našťastie som hore celkom v pohode vybehol. Mojím problémom bol zase zjazd. Ďalšiu sezónu musím viac lyžovať. Pod Čierny kameň som nejako došiel. Tu sme sa zase čakali. Už som sa psychicky pripravoval na posledný bod - Ploskú. Ten kopec je sviňa. Stále tam fúka, smerom na chatu je strašne strmý, smerom do revúc sa zase ťahá. Čo ma hrialo pri srdci bolo to, že som nebol posledný. Za mnou ešte Laco Hagara a Mišo Molčan. Hore som ako tak vyšiel zo zelenej na žltú. Ale v hlave som mal ten zjazd. To je moc prudké, vyfúkané. To nedám. Tak som sa vyzul a po červenej som išiel dole pešo. Fúkalo len hore, takže to bolo v pohode. Okolo mňa postupne všetci prefrčali, ale keď som počul ako hrania na tom ľade, bol som rád, že som vyzutý. Vpredu mi postupne všetci zdrhli. Ešte kúsok, stúpačik na chatu a som tam. Chata pod Borišovom, 15:30 (niektorí tam boli už asi 2 hodiny). Vyzuť, hore si zložiť veci, prezliecť sa do suchého a ide sa jesť. V podkroví vznikla ešte hádka, že Mišovi zaľahol niekto jeho posteľ, kde spáva každý rok. Kravina, ale aspoň sa aspoň na chvíľu reč presunula na iného, lebo do mňa stále rýpali, že kde som spal a vymýšľali scenáre. Na izbe som bol s Peťom, Šaňom a Tomášom. Večer sa večeralo soté, blahoželalo chatárovi Stanovi, koketovalo s Dankou, pilo, rýpalo do mňa a iných. Zrazu sa otvorili dvere a vo dverách Jožko Gerčič. Došiel za úplnej tmy za nami. Dal si pohárik, polievku a bežal nazad, aby ráno pustil vlek.To, čo som išiel skoro celý deň urobil za 3 hodiny, čo tvrdí, že je pomalé. Ja si myslím, že na to že má 60 rokov, to je dosť. Vidieť, že je to ex boxer, baník a milovník hôr.
Ráno klasika. Slepačia polievka, káva a vyráža sa do Liptovských Revúc. Išiel som s Radom a Muflónom. Ploská je zrádna, raz sa tam stratil Fedor Beťko, domáci. Ale vďaka hmle nevedel kde je a Braňo Lamoš než si zaviazal šnúrku, už ho nevidel a nevideli sme ho 2 dni. HZS ho hľadala po kopcoch v mlieku a búrke, už sme mysleli, že je po ňom, ale niečo nám vnútorne vravelo, že žije. Žije. Ale nazad k výstupu. zase strašne fúkalo, ako za Beťka. Svah premrznutý. Stúpal som na pásoch,lebo som nemal mačky. Na jednom mieste ma jeblo a som sa šúchal dole. Ani neviem, ako sa mi podarilo zastaviť. Našťastie vyšiel som hore. A to, na čo každý čakal a sa tešil, pre mňa bolo najväčším problémom. Zjazd z Ploskej do sedla a potom okolo salaša do Hornej Revúcej. Išiel som ako posratý. Chvíľu išiel Rado s Muflónom so mnou, ale potom som im vravel, aby sa pustili sami cez les a ja som išiel po žltej. Pomalinky pluhoval, pluhoval, pluhoval, až dopluhoval. Huráááá! Revúca. Sadol som do vyšnej krčmy,kde sme dali čaj a rumy. O chvíľu prišli ostatní, neskôr aj "závodníci", ktorí v pohode štartovali až neskôr z Borišova. Nasadli sme na autobusovú linku a odviezli sa do Strednej Revúcej. Tam sme mali klasicky segedín, chlast a zábavu. Kikinovci nahadzali do miestneho jukeboxu asi 20 eur a pustili "Elán - Cigary idú do neba". Podľa mňa to tam hralo ešte týždeň a ľuďom muselo už hrabať. nakoniec došiel aj Maťo busom za nami. Večer, keď sme boli všetci pripití, opití, unavení, sa to začalo rozpadávať a lúčiť. Došiel brat Števo a odviezol nás do Bodegy. Tam sme pri poháriku a polievke čakali na Mitsubischi, aby nás iný Števo Bachan vyviezol hore. Cestou sme vyprostili zapadnutých Blavákov. Hore sme už len tak sedeli, debatili. Ja som už nepil, lebo doobeda som šoféroval domov. Pišta mal rodinnú oslavu. Uvidíme, aký bude ďalší ročník...
Komentáre
Zverejnenie komentára