Návrat do raja

Keďže náš prvý výlet do raja sme kvôli problémom s kolenom museli predčasne ukončiť, rozhodli sme sa naše zážitky obohatiť aj o ďalšie možnosti, ktoré ponúka Slovenský raj. Termín padol na víkend 28. - 29. august 2009. V pondelok som mal firemné voľno a utorok bol sviatok, počasie malo byť pekné. Malo...


Vyrazili sme tentoraz mojím autom vo piatok 27-meho o 13-tej. Raj nás privítal už podvečer. Nakoľko sme boli oboznámení trasou a smermi z minulej túry, tak sme tam boli celkom rýchlo. Začali sme si robiť špíz. Trvalo to dlho, veľmi dlho, ale nakoniec sme sa aj najedli.

Ráno sme vstali do počasia, ktoré naznačovalo možnosť dažďu. našťastie sme vstali pred 7-mou a v pohode, ožratí východniari sa tentoraz nekonali. nabalili sme si veci, umyli sa, najedli a vydali sa smer Suchá Belá. Zelená vedie hneď od reštaurácie, zaplatili sme poplatok a vošli. Ide viacmenej o pohodovú túru. Rebríky sú upravené, ale to vlastne všetko. Vidieť, že ide o jednu z najnavštevovanejších trás. História turistického objavovania Suchej Belej sa začína v roku 1900, keď sa skupina pod vedením M. Rótha dostala k Misovým vodopádom. V roku 1908 k ním vyznačkovali a upravili turistický chodník. V roku 1910 skupina pod vedením A. Mervaya prešla prvýkrát v zime tiesňavou. Úplne ju sprístupnili v roku 1957. Prvé sa objavili Misové vodopády, tie sú snáď na každej fotke. Cez Roklinu ame prešli na Okienkový vodopád, kde sa treba trošku prepchať cez dieru v skale. Nasleduje Korytový vodopád, Bočný vodopád a Kaskády. Hore sme boli pomerne rýchlo, možno aj preto, že nás nebolo veľa. Po žltej Glackou cestou a červenou smer na Kláštorisko. Cestou ale začalo strašne liať. V miestnej reštaurácii sme si dali polievku, parené buchty. Trošku sme oschli a vydali sme sa do lejaku ďalej. Po modrej smer Kyseľ. Ten je rozdelený na Malý a Veľký. Časť je aj neprístupná, ale hlavne zle značená. Aspoň nám v tom lejaku to tak prišlo. V dňoch 16. - 17. 7. 1976 vypukol pri ústi tiesňavy do Bieleho potoka požiar, ktorý postupne zachvátil celú stráň na ľavom brehu Kyseľa. Požiaru podľahlo vyše 29 ha lesa. V tiesňave sa z bezpečnostných dôvodov demontovali rebríky a verejnosti je prístupná iba náhradná trasa vedúca požiarom nezasiahnutou časťou. Stretli sem asi 2 ľudí, nikto v tom nečase vonku nebol. Po žltej sme prešli odbočili na náhradnú trasu k Obrovskému vodopádu, kde sa to pekne šmýkalo a na jednej klzkej skale som skoro aj skĺzol dole. Ten ale môže byť pekný zo spodu, z hora nič nevidieť. Mostík nad Škárou, Karolinyho vodopád a došli sme k odbočke a rozhodli sa pre Veľký Kyseľ po zelenej. V podstate nuda - Pawlasov vodopád, Vodopád ochrancov prírody, Vodopád v Bariére a už sme boli hore. Aby sme neprešli vrch po zelenej cez les, odbočili sme na žltú a zase nám už známa trasa cez modrú, žltú a červenú dole na Podlesok. Tam začalo veľké sušenie. Bežali sme sa osprchovať, našťastie tiekla teplá voda, najesť do reštaurácie a spať. Zjedol som toho pekne veľa. Polievku cesnakovú, kuracie rezne a ešte palacinky.

