Slovenský raj prvý raz v živote
Dlho som premýšľal s Pištom, kam ísť. Zima za nami. Nakoniec padlo rozhodnutie, ktoré vôbec neľutujem. Rozhodli sme sa pre Slovenský raj. Termín sme stanovili na víkend 4. - 5. júl 2009.
Naštudoval som trasy, možnosti ubytovania a po práci sme 3.7. vyrazili Pištovým autom. Cesta bola pomerne rýchla, aj keď dlhá. Keď bol Poprad, už sme ledva obsedeli. Ešte kúsok a sme tam - Podlesok. Turistické centrum Podlesok je významným strediskom cestovného ruchu v každom ročnom období. Leží v západnej časti Slovenského raja v doline Veľkej Bielej vody, pri jej ústi do Hornádu. Jeho poloha umožňuje množstvo túr do centrálnej a severozápadnej časti Slovenského raja. Na Podlesku je veľa možnosti rekreácie, športu a oddychu. Nás zaujímalo, či sa tam dá stanovať a kam sa z tade dostaneme. naplánovali sme si dva dni turistiky:
Dorazili sme do Podlesku, zaplatili poplatky za camp, rozložili môj stan a keďže sa začalo stmievať, urobil som na variči rýchlo čaj, instantné slíže a párok s fazuľou. Pišta vybral ešte pivá. Vedľa nás sa usadila partička východniarov. Išli sme spať plní očakávaní z druhého rána. Prišli ale skorej. V noci. partička sa slušne najebala, začal im tam pípať alarm (neviem, či išli šukať), proste nás dobre zobudili.
Obaja nevyspatí sme sa tak prebudili pred 6, najedli sa a vyrazili na Pílu. Tam to bola asi hodina cesty po zelenej a potom ešte 30 minút. Každopádne sme nastúpili do Veľkého Sokola okolo 7:30. Nikde nikto, ani noha. Tak sme vyrazili po žltej hore. Potôčik sa začal zrazu rozširovať, chodník sa nám strácal pod vodou. O chvíľu sme už nevedeli, kam sa postaviť, aby sme neboli vo vode. Prvé rebríky, všetko sa šmýkalo. Drevené časti pokryté riasami, pod vodou, alebo miestami chýbali. Určité úseky boli také, že nám noha pod tlakom vody skĺzavala zo stupienku. O chvíľu boli naše nohy v dvoch bazénoch vytvorených v topánkach. Nemať paličky, miestami neprejdem. Požičiaval som aj Pištovi. Stretli sme aj salamandru škvrnitú pred prvými kovovými rebríkmi. Fakt paráda, trošku adrenalín, ale vodopády všade, pod nami plno vody, nutnosť si dávať pozor. Kamenné vráta, Rothova roklina a konečne sme boli hore. Cesta nám trvala odosť dlhšie, ako bolo na pútačoch, z dôvodu hľadania chodníka kvôli vysokej vode. Na červenej Glackej ceste sme po únavnom zostupe sa napojili na žltú pod Palcom a zbehli dole nazad na Pílu. Už bolo po obede, nejak po 13tej. našli sme jednu reštauráciu, kde sme sa najedli a dali sušiť ponožky. Už nás boleli nohy, Pištu kolená. Majiteľ sa nás pýtal, že kde sme boli. Keď sme mu povedali, že ideme zo Sokola, skoro spadol na zadok. Vraj HZS zakázala vstup už pred týždňom, lebo je to tam nebezpečné, veľa vody a po zime doničené rebríky. To vraj bolo už pred týždňom a odvtedy výdatne pršalo, takže to tam vraj musí byť desné. Nám hovor, sme si pomysleli. Už nám bolo jasné, prečo toľko vody a prečo nikde nikoho.
Čo ale teraz. ideme ďalej, začalo sa zmrákať, stmievať. Rozhodli sme sa, že ideme na Piecky. Ja som mal dosť strach, lebo som videl obrázky a vedel som, aký rebrík tam je. Sokol šuvix. Vyrazili sme po žltej cez Stredné Piecky, kde boli opäť skaly podopreté brvnami (miestny zvyk). Predbehla nás jedna baba, ktorá preskákala po kameňoch a neskôr sme ju tam videli canonovať a loziť po skalách v Zadných Pieckach, ktoré sú pre verejnosť uzavreté. Keď som zbadal rebrík, myslel som, že sa poseriem. Objavil sa Veľký vodopád. Z 20 m výšky padá voda dole a vedľa 24 m kus železa spojeného len v strede, nakloneného na skalu. Najdlhší rebrík. Des. Pišta tiež nebol nadšený, ale začal liezť. Už som videl, ako je hore. Pár fotiek a je tam. Idem ja. Dokelu, ja to nedám. Dám, nedám. Adrenalín rástol. So stiahnutým žalúdkom som začal liezť hore. Sústredený len na stupienky, pevne sa držiaci som schod po schode vyliezol. Žiadne kochanie sa výhľadmi. Problém nastal hore, kde rebrík prečnieval skalu, aby som dočiahol na reťaz, musel som stáť chvíľu na posledných stupienkoch a držať balanc. Fuj a som hore. Z tých nervov som hneď do vodopádu vyvrátil kyselinu. Uf. Ešte chvíľu sa mi triasli kolená. Teraz viem, že už by som taký problém nemal, závrat je sviňa, ale človek si zvykne sa pohybovať po tých rebríkoch. Zvyšok už bol dosť v pohode. Terasový vodopád, trochu makačky a boli sme na Vrchole. Začalo sa už.stmievať. Po žltej Glackej ceste sa napojiť na červenú a je Podlesku. Cesta bola nudná cez les. Nevýhoda v Raji je tá, že po tejto ceste idete skoro stále. Pištovi už odchádzali kolená, tak som mu dal paličky. Zo zaťatými zubami sme okolo 19tej boli dole. Zbehli sme do miestneho bufetu, dali si langoše a hot-dogy, pivo, kofolu a išli viacmenej spať. Predtým sprcha v ľadovej umývárke.
Naštudoval som trasy, možnosti ubytovania a po práci sme 3.7. vyrazili Pištovým autom. Cesta bola pomerne rýchla, aj keď dlhá. Keď bol Poprad, už sme ledva obsedeli. Ešte kúsok a sme tam - Podlesok. Turistické centrum Podlesok je významným strediskom cestovného ruchu v každom ročnom období. Leží v západnej časti Slovenského raja v doline Veľkej Bielej vody, pri jej ústi do Hornádu. Jeho poloha umožňuje množstvo túr do centrálnej a severozápadnej časti Slovenského raja. Na Podlesku je veľa možnosti rekreácie, športu a oddychu. Nás zaujímalo, či sa tam dá stanovať a kam sa z tade dostaneme. naplánovali sme si dva dni turistiky:
- Veľký Sokol a Piecky
- Suchá Belá, Tomašovský výhľad a prielom Hornádu
Dorazili sme do Podlesku, zaplatili poplatky za camp, rozložili môj stan a keďže sa začalo stmievať, urobil som na variči rýchlo čaj, instantné slíže a párok s fazuľou. Pišta vybral ešte pivá. Vedľa nás sa usadila partička východniarov. Išli sme spať plní očakávaní z druhého rána. Prišli ale skorej. V noci. partička sa slušne najebala, začal im tam pípať alarm (neviem, či išli šukať), proste nás dobre zobudili.
Obaja nevyspatí sme sa tak prebudili pred 6, najedli sa a vyrazili na Pílu. Tam to bola asi hodina cesty po zelenej a potom ešte 30 minút. Každopádne sme nastúpili do Veľkého Sokola okolo 7:30. Nikde nikto, ani noha. Tak sme vyrazili po žltej hore. Potôčik sa začal zrazu rozširovať, chodník sa nám strácal pod vodou. O chvíľu sme už nevedeli, kam sa postaviť, aby sme neboli vo vode. Prvé rebríky, všetko sa šmýkalo. Drevené časti pokryté riasami, pod vodou, alebo miestami chýbali. Určité úseky boli také, že nám noha pod tlakom vody skĺzavala zo stupienku. O chvíľu boli naše nohy v dvoch bazénoch vytvorených v topánkach. Nemať paličky, miestami neprejdem. Požičiaval som aj Pištovi. Stretli sme aj salamandru škvrnitú pred prvými kovovými rebríkmi. Fakt paráda, trošku adrenalín, ale vodopády všade, pod nami plno vody, nutnosť si dávať pozor. Kamenné vráta, Rothova roklina a konečne sme boli hore. Cesta nám trvala odosť dlhšie, ako bolo na pútačoch, z dôvodu hľadania chodníka kvôli vysokej vode. Na červenej Glackej ceste sme po únavnom zostupe sa napojili na žltú pod Palcom a zbehli dole nazad na Pílu. Už bolo po obede, nejak po 13tej. našli sme jednu reštauráciu, kde sme sa najedli a dali sušiť ponožky. Už nás boleli nohy, Pištu kolená. Majiteľ sa nás pýtal, že kde sme boli. Keď sme mu povedali, že ideme zo Sokola, skoro spadol na zadok. Vraj HZS zakázala vstup už pred týždňom, lebo je to tam nebezpečné, veľa vody a po zime doničené rebríky. To vraj bolo už pred týždňom a odvtedy výdatne pršalo, takže to tam vraj musí byť desné. Nám hovor, sme si pomysleli. Už nám bolo jasné, prečo toľko vody a prečo nikde nikoho.