Ráno sme prvé slnko využili na dosušenie vecí a raňajky. Na pláne sme mali zbehnúť Prielom Hornádu, potom vybehnúť Kláštorskou roklinou na Kláštorisko a asi domov, podľa času. Nakoľko sme vyrazili neskôr, už sme museli platiť aj pri vstupe na Prielom. Celý Prielom jedna obrovská nuda. Niektoré úseky sa ide nad vodou, kde dvaja vedľa seba neprejdu, popr. cez mostíky, ale inak nič. Ešte ľudí ako nasratých, samí pomaly sa vlečúci Maďari, no strašný opruz. Predbiehali sme ich kde sa dalo. Na jednej skale som si udrel tak koleno, že mi brnelo asi týždeň. A odbočka na žltú a stúpak hore. Pomaly všetkých strácame, no čo to. Už sme hore? A kde sú rebríky? Doriti, my sme odbočili skoro, mali sme ísť na zelenú, žltá ide z Kláštoriska dole. Takže takto nám unikla Kláštorská roklina (Vodopád objaviteľov, Vodopád Antona Straku, Dúhový vodopád, Kaskády Gustáva Nedobrého, Malý vodopád, Machový vodopád, Vodopád kartuziánov). Čo už, vracať sa nebudeme. Na Kláštorisku nejaké oslavy, plno ľudí. Tak sme sa najedli na terase tej istej reštaurácie, ako deň predtým. Keďže vonku bolo krásne slnečno, tak sme si nemohli uprieť rozhovor o dni predtým, keď sme zmohli do nitky. Dali sme kofolu, pivá a ľahli si na chvíľu do trávy. Zaspali sme. Prebudili sme sa nejak okolo jednej a zvažovali sme, čo ideme robiť. Malý kyseľ, to bude nuda. Dáme Sokoliu dolinu. To môže byť fajn. Tak sa aj stalo. Z Kláštoriska sme zbehli po žltej dole, na kolená hnusným kopcom. Prišli sme k miestu, kde sa potok Kyseľ vlieva do Bieleho potoka a popri ňom sme išli ďalej. Táto časť sa volá Tomášovská Belá a na jej konci sú Zlatá diera a Medvedia jaskyňa. Niektoré úseky boli naozaj medvedie. Nikde ani nohy. Niekde v strede Belej sme odbočili doľava na žltú. Hneď bolo vidieť, že Sokolia dolina je úplne iná káva. Chodník vôbec nie nejak udržiavaný, veď ide o najpríkrejšiu a jedna z najdivokejších tiesňav Slovenského raja. Záver do strašného strmáku a hľa. Bočný vodopád a nástup do neho cez podobný rebrík, ako na Pieckach. Ale zvládol som to v pohode. S Pištom sme sa zhodli, že ide o najkaršiu časť v raji. Rebrík míňa rebrík a vodopád vodopád. Najskôr Bočný vodpád, potom Skalný, Závojový a vyšný. Sokolia dolina bola turisticky objavená ako jedna z posledných. Prvý prechod (obojsmerne) sa uskutočnil v roku 1910. L. Rokfalussy so spoločníkmi zdola a A. Mervay so spoločníkmi zhora z planiny Glac. V roku 1912 zaznamenali prvý zimný prechod. V roku 1913 ju po prvý raz vyznačkovali. V období 1979-1981 sa prechodová trasa úplne prestavala, najvýznamnejššia je úprava priechodu úsekom Závojového vodopádu (najvyšší v Slovenskom raji). Na rozdiel od pôvodného obchádzania exponovaným traverzom sa úsekom prechádza dnes priamo vyše 80 m dlhou sústavou rebríkov, mostíkov a stúpačiek. My sme ich narátali myslím 9, už si nepamätám. Ale tieto údaje z internetu stoja za zverejnenie:

Bočný vodopád: 8 m
Skalný vodopád: 3,5 m
Závojový vodopád: 75 m
Vyšný vodopád: 15,5 m

Najnižší bod – ústie rokliny: 572 m.n.m., najvyšší bod: 1002 m.n.m., prevýšenie na dĺžke 2,5 km: 430 m.

Paráda. Proste rebríky mi dali zabrať, strach je strach, ale je to pecka a sem sa určite vrátime. Miestami sa ide pri vodopáde, niekde nad ním. Krása fakt.
Cesta nazad bola zase rovnaká ako deň predtým, veď je to časť Kyseľa. Na Podlesku sme dosušili veci, išli sa najesť a spať. Druhý deň sme išli domov a cestou nazad sme sa zase zastavili na Smrekovici. Našťastie ja som nedopadol tak, ako na ceste z prvej akcie.