Čo ale teraz. ideme ďalej, začalo sa zmrákať, stmievať. Rozhodli sme sa, že ideme na Piecky. Ja som mal dosť strach, lebo som videl obrázky a vedel som, aký rebrík tam je. Sokol šuvix. Vyrazili sme po žltej cez Stredné Piecky, kde boli opäť skaly podopreté brvnami (miestny zvyk). Predbehla nás jedna baba, ktorá preskákala po kameňoch a neskôr sme ju tam videli canonovať a loziť po skalách v Zadných Pieckach, ktoré sú pre verejnosť uzavreté. Keď som zbadal rebrík, myslel som, že sa poseriem. Objavil sa Veľký vodopád. Z 20 m výšky padá voda dole a vedľa 24 m kus železa spojeného len v strede, nakloneného na skalu. Najdlhší rebrík. Des. Pišta tiež nebol nadšený, ale začal liezť. Už som videl, ako je hore. Pár fotiek a je tam. Idem ja. Dokelu, ja to nedám. Dám, nedám. Adrenalín rástol. So stiahnutým žalúdkom som začal liezť hore. Sústredený len na stupienky, pevne sa držiaci som schod po schode vyliezol. Žiadne kochanie sa výhľadmi. Problém nastal hore, kde rebrík prečnieval skalu, aby som dočiahol na reťaz, musel som stáť chvíľu na posledných stupienkoch a držať balanc. Fuj a som hore. Z tých nervov som hneď do vodopádu vyvrátil kyselinu. Uf. Ešte chvíľu sa mi triasli kolená. Teraz viem, že už by som taký problém nemal, závrat je sviňa, ale človek si zvykne sa pohybovať po tých rebríkoch. Zvyšok už bol dosť v pohode. Terasový vodopád, trochu makačky a boli sme na Vrchole. Začalo sa už.stmievať. Po žltej Glackej ceste sa napojiť na červenú a je Podlesku. Cesta bola nudná cez les. Nevýhoda v Raji je tá, že po tejto ceste idete skoro stále. Pištovi už odchádzali kolená, tak som mu dal paličky. Zo zaťatými zubami sme okolo 19tej boli dole. Zbehli sme do miestneho bufetu, dali si langoše a hot-dogy, pivo, kofolu a išli viacmenej spať. Predtým sprcha v ľadovej umývárke.
Túto noc sme spali lepšie. Zato ráno bolo kruté. Kolená. Mňa nohy boleli, ale išiel by som ešte na Belú. Pišta ale ledva chodil. Ani sa nečudujem. Za deň sme sme urobili dve celodenné túry. Čo teraz? Rozhodli sme sa, že sa pôjdeme pozrieť na Spišský hrad. Zbalili sme stan, nasadli do auta a ide sa. V Hrabušiciach sme si pozreli ešte aspoň zvonka kostol. Ale narazili sme na problém, Levoča bola uzavretá z dôvodu procesie. Tak sme išli obkľukou cez Spišskú Novú Ves. Po čase a malých zastávkach pri kostolíkoch sme dorazili na parkovisko Spišský podhradie. V miestnom bufete sme sa najedli, napili, dali si za posledné peniaze nanuky a išli hore. Bolo krásne slnečno, tešili sme sa na výhľady. Zmenáreň a už vidím pokladňu. Ľudí málo. Problém nastal pri platení. Nemajú portál pre platbu kartou. Skvelé. Sereme sa sem niekoľko hodín, no a najväčšia zrúcanina hradu v strednej Európe, jedna z málo vecí chránených Unescom, ale platiť kartou sa nedá. takto chceme pritiahnuť turistov.... Takže nazad domov, fotka kostola v Žehre a zastávka na Smrekovici. To, čo sa tam udialo behom hodiny si moc nepamätám. Čo si pamätám, sem písať radšej nejdem. Jediné, čo vieme, že sa do Raja musíme ešte vrátiť a dať ďalšie cesty.
Komentáre
Zverejnenie komentára